znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 529/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. B., V., zastúpenej advokátom JUDr. P. G., M., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   a   dediť   majetok   zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 20/2009 zo 16. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2010 doručená   sťažnosť   Ľ.   B.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie základného   práva   vlastniť   majetok   a   dediť   majetok   zaručeného   v   čl. 20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 20/2009 zo 16. decembra 2009 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že «Dňa... zomrel poručiteľ sťažovateľky, jej otec J. C.,, naposledy bytom V., po ktorom bolo Štátnym notárstvom v Ž. prejednané dedičstvo a vydané rozhodnutie, sp. zn. D 1370/79 - 16, zo dňa 21.08.1980. Predmetným rozhodnutím štátneho notárstva bolo sťažovateľke potvrdené nadobudnutie dedičstva po poručiteľovi....

Dňa 09.02.1999 bolo notárkou, JUDr. A. M., ako súdnym komisárom, v dedičskej veci   po   poručiteľovi,   J.   C.,   nar.   14.03.1906,...,   (ďalej   len   „poručiteľ“)   po   prejednaní novoobjaveného dedičstva, vydané Osvedčenie o dedičstve, pod sp. zn. D 1400/98, Dnot 196/98. Na základe tohto osvedčenia sa nadobúdateľkou dodatočne objaveného dedičstva stala sťažovateľka. Základom pre prejednanie novoobjaveného dedičstva -nehnuteľností, nachádzajúcich   sa   v katastrálnom   území   V.,   bol   komasačný   hárok   č.   491   na   meno poručiteľa v 1/3-ine....

Pri predmetnom   prejednaní novoobjaveného   dedičstva   však bolo   zistené,   že časť nehnuteľného majetku, patriaceho do novoobjaveného dedičstva po poručiteľovi nebude prejednaná, pretože medzičasom si ho dali, resp. vlastnícke právo k nemu, titulom údajného vydržania cestou osvedčenia podľa vtedy platného zákona č. 293/1992 Zb. zapísať na list vlastníctva iní nadobúdatelia.

Sťažovateľka   bola   z   tohto   dôvodu   nútená   v   roku   1999   podať   žalobu   o   určenie podielového spoluvlastníctva k časti novoobjaveného dedičstva, t.j. k nehnuteľnostiam - pozemkom nachádzajúcim sa v katastrálnom území V., parcelám č. 368, 369, 380/2, 384/3 (ktoré vznikli z pôvodných parciel č. 1301, 1306 a 1307), ktoré v rámci novoobjaveného dedičstva neboli prejednané, hoci prejednané byť mali....

Dňa 23.09.2008 Okresný súd Žilina Rozsudkom sp. zn. 16C/611/1999-273, žalobný návrh   sťažovateľky   v   celom   rozsahu   zamietol   s   odôvodnením,   že   navrhovateľka (sťažovateľka)   nepreukázala   právny   titul   na   nadobudnutie   svojho   spoluvlastníctva k žalovaným pozemkom....

Odvolaním,   zo   dňa   07.11.2008,   sťažovateľka   napadla   predmetný   rozsudok prvostupňového súdu, pričom uviedla, že ona nenadobudla vlastnícke právo k žalovaným parcelám   na   základe   dedenia   -   pri   prejednaní   novoobjaveného   majetku   poručiteľa zapísaného   v   kom.   hárku   č.   491   v   kat.   úz.   V.   v   roku   1998,   len   preto,   že   jej   to   bolo znemožnené   postupom   odporcov,   resp.   ich   právnych   predchodcov,   ktorí   predstierali splnenie podmienok na vydanie notárskeho osvedčenia o držbe nehnuteľností podľa zák. č. 293/1992   Zb..   Navrhovateľke   nezostalo   preto   nič   iné,   ako   podať   predmetnú   určovaciu žalobu   aj   s   návrhom   na   zrušenie   notárskych   osvedčení   o   údajnom   vydržaní   časti predmetného novoobjaveného dedičstva -zapísaného v kom. hárku č. 491 kat. úz. V., po jej právnom predchodcovi - otcovi, resp. poručiteľovi. Avšak návrhom na zrušenie notárskych osvedčení vydaných podľa zák. č. 293/1992 Zb. v prospech odporcov, resp. ich právnych predchodcov, N 217/96, NZ 260/96 a N 228/96, NZ 281/96, sa súd vôbec nezaoberal, čo ani nijakým spôsobom nezdôvodnil, a pritom práve riešenie tejto časti návrhu navrhovateľky malo byť riešené ako prioritné. Na to, aby mohli byť v dedičskom konaní prejednané aj žalované   nehnuteľnosti   ako   novoobjavené   dedičstvo   po   právnom   predchodcovi navrhovateľky - jej otcovi, bolo potrebné zrušiť predmetné notárske osvedčenia, vydané podľa zák. č. 293/1992 Zb., čo žiadala navrhovateľka v tomto konaní, a to v zákonom stanovenej 10 ročnej lehote - podľa zák. č. 293/1992 Zb...

Dňa 16.12.2009 Krajský súd v Žiline, Rozsudkom sp. zn. 7Co/20/2009, rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu, pričom   so   skutočnosťami,   uvedenými   v   odvolaní   sťažovateľky   sa   nijako   nevysporiadal a argumentačne   nijako   nezdôvodnil,   prečo   sa   relevantne   nezaoberal   zásahom   do dedičského práva sťažovateľky konaním odporcov. Naproti tomu tvrdil, že navrhovateľka (sťažovateľka)   nepreukázala   titul,   na   základe   ktorého   by   mala   spoluvlastnícke   právo k žalovaným   parcelám   nadobudnúť   prevodom,   čo   sťažovateľka   považuje   za   absurdné, pretože   v   konaní   ani   nikdy   netvrdila,   že   by   mala   časť   novoobjaveného   dedičstva nadobudnúť „prevodom“. Ďalej krajský súd tvrdil, že sťažovateľka nepreukázala ani jeho získanie (časti novoobjaveného dedičstva) na základe rozhodnutia štátneho orgánu alebo na   základe   dedenia,   čo   samozrejme   sťažovateľka   nemohla,   lebo   žiaden   štátny   orgán o novoobjavenom   dedičstve   rozhodnúť   nemohol,   nakoľko   príslušnosť   na   prejednanie a rozhodnutie   o   ňom   bola   daná   len   notárovi,   ako   súdnemu   komisárovi   a   získanie predmetnej   časti   novoobjaveného   dedičstva   dedením   sťažovateľka   taktiež   nemohla preukázať,   pretože   práve   z hore uvedených   dôvodov k jeho prejednaniu   v dodatočnom dedičskom   konaní   v   roku   1999   nedošlo.   Pokiaľ   by   k   prejednaniu   uvedenej   časti novoobjaveného   dedičstva   v dedičskom   konaní   došlo,   odpadol   by   aj   dôvod   na   podanie žaloby na súd....».

Podľa   názoru   sťažovateľky   skutkové   a právne   závery   krajského   súdu   sú „zjavne arbitrárne,   a tak   z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné“. Namietaným rozhodnutím došlo k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.   Postupom   a   Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline,   sp.   zn.   7Co/20/2009, z 16. decembra 2010, základné právo Ľ. B. na dedenie, vlastniť majetok, podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky,   na súdnu   ochranu podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 7Co/20/2009, z 16. decembra 2009, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ľ. B. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume ako bude vyčíslené, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet advokátovi, JUDr. P. G., M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základných   práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 20/2009 a jeho rozsudkom   zo   16.   decembra   2009. Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   odlišné   právne posúdenie   veci   odvolacím   súdom   v konaní   o odvolaní   oproti   právnemu   názoru,   ktorý zastáva sťažovateľka. Právne závery krajského súdu vyslovené v namietanom rozhodnutí sú podľa sťažovateľky zjavne arbitrárne a z ústavného hľadiska neudržateľné.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný   súd   v tomto   konaní   preto   skúmal,   či   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 7 Co 20/2009 zo 16. decembra 2009 je z ústavného hľadiska udržateľný a akceptovateľný. Z odôvodnenia namietaného rozhodnutia, ktorým krajský súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudok   okresného súdu č.   k. 16 C 611/1999-273 z 23. septembra 2008, okrem iného vyplýva:

„Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh v celom rozsahu zamietol.... Dôvodil,   že   pokiaľ   navrhovateľka   žiadala,   aby   súd   určil,   že   je   podielovou spoluvlastníčkou v podiele 1/3-tine v parcelách KN č. 368, 369, 382 a 384, kat. územia V, má síce naliehavý právny záujem na takomto určení, na základe ktorého by bolo možno vykonať príslušný zápis do katastra nehnuteľností, ale pokiaľ žiadala navrhovateľa určiť jej spoluvlastnícky podiel i k parcele 384/3, ktorá je vlastnícky vedená v katastri nehnuteľnosti na   I.   Ž.   v   polovici   a M.   Ž.   v   polovici,   na   základe   nedostatku   označenia   pasívne legitimovaných   účastníkov   konania   vo   vzťahu   k   tejto   parcele,   súd   návrh   zamietol. Navrhovateľka, pokiaľ sa jedná o parcelu 384/3, uviedla ako vlastníčku J. S., ktorá bola pôvodnou   vlastníčkou   KN   parcele   č.   384/3,   avšak   darovacou   zmluvou,   ktorá   bola zavkladovaná správou katastra pod V 6244/98, nehnuteľnosť darovala M. Ž. v polovici a I. Ž. v polovici. Preto už J. S. nie je pasívne legitimovaná v danom spore. Predmetom konania sú ďalej nehnuteľnosti zapísané na LV 1431, ako parcela KN 368 a 369, ktorých vlastníci sú M. C. a M. M., ako právni nástupcovia po V. C. a O. C.. Parcela KN 380/2, zapísaná na LV č. 1475 kat. územia V., je vo vlastníctve odporcu v 4/ rade, ktorý vlastníctvo nadobudol na   základe   darovacej   zmluvy   medzi   M.   C.,   ktorý   získal   vlastnícke   právo   na   základe darovacej   zmluvy   od   rodičov   O.   C.   a V.   C.,,   vlastnícke   právo   na   M.   C.   bolo   vložené rozhodnutím Okresného úradu v Ž., odboru katastrálneho pod V 1548/97. M. C. na základe kúpno-predanej zmluvy previedol svoje vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti parcele č. 380/2, zapísanej na LV 1475 na odporcu Ing. T. S., vlastnícke právo ktoré bolo vložené pod V 4759/99, odborom katastrálnym, Okresného úradu v Ž. Ďalej prvostupňový súd poukázal na návrh navrhovateľky, ktorá si spoluvlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam - parceliam   v   predmete   konania,   odvodzuje   z   komasačného   hárku   491.   Uviedla,   že   pri prejednávaní dedičstva po jej právnom predchodcovi J. C. (otcovi) nemohla zahrnúť do aktív dedičstva aj parcely, ktoré sú predmetom tohto konania, pretože podľa identifikácie už boli prevedené na iné listy vlastníctva, ktoré tam boli prevedené v rozpore so skutkovým a právnym   stavom.   Súd   skúmal,   či   nedošlo   k nadobudnutiu   jej   vlastníckeho   práva vydržaním, avšak neboli splnené podmienky na oprávnenosť držby, pretože navrhovateľka ani v konaní netvrdila, že by niekedy vo svojom mene ako oprávnená držiteľka, t. j. v dobrej viere, že jej táto vec patrí, fyzicky užívala, okrem parcely 380/2. Navrhovateľka žiadnu okolnosť,   od   ktorej   by   odvodzovala   vlastnícke   právo   pre   seba   z   titulu   vydržania   ani neuviedla. Pokiaľ si navrhovateľka uplatňuje svoj nárok, ako právna nástupkyňa po svojom otcovi J. C., ktorý podiel odvodzuje od zápisu v komasačnom hárku 491, kde je uvedený ako spoluvlastník   pôvodných   komasovaných   parciel,   z   ktorých   boli   predmetné   parcely vytvorené, súd nemá oprávnenie skúmať spoluvlastnícke právo J. C. k žalovaným parcelám, ale   potencionálne   vlastnícke   právo   navrhovateľky.   Navrhovateľka   však   nie   je   jedinou dedičkou po J. C., keďže dedičkou po jej otcovi bola i A. D., ktorá zomrela a zanechala právnych   nástupcov,   ako   to   vyplýva   zo   spisu   Okresného   súdu   v   Žiline,   sp.   zn. 21D 1960/2005....

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Poukázala na   to,   že   súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že svoje vlastnícke právo si odvodzuje od svojho právneho predchodcu - otca J. C., po smrti ktorého nebol v dedičskom konaní prejednaný celý jeho majetok. Pri dodatočnom prejednaní tohto majetku, ako novoobjaveného, bolo však zistené, že časť jeho majetku, ktorá je predmetom tohto súdneho konania, už nie je možné prejednať, nakoľko bolo vydané Osvedčenie o dedičstve konaním pod D 1400/98, Dnot 196/98 zo dňa 9.2.1999, na základe údajného vydržania podľa vtedy platného zákona č. 293/1992 Zb. a zapísaní na list vlastníctva boli odporcovia. Podstatou veci je, že odporcovia, resp. ich právni predchodcovia ako podieloví spoluvlastníci žalovaných nehnuteľností podľa údajov zapísaných v komasačnom hárku 491, kat. územia V., pokiaľ chceli nadobudnúť predmetný nehnuteľný   majetok   do   výlučného   vlastníctva,   prichádzal   do   úvahy   postup   o   zrušení a vyporiadaní   podielového   spoluvlastníctva   k spoločnej   nehnuteľnosti.   K   vydaniu notárskych osvedčení si dali vypracovať geometrický plán v roku 1994, podľa ktorého bola parcela č. 380 rozdelená na tri parcely s parcelnými číslami 380/2, 380/3, 380/1. To, že podielovým spoluvlastníkom č. 380 v podiele 1/3-tiny bol J. C., potvrdzujú aj odporcovia podľa predmetného geometrického plánu z roku 1994. Jedinou právnou skutočnosťou je, že právny predchodca navrhovateľky zomrel v roku 1979 a okresný súd nepochopil podstatu a zmätočne   argumentoval,   že   navrhovateľka   nepreukázala   právny   titul   na   nadobudnutie spoluvlastníckeho práva k ostatným žalovaným nehnuteľnostiam. Opak je však pravdou, navrhovateľka titul nadobudla, len nemohol byť realizovaný vzhľadom na vydané notárske osvedčenia....

Krajský súd, ako súd odvolací... bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.   2 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a rozhodnutie okresného súdu vo výroku napadnutom odvolaním... potvrdil podľa ust. § 219 O.s.p. z týchto dôvodov:

Predmetom   konania   v   danej   právnej   veci   je   návrh   navrhovateľky,   ktorým   sa domáhala určenia, že je podielovou spoluvlastníčkou v 1/3-tine parciel 368, 369, 380/2 a 384/3 KN, kat. územia V. Navrhovateľka si svoj návrh odvodzovala od vlastníctva jej právneho   predchodcu   J.   C.,   ktorý   bol   podielovým   spoluvlastníkom   v   podiele   1/3-tiny k nehnuteľnosti   zapísanej   v   komasačnom   hárku   491,   kat.   územia   V.   Odvolací   súd   sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že navrhovateľka nepreukázala titul, na základe ktorého   by   mala   spoluvlastnícke   právo   k   žalovaným   parceliam   nadobudnúť   prevodom, a nepreukázala ani jeho získanie na základe rozhodnutia štátneho orgánu, alebo na základe dedenia.   Pokiaľ   navrhovateľka   uvádzala   v konaní,   že   jej   právny   predchodca   J.   C.   bol spoluvlastníkom   nehnuteľností   zapísaných   v   komasačnom   hárku   491   v podiele   1/3-tiny, právny záujem na vedení konania by bol daný, ale na iný predmet konania, keď ako tvrdí, že v katastri nehnuteľnosti sú ako vlastníci jednotlivých parciel zapísané osoby rozdielne od osoby navrhovateľky a dedičstvo po otcovi nebolo prejednané. V konaní bolo preukázané, že po nebohom J. C., nie je len navrhovateľka samotná dedičkou, ale má aj sestru A. D., ktorá by taktiež mala byť účastníčkou konania s poukazom na ust. § 91 ods. 2 O.s.p.. Medzi navrhovateľkou a jej sestrou ide o nerozlučné spoločenstvo, t. j. o také spoločenstvo, kde účastníci majú také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozhodnutie o veci samej musí vzťahovať   na   všetkých   účastníkov,   ktorí   vystupujú   na   jednej   strane.   Odvolací   súd   sa stotožňuje   so   záverom   a   právnym   posúdením   ohľadne   nedostatku   označenia   pasívne legitimovaných účastníkov konania vo vzťahu k parcele 384/3, kat. úz. V., vzhľadom na to, že odporkyňa J. S., darovacou zmluvou previedla vlastnícke právo na M. Ž. v polovici a I. Ž. v polovici,   vlastnícke právo   ktoré bolo   odvkladované správou katastra   pod V   6244/98. Vzhľadom na to, že už v čase podania návrhu odporkyňa v 3/ rade, nebola vlastníčkou nehnuteľnosti, nemohla byť ani pasívne legitimovaná. Bolo na navrhovateľke, aby si tieto okolnosti zistila pred podaním návrhu, návrh ktorý bol podaný vroku 1999.

Z   týchto   dôvodov   odvolací   súd   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny potvrdil.“

V odôvodnení   namietaného rozhodnutia   krajský   súd uviedol   stručné ale výstižné dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny potvrdil. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že konajúce súdy sa nezaoberali jej návrhom na   zrušenie   notárskych   osvedčení   o vydržaní   vlastníckeho   práva   k   časti   predmetného novoobjaveného dedičstva, túto ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Zo zapožičaného spisu okresného súdu sp. zn. 16 C 611/1999 ústavný súd zistil, že sťažovateľka na základe výzvy   okresného   súdu   na   odstránenie   vád   podania   opravila   petit   návrhu   podaním doručeným okresnému súdu 30. júla 2004, v ktorom uviedla, že netrvá na navrhovanom znení   petitu   v časti,   ktorou   sa   domáhala,   aby   konajúci   súd   súčasne   zrušil   notárske osvedčenie o vydržaní č. N 217/96 NZ 269/96 z 30. októbra 1996 a č. N 228/96 NZ 281/96 zo   14.   novembra   1996.   Vzhľadom   na   dispozičné   oprávnenie   sťažovateľky,   ktorým vymedzila predmet konania, sa už okresný súd v ďalšom priebehu konania touto časťou návrhu sťažovateľky nezaoberal.

Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda krajský súd v danom   prípade   neporušil   žiadny   z ústavno-procesných   princípov   zaručených   v   čl.   46 a nasl.   ústavy,   preto   v okolnostiach   daného   prípadu   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva vlastniť majetok a dediť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, sama osebe nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov   všeobecného   (v   tomto   prípade   krajského)   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010