SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 528/2015-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2015v senáte   zloženom   z   predsedníčky   senátu   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   SergejaKohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnejspoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnouspoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľa   advokát   doc.   JUDr.   Branislav   Fridrich,   PhD.,   vedené   pod   spisovými   značkami:Rvp 7431/2014,   Rvp   7432/2014,   Rvp   7433/2014,   Rvp   7434/2014,   Rvp   7435/2014,Rvp 7436/2014,   Rvp 7437/2014,   Rvp   7438/2014,   Rvp   7439/2014,   Rvp   7440/2014,Rvp 7441/2014,   Rvp 8291/2014,   Rvp   8292/2014,   Rvp   8293/2014,   Rvp   8294/2014,Rvp 8295/2014,   Rvp 8296/2014,   Rvp   8297/2014,   Rvp   8298/2014,   Rvp   8299/2014,Rvp 8300/2014,   Rvp 8301/2014,   Rvp   8302/2014,   Rvp   8303/2014,   Rvp   8304/2014,Rvp 8305/2014 a Rvp 8306/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľačl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súduv Trenčíne   sp. zn.   6   Co   374/2013   z   28.   februára   2014   (Rvp   7431/2014),   sp.   zn.6 Co 421/2013 z 31. marca 2014 (Rvp 7432/2014), sp. zn. 6 Co 417/2013 z 31. marca 2014(Rvp 7433/2014), sp. zn. 16 Co 44/2013 z 18. novembra 2013 (Rvp 7434/2014), sp. zn.6 Co 372/2013 z 28. februára 2014 (Rvp 7435/2014), sp. zn. 6 Co 487/2013 z 31. marca2014 (Rvp 7436/2014), sp. zn. 19 Co 455/2013 z 27. marca 2014 (Rvp 7437/2014), sp. zn.8 Co 186/2013 z 31. marca 2014 (Rvp 7438/2014), sp. zn. 8 Co 174/2013 (Rvp 7439/2014),sp.   zn.   8   Co   178/2013   z   31.   marca   2014   (Rvp   7440/2014),   sp.   zn.   8   Co   188/2013z 26. marca   2014   (Rvp   7441/2014),   sp.   zn.   17   Co   321/2014   z   26.   marca   2014(Rvp 8291/2014),   sp.   zn.   8   Co   40/2013   z   31.   marca   2014   (Rvp   8292/2014),   sp.   zn.6 Co 475/2013 z 29. apríla 2014 (Rvp 8293/2014), sp. zn. 6 Co 398/2013 z 29. apríla 2014(Rvp   8294/2014),   sp.   zn.   5   Co   498/2013   z   28.   apríla   2014   (Rvp   8295/2014),   sp.   zn.8 Co 373/2013 z 30. apríla 2014 (Rvp 8296/2014), sp. zn. 8 Co 378/2013 z 30. apríla 2014(Rvp   8297/2014),   sp.   zn.   8   Co   377/2013   z   30.   apríla   2014   (Rvp   8298/2014),   sp.   zn.17 Co 458/2014 zo 16. apríla 2014 (Rvp 8299/2014), sp. zn. 8 Co 180/2013 z 31. marca2014 (Rvp 8300/2014), sp. zn. 8 Co 192/2013 z 31. marca 2014 (Rvp 8301/2014), sp. zn.8 Co 182/2013 z 26. marca 2014 (Rvp 8302/2014), sp. zn. 8 Co 172/2013 z 31. marca 2014(Rvp   8303/2014),   sp.   zn.   8   Co   184/2013   z   26.   marca   2014   (Rvp   8304/2014),   sp.   zn.8 Co 194/2013 z 31. marca 2014 (Rvp 8305/2014) a sp. zn. 8 Co 190/2013 z 26. marca 2014(Rvp 8306/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami:   Rvp   7431/2014,   Rvp   7432/2014,   Rvp   7433/2014,   Rvp   7434/2014,Rvp 7435/2014,   Rvp   7436/2014,   Rvp   7437/2014,   Rvp   7438/2014,   Rvp   7439/2014,Rvp 7440/2014,   Rvp   7441/2014,   Rvp   8291/2014,   Rvp   8292/2014,   Rvp   8293/2014,Rvp 8294/2014,   Rvp   8295/2014,   Rvp   8296/2014,   Rvp   8297/2014,   Rvp   8298/2014,Rvp 8299/2014,   Rvp   8300/2014,   Rvp   8301/2014,   Rvp   8302/2014,   Rvp   8303/2014,Rvp 8304/2014, Rvp 8305/2014 a Rvp 8306/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré budeďalej vedené pod sp. zn. Rvp 7431/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. júna 2014a 11. júla 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“),   vedené   pod   spisovými   značkami:   Rvp   7431/2014,   Rvp   7432/2014,Rvp 7433/2014,   Rvp   7434/2014,   Rvp   7435/2014,   Rvp   7436/2014,   Rvp   7437/2014,Rvp 7438/2014,   Rvp   7439/2014,   Rvp   7440/2014,   Rvp   7441/2014,   Rvp   8291/2014,Rvp 8292/2014,   Rvp   8293/2014,   Rvp   8294/2014,   Rvp   8295/2014,   Rvp   8296/2014,Rvp 8297/2014,   Rvp   8298/2014,   Rvp   8299/2014,   Rvp   8300/2014,   Rvp   8301/2014,Rvp 8302/2014,   Rvp   8303/2014,   Rvp   8304/2014,   Rvp   8305/2014   a   Rvp   8306/2014,ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo   sťažností   a   z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   v postavení   žalobkyneúčastníčkou   konaní   vedených   Okresným   súdom   Trenčín,   Okresným   súdom   Bánovcenad Bebravou, Okresným súdom Prievidza a Okresným súdom Považská Bystrica (ďalej len„okresné   súdy“),   predmetom   ktorých   je   rozhodovanie   o   náhrade   majetkovej   škodya nemajetkovej   ujmy,   ktorá   mala   byť   spôsobená   nezákonnými   rozhodnutiami,resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú zároveň súdmi, ktoré malisťažovateľke   uvedenú   škodu   a   nemajetkovú   ujmu   spôsobiť.   Na   základe   uvedenéhosťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov a spory budú prikázanéinému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.

Argumentáciu sťažovateľky uvedenú v jej žalobách okresné súdy kvalifikovali akonámietky zaujatosti a uzneseniami špecifikovanými v jednotlivých sťažnostiach (ďalej len„uznesenia   okresného   súdu“)   zaviazali   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatkuza vznesené   námietky   zaujatosti.   Proti   uzneseniam   okresného   súdu   podala   sťažovateľkaodvolania,   v ktorých   argumentovala,   že   námietky   zaujatosti   nepodala.   O   odvolaniachsťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutými uzneseniami tak, že potvrdil odvolaniaminapadnuté prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach argumentuje, že napadnutými uzneseniami krajský súdporušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva...

e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR.“

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnomposúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci neboli dostatočneurčité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej aj „OSP“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôlesťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu prvéhostupňa.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o jejsťažnostiach nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolunapadnutými uzneseniami, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti na ďalšiekonanie, pričom jej zároveň prizná finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.Sťažovateľka sa tiež domáha vydania dočasných opatrení, ktorými by ústavný súd rozhodolo odklade vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami krajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku.

V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšakv súlade   s   citovaným   §   31a   zákona   o   ústavnom   súde   možno   v   konaní   o   sťažnostipodľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   spisovýmiznačkami:   Rvp   7431/2014,   Rvp   7432/2014,   Rvp   7433/2014,   Rvp   7434/2014,Rvp 7435/2014,   Rvp   7436/2014,   Rvp   7437/2014,   Rvp   7438/2014,   Rvp   7439/2014,Rvp 7440/2014,   Rvp   7441/2014,   Rvp   8291/2014,   Rvp   8292/2014,   Rvp   8293/2014,Rvp 8294/2014,   Rvp   8295/2014,   Rvp   8296/2014,   Rvp   8297/2014,   Rvp   8298/2014,Rvp 8299/2014,   Rvp   8300/2014,   Rvp   8301/2014,   Rvp   8302/2014,   Rvp   8303/2014,Rvp 8304/2014, Rvp 8305/2014 a Rvp 8306/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnua skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobesťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavneneopodstatnená.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavneneopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislostimedzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   mocia základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I.ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami,   ktorýmipotvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu, tvrdiac, že z jej písomných podanív konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiamvyplýva, že námietky zaujatosti nevzniesla.

Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke zaplatiť súdny poplatokza námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona   č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniampodala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,a okrem iného uviedla: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uzneseniaokresných súdov v celom rozsahu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   hopred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresnésúdy   nesprávne   posúdili   jej   žalobné   návrhy,   ktorých   súčasťou   boli   aj   upovedomeniao skutočnostiach   týkajúcich   sa   okresných   súdov,   ktoré   majú   v   jej   právnych   veciachrozhodovať   a   súčasne   sú   orgánmi,   ktoré   svojím   nesprávnym   úradným   postupom   malispôsobiť   sťažovateľke   škodu,   pričom   jej   upovedomenia   nemožno   posúdiť   ako   námietkyzaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno maťpochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámito neodkladne predsedovi súdu...

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniťnámietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súduzrozumiteľné a z ústavného hľadiska udržateľné, krajský súd v napadnutých uzneseniachprimerane   reagoval   na   námietky   sťažovateľky   uvedené   v   odvolaniach   proti uzneseniamokresných   súdov.   Okresné   súdy   určili   výšku   súdneho   poplatku   podľa   položky   č.   17a„Sadzobníka súdnych poplatkov“ a tiež veci správne právne posúdili podľa príslušnýchustanovení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkocha poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono súdnych   poplatkoch“).   Okresné   súdy   a   krajský   súd   tvrdenia   uvádzané   sťažovateľkouv odôvodneniach svojich rozhodnutí vyhodnotili tak, že v okolnostiach posudzovaných vecíišlo o námietku zaujatosti, pričom tento postup ústavný súd považuje za zákonný a ústavneakceptovateľný, pretože miera interpretácie a aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranupodľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   dohovoru.Skutočnosť,   že   všeobecné   súdy   neakceptovali   sťažovateľkinu   interpretáciu   dotknutýchustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ešte   sama   osebe   nezakladá   porušeniesťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či okresné súdya krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretovali a aplikovali na vec vzťahujúce saustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.

Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisias tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto konaní,pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za vznesenú námietku zaujatosti (m. m. II. 124/2011), na čo poukazoval aj krajskýsúd v odôvodneniach svojich napadnutých uznesení.

Sťažovateľka v sťažnostiach poukázala tiež na rozdielny prístup odvolacích súdovk rozhodovaniu v obdobných veciach. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svojprávny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiachvo   veci   samej   nemajú   charakter   precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcichv obdobných   veciach   zaväzoval   rozhodnúť   identicky,   napriek   tomu   protichodné   právnezávery   vyslovené   v   analogických   prípadoch   neprispievajú   k   naplneniu   hlavného   účeluprincípu   právnej   istoty   ani   k   dôvere   v spravodlivé   súdne   konanie   (obdobne   napr.IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Beian   v. Rumunsko   (č.   1)zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobnýchveciach   je   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   (v   zásade   každéhosúdneho   systému,   ktorý   nie   je   založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).K rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej   súdnej   inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať   in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okreminých priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a inýchvšeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (m.   m.   I.   ÚS   17/01,   IV.   ÚS 267/05).   Práveplénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonova   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   tak,   aby   sa   chránili   okrem   iného   ajlegitímne očakávania účastníkov súdnych konaní.

Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   to,   že   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnéhosúdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľoua zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného právaalebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle,resp.   zjavnej   neodôvodnenosti   nezistil,   nepovažoval   v   danom   prípade   argumentáciusťažovateľky   za   spôsobilú   na   to,   aby   len   na   jej   základe   bolo   možné   tieto   rozhodnutiahodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uzneseniakrajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   sú   ústavne   akceptovateľné   a   ich   odôvodnenieje dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To,že sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   neznamená,   že   došloaj k porušeniu jej označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súdpri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnené (obdobne napr. I. ÚS 446/2013).

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo   pokojne užívať   svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť   jeho majetku   s výnimkouverejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmomalebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   dospel   k   záveru,   že   z   ichodôvodnení   nemožno   vyvodiť   nič,   čo   by   signalizovalo,   že   nimi   mohlo   dôjsťk neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavya do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdyv posudzovanom   prípade   ústavne   konformným   spôsobom   interpretovali   a   aplikovalipríslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamia základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokoluneexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchtopráv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovanísťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažností ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšíminávrhmi   sťažovateľky   uvedenými   v   sťažnosti   (napr.   návrhom   na   odklad   vykonateľnostirozhodnutia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015