SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 528/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky senátu Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov SergejaKohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnouspoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľa advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami:Rvp 7431/2014, Rvp 7432/2014, Rvp 7433/2014, Rvp 7434/2014, Rvp 7435/2014,Rvp 7436/2014, Rvp 7437/2014, Rvp 7438/2014, Rvp 7439/2014, Rvp 7440/2014,Rvp 7441/2014, Rvp 8291/2014, Rvp 8292/2014, Rvp 8293/2014, Rvp 8294/2014,Rvp 8295/2014, Rvp 8296/2014, Rvp 8297/2014, Rvp 8298/2014, Rvp 8299/2014,Rvp 8300/2014, Rvp 8301/2014, Rvp 8302/2014, Rvp 8303/2014, Rvp 8304/2014,Rvp 8305/2014 a Rvp 8306/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľačl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súduv Trenčíne sp. zn. 6 Co 374/2013 z 28. februára 2014 (Rvp 7431/2014), sp. zn.6 Co 421/2013 z 31. marca 2014 (Rvp 7432/2014), sp. zn. 6 Co 417/2013 z 31. marca 2014(Rvp 7433/2014), sp. zn. 16 Co 44/2013 z 18. novembra 2013 (Rvp 7434/2014), sp. zn.6 Co 372/2013 z 28. februára 2014 (Rvp 7435/2014), sp. zn. 6 Co 487/2013 z 31. marca2014 (Rvp 7436/2014), sp. zn. 19 Co 455/2013 z 27. marca 2014 (Rvp 7437/2014), sp. zn.8 Co 186/2013 z 31. marca 2014 (Rvp 7438/2014), sp. zn. 8 Co 174/2013 (Rvp 7439/2014),sp. zn. 8 Co 178/2013 z 31. marca 2014 (Rvp 7440/2014), sp. zn. 8 Co 188/2013z 26. marca 2014 (Rvp 7441/2014), sp. zn. 17 Co 321/2014 z 26. marca 2014(Rvp 8291/2014), sp. zn. 8 Co 40/2013 z 31. marca 2014 (Rvp 8292/2014), sp. zn.6 Co 475/2013 z 29. apríla 2014 (Rvp 8293/2014), sp. zn. 6 Co 398/2013 z 29. apríla 2014(Rvp 8294/2014), sp. zn. 5 Co 498/2013 z 28. apríla 2014 (Rvp 8295/2014), sp. zn.8 Co 373/2013 z 30. apríla 2014 (Rvp 8296/2014), sp. zn. 8 Co 378/2013 z 30. apríla 2014(Rvp 8297/2014), sp. zn. 8 Co 377/2013 z 30. apríla 2014 (Rvp 8298/2014), sp. zn.17 Co 458/2014 zo 16. apríla 2014 (Rvp 8299/2014), sp. zn. 8 Co 180/2013 z 31. marca2014 (Rvp 8300/2014), sp. zn. 8 Co 192/2013 z 31. marca 2014 (Rvp 8301/2014), sp. zn.8 Co 182/2013 z 26. marca 2014 (Rvp 8302/2014), sp. zn. 8 Co 172/2013 z 31. marca 2014(Rvp 8303/2014), sp. zn. 8 Co 184/2013 z 26. marca 2014 (Rvp 8304/2014), sp. zn.8 Co 194/2013 z 31. marca 2014 (Rvp 8305/2014) a sp. zn. 8 Co 190/2013 z 26. marca 2014(Rvp 8306/2014) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 7431/2014, Rvp 7432/2014, Rvp 7433/2014, Rvp 7434/2014,Rvp 7435/2014, Rvp 7436/2014, Rvp 7437/2014, Rvp 7438/2014, Rvp 7439/2014,Rvp 7440/2014, Rvp 7441/2014, Rvp 8291/2014, Rvp 8292/2014, Rvp 8293/2014,Rvp 8294/2014, Rvp 8295/2014, Rvp 8296/2014, Rvp 8297/2014, Rvp 8298/2014,Rvp 8299/2014, Rvp 8300/2014, Rvp 8301/2014, Rvp 8302/2014, Rvp 8303/2014,Rvp 8304/2014, Rvp 8305/2014 a Rvp 8306/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré budeďalej vedené pod sp. zn. Rvp 7431/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. júna 2014a 11. júla 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), vedené pod spisovými značkami: Rvp 7431/2014, Rvp 7432/2014,Rvp 7433/2014, Rvp 7434/2014, Rvp 7435/2014, Rvp 7436/2014, Rvp 7437/2014,Rvp 7438/2014, Rvp 7439/2014, Rvp 7440/2014, Rvp 7441/2014, Rvp 8291/2014,Rvp 8292/2014, Rvp 8293/2014, Rvp 8294/2014, Rvp 8295/2014, Rvp 8296/2014,Rvp 8297/2014, Rvp 8298/2014, Rvp 8299/2014, Rvp 8300/2014, Rvp 8301/2014,Rvp 8302/2014, Rvp 8303/2014, Rvp 8304/2014, Rvp 8305/2014 a Rvp 8306/2014,ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka je v postavení žalobkyneúčastníčkou konaní vedených Okresným súdom Trenčín, Okresným súdom Bánovcenad Bebravou, Okresným súdom Prievidza a Okresným súdom Považská Bystrica (ďalej len„okresné súdy“), predmetom ktorých je rozhodovanie o náhrade majetkovej škodya nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená nezákonnými rozhodnutiami,resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú zároveň súdmi, ktoré malisťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobiť. Na základe uvedenéhosťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov a spory budú prikázanéinému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.
Argumentáciu sťažovateľky uvedenú v jej žalobách okresné súdy kvalifikovali akonámietky zaujatosti a uzneseniami špecifikovanými v jednotlivých sťažnostiach (ďalej len„uznesenia okresného súdu“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatkuza vznesené námietky zaujatosti. Proti uzneseniam okresného súdu podala sťažovateľkaodvolania, v ktorých argumentovala, že námietky zaujatosti nepodala. O odvolaniachsťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutými uzneseniami tak, že potvrdil odvolaniaminapadnuté prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnostiach argumentuje, že napadnutými uzneseniami krajský súdporušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva...
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR.“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnomposúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci neboli dostatočneurčité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej aj „OSP“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôlesťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu prvéhostupňa.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol o jejsťažnostiach nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolunapadnutými uzneseniami, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti na ďalšiekonanie, pričom jej zároveň prizná finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.Sťažovateľka sa tiež domáha vydania dočasných opatrení, ktorými by ústavný súd rozhodolo odklade vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami krajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku.
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšakv súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnostipodľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovýmiznačkami: Rvp 7431/2014, Rvp 7432/2014, Rvp 7433/2014, Rvp 7434/2014,Rvp 7435/2014, Rvp 7436/2014, Rvp 7437/2014, Rvp 7438/2014, Rvp 7439/2014,Rvp 7440/2014, Rvp 7441/2014, Rvp 8291/2014, Rvp 8292/2014, Rvp 8293/2014,Rvp 8294/2014, Rvp 8295/2014, Rvp 8296/2014, Rvp 8297/2014, Rvp 8298/2014,Rvp 8299/2014, Rvp 8300/2014, Rvp 8301/2014, Rvp 8302/2014, Rvp 8303/2014,Rvp 8304/2014, Rvp 8305/2014 a Rvp 8306/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnua skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobesťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislostimedzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej mocia základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I.ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorýmipotvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu, tvrdiac, že z jej písomných podanív konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiamvyplýva, že námietky zaujatosti nevzniesla.
Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke zaplatiť súdny poplatokza námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniampodala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,a okrem iného uviedla: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uzneseniaokresných súdov v celom rozsahu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť hopred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresnésúdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomeniao skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré majú v jej právnych veciachrozhodovať a súčasne sú orgánmi, ktoré svojím nesprávnym úradným postupom malispôsobiť sťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietkyzaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno maťpochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámito neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniťnámietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súduzrozumiteľné a z ústavného hľadiska udržateľné, krajský súd v napadnutých uzneseniachprimerane reagoval na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti uzneseniamokresných súdov. Okresné súdy určili výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a„Sadzobníka súdnych poplatkov“ a tiež veci správne právne posúdili podľa príslušnýchustanovení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkocha poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono súdnych poplatkoch“). Okresné súdy a krajský súd tvrdenia uvádzané sťažovateľkouv odôvodneniach svojich rozhodnutí vyhodnotili tak, že v okolnostiach posudzovaných vecíišlo o námietku zaujatosti, pričom tento postup ústavný súd považuje za zákonný a ústavneakceptovateľný, pretože miera interpretácie a aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. dohovoru.Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinu interpretáciu dotknutýchustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ešte sama osebe nezakladá porušeniesťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či okresné súdya krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretovali a aplikovali na vec vzťahujúce saustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.
Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisias tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto konaní,pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za vznesenú námietku zaujatosti (m. m. II. 124/2011), na čo poukazoval aj krajskýsúd v odôvodneniach svojich napadnutých uznesení.
Sťažovateľka v sťažnostiach poukázala tiež na rozdielny prístup odvolacích súdovk rozhodovaniu v obdobných veciach. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svojprávny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiachvo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcichv obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právnezávery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účeluprincípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr.IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobnýchveciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každéhosúdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okreminých priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práveplénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného ajlegitímne očakávania účastníkov súdnych konaní.
Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecnéhosúdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľoua zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného právaalebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle,resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciusťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tieto rozhodnutiahodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uzneseniakrajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenieje dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To,že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došloaj k porušeniu jej označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súdpri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnené (obdobne napr. I. ÚS 446/2013).
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmomalebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ichodôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi mohlo dôjsťk neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavya do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdyv posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovalipríslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamia základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokoluneexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchtopráv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovanísťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Po odmietnutí sťažností ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšíminávrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti (napr. návrhom na odklad vykonateľnostirozhodnutia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015