znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 528/2014-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť M. H., zastúpeného advokátom Mgr. Jánom Lichnerom, Advokátska kancelária, Legionárska 7451/4, Trenčín, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 3/2014 z 19. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2014 doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 3/2014 z 19. februára 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 21. júna 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 29/2011-672 z 23. októbra 2012 bol sťažovateľ uznaný vinným v bode 1 z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona,   prečinu   ublíženia na zdraví   podľa   § 156   ods.   1 Trestného zákona a   z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, v bode 2 zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona (za skutok, podľa ktorého 20. septembra 2009 asi o 12.00 h v B. vzal do ruky nôž s čepeľou o dĺžke asi 10 cm, podišiel k Z. R., ktorá bola v tom čase spolu so svojou dcérou Z. M. na odchode z bytu, držiac na rukách ich spoločnú dcéru a svoju vnučku L. H., pričom svoju pravú ruku s nožom nasmeroval proti Z. R. a vyhrážal sa jej slovami, že ak mu dcéru nevydá, tak ju zabije, čo u poškodenej   vzbudilo   dôvodnú   obavu   o   jej   život   a zdravie,   a   dcéru   mu   preto   vydala) a v bodoch 3 a 4 zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b), c) a d) Trestného zákona. Bol mu za to uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 8 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom   stráženia.   Zároveň   bol   zrušený   výrok   o   treste   uložený   skorším   právoplatným odsudzujúcim rozsudkom.

Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 To 137/2012-740 zo 7. februára 2013 bol zrušený výrok o treste rozsudku   okresného   súdu   a   pri   nezmenenom   výroku   o   vine   bol   sťažovateľovi   uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov.

Sťažovateľ   sa   obrátil   na ústavný súd   a   namietal vo vzťahu ku   skutku   v bode   2 rozsudku okresného súdu porušenie čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru. V podanej sťažnosti tvrdil, že skutok, za ktorý bol v tomto bode uznaný vinným, nie je trestným činom, a to v dôsledku tvrdeného konania sťažovateľa v nutnej obrane vylučujúcej protiprávnosť jeho konania.

Uznesením ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 351/2013 z 13. júna 2013 bola sťažnosť odmietnutá.   Podľa   názoru   ústavného súdu   sťažovateľ   v   súvislosti   s   bodom   2   rozsudku okresného súdu namietal nesprávnu aplikáciu normy hmotného práva, keď tvrdil, že skutok nie je trestným činom v dôsledku jeho konania v nutnej obrane, pričom na posúdenie tejto námietky je príslušný najvyšší súd v dovolacom konaní.

Riadiac sa právnym názorom, ktorý vyslovil ústavný súd, sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie z dôvodu ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.   V   dovolaní   argumentoval,   že   skutok   v   bode   2   rozsudku   okresného   súdu neodôvodňuje jeho hmotnoprávnu kvalifikáciu ako zločin vydierania, a to vzhľadom na konanie v nutnej obrane vylučujúce protiprávnosť skutku, resp. konania sťažovateľa.

Napriek uvedeným skutočnostiam uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 3/2014 z 19. februára 2014 bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté s poukazom na ustanovenie § 382   písm.   c)   Trestného   poriadku,   teda   z   dôvodu,   že   dovolanie   neobsahuje   žiaden z dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného poriadku. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 22. apríla 2014.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru. V   podanom   dovolaní   v   súvislosti   s   námietkou,   že   konal   v   nutnej   obrane   vylučujúcej protiprávnosť jeho konania, poukazoval na to, že podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov a práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov proti ich vôli odlúčiť len rozhodnutím súdu. Z ustanovenia § 28 ods. 3 zákona   č.   36/2005   Z.   z.   o   rodine   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o rodine“)   vyplýva,   že   rodičovské   práva a povinnosti vykonáva jeden z rodičov tiež vtedy, ak druhý z rodičov nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu. Tak to bolo aj v posudzovanom prípade, keď rodičovské práva vykonával 20. septembra 2009 iba sťažovateľ, pretože matka mal. L. H. nebola v tom čase ešte plnoletá. Keď sťažovateľ reagoval na to, že Z. R. bola na odchode z bytu aj s mal. L. a s ďalšou svojou dcérou Z. M. a odmietla mu vydať mal. L., ktorú držala na rukách, konal v nutnej obrane podľa   §   25 Trestného   zákona. Ochraňoval totiž   právom chránený záujem spočívajúci v nerušenom výkone jeho rodičovských práv. Napriek tomu dospel   najvyšší   súd   k   záveru,   podľa   ktorého   dovolanie   neobsahuje   žiadny   z   dôvodov dovolania   podľa   §   371   Trestného   poriadku.   Podľa   najvyššieho   súdu   teda   sťažovateľ nenamietal nesprávne právne posúdenie zisteného skutku. Podľa presvedčenia sťažovateľa najvyšší súd mu neodôvodnene odňal možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 6 Tdo 3/2014 s tým, aby bolo uznesenie z 19. februára 2014 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2 000 €.

V osobnom podaní sťažovateľa z 1. septembra 2014 doručenom ústavnému súdu 3. septembra 2014 sťažovateľ uvádza, že „touto cestou sa pripájam k ústavnej sťažnosti advokáta Mgr. Jána Lichnera, ktorú podal v mojom zastúpení dňa 20. 6. 2014.“ V ďalšom sa   vyjadruje   k   uzneseniu   najvyššieho   súdu   a   vyslovuje   názor,   podľa   ktorého   si   tento dostatočne   dôkladne   nepreštudoval   spisový   materiál.   Inak   by   totiž   nemohol   tvrdiť,   že u sťažovateľa nebola zaručená riadna výchova a starostlivosť o dcéru. V tejto súvislosti poukazuje   na   listinné   dôkazy   nachádzajúce   sa   v   trestnom   spise.   Dcére   z   jeho   strany v skutočnosti   žiadne   nebezpečenstvo   nehrozilo.   Inkriminovaným   konaním   iba   bránil zákonom ustanovené práva.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 3/2014 z 19. februára 2014 vyplýva, že ním bolo podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   23   To   137/2012   zo   7.   decembra   2013.   Podľa   názoru najvyššieho súdu dovolacia námietka sťažovateľa, podľa ktorej skutok v bode 2 rozsudku okresného súdu nemožno považovať za zločin vydierania vzhľadom na konanie sťažovateľa v nutnej obrane [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku], nie je dôvodná, a preto dovolanie bolo potrebné odmietnuť. Je totiž zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku [§ 382 písm. c) Trestného poriadku]. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je daný v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení. Dovolanie je teda určené na nápravu právnych chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie zistenie, že skutok bol napadnutým rozhodnutím kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu však nešlo o žiaden trestný čin, alebo išlo o iný trestný čin, prípadne obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa súdeným skutkom dopustil. Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie napríklad nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť trestného činu, príp. pochybenie súdu pri uložení úhrnného, súhrnného a spoločného trestu a toto ustanovenie sa vzťahuje aj na nesprávne posúdenie iných právnych predpisov. Skutočnosti, ktoré   mali   naplniť   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku, spočívajúce   v   tom,   že   sťažovateľ   konal   v   nutnej   obrane,   keďže   dcéra   bola   v   jeho starostlivosti, uvádzal sťažovateľ už v konaní vedenom okresným súdom a uviedol to aj v odvolaní.   Nižšie   súdy   vyhodnotili   jeho   obranné   tvrdenia   ako   účelové   a   krajský   súd poukázal na zásadu proporcionality s tým, že sa vyžaduje, aby obrana nebola celkom zjavne neprimeraná útoku, pričom spôsob konania sťažovateľa vyhodnotil ako zjavne neprimeraný. Podľa   najvyššieho   súdu   sú   práva   oboch   rodičov,   bez   ohľadu   na   vek   matky,   rovnaké. K citovanému čl. 41 ods. 3 ústavy treba uviesť, že subjektom ochrany sú deti. Účelom ich ochrany   je   vytvorenie   rovnakého   právneho   postavenia   pre   všetky   deti   bez   rozdielu spočívajúceho v tom, či sa narodili zosobášeným rodičom alebo mimo manželstva. Matka poberala rodinné prídavky, sťažovateľ poberal rodičovský príspevok. Od 5. augusta 2009 mali trvalý   pobyt na tej   istej   adrese.   Pri   hodnotení okolností,   za akých   bol   trestný   čin spáchaný,   je potrebné vziať do   úvahy a   vyhodnotiť všetky   skutočnosti.   Maloleté dieťa v čase spáchania skutku nemalo ani 2 mesiace. Matka žila so sťažovateľom v neustálom strese,   čelila rôznym   fyzickým   útokom,   nadávkam   a   vyhrážkam z jeho   strany.   Za   toto konanie bol sťažovateľ odsúdený. S poukazom na tieto skutočnosti matka 31. júla 2009 podala okresnému súdu návrh, aby jej boli priznané rodičovské práva a povinnosti a aby mal. L. bola zverená do jej osobnej starostlivosti s tým, aby sťažovateľovi bola určená vyživovacia povinnosť a Z. R. bola ustanovená za poručníčku mal. L. Preto hľadala ochranu a útočisko u svojej matky Z. R. Nie je možné kvalifikovať konanie sťažovateľa ako konanie v nutnej obrane, keď Z. R. brala mal. L. z tohto prostredia preč, pričom sťažovateľ sa jej vyhrážal s nožom v ruke, že si mal. L. nezoberie. V žiadnom prípade nejde o odvracanie žiadneho útoku sťažovateľom. Argumenty poukazujúce na práva podľa ústavy a zákona o rodine   pri   spôsobe   života   sťažovateľa   a   jeho   správaní   nie   sú   podstatné   pre   právnu kvalifikáciu jeho konania z 20. septembra 2009. Nie je vôbec potrebné konanie sťažovateľa kvalifikovať ako konanie v nutnej obrane a zaoberať sa zásadou proporcionality. Konanie sťažovateľa tak, ako je uvedené v skutku, je správne kvalifikované. Sťažovateľ násilím a hrozbou násilia nútil, aby dieťa ostalo v jeho domácnosti. Nie je možné vynucovať si právo takýmto spôsobom. S poukazom na konštatované skutočnosti je právna kvalifikácia konania sťažovateľa v súlade so zákonom a nemôže ísť o konanie v nutnej obrane.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom   sťažnosti   je   námietka,   podľa   ktorej   najvyšší   súd   odmietol   dovolanie sťažovateľa s poukazom na ustanovenie § 382 písm. c) Trestného poriadku, teda preto, že dovolanie neobsahuje žiadny z dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného poriadku. Pritom v   skutočnosti   sťažovateľ,   opierajúc   sa   o   právny   názor   ústavného   súdu,   poukazoval na nesprávne hmotnoprávne posúdenie skutku, ktorého sa dopustil, a to tým, že sa nevzalo do úvahy, že konal v nutnej obrane. Uplatnil teda dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Postupom najvyššieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred dovolacím súdom.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   časti   vety   pred   bodkočiarkou   Trestného   poriadku dovolanie   možno   podať,   ak rozhodnutie   je založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku   dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že je už na prvý pohľad zrejmé, že sťažovateľ chápe argumentáciu najvyššieho súdu nesprávne, keď uvádza, že najvyšší súd jeho dovolanie odmietol preto, že neobsahuje žiadny z dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného poriadku. V skutočnosti totiž najvyšší súd vychádzal z ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku, keď dospel k zrejmému záveru, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

Z   podrobného   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   nepochybne   vyplýva,   že podľa jeho názoru dovolanie síce obsahovalo dovolací dôvod nesprávneho hmotnoprávneho posúdenia   skutku   v   zmysle   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku,   avšak   tento sťažovateľom uvedený dôvod nepovažoval najvyšší súd za naplnený, keďže podľa jeho podrobne zdôvodneného názoru o konanie v nutnej obrane nešlo.  

Možno zhrnúť, že závery najvyššieho súdu sa javia ako dostatočné a presvedčivé, nijaké známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti neobsahujú.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014