znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 528/2013-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   októbra   2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. K., H., zastúpeného advokátom JUDr. D. S., H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Humenné č. k. 11 C 2/2009-152   zo   7.   februára   2012   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k. 8 Co 63/2012-172 z 25. marca 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2013 doručená sťažnosť V. K., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 2/2009-152 zo 7. februára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 63/2012-172 z 25. marca 2013 a žiada vydať tento nález:

„1. Okresný súd Humenné a Krajský súd v Prešove, v konaniach vedených na OS Humenné   pod   sp.   zn.   11 C/2/2009 a KS   v   Prešove pod sp.   zn.   8 Co/63/2012,   porušili základné   právo   sťažovateľa:   V.   K.,   H.   zaručené   ústavou   SR   a   čl.   6,   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   domáhať   sa   svojho   práva   zákonom ustanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde a práva na spravodlivé súdne konanie.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruší   rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove č. k. 8 Co/63/2012-172   z   25.   3.   2013   a   rozsudok   Okresného   súdu   Humenné   č.   k. 11 C/2/2009-152   zo   7.   2.   2012   a   vec   vracia   tomuto   súdu   na   opätovné   prejednanie a rozhodnutie bez zbytočného odkladu a prieťahov.

3. Odporcovia   sú   spoločne   a   nerozdielne   povinní   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu vo výške 291,56 €...“

Ako   vyplynulo   z   podanej   sťažnosti   a   jej   príloh,   sťažovateľ   sa   ako   žalobca domáhal žalobou   doručenou   okresnému   súdu   13.   júna   2003   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 11 C 2/2009 náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie od 1. júla 1999 do 30. júna 2003 vo výške 12 236,30 € s úrokom z omeškania proti A. B. v konkurze (ďalej len žalovaný v 1. rade) a R. Z. – B. (ďalej len žalovaný v 2. rade), a to s odôvodnením, že 10. decembra 1984 utrpel ťažký pracovný úraz ako člen P. H. v B., ktoré zaniklo rozdelením podľa zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“), pričom jeho právnymi nástupcami sú žalovaní v 1. a 2. rade. V priebehu konania so súhlasom okresného súdu (uznesenie okresného súdu č. k. 11 C 2/2009-135 z 12. septembra 2011) sťažovateľ rozšíril žalobu na sumu 13 667,86 € (obdobie do 31. decembra 2003). V žalobe uviedol, že okresný súd mu už rozsudkom č. k. 10 C 82/1996-219 z 22. júna 2000, ktorý nadobudol právoplatnosť 14. júla 2000, priznal náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie do 30. júna 1999 z dôvodu rovnakého pracovného úrazu vo výške 13 092,84 €, pričom na jej   zaplatenie   solidárne   zaviazal   oboch   (rovnakých)   žalovaných.   V priebehu   konania žalovaný   v   1.   rade   zanikol   (po   zrušení   konkurzu   pre   nedostatok   majetku)   výmazom z obchodného registra (28. decembra 2005). Na majetok žalovaného v 2. rade bol konkurz vyhlásený ešte uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 K 559/95-49 z 11. apríla 2002.   Sťažovateľ   uviedol,   že   do   konkurzných   konaní   vedených   na   majetok   oboch žalovaných   si   pohľadávku,   ktorá   je   predmetom   konania,   neprihlásil.   Prihlásil   si   iba pohľadávku   priznanú   právoplatným   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   10 C 82/1996-219 z 22. júna 2000, pričom táto bola uznaná, avšak ostala neuspokojená. Na základe rovnakého rozsudku sa sťažovateľ domáhal aj vykonania exekúcie proti Sociálnej poisťovni (a aj proti A. – S., a. s.) s odôvodnením, že na niektorý z týchto subjektov v dôsledku univerzálnej sukcesie prešla povinnosť plniť sťažovateľovi. Okresný súd Bratislava I ako exekučný súd sa však s týmto názorom nestotožnil a vyhovel námietkam povinných (uznesenie sp. zn. 3 Er 651/2007 z 28. augusta 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 17   CoE   328/2008   z   31.   júla   2009),   keďže   dospel   k   záveru,   že na   Sociálnu   poisťovňu neprešli   plnenia,   na   ktoré   vznikol   nárok   pred   1.   januárom   2004   a ktoré   mali   byť zamestnávateľom realizované pred 1. januárom 2004.

Podaním   doručeným   okresnému   súdu   22.   januára   2007   sťažovateľ   požiadal o pripustenie zámeny účastníkov konania tak, že na miesto žalovaného v 1. rade vstúpi Sociálna poisťovňa, a vo vzťahu k žalovanému v 2. rade žalobu vzal späť (konanie voči žalovanému v 2. rade bolo zastavené uznesením okresného súdu č. k. 11 C 103/2003-35 zo 6. februára 2007). Na základe uznesenia č. k. 11 C 2/2009-135 z 12. septembra 2011 (ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   19.   decembra   2012)   okresný   súd   konal   ďalej ako so žalovaným so Sociálnou poisťovňou (s poukazom na skoršie uznesenie krajského súdu sp. zn. 17 Co 3/2010 z 31. augusta 2010, z obsahu ktorého vyplynulo, že v prípade, ak z vykonaného dokazovania nevyplynie existencia poistnej zmluvy zakladajúcej poistenie vzťahujúce   sa   na   nárok   sťažovateľa   uzatvorenej   medzi   zamestnávateľom   sťažovateľa a právnym predchodcom A. – S., a. s., je potrebné konať so Sociálnou poisťovňou ako úrazovou poisťovňou podľa § 251c Zákonníka práce v znení účinnom do 1. apríla 2002). Sociálna poisťovňa žiadala žalobu sťažovateľa zamietnuť s odôvodnením, že nie je v spore pasívne legitimovaná, pretože žiadny   právny predpis   neustanovuje, že by sťažovateľom žalovaná povinnosť plniť prešla z niektorého zo žalovaných na Sociálnu poisťovňu; v čase keď   utrpel   sťažovateľ   úraz,   ešte   neexistovalo   zákonné   poistenie   zodpovednosti zamestnávateľa   za   pracovný   úraz,   to   bolo   zavedené   až od 26.   novembra   1993,   jeho výkonom bola poverená býv. Slovenská poisťovňa a z nej prešli na Sociálnu poisťovňu zo zákona   len   tie   prípady,   na   ktoré   sa   vzťahovalo   zákonné   poistenie   zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz.

Rozsudkom   č.   k.   11   C   2/2009-152   zo   7.   februára   2012   okresný   súd   žalobu sťažovateľa zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Mal za preukázané, že sťažovateľ   utrpel   pracovný   úraz   tak,   ako   to   uviedol,   ako   aj   to,   že   sťažovateľ si do konkurzných   konaní   vedených   na   majetok   pôvodných   žalovaných   v   1.   a   2.   rade žalovanú   pohľadávku   neprihlásil   (to   sťažovateľ   ostatne   ani   netvrdil),   a   aj   to, že zamestnávateľ sťažovateľa nemal v čase úrazu uzatvorenú s býv. Slovenskou poisťovňou zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom. Z uvedeného okresný súd vyvodil záver, že Sociálna poisťovňa v spore nie je pasívne hmotnoprávne legitimovaná.   Podľa   názoru   okresného   súdu   „správnym   žalovaným“,   a   teda   nositeľom pasívnej   legitimácie   v spore   mal byť aj v   čase   rozhodovania   okresného   súdu   žalovaný v 2. rade, ktorý stále právne existuje (resp. správca jeho konkurznej podstaty) a je jedným z právnych nástupcov pôvodného zamestnávateľa sťažovateľa, ktorý za záväzky pôvodného družstva zodpovedal spoločne a nerozdielne s pôvodným žalovaným v 1. rade. Právnym nástupcom pôvodného žalovaného v 1. rade (podľa názoru okresného súdu) je pôvodný žalovaný v 2. rade, a nie Sociálna poisťovňa. Ďalej okresný súd uviedol, že podľa jeho názoru „len v prípade,   ak by neexistoval tento druhý právny subjekt,   respektíve,   ak by žalobca mal riadne prihlásenú a správcom priznanú žalovanú pohľadávku, alebo ak by mal rozsudok voči pôvodne žalovanému v 2. rade a tento by zanikol výmazom bez uspokojenia žalobcu, došlo by k univerzálnej právnej sukcesii v tomto konaní na Sociálnu poisťovňu, avšak len podľa § 251c Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. účinného do 01. 04. 2002, pretože podmienky podľa ostatných účastníkmi citovaných právnych noriem splnené neboli a to ani podľa zákonníka práce a ani podľa zákona o Sociálnej poisťovni. Podľa tohto § 251c: nároky zamestnancov zrušeného zamestnávateľa na náhradu škody pri pracovnom úraze alebo   pri chorobe   z povolania,   ktoré   neuspokojil   likvidátor   alebo   správca   konkurznej podstaty a na uspokojenie ktorých sa nevzťahuje zákonné poistenie alebo povinné zmluvné poistenie podľa osobitných predpisov,   uspokojí štát prostredníctvom úrazovej poisťovne z prostriedkov   poskytnutých   z   osobitného   účtu   ministerstva   pre   správu   a   privatizáciu národného majetku SR, z FNM SR a z rozpočtovej rezervy vlády SR.“. Pre úplnosť okresný súd   dodal,   že   neboli   naplnené zákonom   požadované   podmienky   právneho   nástupníctva Sociálnej poisťovne ani podľa § 272 ods. 1, § 51e ods. 1 a § 51f zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) či podľa § 285 ods. 1 písm. g) zákona č. 461/2003 Z. z.

Proti tomto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie z odvolacích dôvodov podľa § 205 ods.   2   písm.   d)   a f)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorým   žiadal   odvolací   súd,   aby rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ poukázal na to, že obe nástupnícke družstvá zaniknutého P. H. B. zodpovedali za škodu sťažovateľovi spoločne a nerozdielne. Ak viacerí dlžníci zodpovedajú veriteľovi spoločne a nerozdielne, veriteľ   je   oprávnený   požadovať   celé   plnenie   od   ktoréhokoľvek   z   dlžníkov   a dlžník   je povinný poskytnúť celé plnenie. V prípade, ak by nedošlo k zániku P. H. B. rozdelením, po jeho   zániku   by   sa   v   zmysle   § 251c   Zákonníka   práce   účinného   do   1.   apríla   2002   stala univerzálnym   sukcesorom   Sociálna   poisťovňa.   Sťažovateľ   si   z   oboch   solidárne zodpovedných   dlžníkov   vybral   pôvodného   žalovaného   v   1.   rade.   Po   jeho   zániku   bez právneho nástupcu sa jeho univerzálnym sukcesorom stala obdobne Sociálna poisťovňa. Rozsudok okresného súdu je navyše vnútorne rozporný – najprv konštatuje, že neexistuje právna norma, ktorá by ustanovovala, že Sociálna poisťovňa je univerzálnym nástupcom pôvodného družstva a jeho právnych nástupcov, a následne odcitoval § 251c Zákonníka práce   účinného   do 1. apríla   2002   ako   právnu   normu,   podľa   ktorej   by   bola   Sociálna poisťovňa univerzálnym nástupcom zaniknutých družstiev.   Rovnako nesprávny je názor okresného súdu, podľa ktorého právnym nástupcom žalovaného v 1. rade je žalovaný v 2. rade,   a   nie   Sociálna   poisťovňa.   Sťažovateľ   si   nebol   povinný   prihlásiť   pohľadávku   za žalované obdobie do oboch konkurzov, pretože o žalovanom nároku nebolo rozhodnuté (pre čas po 1. júli 1999), preto sťažovateľ musel v tejto veci podať žalobu.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   8   Co   63/2012-172   z   25.   marca   2013   rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a rozhodol o náhrade trov konania.

Sťažovateľ tvrdenie o porušení svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 63/2012-172 z 25. marca 2013 odôvodnil tým, že Slovenská republika je viazaná Dohovormi Medzinárodnej organizácie práce, ktoré boli uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 437/1990 Zb., v zmysle   ktorých   sa   Slovenská   republika   zaviazala   zabezpečiť   odškodnenie   pracovných úrazov a chorôb z povolania aj v prípadoch zániku zamestnávateľov bez právneho nástupcu alebo v prípade neschopnosti zamestnávateľa platiť takúto náhradu škody. Z tohto dôvodu bol Zákonník   práce   novelizovaný   zákonom   č.   231/1992   Zb.   o   ustanovenie   §   205d, a to s účinnosťou od 1. januára 1993. Podľa novelizovaného § 205d ods. 4 Zákonníka práce ak pri zániku organizácie neprejdú práva a povinnosti z pracovnoprávneho vzťahu na inú organizáciu, má poškodený právo priamo voči poisťovni, aby mu škodu nahradila v tom istom   rozsahu,   v   akom   by   mu   ju   bola   povinná   nahradiť   sama   poistená   organizácia. Povinnosť   plnenia   úrazovej   poisťovne   ostala   nedotknutá   aj   po   novele   Zákonníka   práce vykonanej zákonom č. 275/1993 Z. z. Následne zákonom č. 206/1996 Z. z. bolo zavedené ustanovenie   §   251c,   ktoré   citoval   aj   okresný   súd   a   z   ktorého   vyplýva,   že   nároky zamestnancov   zrušeného   zamestnávateľa   na   náhradu   škody   pri   pracovnom   úraze   alebo pri chorobe z povolania, ktoré neuspokojil likvidátor alebo správca konkurznej podstaty a na   uspokojovanie   ktorých   sa   nevzťahuje   zákonné   poistenie   alebo   povinné   zmluvné poistenie podľa osobitných predpisov, uspokojí štát prostredníctvom úrazovej poisťovne. Zákon č. 242/2001 Z. z. doplnil zákon č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni o ustanovenie § 51e ods. 1, podľa ktorého výkon poistenia zodpovednosti za škodu prechádza zo S., a. s., na Sociálnu poisťovňu od 1. januára 2002. Podľa § 51f ods. 1 citovaného zákona nároky zamestnancov zrušeného zamestnávateľa na náhradu škody pri pracovnom úraze alebo pri chorobe z povolania, ktoré neuspokojil likvidátor alebo správca konkurznej podstaty a na uspokojovanie ktorých sa nevzťahuje zákonné poistenie alebo povinné zmluvné poistenie podľa   osobitných   predpisov,   uspokojí   štát   prostredníctvom   Sociálnej   poisťovne.   Od   1. januára   2002,   resp.   1.   apríla   2002   povinnosti   úrazovej   poisťovne   prešli   na   Sociálnu poisťovňu, a teda prešla na ňu aj povinnosť uspokojovať nároky zamestnancov zrušených zamestnávateľov. Od účinnosti zákona č. 461/2003 Z. z. o Sociálnej poisťovni prešla od 1. januára   2004   na   Sociálnu   poisťovňu   výplata   plnení   vyplývajúcich   zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred 26. novembrom   1993.   Za   plnenie   povinnosti   zamestnávateľa   P.   H.   B.   voči   sťažovateľovi zodpovedali po jeho zrušení rozdelením pôvodný žalovaný v 1. rade a pôvodný žalovaný v 2. rade, a to spoločne a nerozdielne. Sťažovateľ mohol žiadať plnenie od ktoréhokoľvek z nich.   Po   zániku   žalovaného   v   1.   rade   bez   právneho   nástupcu   povinnosť   plniť sťažovateľovi prešla z pôvodného žalovaného v 1. rade na Sociálnu poisťovňu. Napriek tomu   všeobecný   súd   dospel   k   záveru,   že   od   Sociálnej   poisťovne   plnenie   požadovať nemožno, a to z dôvodu, že naďalej existuje pôvodne žalovaný v 2. rade, hoci je v konkurze a nie je schopný plnenia sťažovateľovi tak, ako to má na mysli aj zákon č. 461/2003 Z. z.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a obdobne i čl. 6 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr. I. ÚS 103/02).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho práva na spravodlivý proces, ku ktorému malo dôjsť jednak rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 2/2009-152 zo 7. februára 2012 a jednak rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 63/2012-172 z 25. marca 2013.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku okresného   súdu   č.   k.   11   C   2/2009-152   zo   7.   februára   2012.   V   súlade   s   princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti   sťažnosti   sťažovateľa,   a   dospel   k   záveru,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity vyplývajúci   z   čl.   127   ústavy   je   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať a rozhodovať   o   sťažovateľom   uplatnených   námietkach   porušenia   jeho   základných   práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky súdny   poriadok   v   tomto   prípade   odvolaciemu   súdu.   Odvolací   súd   vo   veci   o   podanom odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   8   Co   63/2012-172   z   25.   marca   2013. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie žalovaného bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   sťažnosť sťažovateľa   v   jej   časti,   ktorá   smerovala   proti   rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 2/2009-152 zo 7. februára 2012, a to z dôvodu nedostatku svoje právomoci.

Odlišná   je   situácia   v súvislosti   s   tou   časťou   sťažnosti,   ktorá   sa   týka   rozsudku č. k. 8 Co 63/2012-172   z   25.   marca   2013.   V   tejto   časti   sťažnosti   je   daná   právomoc ústavného súdu sťažnosť prerokovať.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   k   porušeniu   čl.   6   ods.   1   dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 63/2012-172 z 25. marca 2013 došlo predovšetkým tým,   že   krajský   súd   dospel   k   svojmu   právnemu   názoru,   nezohľadniac   medzinárodne akceptovaný (a aj Slovenskou republikou prijatý) princíp, podľa ktorého štát je povinný zabezpečiť   odškodnenie   pracovných   úrazov   a   chorôb   z   povolania   v   prípadoch   zániku zamestnávateľa bez právneho nástupcu a v prípadoch neschopnosti zamestnávateľa platiť takúto náhradu škody. V tomto prípade pôvodne žalovaný v 1. rade, na ktorého (spoločne s pôvodným   žalovaným   v   2.   rade)   prešla   solidárna   zodpovednosť   P.   H.   B.   plniť sťažovateľovi náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti v dôsledku pracovného   úrazu,   zanikol   bez   právneho   nástupcu.   V takom   prípade   s   poukazom   na citované   právne   predpisy   podľa   názoru   sťažovateľa   má nastúpiť   povinnosť   Sociálnej poisťovne plniť žalovaný nárok. Obdobne sťažovateľ argumentoval aj v odvolaní podanom proti rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 2/2009-152 zo 7. februára 2012.

Krajský   súd   odpovedal   na   argumentáciu   sťažovateľa   v   odôvodnení   rozsudku č. k. 8 Co 63/2012-172 z 25. marca 2013 takto:

„Odvolací   súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok   ako   aj   konanie,   ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v § 212 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podľa   ustanovenia   §   219   ods.   1   O.   s.   p.   odvolací   súd   rozhodnutie   potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa   ustanovenia   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia. Konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia.

K odvolacím námietkam žalobcu sa žiada uviesť nasledovné: Treba prisvedčiť odvolateľovi a konštatoval to aj súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia, že po rozdelení družstva ručia a zodpovedajú všetci právni nástupcovia solidárne za všetky záväzky pôvodného rozdeleného družstva (aj pracovno-právne nároky). Niet pochybnosti ani v konštatovaní žalobcu, že právne následky pasívnej solidarity spočívajú v tom, že veriteľ je oprávnený požadovať celé plnenie, od ktoréhokoľvek dlžníka, t. j. od jedného, niekoľkých alebo od všetkých a dlžník je povinný poskytnúť celé plnenie. Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   žalobca   podaním   žaloby   žaloval   všetkých   a   žiadal žalovaných zaviazať spoločne a nerozdielne.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že aj po zániku jedného zo žalovaných (žalovaného v 1. rade) zostal nositeľ pasívnej legitimácie v konaní (žalovaný v 2. rade).

Na   jeho   zodpovednosti   za   záväzky   pôvodného   družstva   nemohlo   nič   zmeniť ani vykonanie   procesného   úkonu   žalobcu   a   to   späťvzatia   žaloby   voči   nemu   a   následné zastavenie konania.

Samotný žalobca tak vytvoril stav, keď po zániku žalovaného v 1. rade a zastavení konania   proti   žalovanému   v   2.   rade   bolo   potrebné   skúmať   všetky   okolnosti   existencie univerzálnej sukcesie po žalobcovi v 1. rade vo vzťahu k uplatnenému nároku.

Po právoplatnosti uznesenia súdu prvého stupňa zo dňa 12. 9. 2011 súd prvého stupňa v ďalšom konaní tieto okolnosti náležitým spôsobom preskúmal a svoj záver vysvetlil a odôvodnil postupom podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p.

Ušlo pozornosti odvolateľa, že odvolací súd vo svojom uznesení zo dňa 31. 8. 2010 v súvislosti s horeuvedeným poukázal na ustanovenie § 251c Zákonníka práce účinného do 1.   4.   2002,   ktoré   výslovne   stanovuje   podmienky,   za   ktorých   nároky   zamestnancov zrušeného zamestnávateľa uspokojí štát, prostredníctvom úrazovej poisťovne.

So všetkými tam uvedenými podmienkami sa v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa náležitým spôsobom vyporiadal. Ak dospel k záveru, že nebola preukázaná ani jedna z nich rozhodol správne, ak žalobu proti žalovanej zamietol.

Treba sa stotožniť aj so závermi odvolateľom prezentovaného rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 136/2010 zo dňa 7. 2. 2011, že právny poriadok Slovenskej republiky   nemôže   pripustiť   situáciu,   aby   v   prípade   zániku   zamestnávateľa   neexistoval subjekt, ktorý by mal povinnosť tieto nároky uspokojiť.

V   tejto   veci   však   ako   to   správne   konštatoval   súd   prvého   stupňa   takýto   subjekt existuje.

Z uvedených dôvodov odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.“

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v   konaní pred všeobecným súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96, III.   ÚS   197/02,   III.   ÚS   284/08).   Do   práva na spravodlivý   proces   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Avšak svojvoľný výklad zákonov a nerešpektovanie procesných pravidiel a procesných záruk spravodlivého procesu môže mať za následok aj porušenie základného práva a slobody sťažovateľa (III. ÚS 85/09).

Nevyhnutnou   súčasťou   rozhodovacej   činnosti   súdov   zahŕňajúcej   aplikáciu abstraktných   právnych   noriem   na   konkrétne   okolnosti   individuálnych   prípadov   je zisťovanie   obsahu a   zmyslu   právnej   normy   uplatňovaním jednotlivých   metód   právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód   absolútnu   prednosť,   pričom   jednotlivé   uplatnené   metódy   by   sa   mali   navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je i právo, aby   bola   vec   účastníka   konania   posúdená   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá sa ňu vzťahuje,   a   aby   aplikovaná   právna   norma   bola   vykladaná   v   súlade   s   jej   účelom a zmyslom.

Podľa § 251c zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení do 31. marca 2002 nároky zamestnancov zrušeného zamestnávateľa na náhradu škody pri pracovnom úraze alebo   pri   chorobe   z   povolania,   ktoré   neuspokojil   likvidátor   alebo   správca   konkurznej podstaty   a   na   uspokojovanie   ktorých   sa   nevzťahuje   zákonné   poistenie   alebo   povinné zmluvné   poistenie   podľa   osobitných   predpisov,   uspokojí   štát   prostredníctvom   úrazovej poisťovne   z   prostriedkov   poskytnutých   z   osobitného   účtu   Ministerstva   pre   správu a privatizáciu   národného   majetku   Slovenskej   republiky,   z   Fondu   národného   majetku Slovenskej republiky a z rozpočtovej rezervy vlády Slovenskej republiky.

Ako   vyplýva   z   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   8   Co   63/2012-172 z 25. marca   2013   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   11   C   2/2009-152 zo 7. februára 2012, všeobecné súdy toto ustanovenie vykladali tak, že podmienkami vzniku povinnosti   úrazovej   poisťovne   plniť   v   danom   prípade   je   buď   neexistencia   žalovaného v 2. rade   a   súčasne   riadne   prihlásenie   sťažovateľom   pohľadávky,   ktorá   je predmetom konania, do konkurzu a jej uznanie správcami konkurznej podstaty v konkurznom konaní vedenom na majetok oboch pôvodne žalovaných, alebo existencia právoplatného rozsudku voči pôvodne žalovanému v 2. rade, ktorý by zanikol výmazom bez uspokojenia žalobcu. Inak   povedané,   všeobecné   súdy   boli   toho   názoru,   že   pre   vznik   nároku   sťažovateľa na plnenie   voči   úrazovej   poisťovni   nepostačuje   iba   samotný   fakt   zániku   žalovaného v 1. rade, a to ani v prípade, ak by pôvodne žalovaný v 2. rade zanikol. Za rozhodujúce považovali   prechádzajúce   uplatnenie   pohľadávky   v   konkurznom   konaní   na majetok subjektu, ktorý neskôr zanikol, ku ktorému však zo strany sťažovateľa nedošlo, a to aj v prípade, ak by zjavne subjekt nebol schopný uznanú pohľadávku splniť.

Ústavný   súd   považuje   tento   názor   všeobecných   súdov   za   súladný   so   zmyslom a účelom aplikovaných právnych noriem. Ten totiž nie je (ani s ohľadom na medzinárodné záväzky Slovenskej republiky, na ktoré poukazuje sťažovateľ) taký, že povinnosť Sociálnej poisťovne   plniť   nastupuje   iba   za   splnenia   podmienky   zániku   zamestnávateľa;   rovnako významná je i podmienka vyplývajúca z § 251c zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení   do   31.   marca   2002   spočívajúca   v   tom,   že   nároky   zamestnancov   zrušeného zamestnávateľa   na   náhradu   škody   pri   pracovnom   úraze   alebo   pri   chorobe   z   povolania uspokojí   štát   prostredníctvom   úrazovej   poisťovne   (okrem   iného)   iba   vtedy, ak ich neuspokojil likvidátor alebo správca konkurznej podstaty. Ten však nemôže pristúpiť k   ich   uspokojeniu   bez   toho,   aby   boli   predpísaným   postupom   uplatnené   v   konkurznom konaní. Sťažovateľ však takto nepostupoval.

Hoci   sa   javí,   že   niektoré   závery   vyjadrené   v   rozsudku   okresného   súdu č. k. 11 C 2/2009-152   zo   7.   februára   2012   nie   sú   celkom   priliehavé   (napr.   o   tom, že právnym nástupcom pôvodného žalovaného v 1. rade je pôvodný žalovaný v 2. rade, a nie Sociálna   poisťovňa),   nič to   v   konečnom   dôsledku   nemení   na   samotnej   správnosti zamietnutia   žaloby   sťažovateľa.   To   platí   aj   napriek   skutočnosti,   že   sťažovateľ   správne za subjekt zodpovedajúci mu za stratu na zárobku považuje oboch pôvodných žalovaných (a každého   z   nich),   vo vzťahu   ku   ktorým   (a   nie   vo   vzťahu   k P.   H.   B.)   je   potrebné samostatne posudzovať aj splnenie podmienok uvedených v § 251c zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení do 31. marca 2002.

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v   napadnutom rozsudku   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jeho sťažnosti.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby rozsudkom krajského súdu č. k.   8   Co   63/2012-172   z   25.   marca   2013   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   sťažovateľom označeného práva garantovaného dohovorom, a preto jeho sťažnosť vo vzťahu k rozsudku krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2013