znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 528/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. U., R., zastúpeného advokátkou E. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co 177/2011 z 12. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. R. U.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra 2O011 doručená sťažnosť JUDr. R. U., R. vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 13 Co 177/2011 z 12. júla 2011.

Zo sťažnosti vyplýva:«Dňa   31.05.2007   podal   predseda   Krajského   súdu   v   Žiline   p.   K.   návrh   na disciplinárne   stíhanie   sťažovateľa.   Predmetný   návrh   bol   vedený   na   Najvyššom   súde Slovenskej   republiky   -   Disciplinárny   súd   (ďalej   aj   „disciplinárny   súd“)   pod   sp.   zn. 2Ds 2/2007.   Vo   veci   bolo   rozhodnuté   –   disciplinárne   konanie   bolo   v   celom   rozsahu zastavené   –   a to   dňa   20.05.2009.   Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   –   disciplinárny   súd nadobudlo právoplatnosť dňa 27.08.2009.

Pre   posudzovanú   vec   je   podstatné   začatie   disciplinárneho   konania,   t.j.   deň 31.05.2007   a   jeho   trvanie   až   (najmenej)   do   31.12.2008,   ktoré   skutočnosti   vyplývajú z pripojeného   rozhodnutia   disciplinárneho   súdu.   Spôsob   rozhodnutia   o   disciplinárnom návrhu, deň konečného rozhodnutia, či nadobudnutie právoplatnosti nemajú žiadny súvis s uplatňovaným nárokom. Len na okraj uvádzame, že disciplinárne konanie sa po celý čas viedlo   výlučne   o   priestupku,   resp.   o   konaní,   ktoré   malo   mať   znaky   priestupku   podľa osobitného predpisu.

V   dôsledku   vedenia   predmetného   disciplinárneho   konania   neboli   sťažovateľovi v zákonom stanovených termínoch v rokoch 2007 a 2008 vyplatené ďalšie platy v zmysle ust. § 77 ods. 1 písm. c) zák. č. 385/2000 Z.z. (v znení pred jeho novelizáciou zákonom č. 517/2008 Z.z.). Tieto ďalšie platy mu boli vyplatené až dňa 30.09.2009. Do uvedeného dátumu bol preto podľa názoru sťažovateľa Krajský súd v Žiline v omeškaní vo vzťahu ku každému jednotlivému ďalšiemu platu. Preto sa sťažovateľ domáhal zapolatenia úrokov z omeškania v sume 881,14 Eur žalobou na Okresnom súde v Revúcej....

Sťažovateľ namietal, že znenie cit. § 77 ods. 1 zák. č. 385/2000 Z.z. v znení pred novelizáciou zákonom č. 517/2008 Z.z. bolo v rozpore s čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky,   v   zmysle   ktorého   platí   princíp   rovnosti   vo   vzťahu   k   základným   právam a slobodám. Sťažovateľ namietal, že cit. znenie § 77 ods. 1 porušovalo zásadu prezumpcie neviny   a   vo   faktickej   rovine   aj   zásadu,   že   nie je možné za   ten   istý   skutok   obvineného potrestať dvakrát (opakovane). Predmetné zásady patria medzi základné práva, ktoré musia byť garantované a rešpektované. Sťažovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že disciplinárne konanie bolo proti nemu vedené „len“ pre priestupok. V prípade priestupkového konania proti osobe, ktorá nie je sudcom, samotný fakt, že sa také konanie vedie, nemá žiadny vplyv na príjem (mzdu) takejto osoby. Navyše, v prípade uznania viny za priestupok najvyšší trest, ktorý bolo možné podľa § 42a ods. 2 zák. č. 372/1990 Zb. uložiť, bola pokuta vo výške 50.000,00 Sk (dnes je to 1.659,00 Eur), čo je suma nižšia, ako bol jeden nevyplatený ďalší plat v prípade sťažovateľa....

Navyše,   bez   ohľadu   na   uvedenú   novelizáciu   zákona   č.   385/2000   Z.z.   sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že tak zákonodarca ako aj predkladateľ legislatívnych návrhov (t.j. Ministerstvo   spravodlivosti   SR)   už   v   období   pred   označenou   novelou   si   boli   vedomí nerovnosti, ktorú namietané znenie § 77 zák. č. 385/2000 Z.z. vyvolávalo, a preto v rámci úprav ohľadom nároku na ďalší plat pre roky 2005 a 2006 (prechodné ustanovenie § 151h ods. 1 písm. c) a § 151i ods. 1 písm. c) zák. č. 385/2000 Z.z., v znení zákonov č. 609/2004 Z.z. a č. 622/2005 Z.z.) samotné vedenie disciplinárneho konania nebolo prekážkou vzniku nároku na ďalší plat.

Napokon sťažovateľ uviedol, že z titulu princípu subsidiarity je rozpor ustanovneia § 77 ods. 1 písm. c) zák. č. 385/2000 Z.z. (v jeho namietanom znení pred novelizáciou zák. č. 517/2008   Z.z.)   s   ústavou   oprávnený   riešiť   aj   všeobecný   súd.   Vzhľadom   na   aktuálnu právnu úpravu ďalších platov (v dôsledku citovanej novely) už konanie o nesúlade dotknutej právnej normy s ústavou nie je možné (§ 41a ods. 4 zák. č. 38/1993 Z.z.). Okresný   súd   Revúca   nároku   čiastočne   vyhovel   a   priznal   sťažovateľovi   náhradu úrokov z omeškania v sume 510,75 Eur, pričom tieto počítal odo dňa 16.01.2009. Vo zvyšku nárok   sťažovateľa   zamietol,   pričom   okrem   poukazu   na   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky sa nijako nevysporiadal s jeho argumentáciou v tejto časti.

O odvolaní proti rozsudku OS Revúca rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici, pričom sa len „stotožnil“ s argumentáciou prvostupňového súdu (ktorá však v podstatnej a namietanej   časti   neexistuje).   Rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.zn. 13Co/1777/2011 zo dňa 12.07.2011 bolo sťažovateľovi doručené dňa 27.07.2011.

V zákonnej lehote podávame proti tomuto rozhodnutiu ústavnú sťažnosť.... Namietaným rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici bol sťažovateľ ukrátený na svojom základnom práve na spravodlivý proces (v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   základných   práv a slobôd). Okrem toho sťažovateľ namieta, že rozhodnutie je v rozpore s princípom právnej istoty (vyplývajúcim predovšetkým z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z čl. 46 Ústavy SR), ktorého imanentnou súčasťou je aj legitímna predvídateľnosť postupu orgánov verejnej moci v súlade s právom a zákonom stanovenými požiadavkami....

Obsahom základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy je umožniť každému prístup k takémuto orgánu a tomu zodpovedajúca povinnosť dotknutého orgánu   o   veci   konať   takým   spôsobom,   aby   nedošlo   k   porušeniu   ústavnoprocesných princípov podľa druhej hlavy siedmeho oddielu Ústavy SR. Porušenie práva na spravodlivý proces   nastáva   aj   vtedy,   ak   všeobecný   súd   urobí   právny   záver,   ale   sa   nevysporiada so skutočnosťou,   ktorej   zohľadnenie   je   nevyhnutné   pre   právne   posúdenie   veci.   Inými slovami – ak je rozhodnutie súdu neodôvodnené a arbitrárne.

Prvostupňový, rovnako ako aj odvolací súd sa nijako nezaoberali podstatnou časťou návrhu sťažovateľa, čím v rozpore s ústavou zasiahli do sťažovateľovho práva na súdnu ochranu. Medzi namietaným rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici a porušením sťažovateľovho práva je priama súvislosť.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:„Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 13Co/177/2011 zo dňa 12.07.2011 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok Okresného súdu Revúca č.k. 5C/204/2010-54 zo dňa 15.03.2011,   porušil   základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   13Co/177/2011   zo   dňa 12.07.2011 sa v namietanej časti ruší a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania a právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd konštatuje, že nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti konať a rozhodnúť.

Ako   to   vyplýva   z   ustanovenia   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základných právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danom prípade sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ako to sám v sťažnosti uviedol a ako to ústavný súd zistil aj z prípisu Okresného súdu Revúca, ktorý o veci rozhodoval ako súd prvého stupňa.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti je daná právomoc ústavného súdu až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu (mutatis mutandis I. ÚS 169/09, I. ÚS 184/09).

Keďže   sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie,   právomoc poskytnúť   ochranu   označeným   právam   má   v   tomto   štádiu   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   v rámci dovolacieho konania. Tým   je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011