SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 526/2015-32
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti IMBIZs. r. o., Mlynská 39, Spišská Nová Ves, zastúpenej advokátom JUDr. Jaroslavom Čollákom,Floriánska 19, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právana prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konanívedenom pod sp. zn. 30 Cb 200/2009, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo obchodnej spoločnosti IMBIZ s. r. o., na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právona prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konanívedenom pod sp. zn. 30 Cb 200/2009 p o r u š e n é b o l i.
2. Obchodnej spoločnosti IMBIZ s. r. o., p r i z n á v a finančné zadosťučineniev sume 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava Ip o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti IMBIZs. r. o., trovy konania v sume 444,66 € (slovom štyristoštyridsaťštyri eur a šesťdesiatšesťcentov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Jaroslava Čolláka, Floriánska 19, Košice,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti IMBIZ s. r. o., Mlynská 39, Spišská Nová Ves(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátomJUDr. Jaroslavom Čollákom, Floriánska 19, Košice, ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresnýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Cb 200/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola účastníčkoukonania o zaplatenie peňažného plnenia z titulu zmluvy o nájme nebytových priestorovvedeného okresným súdom pod sp. zn. 30 Cb 200/2009. Návrh na začatie konania bolokresnému súdu doručený 29. októbra 2009.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem opisu skutkového stavu uvádza:„... okresný súd vo veci nekonal, neurobil žiadny procesný úkon ani nenariadil termín pojednávania, na ktorom by aspoň vypočul účastníkov konania, k čomu od podania návrhu na vydanie platobného rozkazu v októbri 2009 do dňa podania tejto sťažnosti ústavnému súdu (apríl 2015) stále nedošlo. Opakované urgencie zo strany navrhovateľa a taktiež aj jeho sťažnosť na prieťahy v konaní však neviedla k zmene a urýchlenému konaniu okresného súdu. Doterajšie procesné úkony okresného súdu sú z pohľadu priebehu konania bezvýznamné a neposúvajú spor ďalej...“
Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti uvádza:„Sťažovateľ využil dostupný právny prostriedok ochrany jeho porušených práv, keď podal sťažnosť predsedovi súdu na zbytočné prieťahy v konaní podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch. Po vyhodnotení sťažnosti ako dôvodnej, sťažovateľ poskytol okresnému súdu potrebný čas, avšak okresný súd naďalej vo veci nekoná tak, ako to vyžaduje aktuálna situácia v súdenej veci, dokonca termín nariadeného pojednávania opätovne odročil. Konajúci súd ani od februára 2015 nenariadil pojednávanie, na ktorom by aspoň začal s vykonávaním navrhnutých dôkazov, ktoré sú nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. S ohľadom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, že poskytol príslušnému súdu dostatočný priestor na prijatie opatrení za účelom nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou.“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia„v sume 3 000 € (slovom päťtisíc eur)“odôvodňuje sťažovateľka tým, že„... viac než päťročné konanie na prvostupňovom súde, v rámci ktorého doposiaľ neboli na pojednávaní vykonané žiadne dôkazy, a ktoré je poznamenané dlhoročnou nečinnosťou okresného súdu, viedlo k frustrácii a k strate jeho dôvery v schopnosť okresného súdu rýchlo a bezprieťahovo vyriešiť a rozhodnúť jeho právnu vec. Sťažovateľ je bez vlastného zavinenia, a naopak výlučne z dôvodov na strane okresného súdu, viac než päť rokov vystavený právnej neistote. Trvajúce zdĺhavé súdne konanie so zbytočnými prieťahmi vzhľadom na žalovanú istinu a stále nabiehajúce úroky, znamená nielen pre navrhovateľa, ale aj pre odporcu významný dopad aj na ich ekonomickú situáciu.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti IMBIZ s. r. o. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Cb/200/2009 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Bratislava I prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Cb/200/2009 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.
3. Spoločnosti IMBIZ s. r. o. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom: päťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Spoločnosti IMBIZ s. r. o. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 € (slovom: tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov), ktorú je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet JUDr. Jaroslava Čolláka, advokáta do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedníčku okresnéhosúdu o vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu reagovala predsedníčkaokresného súdu v prípise sp. zn. Spr 3489/2014 z 5. augusta 2015, v ktorom okrem inéhouvádza prehľad procesných úkonov zostavený zákonnou sudkyňou:
«Dňa 29. 10. 2009 bol podaný návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorý bol pridelený na rozhodnutie zákonnej sudkyni JUDr. Márii Ondriašovej a bola mu pridelená spis zn. 31 Rob/228/2009.
Dňa 13. 11. 2009 navrhovateľ doručil súdu návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý bol pridelený na rozhodnutie zákonnej sudkyni JUDr. Emílii Szullovej, vedený pod spis. zn. 30 Cb/190/2009.
Dňa 19. 11. 2009 zákonná sudkyňa JUDr. Emília Szullová reklamovala podľa jej názoru mylný zápis do konania už vedeného na tunajšom súde pod spis. zn. 31 Rob/228/2009.
Dňa 26. 11. 2009 bol spis prevedený do oddelenia „Cb“ z dôvodu podaného návrhu na vydanie predbežného opatrenia, pridelený zákonnej sudkyni JUDr. Emílii Szullovej a vedený pod spis. zn. 30 Cb/200/2009.
Uznesením č. k. 30 Cb/200/2009- 35 zo dňa 01. 12. 2009 bol navrhovateľ vyzvaný na odstránenie vád návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.
Dňa 04. 01. 2010 navrhovateľ doplnil návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Uznesením č. k. 30 Cb/200/2009-41 zo dňa 02. 02. 2010 súd podanie navrhovateľa zo dňa 13. 11. 2009 (návrh na nariadenie predbežného opatrenia) odmietol.
Dodatkom č. 22 k Rozvrhu práce na rok 2010 bol spis zn. 30 Cb/200/2009 z dôvodu dočasného pridelenia zákonnej sudkyne JUDr. Emílie Szullovej na výkon funkcie sudcu obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave dňa 03. 09. 2010 pridelený na prejednanie a rozhodnutie novej zákonnej sudkyni JUDr. Viere Jaňovkovej.
Dňa 16. 12. 2010 súd vyzval navrhovateľa na doloženie faktúr č. 8030148, 8030169 a 8030188.
Dňa 12. 01. 2011 navrhovateľ uvedené faktúry zaslal. Dodatkom č. 5 k Rozvrhu práce na rok 2011 bol spis zn. 30 Cb/200/2009 z dôvodu uplynutia obdobia dočasného pridelenia pôvodnej zákonnej sudkyne JUDr. Emílie Szullovej na výkon funkcie sudcu obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave dňa 02. 03. 2011 odňatý zákonnej sudkyni JUDr. Viere Jaňovkovej a pridelený na prejednanie a rozhodnutie zákonnej sudkyni JUDr. Emílii Szullovej.
Dňa 07. 04. 2014 súd vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania.
Uznesením č. k. 30 Cb/200/2009-55 zo dňa 05. 06. 2014 súd vyzval odporcu na vyjadrenie k návrhu na začatie konania a k jeho prílohám.
Odporca výzvu prevzal dňa 16. 06. 2014 v zmysle § 48 ods. 2 O. s. p.. Dňa 22. 08. 2014 navrhovateľ oznámil súdu uplynutie prekluzívnej lehoty, kedy je v zmysle zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov možné vyzvať na zaplatenie súdneho poplatku za návrh; navrhol súdu pokračovať v konaní bez zaplatenia súdneho poplatku.
Dňa 25. 02. 2015 súd vytýčil termín pojednávania na deň 15. 04. 2015 o 10:30 hod. Dňa 12. 03. 2015 navrhovateľ doručil súdu vyjadrenie, v ktorom žiadal súd, aby vyhovel jeho návrhu na začatie konania.
Dňa 09. 04. 2015 bol nariadený termín pojednávania zrušený z dôvodu PN zákonnej sudkyne.
Dňa 21. 04. 2015 bol vo veci nariadený novy termín pojednávania na deň 25. 05. 2015 o 10:30 hod.
Na pojednávaní dňa 25. 05. 2015 súd vo veci vyhlásil rozsudok. Rozsudok zo dňa 25. 05. 2015 č. k. 30 Cb/200/2009-85 nadobudol právoplatnosť dňa 21. 07. 2015.
Z jednotlivých úkonov je zrejmé, že dôvodom, pre ktorý sa samotné konanie časovo predĺžilo, bola opakovaná zmena zákonných sudcov, ku ktorej došlo v dôsledku zmien v Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I dňa 03. 09. 2010, kedy bola vec pridelená zákonnej sudkyni JUDr. Viere Jaňovkovej a dňa 02. 03. 2011, kedy bola vec pridelená zákonnej sudkyni JUDr. Emílii Szullovej. Opakované zmeny v Rozvrhu práce a zároveň aj s tým súvisiaca nadmerná zaťaženosť súdnych oddelení zákonných sudcov neumožnili bezprieťahový postup súdu vo veci a skoršie vytýčenie termínu pojednávania...»
V závere predsedníčka okresného súdu požiadala, aby ústavný súd„pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia vzal do úvahy, že namietané konanie bolo právoplatne skončené ako aj skutočnosť, že samotná sťažnosť na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi súdu viedla k náprave t. j. k odstráneniu nečinnosti súdu“.
Ústavný súd zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 30 Cb 200/2009 zistil,že popis doterajšieho priebehu konania obsiahnutý vo vyjadrení predsedníčky okresnéhosúdu zodpovedá obsahu označeného spisu, a preto z neho pri rozhodovaní o sťažnostisťažovateľky vychádzal.
Uznesením č. k. II. ÚS 526/2015-19 z 3. septembra 2015 ústavný súd prijal sťažnosťsťažovateľky na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jej základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právana prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Cb 200/2009.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresnéhosúdu, aby prípadne doplnila predchádzajúce vyjadrenie okresného súdu k sťažnostia zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčkaokresného súdu v prípise sp. zn. Spr 3489/2015 z 8. októbra 2015 oznámila, že súhlasís tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, a svoje predchádzajúce vyjadreniek sťažnosti nedoplnila.
Následne vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa vyjadril, či trvána konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenia predsedníčky okresnéhosúdu sp. zn. Spr 3489/2014 z 5. augusta 2015 a sp. zn. Spr 3489/2015 z 8. októbra 2015na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.
Právny zástupca sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 29. októbra 2015oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a k vyjadreniam predsedníčkyokresného súdu zaujal toto stanovisko:
„Za rozhodujúce momenty absolútnej nečinnosti preto treba naďalej považovať najmä tieto obdobia:
odo dňa 02. februára 2010 kedy okresný súd odmietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia až do dňa 16. októbra 2010 kedy okresný súd vyzval navrhovateľa na doloženie potrebných listín (8 mesiacov úplnej a ničím neospravedlniteľnej nečinnosti), odo dňa 16. októbra 2010 kedy okresný súd vyzval navrhovateľa na doloženie potrebných listín až do dňa 7. apríla 2014 kedy okresný súd vyzval navrhovateľa k zaplateniu súdneho poplatku za návrh na vydanie platobného rozkazu (min. 3,5 roka úplnej a ničím neospravedlniteľnej nečinnosti),
odo dňa 05. júna 2014 kedy okresný súd vyzval odporcu na vyjadrenie k návrhu na vydanie platobného rozkazu až do dňa 25. február 2015 kedy okresný súd nariadil prvé pojednávanie na deň 15. apríl 2015 (ďalších 7 mesiacov úplnej a ničím neospravedlniteľnej nečinnosti).
Okrem období úplnej nečinnosti bol postup súdu poznamenaný aj obdobím neefektívnej a nesústredenej činnosti, keď súd síce vykonal určité úkony, tieto však nemohli prispieť k odstráneniu právnej neistoty) sťažovateľa.
V tejto replike však považuje sťažovateľ za potrebné ústavnému súdu oznámiť aj ďalšiu skutočnosť rozhodujúcu pre namietané konanie, a to že dňa 02. septembra 2014 bolo v Obchodnom vestníku zverejnené oznámenie o začatí konania o zrušení spoločnosti alebo družstva bez likvidácie z dôvodu insolventnosti odporcu, spoločnosti, pričom poukazujeme na to, že v zmysle § 68 ods. 10 zákona č. 513/1991 zb. Obchodný zákonník súd môže vydať rozhodnutie o zrušení spoločnosti bez likvidácie a na to nadväzujúc vykonať výmaz spoločnosti z obchodného registra až po uplynuli 6 mesiacov od zverejnenia oznámenia v Obchodnom vestníku. Ani napriek uvedenému okresný súd do februára 2015 nenariadil v predmetnej veci pojednávanie, na ktorom by aspoň začal s vykonávaním navrhnutých dôkazov, ktoré boli nevyhnutné pre rozhodnutie. Okresný súd mal možnosť vec prejednať a rozhodnúť, pričom tak neurobil po dobu viac ako štyroch rokov po podaní návrhu na vydanie platobného rozkazu. A teda z dôvodu nesprávneho úradného postupu konajúceho okresného súdu, keďže medzičasom nastala platobná neschopnosť odporcu, tento má za následok nevymožiteľnosť pohľadávky sťažovateľa.“
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky okresnéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlades § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Cb 200/2009 došlo k porušeniuzákladného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručenéhov čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstráneniestavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecnéhosúdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sarozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatnýmrozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenieprávnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP,podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sazabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významnápovinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môžeodročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročeniepojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní aleboupovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvodna odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súladeso svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňujetri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlades judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritériaprihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význampre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritériíposudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súdkonštatuje, že konania o návrhoch na zaplatenie peňažného plnenia z titulu zmluvy o nájmenebytových priestorov tvoria bežnú súčasť sporovej agendy všeobecných súdovv občianskom súdnom konaní. Ústavný súd preto nepovažuje prerokúvanú vec za právnezložitú. Z predloženého vyjadrenia predsedníčky okresného súdu a spisu okresného súdunevyplýva ani skutková zložitosť napadnutého konania.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sauplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súdzo zapožičaného súdneho spisu nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorú by bolo potrebnépripísať na ťarchu sťažovateľky, ktorá je účastníčkou konania, v súvislosti s prieťahmiv tomto konaní.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súduv napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorejzbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťouvšeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedieefektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Zo súdneho spisu sp. zn. 30 Cb 200/2009 vyplýva, že v priebehu napadnutéhokonania sa vyskytli obdobia dlhodobej neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu(od 2. februára 2010 do 16. decembra 2010, od 16. decembra 2010 do 7. apríla 2014,od 6. júna 2014 do 25. februára 2015). Navyše podľa názoru ústavného súdu bolo napadnutékonanie ako celok poznačené aj neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou okresnéhosúdu súvisiacou s prípravou pojednávania, keď okresný súd až po viac ako štyroch rokochod začatia konania (napriek uplynutiu prekluzívnej lehoty) vyzval sťažovateľkuna zaplatenie súdneho poplatku za návrh a odporcovi doručoval poučenie o jeho procesnýchprávach až po takmer piatich rokoch od začatia konania. Takýto postup nesmeruje efektívnek odstráneniu stavu právnej neistoty účastníka konania, a preto nie je zlučiteľnýso základným právom sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Zohľadňujúc celkovú dĺžku napadnutého konania (päť a pol roka), ktorá je zjavneneprimeraná, predmet sporu, ktorým je zaplatenie peňažného plnenia z titulu zmluvyo nájme nebytových priestorov, a skutočnosť, že odporca bol niekoľko dní po právoplatnomrozhodnutí okresného súdu zrušený a následne vymazaný z obchodného registra, čím sa stalpriznaný nárok voči nemu nevymožiteľným, ústavný súd dospel k záveru, že v doterajšompriebehu napadnutého konania došlo k zbytočným prieťahom, ktoré boli spôsobenédlhodobou nečinnosťou, ako aj neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou okresnéhosúdu. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v namietanomkonaní bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právopodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívnepríčiny spôsobiť tieto prieťahy, ústavný súd s odkazom na svoju ustálenú judikatúru(pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) neakceptoval.Personálne problémy a vysoká zaťaženosť sudcov nemôžu byť na ťarchu účastníka konaniaa nemajú povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecnea miestne príslušný na rozhodnutie vo veci samej.
Sťažovateľka sa tiež domáhala, aby ústavný súd okresnému súdu prikázal konaťv napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd v tejto časti sťažnostinevyhovel vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie je v čase prekovania sťažnostiústavným súdom už právoplatne skončené (bod 4 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia„v sume 3 000 € (slovom: päťtisíc eur)“ z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádzazo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorýspravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľomna konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na charakter neefektívnej činnosti okresného súdu, berúc do úvahyobdobia dlhodobej neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu a celkovú neprimeranú dĺžkunapadnutého konania, ako i skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súduje napadnuté konanie už právoplatne skončené, ústavný súd dospel k záveru, že v danomprípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 500 € primerané konkrétnymokolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátomJUDr. Jaroslavom Čollákom, Floriánska 19, Košice. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovanío priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskejrepubliky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 € (za 3 úkony urobené v roku 2015).
Úhradu priznal za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2015 (prevzatiea prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti, písomné podanie z 26. októbra 2015) v súlades § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Sťažovateľke priznal za každý úkon vykonaný v roku 2015 sumu 139,83 €,čo predstavuje sumu 419,49 €, a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 3 úkony vykonanév roku 2015 po 8,39 €, čo spolu predstavuje celkovú úhradu trov konania v sume 444,66 €(bod 3 výroku tohto nálezu).
Keďže právny zástupca sťažovateľky nepredložil potvrdenie, že je platcom danez pridanej hodnoty, ústavný súd odmenu a náhrady o predmetnú čiastku dane nezvýšil.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnehozástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2015