znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 526/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11. septembra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa   spravodajkyňa)   a sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosti obchodnej spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 2314/2014, Rvp 2315/2014, Rvp 2316/2014, Rvp 2317/2014, Rvp 2318/2014,   Rvp   2319/2014,   Rvp   2320/2014,   Rvp   2321/2014,   Rvp   2322/2014, Rvp 2323/2014,   Rvp   2324/2014,   Rvp   2325/2014,   Rvp   2326/2014,   Rvp   2327/2014, Rvp 2328/2014,   Rvp   2329/2014,   Rvp   2330/2014,   Rvp   2331/2014,   Rvp   2332/2014, Rvp 2333/2014,   Rvp   2334/2014,   Rvp   2335/2014,   Rvp   2336/2014,   Rvp   2337/2014, Rvp 2338/2014,   Rvp   2339/2014,   Rvp   2340/2014,   Rvp   2341/2014,   Rvp   2342/2014, Rvp 2343/2014,   Rvp   2344/2014   a   Rvp   2345/2014,   ktorými   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp. zn. 12   NcC   81/2013   z 5.   decembra   2013,   sp. zn. 15 NcC 95/2013 z 10. decembra 2013, sp. zn. 15 NcC 119/2013 z 5. decembra 2013, sp. zn. 15 NcC 77/2013 zo 4. decembra 2013, sp. zn. 12 NcC 99/2013 z 5. decembra 2013, sp. zn. 15 NcC 114/2013 z 10. decembra 2013, sp. zn. 16 NcC 60/2013 zo 4. decembra 2013, sp. zn. 15 NcC 92/2013 z 10. decembra 2013, sp. zn. 12 NcC 58/2013 zo 4. decembra 2013, sp. zn. 15 NcC 57/2013 z 13. decembra 2013, sp. zn. 15 NcC 60/2013 z 5. decembra 2013, sp. zn. 16 NcC 64/2013 zo 4. decembra 2013, sp. zn. 17 NcC 55/2013 zo 4. decembra 2013, sp. zn. 15 NcC 59/2013 zo 4. decembra 2013, sp. zn. 16 NcC 78/2013 z 13. decembra 2013, sp. zn. 12 NcC 51/2013 z 5. decembra 2013, sp. zn. 16 NcC 107/2013 zo 4. decembra 2013, sp. zn. 15 NcC 72/2013 z 5. decembra 2013, sp. zn. 15 NcC 132/2013 zo 4. decembra 2013, uzneseniami Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 NcC/93/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3   NcC   51/2013   zo 17.   decembra   2013   a   uzneseniami   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 9 NcC 80/2013   z 19.   februára   2013,   sp.   zn.   9 NcC   323/2013   z 21.   marca   2013,   sp.   zn. 7 NcC 296/2013 z 2. apríla 2013, sp. zn. 10 NcC 81/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 456/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn. 9 NcC 457/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn. 9 NcC 458/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn. 9 NcC 463/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn. 9 NcC 459/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn. 7 NcC 375/2013 z 2. decembra 2013 a sp. zn. 5 NcC 341/2013 z 30. apríla 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami:   Rvp   2314/2014,   Rvp   2315/2014,   Rvp   2316/2014,   Rvp   2317/2014, Rvp 2318/2014,   Rvp   2319/2014,   Rvp   2320/2014,   Rvp   2321/2014,   Rvp   2322/2014, Rvp 2323/2014,   Rvp   2324/2014,   Rvp   2325/2014,   Rvp   2326/2014,   Rvp   2327/2014, Rvp 2328/2014,   Rvp   2329/2014,   Rvp   2330/2014,   Rvp   2331/2014,   Rvp   2332/2014, Rvp 2333/2014,   Rvp   2334/2014,   Rvp   2335/2014,   Rvp   2336/2014,   Rvp   2337/2014, Rvp 2338/2014,   Rvp   2339/2014,   Rvp   2340/2014,   Rvp   2341/2014,   Rvp   2342/2014, Rvp 2343/2014, Rvp 2344/2014 a Rvp 2345/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2314/2014.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. marca 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Košiciach a Krajského   súdu   v   Žiline   (spolu   ďalej   len   „krajské   súdy“)   uvedenými   v záhlaví   tohto uznesenia (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   doručila   Okresnému   súdu   Revúca, Okresnému súdu Košice I a Okresnému súdu Čadca (spolu ďalej len „okresné súdy“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej   Ministerstvom spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   domáha   svojich   nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „žaloby o náhradu   škody“).   Ku vzniku   škody   malo   podľa   nej   dôjsť   kontinuálnym   a   zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej   kvalite   a   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov v exekučných konaniach vedených okresnými súdmi, ktorých účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.).

Sťažovateľka v sťažnostiach, ktoré sú argumentačne zhodne odôvodnené, poukazuje predovšetkým   na   skutočnosť,   že   práve   nesprávny   úradný   postup   okresných   súdov poznačený   zbytočnými   prieťahmi   bol   dôvodom   podania   jej   žalôb   o   náhradu   škody okresným súdom, ktoré sú zároveň podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdmi príslušnými na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že   okresné   súdy,   ktoré   zapríčinili   svojím   nesprávnym   úradným   postupom   vznik   škody na jej strane,   nemôžu   byť   zároveň   orgánom   súdnej   moci,   ktorý   bude   o   tejto   škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet   esse   iudex   in   propria   causa,   a   taktiež   poukázala   na   judikatúru   ústavného   súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Napadnuté uznesenia krajských súdov sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce zásah do jej práv, konkrétne:

«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.»

Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukazuje na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   283/09,   III.   ÚS   116/06,   II.   ÚS   336/09, III. ÚS 47/05,   III.   ÚS   71/97,   I.   ÚS   46/05,   IV.   ÚS   345/09),   ako   aj   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. 2. 1997, bod 73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. 12. 2005).

V   predmetných   konaniach   vedených   okresnými   súdmi   bude   podľa   sťažovateľky nevyhnutné   na   základe   vykonaného   dokazovania   posúdiť,   či   a   akým   spôsobom   došlo k uskutočneniu   nesprávneho   úradného   postupu,   pričom   pri   danom   právnom   stave   bude takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním   škodu   žalobcovi.   V   tomto   prípade   preto   existuje   legitímny   dôvod   pochybovať o nestrannosti okresných súdov, ako aj nestrannosti sudcov toho-ktorého okresného súdu.

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresných súdov majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresných súdov, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že Krajský súd v Trnave,   Krajský   súd   v   Nitre   a   Krajský   súd   v   Prešove   dospeli   vo   viacerých   svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajské súdy vo svojich napadnutých uzneseniach.

Krajské   súdy   podľa   sťažovateľky   v   napadnutých   uzneseniach   dostatočne nevyhodnotili dôvody vylúčenia sudcov okresných súdov z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka   v sťažnostiach   ďalej   uvádza: „sťažovateľ   netvrdí   a   nikdy   netvrdil, že sudcovia   Krajského   súdu   v...,   ktorí   vydali   touto   ústavnou   sťažnosťou   napadnuté uznesenie...   boli   v   jeho   veci   zaujatí.   O napadnutom   uznesení   Krajského   súdu... nerozhodoval   vylúčený   sudca   (vylúčení   sudcovia)!   Dokonca   ani   na   Okresnom   súde... nerozhodoval   vylúčený   sudca,   pretože   jediným   ním   uskutočneným   úkonom   (ktorému predchádzalo jeho rozhodnutie) bolo oznámenie predsedovi súdu podľa ust. § 15 ods. 1 OSP,   teda   splnenie   zákonom   definovanej   povinnosti   slúžiacej   na   zabezpečenie spravodlivosti v občianskom súdnom konaní. V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“

V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Sťažovateľka taktiež poukázala na   odôvodnenie   publikovaného   uznesenia   (40/1998   ZSP)   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“

Z   uvedeného   podľa   sťažovateľky   vyplýva „v   právnom   štáte   jednoznačný   záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy z prejednávania   a rozhodovania   vecí   s   predmetom   náhrady   škody,   neostáva   nič   iné, len zo strany   ústavného   súdu   vyhovieť   princípu   legality   a   princípu   právnej   istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví, že jednotlivými napadnutými uzneseniami krajských súdov boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenia zruší a veci vráti na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o   konaní pred   ním   a   o   postavení jeho sudcov   v   znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade vykonateľnosti“ napadnutých uznesení krajských súdov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod spisovými značkami:   Rvp 2314/2014,   Rvp 2315/2014,   Rvp 2316/2014,   Rvp 2317/2014, Rvp 2318/2014,   Rvp 2319/2014,   Rvp   2320/2014,   Rvp   2321/2014,   Rvp   2322/2014, Rvp 2323/2014,   Rvp   2324/2014,   Rvp   2325/2014,   Rvp   2326/2014,   Rvp   2327/2014, Rvp 2328/2014,   Rvp   2329/2014,   Rvp   2330/2014,   Rvp   2331/2014,   Rvp   2332/2014, Rvp 2333/2014,   Rvp   2334/2014,   Rvp   2335/2014,   Rvp   2336/2014,   Rvp   2337/2014, Rvp 2338/2014,   Rvp   2339/2014,   Rvp   2340/2014,   Rvp   2341/2014,   Rvp   2342/2014, Rvp 2343/2014, Rvp 2344/2014 a Rvp 2345/2014, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a rozhodnutia krajských súdov, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajských súdov,   ktorými   krajské   súdy inter   alia rozhodli   o   (ne)vylúčení   konkrétnych   sudcov okresných súdov z prerokúvania a rozhodovania tam označených civilných vecí.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažností   konštatoval,   že   sťažovateľka   sa   na   neho opakovane   obracia   so   skutkovo   a   právne   takmer   identickými   sťažnosťami,   o   ktorých už viackrát   rozhodol,   pričom   formuloval   k   jej   námietkam   jednoznačné   právne   závery (pozri m. m. IV. ÚS 579/2013, IV. ÚS 390/2013, IV. ÚS 531/2013). Z uvedeného vyplýva, že   sťažovateľke   už   musí   byť   právny   názor   ústavného   súdu   na   problematiku   týkajúcu sa nedostatku jeho právomoci na preskúmanie rozhodnutí príslušných všeobecných súdov týkajúcich   sa   námietky   zaujatosti   sudcov   všeobecných   súdov   konajúcich   o   žalobách sťažovateľky o náhrade škody dostatočne známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v   skutkovo   a   právne   takmer   identických   veciach,   keďže   aj   podľa   judikatúry   ESĽP nie je nevyhnutné, aby z hľadiska splnenia právnych predpokladov na podanie individuálnej sťažnosti   na   ESĽP   opakovane   preukazovala   vyčerpanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy   ako   právneho   prostriedku   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   tento   javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V   naznačenom   kontexte   ústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP   k   čl.   13 dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej účinnosti   (k   tomu   pozri   KMEC,   J.   et   al.   Evropská   úmluva   o   lidských   právech.   Velké Komentáře. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy i v prípade   pochybnosti   o   jeho   účinnosti   vyplýva   taktiež   z   ustálenej   judikatúry   ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. 11. 1980, č. 7654/76, bod 37), táto sa však uplatní   v   prípadoch,   keď   pochybnosti   sťažovateľa   o   účinnosti   prostriedku   nápravy   nie sú podložené   dostatočnými   argumentmi,   z   ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť,   že   takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú vnútroštátnu   judikatúru   (Radio   France   a   ďalší   proti   Francúzsku,   rozhodnutie   ESĽP z 23. 9. 2003, č. 53984/00, bod 34).

Z   takmer   identickej   argumentácie   sťažovateľky   uvedenej   v   sťažnostiach, ktoré sú predmetom   predbežného   prerokovania,   možno   vyvodiť,   že   odôvodnenia napadnutých uznesení krajských súdov obsahovali z hľadiska skutkových zistení a právneho posúdenia vecí krajskými súdmi obdobné závery ako v iných jej veciach, ktoré už ústavným súdom boli preskúmané a rozhodnuté.

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej hospodárnosti konania, sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania týchto sťažností plne   stotožňuje   s   dôvodmi   uvedenými   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach (napr. uznesenia   ústavného   súdu   sp.   zn.   IV.   ÚS   579/2013   z   23.   septembra   2013, sp. zn. IV. ÚS 390/2013 z 20. júna 2013 a sp. zn. IV. ÚS 531/2013 z 22. augusta 2013) týkajúcich   sa   takmer   rovnakých   sťažností   sťažovateľky,   ktoré   boli   ústavným   súdom odmietnuté z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažností zdôraznil,   že   považuje   za   dostatočné   poukázať   na   právne   závery,   na   základe   ktorých odmietol predchádzajúce sťažnosti sťažovateľky z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu   na   ich   prerokovanie,   ktoré   nie   je   účelné   opakovane   uvádzať   aj   v   odôvodnení tohto uznesenia,   a   preto   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto uznesenia.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014