znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 526/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. K., LL.M., R., zastúpeného advokátom Mgr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na   spravodlivé   súdne   konanie   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s vybavením oznámenia o skutočnostiach, že bol spáchaný trestný čin, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. K., LL.M., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2013 doručená sťažnosť JUDr. M. K., LL.M., R. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva   na inú   právnu ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s vybavením oznámenia o skutočnostiach, že bol spáchaný trestný čin (ďalej len „trestné oznámenie“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   vyjadruje   svoju   nespokojnosť s postupom orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s vybavením jeho trestného oznámenia z 13. novembra 2006, ktoré podal ako poškodený na Generálnej prokuratúre Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   pre   dôvodné   podozrenie zo spáchania   viacerých   ním   označených   trestných   činov   pri   predaji   nehnuteľností špecifikovaných   v   trestnom   oznámení   pôvodne   vo   výlučnom   vlastníctve   sťažovateľa (predávajúceho)   nezaplatením   zvyšku   kúpnej   ceny   kupujúcimi   podľa   kúpnej   zmluvy z 18. apríla 2005, čím mu mala byť spôsobená škoda v sume 3 040 000 Sk.

Vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava V, Úradu justičnej a   kriminálnej   polície,   potom   čo   mu   bolo   trestné   oznámenie   sťažovateľa   postúpené   na vybavenie a 10. januára 2007 spísané (doplnené, pozn.) priamo do zápisnice toto trestné oznámenie   uznesením   ČVS:   ORP   -207/OEK-B5-2007 TF   z 27. februára   2007   podľa ustanovenia   §   197   ods.   1   písm.   d)   zákona   č.   301/2005   Z. z.   Trestný   poriadok   v   znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok – sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V uznesením sp. zn. Pn 2697/2006 z 5. apríla 2007 ako nedôvodnú zamietol.

Na   základe   písomného   upovedomenia   prokurátora   generálnej   prokuratúry   pod č. IV/1 Gn 3101/06-20 z 11. júla 2007 o vybavení už opakovaného podnetu sťažovateľa z 28. mája 2007 podľa § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení účinnom v rozhodujúcom   období   (ďalej   len   „zákon   prokuratúre“)   týkajúceho   sa   preskúmania zákonnosti   vybavenia   jeho   trestného   oznámenia   odmietnutím   [podnet   sťažovateľa z 23. apríla   2007   prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“)   listom   (upovedomením)   pod   č.   2   Kn   2538/06-18   z   22.   mája   2007   ako nedôvodný   odložil,   pozn.],   resp.   jeho   záverov,   bolo   uznesením   (bez   uvedenia   spisovej značky, pozn.) vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava-okolie, odboru kriminálnej polície, oddelenia všeobecnej polície, z 5. novembra 2007 začaté trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 31. decembra 2005.

V   danej   trestnej   veci   však   následne   vyšetrovateľka   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru Pezinok, odboru kriminálnej polície, uznesením (bez uvedenia spisovej značky, pozn.) zo 4. augusta 2008 trestné stíhanie podľa ustanovenia § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zastavila, keďže bola nepochybne toho názoru, že skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie viedlo, sa nestal. Sťažovateľ síce proti tomuto uzneseniu 20. augusta 2008 podal   sťažnosť,   avšak   túto   prokurátorka   Okresnej   prokuratúry   Pezinok   uznesením   (bez uvedenia spisovej značky, pozn.) z 12. septembra 2008 ako nedôvodnú zamietla.

Keďže   prokurátor   krajskej   prokuratúry   27.   januára   2009   na   základe   podnetu sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti postupu prokurátorky Okresnej prokuratúry Pezinok vo veci vybavenia trestného oznámenia sťažovateľa dospel k záveru, že trestné stíhanie bolo zastavené   predčasne,   uznesením   vyšetrovateľky   (bez   uvedenia   bližšej   identifikácie   a spisovej značky, pozn.) zo 4. marca 2009 bolo pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu opäť vydané uznesenie o začatí trestného stíhania.

V   danej   trestnej   veci   bolo   trestné   stíhanie   vedené   na   Okresnom   riaditeľstve Policajného zboru   Senec, odbore kriminálnej polície pod ČVS: ORP-346/OJP-SC-2010. V tomto čase podľa zistenia ústavného súdu však prebieha trestné konanie už na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Bratislava III pod ČVS: ORP-501/OEK-B3-2012.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodňuje okrem iného najmä takto: „... od podania trestného oznámenia uplynulo 7 rokov, vo veci nebolo meritórne rozhodnuté, striedajú sa vyšetrovatelia, okresné policajné riaditeľstvá, ktoré vo veci majú konať,   sami   vyšetrovatelia   konštatujú   prieťahy   v   konaní,   ktoré   konštatuje   aj   Okresná prokuratúra Bratislava III listom 4 Pv 241/13-13 zo dňa 30. 5. 2013 popísala priebeh konania,   ale   žiadny   relevantný   záver,   respektíve   pozitívne   ukončenie   vo   veci   nie   je zaistené...

... Proti postupu orgánov činných v trestnom konaní v... trestnej veci v procesnom postavení ako poškodeného, ako bolo uvedené v texte, sťažovateľ adresoval niekoľko podaní Generálnej prokuratúre SR, v ktorých sa domáhal odstránenia zásahu do jeho základných ľudských   práv   a   slobôd,   ktorých   porušenie namieta   touto ústavnou   sťažnosťou.   Nebolo učinené adekvátne opatrenie, aby bola vec právoplatne ukončená, má sťažovateľ za to, že príslušný na   rozhodovanie   danej sťažnosti,   predmetom   ktorej je   namietame porušených základných   ľudských   práv   alebo   slobôd   je   práve   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky. Sťažovateľ   má   za   to,   že   sú   účelovo   zvýhodňované   dôkazy   v   neprospech   sťažovateľa vytváraním   účelových   prieťahov,   ktoré   v   konečnom   dôsledku   konštatujú   aj   orgány prokuratúry SR...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie vyplávajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR postupom OČTK v trestnej veci sťažovateľa bližšie špecifikovaným v texte návrhu porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote vyplývajúcej z čl. 6 odst. 1 Dohovoru a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom orgánov činných v trestnom   konaní   v   trestnej   veci   sťažovateľa   bližšie   špecifikovanom   v   texte   návrhu porušené bolo.

3. Ministerstvo vnútra SR je povinné do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu SR zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 4.000.- € na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd z petitu sťažnosti, ako aj z jej ostatného obsahu zistil, že sťažovateľ namieta porušenie základných práv na inú právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods.   1 dohovoru, ako aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   orgánov   činných   v   trestnom   konaní v   súvislosti   s   vybavením jeho trestného oznámenia.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

V   zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej moci, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať, či postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z   ústavného postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že môže   preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo postupom, ktorý vydaniu samotného rozhodnutia predchádzal. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci môžu byť predmetom kontroly len vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Zo   sťažnosti   a   z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   postavení oznamovateľa a zároveň poškodeného podal trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania viacerých ním označených trestných činov. Na základe tohto trestného oznámenia podľa zistenia ústavného súdu aj v tomto čase prebieha trestné stíhanie na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Bratislava III pod ČVS: ORP-501/OEK-B3-2012, pričom dosiaľ žiadnej osobe nebolo vznesené obvinenie.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   pripomenúť,   že v obdobných   prípadoch,   ako   je   aj   vec   sťažovateľa,   už   viackrát   vyslovil   právny   názor, v zmysle ktorého právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom nie je súčasťou základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II.   ÚS   238/02,   III.   ÚS   198/03).   Uvedený   článok   ústavy   garantuje   ochranu   pred protiústavným   postupom   orgánov   verejnej   moci   v   konaniach,   v   ktorých   sa   rozhoduje o subjektívnych právach fyzických osôb alebo právnických osôb.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   základného   práva   na   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už   prostredníctvom   podnetu,   alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre), čo sťažovateľ aj využil,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov   prokuratúry zákonom   ustanoveným   spôsobom   sa   takýmto   podnetom,   resp.   opakovaným   podnetom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu, resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j.   za   porušenie   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   nemožno   považovať   tú skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému podnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).

Ústavný súd nespochybňuje, že po podaní trestného oznámenia sťažovateľovi vznikli práva na ochranu vyplývajúce mu zo základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Hoci   podľa   stabilizovanej judikatúry ústavného súdu mu z tejto ochrany nevyplývalo subjektívne právo na trestné stíhanie iného, bol oprávnený, aby orgány činné v trestnom konaní venovali jeho trestnému oznámeniu riadnu pozornosť zodpovedajúcu ich zákonným povinnostiam. Orgány činné v trestnom   konaní   sú   povinné   trestné   oznámenie   oznamovateľa   trestného   činu   riadne prešetriť a rozhodnúť o ňom. To sa vo veci sťažovateľa aj stalo, keď bolo rozhodnuté o začatí trestného stíhania.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   aj   v   nadväznosti   na   svoju   konštantnú   judikatúru dodáva, že ak orgány činné v trestnom konaní (vyšetrovateľ Policajného zboru a prokurátor) po zvážení všetkých okolností prípadu nerozhodli o trestnosti skutku, ktorý bol predmetom trestného   oznámenia   sťažovateľa,   nemohli   porušiť   jeho   zákonom   ani   ústavou   chránené práva. Nikto totiž nemá právny nárok a už vôbec nie ústavnoprávny nárok na to, aby jeho podaniu   (v   prípade   sťažovateľa   trestnému   oznámeniu)   bolo   vyhovené.   Ak   vykonané dôkazy, resp. zistenia orgánov činných v trestnom konaní nedávajú podklad na vznesenie obvinenia,   nemôže   príslušný   orgán   činný   v   trestnom   konaní   o   vznesení   obvinenia rozhodnúť. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá však   nárok   na   to,   aby   výsledok   konania   zodpovedal   jeho   predstave   (m.   m.   napr. II. ÚS 88/99).

Ústavný   súd   taktiež   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (m.   m.   napr. I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00) zdôrazňuje, že súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho návrhu (podnetu) bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu voči označeným osobám. Takéto základné právo „každého“ nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom poriadku a ani v zákone o prokuratúre (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00).

Vychádzajúc   z   dosiaľ   uvedeného,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   posudzovanom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže orgány činné v trestnom konaní sa zákonom ustanoveným spôsobom   s   trestným   oznámením   sťažovateľa,   ako   aj   s   týmto   oznámením   súvisiacimi podnetmi sťažovateľa (aj opakovaným podnetom) zaoberali a aj v tomto čase na základe trestného oznámenia sťažovateľa ešte prebieha trestné stíhanie.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že z právneho poriadku Slovenskej republiky, ako aj z právnych poriadkov väčšiny členských krajín Európskej únie možno vyvodiť, že jedným z charakteristických znakov moderného právneho štátu je aj skutočnosť, že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych práv oznamovateľa trestného činu (m. m. I. ÚS 68/2012).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Doterajšia   judikatúra   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   212/07,   III.   ÚS   109/06) vychádzajúca   z   rozhodovacej   činnosti   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   [(ďalej   len „ESĽP“) rozhodnutie ESĽP vo veci Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. júla 2005], ktorá sa týka základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v prípadoch, keď jeho porušenie namieta osoba, ktorá tvrdí, že v dôsledku protiprávneho konania jej bola spôsobená škoda, sa ustálila v tom, že taká osoba sa v rámci trestného konania v predmetnej veci bez vznesenia obvinenia (konkrétnej osobe) nemôže domáhať   vyslovenia   porušenia   označeného   základného   práva   (napr.   I.   ÚS   212/07, II. ÚS 212/07,   III.   ÚS   109/06).   Až   vznesenie   obvinenia   konkrétnej   osobe   je   teda   tým momentom, ktorý dáva poškodenému v trestnom konaní možnosť uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda z neho robí „vec“, na prerokovanie ktorej bez zbytočných prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

V namietanom trestnom konaní, v rámci ktorého nedošlo ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe, je sťažovateľ v procesnom   postavení svedka   – poškodeného,   a preto s poukazom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu a ESĽP nemohol v relevantnom čase „profitovať“ zo záruk podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   a vychádzajúc z   podstaty   a účelu   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd aj túto časť sťažnosti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08, III. ÚS 286/2011).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2013