znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 526/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., O., zastúpenej advokátom JUDr. M. O., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 333/2010 z 1. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.,   O.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob 333/2010 z 1. júna 2011.

Zo sťažnosti vyplýva:«... Krajský súd v Žiline (ďalej iba krajský súd) rozsudkom sp. zn. 13Cob 333/2010 zo dňa   01.06.2011   rozsudok   Okresného   súdu   v   Žilne   sp.   zn.   19Cb   228/2009   zo   dňa 30.06.2010 :

- vo výroku o povinnosti žalovaného M. P., IČO :..., s miestom podnikania O., okres K. (ďalej iba žalovaný) zaplatiť žalobcovi M. C. – P., IČO:..., s miestom podnikania K., okres K. (ďalej iba žalobca) sumu 11.692,54 EUR s prísl. „potvrdil“ s tým, že predmetný výrok súčasne odvolací súd iniciatívne (ultra petitum) upravil (t.j. zmenil) na znenie vyplývajúce z hmotnoprávnej úpravy akcesorického záväzku žalovaného ako ručiteľa, tak ako je uvedené vo výrokovej časti označeného rozhodnutia kraj. súdu

- žalovanému uložil mi povinnosť nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania

- výrok o trovách 1. stupňového konania potvrdil...

Možno konštatovať, že krajský súd nám svojím procesným postupom v odvolacom konaní 13Cob 333/2010 absolútne odňal možnosť konať pred súdom. Krajský súd navyše konal   ultra   petitum,   nakoľko   zo   strany   žalobcu   nebol   vôbec   uplatnený   petit,   ktorý   bol odvolacím súdom nakoniec vyslovený v jeho meritórnom enunciáte.

Samotný spôsob „potvrdenia“ 1.st.   rozsudku krajským súdom v jeho meritórnom výroku bol zmätočný, nezákonný a v právnom štáte zjavne neprípustný. Krajský súd totiž rozsudok   nepotvrdil,   ale   upravil   =   zmenil   s   tým,   že   v   dôsledku   použitia   iného hmotnoprávneho   ustanovenia   sám   iniciatívne   v   odvolacom   konaní   rozhodol   bez   zmeny petitu vykonaného žalobcom. Najmarkantnejším pochybením krajského súdu je skutočnosť, že krajský súd vo výroku rozsudku deklaroval našu hmotnoprávnu povinnosť ako dlžníka žalobcu popri tom, že súčasne deklaroval hmotnoprávnu povinnosť žalovaného ako ručiteľa žalobcu. Krajský súd tak svojvoľne konal ultra petitum.

Nakoľko naša spoločnosť M., s.r.o. nebola účastníkom súdneho konania a nemala vedomosť o obsahu súdneho spisu, krajský súd v civilnom súdnom spore iných účastníkov konania   nemohol   rozhodovať   o   akejkoľvek   existencii   našej   právnej   povinnosti   voči žalobcovi a túto i iniciatívne deklarovať vo výroku odvolacieho rozsudku. V konaní by sme sa totiž ako účastník konania mohli brániť rôznymi skutkovými ako i právnymi námietkami (vrátane   kompenzačných   námietok)   a   mohli   by   sme   uplatňovať   svoje   procesné   práva. Uplatnenie všetkých procesných práv účastníka konania nám tak bolo postupom krajského súdu odopreté a krajský súd rozhodol tzv.   o nás bez nás.   Krajský súd mohol zaviazať povinnosťou iba účastníka konania, nie však iný subjekt a navyše v rozpore s uplatneným petitom žaloby, ktorú zmenil svojvoľne de facto ex offo bez vykonania zmeny žaloby, bez procesného úkonu žalobcu a následného vydania uznesenia o pripustení alebo nepripustení zmeny   petitu.   Je   tak   nesporné,   že   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   13Cob 333/2010 zo dňa 01.06.2011 bolo porušené základné právo našej spoločnosti na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Krajský súd svojím rozhodnutím a postupom porušil prakticky všetky ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ako i esenciálne zásady civilného sporového konania a jeho postup je z ústavného hľadiska neudržateľný.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa - spoločností M., s.r.o., IČO :..., so sídlom O., okres K. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručené   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   13Cob 333/2010 zo dňa 01.06.2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 13Cob 333/2010 zo dňa 01.06.2011 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť spoločností M., s.r.o., IČO :..., so sídlom O., okres K. do tridsať dní od právoplatností tohto nálezu trovy konania vo výške 261,82 EUR   (slovom   dvestošesťdesiatosem   eur   osemdesiatdva   eurocentov)   na   účet   advokáta JUDr. M. O...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú predpísané náležitosti podľa zákona, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Ústavný súd konštatuje, že nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti konať a rozhodnúť.

Z   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva,   že   účastníkmi   konania krajského   súdu   sp.   zn.   13   Cob   333/2010   boli   M.   C.   P.   ako   žalobca   a M.   P.,   O.,   ako žalovaný. Sťažovateľ v konaní pred Okresným súdom   Žilina ani pred krajským súdom nebol účastníkom konania. Podnet na ústavný súd môže podať iba subjekt v záujme ochrany vlastných práv (II. ÚS 4/96, II. ÚS 87/2011).

2. Ako vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. Ústavnému súdu neušlo pozornosti, že sťažovateľ je dotknutý rozsudkom krajského súdu z 1. júna 2011, pretože krajský súd rozhodoval aj o jeho právach a povinnostiach. Pokiaľ však sťažovateľ tvrdí, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, v zmysle princípu subsidiarity musí najprv   využiť   účinné   prostriedky   nápravy   (napr.   dovolanie)   po   vyžiadaní   rozsudku krajského súdu.

Z týchto   dôvodov   pripadalo   do   úvahy   odmietnutie   sťažnosti   aj   pre   nedostatok právomoci.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   nemal   ani oprávnenie   podať   sťažnosť   proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu, ktorého nebol účastníkom konania.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011