znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 526/2010-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2011 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť R., T., zastúpenej A., s. r. o., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 9 Co 142/2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom   pod sp.   zn. 9 Co 142/2009 p o r u š i l základné právo R. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a právo   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v Nitre   č.   k.   9   Co   142/2009-622   z 20.   mája   2010 z r u š u j e   vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 8 C 171/2006-427   zo   4. februára   2009,   čo   sa   týka   nepriznania   náhrady   trov   konania žalobkyni,   ako   aj   vo   výroku   o nepriznaní   náhrady   trov   odvolacieho   konania   žalobkyni a v rozsahu zrušenia vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. R.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 305,55 € (slovom tristopäť eur a päťdesiatpäť centov), ktorú j e Krajský súd v Nitre   p o v i n n ý   vyplatiť na účet A., s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 526/2010-15 z 9. decembra 2010 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť R. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 142/2009.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 27. januára 2011 a krajský súd vo vyjadrení z 12. januára 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 171/2006-427 zo 4. februára 2009 boli L., š. p. (ďalej len „žalovaný“), zaviazané   vydať   a navrátiť   sťažovateľke   ako   žalobkyni   vlastnícke   právo   k viacerým pozemkovým nehnuteľnostiam ležiacim v katastrálnom území B.,   a to z titulu reštitúcie. Zároveň   bolo   rozhodnuté,   že   sa   sťažovateľke   náhrada   trov   nepriznáva.   Rozsudkom krajského   súdu   č.   k.   9 Co   142/2009-622   z 20.   mája   2010,   ktorý   sa   stal   právoplatným 20. septembra   2010,   bol   rozsudok   okresného   súdu   potvrdený   s tým,   že   sa   sťažovateľke nepriznala náhrada trov odvolacieho konania.

Okresný   súd   uviedol,   že   o náhrade   trov   konania   rozhodol   v zmysle   §   150 Občianskeho   súdneho   poriadku,   keď   náhradu   trov   konania   sťažovateľke   nepriznal vzhľadom na skutočnosť, že išlo o uplatnenie nároku z reštitučného zákona a účelom tohto zákona   bola   náprava   krívd   spáchaných   na   majetku   cirkví   a náboženských   spoločností. Krajský súd zasa uviedol, že sa stotožnil s rozsudkom okresného súdu, čo sa týka náhrady trov   konania.   Bol   toho   názoru,   že   v danom   prípade   sú   dané   dôvody   hodné   osobitného zreteľa podľa § 150 Občianskeho súdneho poriadku na nepriznanie náhrady trov konania úspešnej   sťažovateľke.   Samotný   charakter   reštitučných   zákonov   zakladá   výnimočnosť týchto   konaní,   ktorými   dochádza   k naprávaniu   krívd   spáchaných   minulým   režimom na pôvodných   vlastníkoch.   Z týchto   dôvodov   nebolo   možné   prihliadnuť   na   námietku sťažovateľky,   že   žalovaný   bol   povinný   vyvinúť   úsilie   a spoluprácu   pri   vydávaní nehnuteľností a v prípade dobrovoľného vydania by neboli vznikli trovy spojené s týmto konaním.   Krajský   súd   nepriznal   ani   náhradu   trov   odvolacieho   konania   na   základe rovnakých argumentov.

Podľa   názoru   sťažovateľky   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   došlo   k porušeniu označených článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu. Za situácie, keď žalovaný napriek výzve sťažovateľky neuzavrel s ňou dohodu o dobrovoľnom vydaní nehnuteľností, sťažovateľka bola nútená podať žalobu v záujme ochrany svojich vlastníckych práv, a to v zákonnej prekluzívnej lehote. Práve preto, že pri uplatňovaní reštitučných nárokov ide o napĺňanie základných práv, ktoré boli konaním štátu v minulosti porušované, oprávnenej osobe má byť umožnené uplatňovanie reštitučných nárokov bez akýchkoľvek dodatočne vynaložených   nákladov   a za   súčinnej   pomoci   orgánov   štátnej   správy,   resp.   iných   osôb. Okrem   iného   je   to   zrejmé   aj   z ustanovenia   §   8   zákona   č.   161/2005   Z.   z.   o   navrátení vlastníctva   k   nehnuteľným   veciam   cirkvám   a   náboženským   spoločnostiam   a   prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „reštitučný zákon“), podľa ktorého sú súdne spory oslobodené od poplatkovej povinnosti. Vo všetkých konaniach oslobodených od   súdnych   poplatkov   je právnej   ochrane   žalobcu   priznané dôležité   postavenie   a práve oslobodenie od poplatku má pri domáhaní sa ochrany práva na súde vylúčiť prekážku, ktorou je finančná záťaž pri úhrade súdneho poplatku. Reštitučné konanie síce samo osebe predstavuje dôvody hodné osobitného zreteľa, nie však v tej časti, kde je žalobca nútený z dôvodu   nespolupráce   zo   strany   povinnej   osoby   vynaložiť   ďalšie   náklady,   ktoré   by v prípade vyhovenia predžalobnej výzve žalobca nebol nútený vynaložiť. Preto charakter reštitučných   zákonov,   ktorý   zakladá   výnimočnosť   týchto   konaní,   nepredstavuje   dôvody hodné osobitného zreteľa z hľadiska náhrady trov, ale naopak, práve priznanie náhrady trov by bolo   v týchto   veciach   odôvodnené.   Žalovaný   si   musel   byť vedomý   toho,   že pokiaľ nebude do   dvanástich   mesiacov od   podania   výzvy   uzavretá   dohoda,   bude   sťažovateľka nútená podať žalobu o ochranu svojich práv. Preto možno konštatovať, že sťažovateľka podala žalobu z objektívnych dôvodov.

Sťažovateľka   navrhla   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy,   dohovoru   a dodatkového   protokolu   v konaniach   vedených okresným súdom pod sp. zn. 8 C 171/2006 a krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 142/2009 s tým, aby rozsudok okresného súdu zo 4. februára 2009 bol zrušený vo výroku o nepriznaní náhrady trov a rozsudok krajského súdu z 20. mája 2010 bol zrušený jednak vo výroku o potvrdení rozsudku okresného súdu, čo sa týka náhrady trov, ako aj vo výroku o náhrade trov   odvolacieho   konania.   Požaduje   tiež   náhradu   trov   konania   pred   ústavným   súdom spoločne a nerozdielne od okresného súdu a krajského súdu.

Doplňujúcim podaním zo 4. januára 2011 doručeným ústavnému súdu 10. januára 2011 sťažovateľka vyčíslila náhradu trov právneho zastúpenia advokátom, pričom požaduje celkove   sumu   305,55   €,   a to   za   dva   úkony   právnych   služieb   v roku   2010   (prevzatie a príprava zastúpenia a sťažnosť zo 16. novembra 2010) po 120,23 €, za dva režijné paušály po 7,21 € a 20 % dane z pridanej hodnoty.

Z vyjadrenia   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr   1594/10   z 12.   januára   2011   doručeného ústavnému súdu faxom 17. januára 2011 a poštou 21. januára 2011 vyplýva, že považuje sťažnosť za nedôvodnú. Závery vyvodené krajským súdom v rozsudku z 20. mája 2010 v časti trov konania nie sú ani zjavne neodôvodnené, ale ani arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska   ich   nemožno   považovať   za   neospravedlniteľné   a neudržateľné.   Písomné odôvodnenie rozsudku krajského súdu v časti trov konania treba považovať za správne, spravodlivé a za také, ktoré nemá za následok porušenie základného práva sťažovateľky. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožnila, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej arbitrárnosti tohto odôvodnenia.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 27. januára 2011 doručenej ústavnému súdu   31.   januára   2011,   ktorou   reaguje   na   vyjadrenie   krajského   súdu,   vyplýva,   že sťažovateľka trvá na podanej sťažnosti. Reštitučné konanie síce samo osebe predstavuje dôvody   hodné   osobitného   zreteľa,   nie   však   v tej   časti,   v ktorej   je   sťažovateľka   nútená z dôvodu nespolupráce žalovaného ako povinnej osoby vynaložiť ďalšie náklady, ktoré by v prípade vyhovenia písomnej výzve sťažovateľky nebola táto nútená vynaložiť. Žalovaný si musel byť vedomý toho, že pokiaľ nebude uzavretá dohoda do dvanástich mesiacov od doručenia výzvy, bude sťažovateľka nútená podať žalobu v záujme ochrany vlastných práv. Znamená to, že sťažovateľka podala žalobu z objektívnych dôvodov, a preto má nárok na náhradu trov konania. Samotný charakter reštitučných zákonov zakladá výnimočnosť týchto konaní,   keďže   sa   nimi   naprávajú   krivdy   spáchané   minulým   režimom   na   pôvodných vlastníkoch.   Aplikácia   ustanovenia   §   150   Občianskeho   súdneho   poriadku   založená   na výnimočnosti   predmetu   konania   je   v danom   prípade   ústavne   nekonformná.   Je   ústavne neakceptovateľné, aby vzhľadom na celkové okolnosti prípadu hradil každý účastník vlastné trovy sám.

Ústavný   súd   doručil   sťažnosť,   uznesenie   o prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie, vyjadrenie krajského súdu a repliku sťažovateľky aj žalovanému s tým, aby sa aj on mohol vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutý vo svojich právach.

Z vyjadrenia   žalovaného   zo   4.   januára   2011   doručeného   ústavnému   súdu   faxom 10. januára 2011 a poštou 12. januára 2011 vyplýva, že považuje rozsudok krajského súdu za správny. Poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že vo veci samej podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie (krajský súd podanie dovolania totiž sám pripustil), o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté. Pritom dovolacie rozhodnutie môže mať priamy dopad aj na posúdenie priznania trov konania podľa úspešnosti vo veci. Preto rozhodovanie ústavného súdu o sťažnosti považuje za daných okolností za predčasné. Žalovaný svojím správaním nezapríčinil   vznik   trov   konania.   Na   predžalobnú   výzvu   sťažovateľky   musel   reagovať odmietavo, lebo táto nepreukázala, že je oprávnenou osobou.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky (už spomínané podanie z 27. januára 2011 doručené ústavnému súdu 31. januára 2011) vyplýva, že so závermi žalovaného nesúhlasí. Je irelevantné, že dosiaľ nebolo rozhodnuté o dovolaní, keďže sťažovateľka mala vo veci plný úspech, a preto jej patrí náhrada trov konania. Konanie vedené ústavným súdom nie je predčasné,   veď   rozsudok   krajského   súdu   je   právoplatný.   Sťažovateľka   nemohla   čakať na výsledok   dovolacieho   konania,   pretože   by   zmeškala   zákonnú   dvojmesačnú   lehotu na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu.   Konečný   rozsudok   krajského   súdu   dokazuje, že sťažovateľka oprávnenou osobou bola.

Z vyjadrenia   žalovaného   z 1.   februára   2011   doručeného   ústavnému   súdu   faxom 3. februára 2011 a poštou 7. februára 2011 vyplýva, že súhlasí so stanoviskom krajského súdu.

Z vyjadrenia žalovaného zo 14. februára 2011 doručeného ústavnému súdu faxom 16.   februára   2011   a poštou   22.   februára   2011   vyplýva,   že   argumentáciu   sťažovateľky považuje za neakceptovateľnú a trvá na vlastných argumentoch.

Z vyjadrenia   právneho   zástupcu   sťažovateľky   z 9.   marca   2011   doručeného ústavnému   súdu   11.   marca   2011   vyplýva,   že   i naďalej   nesúhlasí   s argumentáciou žalovaného, pričom opakuje vlastný právny názor.

II.

Z rozsudku okresného súdu č. k. 8 C 171/2006-427 zo 4. februára 2009 vyplýva, že ním bolo vyhovené žalobe sťažovateľky v celom rozsahu, pričom náhrada trov konania jej nebola priznaná.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 142/2009-622 z 20. mája 2010, ktorý sa stal podľa   doložky   právoplatnosti   právoplatným   20.   septembra   2010,   vyplýva,   že   ním   bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 171/2006-427 zo 4. februára 2009, pričom sťažovateľke sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznala. Podľa názoru krajského súdu v danom   prípade   sú   dané   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   podľa   §   150   Občianskeho súdneho   poriadku   majúce   za   následok   nepriznanie   náhrady   trov   konania   úspešnej sťažovateľke.   Samotný   charakter   reštitučných   zákonov   zakladá   výnimočnosť   takýchto konaní, ktorými dochádza k naprávaniu krívd spáchaných minulým režimom na pôvodných vlastníkoch. Z týchto dôvodov zhodne s okresným súdom ani krajský súd neprihliadol na námietku sťažovateľky, podľa ktorej žalovaný bol povinný vyvinúť úsilie a spoluprácu pri vydávaní   nehnuteľností   a v prípade   ich   dobrovoľného   vydania   by   neboli   vznikli   trovy spojené s týmto konaním. O náhrade trov odvolacieho konania sa rozhodlo podľa § 224 ods. 1 a §   150 ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   tak,   že sťažovateľke,   ktorá   mala i v odvolacom konaní úspech, sa náhrada trov nepriznala, a to opätovne pre dôvody hodné osobitného   zreteľa,   ktoré   vyplývajú   z už   uvedeného,   ako   i zo   samotného   charakteru reštitučného zákona.

Podľa zistenia ústavného súdu dovolacie konanie proti rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 142/2009-622 z 20. mája 2010 je na Najvyššom súde Slovenskej republiky vedené pod sp. zn. 4 Cdo 250/2010, pričom dosiaľ nebolo skončené.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo(...) prejednaná(...) súdom(...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu   ochranu,   neutrpel   materiálnu   ujmu   v dôsledku   inštitútu   platenia   trov   konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08, II. ÚS 82/09).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 147/08).

Pri rozhodovaní všeobecných súdov o tom, či sú splnené podmienky ustanovenia § 150   Občianskeho   súdneho   poriadku   pre   výnimočné   nepriznanie   (úplné   či   čiastočné) náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania, je potrebné, aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania,   boli   preukázané,   a to   zo   všetkých   aspektov,   ktoré   sú   podľa   ustálenej   praxe všeobecných súdov relevantné. V opačnom prípade môže dôjsť pri rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   prvej   vety   dohovoru (II. ÚS 122/09).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   ako   úspešná   účastníčka   konania   mala   nárok   na náhradu   trov   konania   od   žalovaného   ako   neúspešného   účastníka,   a   to   tým   viac,   že žalovaného pred začatím súdneho konania vyzvala na mimosúdne urovnanie, čo však tento neakceptoval. Nemôže byť rozhodujúcim kritériom samotná povaha reštitučného konania.

Podľa   názoru   krajského   súdu   a   žalovaného   sú   závery   krajského   súdu   správne. Žalovaný navyše akcentuje, že sťažovateľka pred podaním žaloby dostatočným spôsobom nepreukázala, že je oprávnenou osobou. Okrem toho poukazuje tiež na skutočnosť, že podal dovolanie, o ktorom najvyšší súd doteraz nerozhodol.

Z pohľadu ústavného súdu je potrebné predovšetkým konštatovať, že sťažovateľka bola v konaní pred všeobecnými súdmi v merite veci plne úspešná, keďže jej žalobe bolo v celom   rozsahu   vyhovené.   V   zásade   preto   mala   podľa   ustanovenia   §   142   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   nárok   na   náhradu   trov   konania.   Všeobecné   súdy   však s poukazom na ustanovenie § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku jej náhradu trov konania nepriznali.

Podľa § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od 15. októbra 2008,   ak sú   tu   dôvody   hodné osobitného   zreteľa, nemusí   súd   výnimočne náhradu   trov konania   celkom   alebo   sčasti   priznať.   Súd   prihliadne   najmä   na   okolnosti,   či   účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa názoru ústavného súdu zo žiadneho zmysluplného výkladu ustanovenia § 150 ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   ani   z   relevantnej   zaužívanej   praxe   všeobecných súdov nevyplýva, že dôvody hodné osobitného zreteľa je možné spájať bez ďalšieho iba s existenciou určitého (v danom prípade reštitučného) zákona. Krajský súd týmto tvrdením preto nedostatočne vysvetľuje dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nepriznal inak úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania, a navyše si priamo odporuje s iným svojím názorom, podľa ktorého zmyslom reštitúcií bolo aspoň čiastočne zmierniť následky minulých   majetkových   a   iných   krívd   tak,   aby   vzniknutá   ujma   bola   aspoň   čiastočne kompenzovaná. Inými slovami, krajský súd priorizuje zmysel posudzovaného reštitučného zákona a tvrdí, že pri jeho aplikácii je potrebné postupovať v súlade so záujmami osôb, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná, no zároveň s poukazom na ten istý reštitučný zákon odmietne úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania (mutatis mutandis I. ÚS 248/2010).

Vychádzajúc z   uvedených   úvah výklad ustanovenia   §   150   Občianskeho   súdneho poriadku, ktorý si osvojil krajský súd, treba v okolnostiach prípadu považovať za arbitrárny.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 142/2009 (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn.   9   Co   142/2009   z   20.   mája   2010   vo   výroku,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 171/2006-427 zo 4. februára 2009, čo sa týka nepriznania náhrady trov konania sťažovateľke, ako aj vo výroku o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania sťažovateľke, pričom v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou krajského súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

Právny zástupca sťažovateľky požiadal o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v sume 305,55 €, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2010 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť ústavnému súdu) po 120,23 €, za dva režijné paušály po 7,21 € a 20 % dane z pridanej hodnoty.

Ústavný súd priznal sťažovateľke požadovanú sumu 305,55 €, aj keď výpočet trov právneho zastúpenia nebol ani správny, ale ani úplný (bod 3 výroku nálezu).

Za dva úkony právnych služieb v roku 2010, dva režijné paušály a daň z pridanej hodnoty patrí správne iba čiastka 303,30 €, keďže daň z pridanej hodnoty v roku 2010 bola iba 19 %, nie teda 20 %, ako to vyčíslil právny zástupca sťažovateľky.

Sťažovateľke   by   patrila   odmena aj   za   dva   úkony   právnych   služieb   v   roku   2011 (replika na vyjadrenie krajského súdu, replika na vyjadrenie žalovaného) po 123,50 €, dva režijné paušály po 7,41 €, ako aj 20 % dane z pridanej hodnoty vo výške 52,36 €. Odmena za tieto ďalšie úkony by bola ďalších 314,18 €, čo spolu s odmenou za rok 2010 predstavuje čiastku   617,48   €.   Za   ďalšie   vyjadrenia   by   už   odmena   neprichádzala   do   úvahy,   keďže v týchto vyjadreniach sa iba opakuje už predtým uplatnená argumentácia.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka požiadala o náhradu trov iba v sume 305,55 €, nemohol jej ústavný súd priznať viac.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011