SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 525/2014-36
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. februára 2015v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa v konaní o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom Mgr. Slavomírom Trnkócym, Gercenova 6/A, Bratislava, vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 37/2014 zo 16. apríla 2014, za účasti Krajskéhosúdu v Bratislave, takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 37/2014zo 16. apríla 2014 p o r u š e n é b o l o.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 37/2014 zo 16. apríla 2014z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet advokátaMgr. Slavomíra Trnkócyho, Gercenova 6/A, Bratislava, do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola18. augusta 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),zastúpeného advokátom Mgr. Slavomírom Trnkócym, Gercenova 6/A, Bratislava, ktorounamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislava(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 37/2014 zo 16. apríla 2014 (ďalej aj „napadnutéuznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súduBratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 55/2009 z 22. apríla 2010 v spojenís uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 130/2010 zo 7. októbra 2010 uznaný za vinnéhoz pokračovacieho prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1písm. d) Trestného zákona a iné a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmereosem mesiacov a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na šesťrokov s tým, že boli zrušené výroky o treste uložené mu trestnými rozkazmi okresnéhosúdu sp. zn. 0 T 98/2009 z 3. apríla 2009, sp. zn. 0 T 110/2009 zo 14. apríla 2009a sp. zn. 3 T 37/2009 z 24. apríla 2009.
Sťažovateľ podal okresnému súdu 30. októbra 2013 návrh na upustenie od výkonuzvyšku trestu zákazu činnosti. Návrh odôvodnil tým, že tento trest vykonáva nepretržiteod 3. apríla 2009, keď nadobudol právoplatnosť trestný rozkaz sp. zn. 0 T 98/2009, a dobavykonaného trestu zákazu činnosti sa mu podľa § 61 ods. 9 Trestného zákona započítavado trestu zákazu činnosti uloženého mu rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 55/2009z 22. apríla 2010 s výnimkou doby ôsmich mesiacov, počas ktorých vykonával trest odňatiaslobody. Do podania návrhu tak vykonal viac ako polovicu uloženého trestu zákazu činnostia spôsobom života počas tejto doby preukázal, že ďalší výkon trestu nie je potrebný.Okresný súd jeho návrh zamietol na verejnom zasadnutí 21. januára 2014 s odôvodnením,že dosiaľ nevykonal polovicu uloženého trestu zákazu činnosti, a preto nie je splnenáformálna podmienka na podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu. Krajský súdzamietol sťažnosť sťažovateľa uznesením zo 16. apríla 2014, pretože sa stotožnil s dôvodmirozhodnutia okresného súdu, podľa ktorého z evidenčnej karty vodiča je zrejmé, že v dobeod 22. októbra 2008 do 22. januára 2010 a od 22. júla 2009 do 22. novembra 2012 plynulisťažovateľovi sankcie zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel uloženév priestupkových konaniach a trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidielvo výmere šiestich rokov uložený v trestnom konaní plynie až po ich vykonaní,t. j. od 22. novembra 2012.
Podľa sťažovateľa „... takýto údaj nemá oporu v platnom právnom poriadku. Trestný poriadok neustanovuje odklad výkonu trestu zákazu činnosti (z dôvodu, že plynie sankcia uložená v priestupkovom konaní)... Zo žiadneho ustanovenia Trestného poriadku nevyplýva, že výkon trestu zákazu činnosti začína plynúť iným, neskorším dňom než dňom nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku, ktorým bol uložený. Výkon trestu zákazu činnosti, uložený rozsudkom Okresného súdu zo dňa 22. apríla 2010, č. k. 1 T/55/2009-65 teda začal plynúť už dňa 7. októbra 2010..., pričom do tohto (nového) trestu sa započítava aj doba výkonu trestu zákazu činnosti, uloženého trestným rozkazom Okresného súdu zo dňa 3. apríla 2009, sp. zn. 0 T/98/2009.“.
Sťažovateľ namieta, že krajský súd sa nezaoberal jeho podstatnými argumentmi,ktoré uviedol v sťažnosti, neodpovedal na námietku, že rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR(R 49/1976), na ktoré sa poukazuje v odôvodnení, sa týka inej právnej situácie, pretožev danej veci boli uložené dva tresty zákazu činnosti za spáchanie trestných činov,a predovšetkým nereaguje na námietku, že v právnom poriadku nie je norma, ktoráby upravovala začiatok plynutia trestu uloženého v súdnom konaní v nadväznostina plynúcu sankciu uloženú v priestupkovom konaní. Preto považuje napadnuté rozhodnutiekrajského súdu za arbitrárne.
Navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „I. Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo Sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo Sťažovateľa podľa čl. 49 ústavy, rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. apríla 2014, sp. zn. 3 Tos/37/2014, porušené bolo.
II. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. apríla 2014, sp. zn. 3 Tos/37/2014, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
III. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
IV. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy konania...“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a uznesenímč. k. II. ÚS 525/2014-10 z 11. septembra 2014 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základného právasťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutýmuznesením krajského súdu.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril za krajský súd jehopredseda ⬛⬛⬛⬛ prípisom sp. zn. Spr 3564/14 z 10. novembra 2014,v ktorom s odvolaním sa na vyjadrenie predsedníčky senátu „3Tos“ uviedol, že krajský súdzotrváva na svojom právnom názore prezentovanom v odôvodnení napadnutéhorozhodnutia.
Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku v liste z 26. novembra 2014k vyjadreniu krajského súdu zopakoval argumentáciu, ktorá je obsahom sťažnosti.
Účastníci konania ústavnému súdu zhodne oznámili, že súhlasia s prerokovaním vecibez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súdeupustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávaťďalšie objasnenie vo veci.
II.
Z vyžiadaného na vec sa vzťahujúceho spisu okresného súdu sp. zn. 1 T 55/2009ústavný súd zistil tieto podstatné skutočnosti:
Rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II č. ORP-P-1368/II-OBCP-08-V z 1. októbra 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť22. októbra 2008, bola sťažovateľovi uložená za spáchanie priestupkov (v cestnej premávke)okrem iného sankcia zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na dobu pätnásť mesiacov.
Rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II č. ORP-P-544/II-OBCP-2009-V z 1. júla 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 27. júla 2009,bola sťažovateľovi uložená za spáchanie priestupkov (v cestnej premávke) okrem inéhosankcia zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 40 mesiacov.
Trestným rozkazom okresného súdu sp. zn. 0 T 98/2009 z 3. apríla 2009,právoplatným 3. apríla 2009, bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania prečinumarenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona,za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere päť mesiacov, ktorého výkonbol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní osemnásť mesiacov, a trest zákazučinnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu na dobu dva roky.
Trestným rozkazom okresného súdu sp. zn. 0 T 110/2009 zo 14. apríla 2009,právoplatným 14. apríla 2009, bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania prečinumarenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona,za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere jeden rok, ktorého výkon bolpodmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov, a trest zákazu činnosti viesťmotorové vozidlá všetkého druhu na dobu dva roky.
Trestným rozkazom okresného súdu sp. zn. 3 T 37/2009 z 24. apríla 2009,právoplatným 2. júla 2009, bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania prečinunedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,ich držania a obchodovania s nimi podľa § 171 ods. 1 Trestného zákona a z prečinu mareniavýkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, za čo mu boluložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere jeden rok, ktorého výkon bol podmienečneodložený na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov, a trest zákazu činnosti viesť motorovévozidlá všetkého druhu na dobu dva roky.
Trestným rozkazom okresného súdu sp. zn. 4 T 98/2009 z 21. augusta 2009,právoplatným 29. októbra 2009, bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania prečinumarenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona,pričom okresný súd upustil od uloženia súhrnného trestu, pretože považoval tresty uloženéskoršími trestnými rozkazmi okresného súdu sp. zn. 0 T 110/2009 zo 14. apríla 2009a sp. zn. 3 T 55/2009 z 24. apríla 2009 na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľaza dostatočné.
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 55/2009 z 22. apríla 2010 v spojenís uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 130/2010 zo 7. októbra 2010 bol sťažovateľ uznanýza vinného zo spáchania pokračovacieho prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutiapodľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, z prečinu nedovolenej výroby omamnýcha psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa§ 171 ods. 1 Trestného zákona, z ďalšieho prečinu nedovolenej výroby omamnýcha psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa§ 171 ods. 1 Trestného zákona a z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa §348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobodyvo výmere osem mesiacov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestus minimálnym stupňom stráženia, trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvekdruhu na dobu šesť rokov a ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou.Súčasne boli zrušené výroky o treste uložené sťažovateľovi trestným rozkazom okresnéhosúdu sp. zn. 0 T 98/2009 z 3. apríla 2009, trestným rozkazom okresného súdu sp. zn. 0 T110/2009 zo 14. apríla 2009 a trestným rozkazom okresného súdu sp. zn. 3 T 37/2009 z 24.apríla 2009, ako aj ďalšie rozhodnutia na tieto výroky nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu,ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 37/2014 zo 16. apríla 2014, ktoréhosa mal dopustiť krajský súd arbitrárnym a neodôvodneným rozhodnutím v konaní o návrhuna podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podľa § 61 ods. 1 Trestného zákona trest zákazu činnosti spočíva v tom,že sa odsúdenému po dobu výkonu tohto trestu zakazuje výkon určitého zamestnania,povolania alebo funkcie alebo takej činnosti, na ktorú treba osobitné povolenie alebo ktorejpodmienky výkonu upravuje osobitný predpis.
Podľa § 61 ods. 8 Trestného zákona do doby výkonu trestu zákazu činnostisa nezapočítava doba výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody; započítava sa všakdoba, počas ktorej bolo páchateľovi pred právoplatnosťou rozsudku podľa osobitnýchpredpisov odňaté oprávnenie na činnosť, ktorá je predmetom zákazu, a doba, počas ktorej užnesmel na základe opatrenia štátneho orgánu túto činnosť vykonávať.
Podľa § 61 ods. 9 Trestného zákona trest zákazu činnosti, ktorý odsúdenýuž vykonal, sa započítava do nového trestu zákazu činnosti, ktorý bol páchateľovi uloženýpre ten istý skutok alebo do tohto trestu, ak bol uložený ako súhrnný trest alebo úhrnný trest.
Podľa § 69 ods. 1 Trestného zákona po výkone polovice trestu zákazu činnosti môžesúd podmienečne upustiť od výkonu jeho zvyšku, ak odsúdený v čase výkonu trestuspôsobom svojho života preukázal, že ďalší výkon tohto trestu už nie je potrebný.
Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. 6 Tz 3/76 z 9. marca 1976(R 49/1976) pri určení polovice vykonanej časti trestu zákazu činnosti pre rozhodnutieo podmienečnom upustení od výkonu zvyšku tohto trestu sa postupne uložené a dosiaľnevykonané tresty zákazu činnosti (za predpokladu, že ide o zákaz tej istej činnosti) sčítajú.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretáciaa aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môžestať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,I. ÚS 352/06).
V každom súdnom konaní vrátane vykonávacieho trestného konania musia byťrešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnuochranu. Rozhodnutie o návrhu na podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazučinnosti musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byťvydané príslušným súdom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeranýmspôsobom odôvodnené.
Ústavný súd v uvedených súvislostiach poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru(napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05), v ktorej zdôrazňuje, že do obsahuzákladného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho vecirozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadkuSlovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republikaratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právona to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z tohovyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stavveci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Krajský súd v napadnutom uznesení konštatoval, že sa stotožňuje s dôvodmirozhodnutia okresného súdu č. k. 1 T 55/2009-173 z 21. januára 2014, a ku konkrétnymnámietkam sťažovateľa uviedol:
„K námietkam obhajcu, že trest zákazu činnosti uložený Okresným súdom Bratislava II rozhodnutím sp. zn. 1 T/55/2009 z 22. 4. 2010 začal plynúť dňa 07. 10. 2010 (a nie ako to ustálil okresný súd dňom 22. 11. 2012), krajský súd zhodne ako súd prvého stupňa konštatuje, že podľa evidenčnej karty vodiča pred uplynutím trestu zákazu činnosti, ktorý bol uložený vo veci sp. zn. 1 T/55/2009 plynuli sankcie – zákaz činnosti uložený v priestupkovom konaní a to vo veci:
ORP-P-1368/II-OBCP-08-V (15 mesiacov) a
ORP-P-544/II-OBCP-2009-V (40 mesiacov) do 22. 11. 2012 a skutočne trest zákazu činnosti začal plynúť až dňa 22. 11. 2012 rozhodnutím vo veci sp. zn. 1 T/55/2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 To/130/2010 zo 07. 10. 2010 t. j. až po výkone posledného zákazu činnosti v súlade s judikátom R 49/1976.
Sťažnostný súd k správnym dôvodom rozhodnutia prvostupňového súdu dodáva nasledovné: z hľadiska formálnej podmienky ustanovenia § 69 ods. 1 Tr. zákona sa polovica výkonov trestov zákazu rovnakej činnosti odsúdenému postupne uložených a plynule za sebou vykonávaných stanoví zo súčtu ich výmery. Teda postupne uložené a doposiaľ nevykonané tresty rovnakého druhu sa z hľadiska ich výkonu považujú za trest jediný.“
S posledným citovaným odsekom napadnutého uznesenia krajského súdu v častiza bodkočiarkou možno súhlasiť, keďže plne korešponduje s rozhodnutím publikovanýmpod č. R 49/1976. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu však nie jezrejmé, prečo krajský súd aplikoval práve uvedené rozhodnutie, keď sťažovateľovi neboliuložené viaceré tresty zákazu činnosti, ktorých výmery by bolo potrebné sčítať pre určeniepolovice vykonaného trestu zákazu činnosti, ale bol mu uložený súhrnný trest za súčasnéhozrušenia trestov uložených predchádzajúcimi trestnými rozkazmi. Rozhodnutie č. R 49/1976odkazuje v odôvodnení na zásadu obsiahnutú v § 36 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákonv znení účinnom v relevantnom čase, ktorý svojím znením zodpovedá v súčasnostiplatnému a účinnému § 43 Trestného zákona.
Podľa § 43 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorýspáchal predtým, než bol trest uložený skorším rozsudkom vykonaný, a ukladá mu trestrovnakého druhu, nesmie tento trest spolu s doteraz nevykonanou časťou trestu uloženéhoskorším rozsudkom prevyšovať najvyššiu výmeru dovolenú týmto zákonom pre tento druhtrestu. Ak je jedným z týchto trestov trest odňatia slobody, rozumie sa takou najvyššouvýmerou doba dvadsiatich piatich rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie.
Z § 43 Trestného zákona vyplýva, že výkon neskoršie uloženého trestu začneaž po vykonaní trestu rovnakého druhu uloženého skorším rozsudkom. Ako už bolouvedené, to nie je prípad sťažovateľa. Krajský súd neodôvodnil vo svojom rozhodnutíprávne relevantným spôsobom, v ktorých ustanoveniach právneho poriadku majú oporujeho právne úvahy, podľa ktorých je potrebné sankciu zákazu činnosti viesť motorovévozidlá uloženú sťažovateľovi v priestupkovom konaní považovať pre účely stanoveniapolovice vykonaného trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá za trest.
Výkon trestu zákazu činnosti začína právoplatnosťou rozsudku, ktorým bol uložený(R 8/1969), a predlžuje ho len doba výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody(§ 61 ods. 8 Trestného zákona).
Krajský súd uvedený právny názor neakceptoval, zároveň však neuviedol právnerelevantné dôvody pre svoj odlišný právny názor.
Vzhľadom na to, že krajský súd neuviedol v napadnutom uznesení žiadnu ďalšiuargumentáciu, ktorá by mohla podporiť výrok jeho rozhodnutia, a ústavný súd nie jeoprávnený zastupovať všeobecné súdy pri výkone ich právomoci rozhodovať o návrhochúčastníkov (strán) konania, a teda prípadne dopĺňať ďalšie dôvody rozhodnutia, ústavný súd,vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia, konštatuje, že krajský súd sa dopustilarbitrárneho výkladu a aplikácie § 69 ods. 1 Trestného zákona pri posudzovaní,či sťažovateľ spĺňal formálnu podmienku na podmienečné upustenie od výkonu zvyškuuloženého trestu zákazu činnosti, a v odôvodnení rozhodnutia nereagoval na podstatnúnámietku sťažovateľa, ktorou poukazoval na odlišnosť jeho situácie od tej, ktorá bolaposudzovaná v rozhodnutí č. R 49/1976 a ktorú krajský súd použil ako rozhodujúci(a v podstate jediný) právny argument. Krajský súd sa tak ústavne súladným spôsobomnevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa spôsobilou spochybniťprvostupňové rozhodnutie okresného súdu.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutýmuznesením porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd na záver poznamenáva, že toto rozhodnutie sa v konečnom dôsledkunetýka posúdenia, či sťažovateľ spĺňal všetky podmienky na podmienečné upustenieod výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti.
Pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesenímkrajského súdu, ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel. V súlade s konštantnoujudikatúrou štrasburských orgánov ochrany práva čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je aplikovateľnýna „konanie o udelenie podmienečného prepustenia“, čomu zodpovedá aj konanieo podmienečné upustenie od výkonu trestu zákazu činnosti. Toto konanie sa totižnetýka rozhodnutia o „trestnom obvinení“ a ani o „občianskych právach a záväzkoch“(pozri napr. rozhodnutia vo veciach: Plischke c. Rakúsko zo 7. 3. 1964, X. c. Rakúskoz 23. 5. 1966, X. c. Rakúsko z 19. 7. 1966, X. c. Spojené kráľovstvo z 13. 7. 1970, HelmutAldrian c. Rakúsko zo 7. 5. 1990).
Kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetukonania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ideo konanie, v ktorom sa rozhoduje o „občianskych právach alebo záväzkoch“, prípadneo „oprávnenosti trestného obvinenia“. Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiachkonkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nieje rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak anipovaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veciide (IV. ÚS 241/07, III. ÚS 156/2012, II. ÚS 441/2012).
Keďže v konaní o návrhu na podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazučinnosti sa nerozhodovalo o trestnom obvinení sťažovateľa v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru,tento článok dohovoru nie je na dané konanie aplikovateľný. Sťažnosti sťažovateľa v tejtočasti preto ústavný súd nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím... boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1,a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiťna ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, aleboak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovilstav pred porušením.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobodaporušili rozhodnutím, ústavný súd také rozhodnutie zruší.
Pretože uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 37/2014 zo 16. apríla 2014 došlok porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súdv súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde napadnutérozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie tak, ako to je uvedenév bode 2 výroku tohto nálezu. V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnymnázorom ústavného súdu v súlade s § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd na žiadosť osoby, ktorej práva boliporušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodovsa ho domáha. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu,koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia 5 000 €„vzhľadom na komplikácie, ktoré mi pretrvávajúci zákaz činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu spôsobuje v osobnom živote (starostlivosť o maloleté dieťa) aj v pracovnom živote, a ujma, ktorá mi vznikla do dnešného dňa sa už nedá napraviť, resp. odstrániť“.
Vykonanie stanovenej časti trestu zákazu činnosti je len jednou z podmienok, ktorémusia byť kumulatívne splnené na rozhodnutie o podmienečné upustenie od výkonu jehozvyšku. Sťažovateľovi nevzniká s podaním návrhu ani v prípade vykonania stanovenej častitrestu právny nárok na podmienečné upustenie od výkonu zvyšku uloženého trestu zákazučinnosti, a preto ústavný súd nemohol prihliadať na citovanú argumentáciu sťažovateľa.Podľa názoru ústavného súdu je vzhľadom na všetky okolnosti prípadu pre sťažovateľavyslovenie porušenia jeho základného práva a následné zrušenie napadnutého uzneseniakrajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie dostatočnou satisfakciou. O návrhuna priznanie finančného zadosťučinenia preto ústavný súd rozhodol tak, že mu nevyhovel(bod 4 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnejmzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2013, ktorá bola804 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2014. Úhradu priznal za dvaúkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3,§ 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkonsumu po 134 €, čo spolu s paušálnou náhradou hotových výdavkov 2 x 8,04 € za každýúkon právnej služby predstavuje sumu 284,08 €, po jej zvýšení o DPH, ktorej platiteľomje právny zástupca sťažovateľa (§ 18 ods. 3 vyhlášky), predstavuje priznaná úhrada sumu340,90 € (bod 3 výroku tohto nálezu). Za tretí úkon právnej služby (stanovisko sťažovateľak vyjadreniu krajského súdu) ústavný súd úhradu nepriznal, pretože stanoviskoneobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli prispieť k ďalšiemu objasneniu veci. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výrokutohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. februára 2015