znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 525/2014-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   februára   2015v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej(sudkyňa   spravodajkyňa)   a   sudcu   Lajosa   Mészárosa   v   konaní   o   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom Mgr. Slavomírom Trnkócym, Gercenova 6/A, Bratislava, vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 37/2014 zo 16. apríla 2014, za účasti Krajskéhosúdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   3   Tos   37/2014zo 16. apríla 2014 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 37/2014 zo 16. apríla 2014z r u š u j e a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet advokátaMgr. Slavomíra   Trnkócyho,   Gercenova   6/A,   Bratislava,   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola18. augusta 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),zastúpeného advokátom Mgr. Slavomírom Trnkócym, Gercenova 6/A, Bratislava, ktorounamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislava(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 37/2014 zo 16. apríla 2014 (ďalej aj „napadnutéuznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súduBratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 55/2009 z 22. apríla 2010 v spojenís uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 130/2010 zo 7. októbra 2010 uznaný za vinnéhoz pokračovacieho prečinu   marenia   výkonu   úradného   rozhodnutia   podľa   §   348   ods.   1písm. d) Trestného zákona a iné a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmereosem mesiacov a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na šesťrokov s tým, že boli zrušené výroky o treste uložené mu trestnými rozkazmi okresnéhosúdu sp. zn.   0   T   98/2009   z 3.   apríla   2009,   sp.   zn.   0   T   110/2009   zo   14.   apríla   2009a sp. zn. 3 T 37/2009 z 24. apríla 2009.

Sťažovateľ podal okresnému súdu 30. októbra 2013 návrh na upustenie od výkonuzvyšku trestu zákazu činnosti. Návrh odôvodnil tým, že tento trest vykonáva nepretržiteod 3. apríla 2009, keď nadobudol právoplatnosť trestný rozkaz sp. zn. 0 T 98/2009, a dobavykonaného trestu zákazu činnosti sa mu podľa § 61 ods. 9 Trestného zákona započítavado trestu zákazu činnosti uloženého mu rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 55/2009z 22. apríla 2010 s výnimkou doby ôsmich mesiacov, počas ktorých vykonával trest odňatiaslobody. Do podania návrhu tak vykonal viac ako polovicu uloženého trestu zákazu činnostia spôsobom   života   počas   tejto   doby   preukázal,   že   ďalší   výkon   trestu   nie   je   potrebný.Okresný súd jeho návrh zamietol na verejnom zasadnutí 21. januára 2014 s odôvodnením,že   dosiaľ   nevykonal   polovicu   uloženého   trestu   zákazu   činnosti,   a preto   nie   je   splnenáformálna   podmienka   na   podmienečné   upustenie   od   výkonu   zvyšku   trestu.   Krajský   súdzamietol sťažnosť sťažovateľa uznesením zo 16. apríla 2014, pretože sa stotožnil s dôvodmirozhodnutia okresného súdu, podľa ktorého z evidenčnej karty vodiča je zrejmé, že v dobeod 22. októbra 2008 do 22. januára 2010 a od 22. júla 2009 do 22. novembra 2012 plynulisťažovateľovi   sankcie   zákazu   činnosti   vedenia   motorových   vozidiel   uloženév priestupkových   konaniach   a trest   zákazu   činnosti   vedenia   motorových   vozidielvo výmere šiestich   rokov   uložený   v   trestnom   konaní   plynie   až   po   ich   vykonaní,t. j. od 22. novembra 2012.

Podľa sťažovateľa „... takýto údaj nemá oporu v platnom právnom poriadku. Trestný poriadok neustanovuje odklad výkonu trestu zákazu činnosti (z dôvodu, že plynie sankcia uložená v priestupkovom konaní)... Zo žiadneho ustanovenia Trestného poriadku nevyplýva, že   výkon   trestu   zákazu   činnosti   začína   plynúť   iným,   neskorším   dňom   než   dňom nadobudnutia   právoplatnosti   a vykonateľnosti   rozsudku,   ktorým   bol   uložený.   Výkon trestu zákazu   činnosti,   uložený   rozsudkom   Okresného   súdu   zo   dňa   22.   apríla   2010, č. k. 1 T/55/2009-65 teda začal plynúť už dňa 7. októbra 2010..., pričom do tohto (nového) trestu sa započítava aj doba výkonu trestu zákazu činnosti, uloženého trestným rozkazom Okresného súdu zo dňa 3. apríla 2009, sp. zn. 0 T/98/2009.“.

Sťažovateľ   namieta,   že   krajský   súd   sa   nezaoberal   jeho   podstatnými   argumentmi,ktoré uviedol v sťažnosti, neodpovedal na námietku, že rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR(R 49/1976), na ktoré sa poukazuje v odôvodnení, sa týka inej právnej situácie, pretožev danej   veci   boli   uložené   dva   tresty   zákazu   činnosti   za   spáchanie   trestných   činov,a predovšetkým   nereaguje   na   námietku,   že   v právnom   poriadku   nie   je   norma,   ktoráby upravovala   začiatok   plynutia   trestu   uloženého   v súdnom   konaní   v nadväznostina plynúcu sankciu uloženú v priestupkovom konaní. Preto považuje napadnuté rozhodnutiekrajského súdu za arbitrárne.

Navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „I. Základné   právo   Sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy, základné   právo   Sťažovateľa   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, ako   aj   základné   právo   Sťažovateľa   podľa   čl.   49   ústavy,   rozhodnutím   Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. apríla 2014, sp. zn. 3 Tos/37/2014, porušené bolo.

II. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   16. apríla 2014,   sp. zn. 3 Tos/37/2014, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

III. Sťažovateľovi   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   5.000 €   (slovom päťtisíc eur),   ktoré   je   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   uhradiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy konania...

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a uznesenímč. k. II. ÚS 525/2014-10 z 11. septembra 2014 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základného právasťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutýmuznesením krajského súdu.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril za krajský súd jehopredseda ⬛⬛⬛⬛ prípisom   sp.   zn.   Spr   3564/14   z 10.   novembra   2014,v ktorom s odvolaním sa na vyjadrenie predsedníčky senátu „3Tos“ uviedol, že krajský súdzotrváva   na   svojom   právnom   názore   prezentovanom   v odôvodnení   napadnutéhorozhodnutia.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   v liste   z 26.   novembra   2014k vyjadreniu krajského súdu zopakoval argumentáciu, ktorá je obsahom sťažnosti.

Účastníci konania ústavnému súdu zhodne oznámili, že súhlasia s prerokovaním vecibez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súdeupustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávaťďalšie objasnenie vo veci.

II.

Z vyžiadaného na vec sa vzťahujúceho spisu okresného súdu sp. zn. 1 T 55/2009ústavný súd zistil tieto podstatné skutočnosti:

Rozhodnutím   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava II č. ORP-P-1368/II-OBCP-08-V   z   1. októbra 2008,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť22. októbra 2008, bola sťažovateľovi uložená za spáchanie priestupkov (v cestnej premávke)okrem iného sankcia zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na dobu pätnásť mesiacov.

Rozhodnutím   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava II č. ORP-P-544/II-OBCP-2009-V z 1. júla 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 27. júla 2009,bola sťažovateľovi uložená za spáchanie priestupkov (v cestnej premávke) okrem inéhosankcia zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 40 mesiacov.

Trestným   rozkazom   okresného   súdu   sp. zn.   0 T 98/2009   z   3. apríla 2009,právoplatným   3.   apríla   2009,   bol   sťažovateľ   uznaný   za   vinného   zo   spáchania   prečinumarenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona,za čo mu   bol   uložený   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   päť   mesiacov,   ktorého   výkonbol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní osemnásť mesiacov, a trest zákazučinnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu na dobu dva roky.

Trestným   rozkazom   okresného   súdu   sp.   zn.   0   T   110/2009   zo 14.   apríla   2009,právoplatným   14.   apríla   2009,   bol   sťažovateľ   uznaný   za   vinného   zo   spáchania   prečinumarenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona,za čo mu   bol   uložený   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   jeden   rok,   ktorého   výkon   bolpodmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov, a trest zákazu činnosti viesťmotorové vozidlá všetkého druhu na dobu dva roky.

Trestným   rozkazom   okresného   súdu   sp.   zn.   3 T 37/2009   z   24. apríla 2009,právoplatným   2. júla 2009,   bol   sťažovateľ   uznaný   za   vinného   zo   spáchania   prečinunedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,ich držania a obchodovania s nimi podľa § 171 ods. 1 Trestného zákona a z prečinu mareniavýkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, za čo mu boluložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere jeden rok, ktorého výkon bol podmienečneodložený na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov, a trest zákazu činnosti viesť motorovévozidlá všetkého druhu na dobu dva roky.

Trestným   rozkazom   okresného   súdu   sp.   zn.   4 T 98/2009   z 21.   augusta   2009,právoplatným 29. októbra 2009, bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania prečinumarenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona,pričom okresný súd upustil od uloženia súhrnného trestu, pretože považoval tresty uloženéskoršími   trestnými   rozkazmi   okresného   súdu   sp.   zn.   0 T 110/2009   zo   14.   apríla   2009a sp. zn.   3 T 55/2009   z   24.   apríla   2009   na   ochranu   spoločnosti   a nápravu   páchateľaza dostatočné.

Rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   1 T 55/2009   z 22.   apríla   2010   v spojenís uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 130/2010 zo 7. októbra 2010 bol sťažovateľ uznanýza vinného zo spáchania pokračovacieho prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutiapodľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, z prečinu nedovolenej výroby omamnýcha psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa§   171   ods.   1   Trestného   zákona,   z ďalšieho   prečinu   nedovolenej   výroby   omamnýcha psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa§ 171 ods. 1 Trestného zákona a z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa §348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobodyvo výmere osem mesiacov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestus minimálnym stupňom stráženia, trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvekdruhu na dobu šesť rokov a ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou.Súčasne boli zrušené výroky o treste uložené sťažovateľovi trestným rozkazom okresnéhosúdu sp. zn. 0 T 98/2009 z 3. apríla 2009, trestným rozkazom okresného súdu sp. zn. 0 T110/2009 zo 14. apríla 2009 a trestným rozkazom okresného súdu sp. zn. 3 T 37/2009 z 24.apríla 2009, ako aj ďalšie rozhodnutia na tieto výroky nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu,ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 37/2014 zo 16. apríla 2014, ktoréhosa mal dopustiť krajský súd arbitrárnym a neodôvodneným rozhodnutím v konaní o návrhuna podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa   §   61   ods.   1   Trestného   zákona   trest   zákazu   činnosti   spočíva   v   tom,že sa odsúdenému   po   dobu   výkonu   tohto   trestu   zakazuje   výkon   určitého   zamestnania,povolania alebo funkcie alebo takej činnosti, na ktorú treba osobitné povolenie alebo ktorejpodmienky výkonu upravuje osobitný predpis.

Podľa   §   61   ods.   8   Trestného   zákona   do   doby   výkonu   trestu   zákazu   činnostisa nezapočítava doba výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody; započítava sa všakdoba,   počas   ktorej   bolo   páchateľovi   pred   právoplatnosťou   rozsudku   podľa   osobitnýchpredpisov odňaté oprávnenie na činnosť, ktorá je predmetom zákazu, a doba, počas ktorej užnesmel na základe opatrenia štátneho orgánu túto činnosť vykonávať.

Podľa   §   61   ods.   9   Trestného   zákona   trest   zákazu   činnosti,   ktorý   odsúdenýuž vykonal, sa započítava do nového trestu zákazu činnosti, ktorý bol páchateľovi uloženýpre ten istý skutok alebo do tohto trestu, ak bol uložený ako súhrnný trest alebo úhrnný trest.

Podľa § 69 ods. 1 Trestného zákona po výkone polovice trestu zákazu činnosti môžesúd   podmienečne   upustiť   od   výkonu   jeho   zvyšku,   ak   odsúdený   v   čase   výkonu   trestuspôsobom svojho života preukázal, že ďalší výkon tohto trestu už nie je potrebný.

Podľa   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   ČSR   sp.   zn.   6   Tz   3/76   z 9.   marca   1976(R 49/1976) pri určení   polovice vykonanej   časti trestu zákazu   činnosti pre rozhodnutieo podmienečnom   upustení od výkonu zvyšku tohto trestu sa postupne uložené a dosiaľnevykonané tresty zákazu činnosti (za predpokladu, že ide o zákaz tej istej činnosti) sčítajú.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretáciaa aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môžestať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,I. ÚS 352/06).

V každom   súdnom   konaní   vrátane   vykonávacieho   trestného   konania   musia   byťrešpektované   minimálne   požiadavky,   ktoré   tvoria   podstatu   základného   práva   na   súdnuochranu. Rozhodnutie o návrhu na podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazučinnosti musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byťvydané príslušným súdom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeranýmspôsobom odôvodnené.

Ústavný súd v uvedených súvislostiach poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru(napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05), v ktorej zdôrazňuje, že do obsahuzákladného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   aj   právo   každého   na   to,   aby sa   v jeho   vecirozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadkuSlovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republikaratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právona to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z tohovyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stavveci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Krajský   súd   v napadnutom   uznesení   konštatoval,   že   sa   stotožňuje   s dôvodmirozhodnutia   okresného   súdu   č. k. 1 T 55/2009-173   z 21.   januára   2014,   a ku konkrétnymnámietkam sťažovateľa uviedol:

„K   námietkam   obhajcu,   že   trest   zákazu   činnosti   uložený   Okresným   súdom Bratislava II rozhodnutím sp. zn. 1 T/55/2009 z 22. 4. 2010 začal plynúť dňa 07. 10. 2010 (a nie ako to ustálil okresný súd dňom 22. 11. 2012), krajský súd zhodne ako súd prvého stupňa konštatuje, že podľa evidenčnej karty vodiča pred uplynutím trestu zákazu činnosti, ktorý bol uložený vo veci sp. zn. 1 T/55/2009   plynuli sankcie – zákaz   činnosti uložený v priestupkovom konaní a to vo veci:

ORP-P-1368/II-OBCP-08-V (15 mesiacov) a

ORP-P-544/II-OBCP-2009-V (40 mesiacov) do 22. 11. 2012 a skutočne trest zákazu činnosti začal plynúť až dňa 22. 11. 2012 rozhodnutím vo veci sp. zn. 1 T/55/2009 v spojení s uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn.   2 To/130/2010   zo 07. 10. 2010 t. j. až po výkone posledného zákazu činnosti v súlade s judikátom R 49/1976.

Sťažnostný   súd   k správnym   dôvodom   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   dodáva nasledovné: z hľadiska formálnej podmienky ustanovenia § 69 ods. 1 Tr. zákona sa polovica výkonov   trestov   zákazu   rovnakej   činnosti   odsúdenému   postupne   uložených   a plynule za sebou vykonávaných stanoví zo súčtu ich výmery. Teda postupne uložené a doposiaľ nevykonané tresty rovnakého druhu sa z hľadiska ich výkonu považujú za trest jediný.“

S posledným   citovaným   odsekom   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   v častiza bodkočiarkou možno súhlasiť, keďže plne korešponduje s rozhodnutím publikovanýmpod č. R 49/1976. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu však nie jezrejmé, prečo krajský súd aplikoval práve uvedené rozhodnutie, keď sťažovateľovi neboliuložené viaceré tresty zákazu činnosti, ktorých výmery by bolo potrebné sčítať pre určeniepolovice vykonaného trestu zákazu činnosti, ale bol mu uložený súhrnný trest za súčasnéhozrušenia trestov uložených predchádzajúcimi trestnými rozkazmi. Rozhodnutie č. R 49/1976odkazuje v odôvodnení na zásadu obsiahnutú v § 36 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákonv znení   účinnom   v relevantnom   čase,   ktorý   svojím   znením   zodpovedá   v súčasnostiplatnému a účinnému § 43 Trestného zákona.

Podľa   §   43   Trestného   zákona   ak   súd   odsudzuje   páchateľa   za   trestný   čin,   ktorýspáchal predtým, než bol trest uložený skorším rozsudkom vykonaný, a ukladá mu trestrovnakého druhu, nesmie tento trest spolu s doteraz nevykonanou časťou trestu uloženéhoskorším rozsudkom prevyšovať najvyššiu výmeru dovolenú týmto zákonom pre tento druhtrestu. Ak je jedným z týchto trestov trest odňatia slobody, rozumie sa takou najvyššouvýmerou doba dvadsiatich piatich rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie.

Z   §   43   Trestného   zákona   vyplýva,   že výkon   neskoršie   uloženého   trestu   začneaž po vykonaní   trestu   rovnakého   druhu   uloženého   skorším   rozsudkom.   Ako   už   bolouvedené,   to nie   je   prípad   sťažovateľa.   Krajský   súd   neodôvodnil   vo   svojom   rozhodnutíprávne relevantným spôsobom, v ktorých ustanoveniach právneho poriadku majú oporujeho   právne   úvahy,   podľa   ktorých   je   potrebné   sankciu   zákazu   činnosti   viesť   motorovévozidlá   uloženú   sťažovateľovi   v priestupkovom   konaní   považovať   pre   účely   stanoveniapolovice vykonaného trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá za trest.

Výkon trestu zákazu činnosti začína právoplatnosťou rozsudku, ktorým bol uložený(R   8/1969),   a predlžuje   ho   len   doba   výkonu   nepodmienečného   trestu   odňatia   slobody(§ 61 ods. 8 Trestného zákona).

Krajský súd uvedený právny názor neakceptoval, zároveň však neuviedol právnerelevantné dôvody pre svoj odlišný právny názor.

Vzhľadom na to, že krajský súd neuviedol v napadnutom uznesení žiadnu ďalšiuargumentáciu,   ktorá   by   mohla   podporiť   výrok   jeho   rozhodnutia,   a ústavný   súd   nie   jeoprávnený zastupovať všeobecné súdy pri výkone ich právomoci rozhodovať o návrhochúčastníkov (strán) konania, a teda prípadne dopĺňať ďalšie dôvody rozhodnutia, ústavný súd,vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia, konštatuje, že krajský súd sa dopustilarbitrárneho   výkladu   a aplikácie   §   69   ods.   1   Trestného   zákona   pri   posudzovaní,či sťažovateľ   spĺňal   formálnu   podmienku   na   podmienečné   upustenie   od   výkonu   zvyškuuloženého   trestu   zákazu   činnosti,   a v odôvodnení   rozhodnutia   nereagoval   na   podstatnúnámietku   sťažovateľa,   ktorou   poukazoval   na   odlišnosť   jeho   situácie   od   tej,   ktorá   bolaposudzovaná   v rozhodnutí   č.   R   49/1976   a   ktorú   krajský   súd   použil   ako   rozhodujúci(a v podstate jediný) právny argument. Krajský súd sa tak ústavne súladným spôsobomnevysporiadal   s právne   relevantnou   argumentáciou   sťažovateľa   spôsobilou   spochybniťprvostupňové rozhodnutie okresného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutýmuznesením porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že toto rozhodnutie sa v konečnom dôsledkunetýka   posúdenia,   či   sťažovateľ   spĺňal   všetky   podmienky   na   podmienečné   upustenieod výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti.

Pokiaľ   ide   o   námietku   porušenia   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesenímkrajského   súdu,   ústavný   súd   sťažnosti   v tejto   časti   nevyhovel.   V   súlade   s   konštantnoujudikatúrou štrasburských orgánov ochrany práva čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je aplikovateľnýna   „konanie   o   udelenie   podmienečného   prepustenia“,   čomu   zodpovedá   aj   konanieo podmienečné   upustenie   od   výkonu   trestu   zákazu   činnosti.   Toto   konanie   sa   totižnetýka rozhodnutia   o   „trestnom   obvinení“   a   ani o   „občianskych   právach   a   záväzkoch“(pozri napr. rozhodnutia vo veciach: Plischke c. Rakúsko zo 7. 3. 1964, X. c. Rakúskoz 23. 5. 1966, X. c. Rakúsko z 19. 7. 1966, X. c. Spojené kráľovstvo z 13. 7. 1970, HelmutAldrian c. Rakúsko zo 7. 5. 1990).

Kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetukonania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ideo konanie, v   ktorom sa rozhoduje o   „občianskych právach alebo záväzkoch“,   prípadneo „oprávnenosti   trestného   obvinenia“.   Nie   je   pritom   rozhodujúce,   či   v   okolnostiachkonkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nieje rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak anipovaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veciide (IV. ÚS 241/07, III. ÚS 156/2012, II. ÚS 441/2012).

Keďže v konaní o návrhu na podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazučinnosti sa nerozhodovalo o trestnom obvinení sťažovateľa v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru,tento článok dohovoru nie je na dané konanie aplikovateľný. Sťažnosti sťažovateľa v tejtočasti preto ústavný súd nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím... boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1,a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiťna ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, aleboak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovilstav pred porušením.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobodaporušili rozhodnutím, ústavný súd také rozhodnutie zruší.

Pretože uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 37/2014 zo 16. apríla 2014 došlok porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súdv súlade   s čl.   127   ods.   2   ústavy   a   §   56   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   napadnutérozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie tak, ako to je uvedenév bode   2   výroku   tohto   nálezu.   V   ďalšom   postupe   bude   krajský   súd   viazaný   právnymnázorom ústavného súdu v súlade s § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd na žiadosť osoby, ktorej práva boliporušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodovsa ho domáha. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu,koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   v sťažnosti   žiadal   o priznanie   finančného   zadosťučinenia   5 000 €„vzhľadom na komplikácie, ktoré mi pretrvávajúci zákaz činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek   druhu   spôsobuje   v osobnom   živote   (starostlivosť   o maloleté   dieťa) aj v pracovnom živote, a ujma, ktorá mi vznikla do dnešného dňa sa už nedá napraviť, resp. odstrániť“.

Vykonanie stanovenej časti trestu zákazu činnosti je len jednou z podmienok, ktorémusia byť kumulatívne splnené na rozhodnutie o podmienečné upustenie od výkonu jehozvyšku. Sťažovateľovi nevzniká s podaním návrhu ani v prípade vykonania stanovenej častitrestu právny nárok na podmienečné upustenie od výkonu zvyšku uloženého trestu zákazučinnosti, a preto   ústavný   súd nemohol prihliadať   na   citovanú argumentáciu sťažovateľa.Podľa názoru ústavného súdu je vzhľadom na všetky okolnosti prípadu pre sťažovateľavyslovenie porušenia jeho základného práva a následné zrušenie napadnutého uzneseniakrajského   súdu   a vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie   dostatočnou   satisfakciou.   O   návrhuna priznanie finančného zadosťučinenia preto ústavný súd rozhodol tak, že mu nevyhovel(bod 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnejmzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2013, ktorá bola804 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2014. Úhradu priznal za dvaúkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3,§ 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkonsumu po 134 €, čo spolu s paušálnou náhradou hotových výdavkov 2 x 8,04 € za každýúkon právnej služby predstavuje sumu 284,08 €, po jej zvýšení o DPH, ktorej platiteľomje právny zástupca sťažovateľa (§ 18 ods. 3 vyhlášky), predstavuje priznaná úhrada sumu340,90 € (bod 3 výroku tohto nálezu). Za tretí úkon právnej služby (stanovisko sťažovateľak   vyjadreniu   krajského   súdu)   ústavný   súd   úhradu   nepriznal,   pretože   stanoviskoneobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli prispieť k ďalšiemu objasneniu veci. Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdunemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výrokutohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2015