znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 525/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a uznesením   Okresného   súdu   Skalica sp. zn. 1 Er 1345/2011 z 21. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2012 doručená sťažnosť obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 12 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 14 dohovoru a práva užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom   a   uznesením   Okresného   súdu   Skalica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 1 Er 1345/2012   z 21.   marca   2012   (ďalej   len   „napadnuté   konanie“   alebo   „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka   je   právnickou   osobou   poskytujúcou   úvery   fyzickým   osobám,   ktorá v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie svojich práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu v exekučnom konaní. V tomto konaní vystupovala ako oprávnená osoba a povinnou osobou bola fyzická osoba.

V predmetnej veci podaným návrhom požiadala súdneho exekútora (JUDr. R. K.) o vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor   postupujúc   podľa   procesnej   úpravy   obsiahnutej v zákone Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   233/1995 Z. z. o súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov následne požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   konkrétne uvádza,   že okresný   súd   predmetným uznesením „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa z vykonávania exekúcie“, čo malo mať za následok porušenie jej označených práv.

V   petite   sťažnosti   po   obšírnej   právnej   argumentácii   sťažovateľka   navrhuje,   aby ústavný súd vyslovil, že postupom a napadnutým uznesením okresného súdu v napadnutom konaní boli porušené ňou označené práva podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu, a aby bol okresný súd zaviazaný zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľka aj napriek skutočnosti, že jej musí byť známy názor ústavného súdu na danú problematiku, podáva aj naďalej sťažnosti vo veciach, ktoré sú skutkovo a právne takmer identické s tými, ktoré už ústavný   súd   riešil,   preto   je   zrejmé,   že   sťažovateľka   nesúhlasí   s ustáleným   názorom ústavného   súdu,   a teda   ani   s jeho   rozhodnutiami   o predchádzajúcich   typovo   zhodných sťažnostiach.   Vyvstáva   preto   otázka,   aký   význam   a efektivitu   má   uvedený   postup   pre sťažovateľku. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že ani podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je bezpodmienečne nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v skutkovo a právne zhodných prípadoch ako neefektívny.

Keďže ide o sťažnosť v podstate identickú (skutkové a právne okolnosti), ústavný súd odkazujúc v podrobnostiach na rozhodnutia m. m. I. ÚS 382/2012, II. ÚS 379/2011, III. ÚS   90/2011,   III.   ÚS   242/2011,   III. ÚS 488/2012   alebo   IV. ÚS 446/2011   opätovne dospel k záveru, že je potrebné ju odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na zásady procesnej hospodárnosti konania, upozorňuje sťažovateľku, že pokiaľ aj naďalej bude podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú jej známe z jeho rozhodovacej činnosti týkajúcej sa jej obdobných vecí, ústavný súd môže využiť možnosť vyplývajúcu z § 25 ods. 2   poslednej   vety   zákona   o ústavnom   súde   a odmietnutie   sťažnosti   neodôvodniť (obdobne napr. III. ÚS 496/2012, III. ÚS 528/2012 a ďalšie).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   už   o ďalších   návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012