znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 525/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., M., zastúpeného advokátom JUDr. O. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Krajským   súdom v Trenčíne pod sp. zn. 13 S 18/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. novembra 2010 doručená sťažnosť M. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 13 S 18/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 10. novembra 2010.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   13   S 18/2010-20 z 25. augusta   2010 bol zamietnutý   návrh   sťažovateľa, ktorým   sa   domáhal svojho   práva podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku, t. j. aby súd uložil riaditeľovi C. ú. T. (ďalej len   „c.   ú.“)   konať   vo   veci   podania   sťažovateľa   zaevidovaného   na   c.   ú.   pod   sp.   zn. 19698/2009-6631. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľ sa svojím podaním   v podstate   domáhal   zmeny   právoplatného   a vykonateľného   rozhodnutia   c.   ú. vo veci   jeho   prepustenia   zo   služobného   pomeru.   Krajský   súd   poukázal   na   podanie sťažovateľa,   ktorým   sa   domáhal,   aby   nadriadený   rozhodol   o tom,   že   rozhodnutie o prepustení je neplatným právnym úkonom, a preto služobný pomer trvá a nikdy neskončil. Keďže riaditeľ c. ú. v súlade s podaním vec postúpil generálnemu riaditeľovi C. r. (ďalej len „c. r.“)–ktorý ju vybavil listami z 29. októbra 2009 a 24. novembra 2009, vybavenie veci listom je v danom prípade primerané a zodpovedá zákonným požiadavkám.

Podľa názoru sťažovateľa závery krajského súdu nemajú oporu v žiadnom právnom predpise a právny názor krajského súdu nie je možné preskúmať, pretože tento nepoukázal na žiadny právny predpis odôvodňujúci jeho závery.

Sťažovateľ sa nikdy nedomáhal zmeny rozhodnutia, ale toho, aby rozhodnutie o jeho prepustení zo služobného pomeru bolo vyhlásené za absolútne neplatný právny úkon, keďže od počiatku neexistovali dôvody na jeho prepustenie zo služobného pomeru. Rozhodnutie riaditeľa c. ú. z 8. marca 2004 je založené výlučne na dôvodoch vyplývajúcich z uznesenia o vznesení obvinenia bez vykonania akéhokoľvek dokazovania. Porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že príslušný nadriadený o jeho podaní zo 7. júna 2009 doručenom riaditeľovi c. ú. 12. júna 2009 do podania sťažnosti nerozhodol a podanie vybavil tak, že ho postúpil vyššiemu nadriadenému, ktorý ho vybavil listom. Uznesenie krajského súdu nie je preskúmateľné, ale ani presvedčivé. Nie je zrejmé, na základe   akého   právneho   predpisu   a na   základe   akého   ustanovenia   dospel   k záveru,   že vybavenie veci listom je v danom prípade primerané a zodpovedá zákonným požiadavkám. Nebolo úlohou krajského súdu skúmať dôvody, pre ktoré považuje sťažovateľ rozhodnutie o prepustení za neplatné, ale to, či sú splnené procesné podmienky na to, aby o podaní sťažovateľa bolo rozhodnuté. Krajský súd sa mal zaoberať otázkou, či konanie začalo, a ak začalo, či sa v ňom pokračovalo spôsobom ustanoveným zákonom.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov ústavy a dohovoru   v konaní vedenom krajským súdom   pod sp. zn. 13 S 18/2010 s tým, aby bolo uznesenie z 25. augusta 2010 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 303,68 €.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 13 S 18/2010-20 z 25. augusta 2010 vyplýva, že ním bol zamietnutý návrh sťažovateľa proti c. ú. na začatie konania o nečinnosti orgánu verejnej   správy.   Podľa   názoru   krajského   súdu   z pripojeného   administratívneho   spisu vyplýva, že o skončení služobného pomeru sťažovateľa prepustením rozhodol c. ú. 8. marca 2004   v spojení   s rozhodnutím   c.   r.   z 29.   apríla   2004.   Rozsudkom   krajského   súdu z 21. septembra 2004 bola žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia c. r. zamietnutá. Rozsudok sa stal právoplatným 29. novembra 2004. Uznesením príslušného orgánu prokuratúry zo 4. novembra 2008 bolo trestné stíhanie vedené proti sťažovateľovi zastavené. Sťažovateľ tvrdil, že rozhodnutie c. ú. o jeho prepustení zo služobného pomeru je absolútne   neplatným   právnym   úkonom   z dôvodu,   že   trestné   stíhanie   bolo   proti   nemu zastavené. Svojím podaním zo 7. júna 2009 sa v podstate domáhal zmeny rozhodnutia c. ú. vo   veci   prepustenia   zo   služobného   pomeru,   avšak   toto   rozhodnutie   je   právoplatné a vykonateľné.   Podľa   obsahu podania   sťažovateľ   požadoval,   aby „nadriadený   rozhodol o tom, že rozhodnutie o prepustení je v zmysle § 238 ods. 1 písm. a) neplatným právnym úkonom, a preto služobný pomer trvá a nikdy neskončil“. C. ú. v súlade s týmto podaním a so zákonom vec postúpil c. r., ktoré vec vybavilo listom č. 2683/2009-1409 z 29. októbra 2009, ako aj listom č. 39322/2009-1409 z 24. novembra 2009. Vybavenie veci listom je v danom   prípade   primerané   a zodpovedá   zákonným   požiadavkám.   Vzhľadom   na   to,   že o skončení služobného pomeru sťažovateľa prepustením bolo právoplatne rozhodnuté, nie sú   splnené   zákonné   predpoklady,   aby   c.   ú.   o tejto   veci   opakovane   rozhodol,   a to   ani vzhľadom na zastavenie trestného stíhania sťažovateľa. C. ú. nebol v konaní nečinný, a teda nie sú splnené zákonné predpoklady na uloženie povinnosti rozhodnúť o písomnom podaní sťažovateľa.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Argumentáciu krajského súdu považuje ústavný súd za výstižnú a vyčerpávajúcu. V žiadnom prípade ju nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Preto ani niet príčiny na to, aby ústavný súd do nej zasiahol.

Na   zdôraznenie   správnosti   prijatých   záverov   krajského   súdu   možno   dodať,   že podanie sťažovateľa adresované c. ú. vzhľadom na jeho obsah nemohlo mať za následok začatie správneho konania, a preto ani neprichádzalo do úvahy vydať rozhodnutie, ktorým by   sa   konanie   ukončilo.   Právoplatné   rozhodnutie   orgánu   verejnej   správy   nie   je   možné považovať za právny úkon, teda za prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku právneho vzťahu. Ide totiž o individuálny akt aplikácie práva ako výsledok rozhodovacej činnosti   orgánu   verejnej   správy.   Takéto   rozhodnutie   nemožno   hodnotiť   z hľadiska   jeho platnosti   či   neplatnosti,   teda   v zmysle §   238   ods.   1   písm.   a)   zákona   č. 200/1998   Z.   z. o štátnej   službe   colníkov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   ďalších   zákonov   v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010