znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 524/2014-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť S. D., zastúpeného   advokátom   Mgr.   Igorom   Schweighoferom,   Holíčska   28,   Bratislava,   ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru v Bratislave, Krajskej   prokuratúry   v Bratislave a Okresného súdu   Bratislava I v bližšie neoznačených konaniach, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2014 doručená sťažnosť S. D. (ďalej len „sťažovateľ“), podaná prostredníctvom advokáta Mgr.   Igora   Schweighofera,   Holíčska   28, v Bratislave,   ktorou   namieta porušenie   svojich základných   práv podľa   čl.   26   ods.   2,   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru Bratislava (ďalej len „krajské riaditeľstvo“), Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) a Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v bližšie neoznačených konaniach.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   odsúdený   rozsudkom okresného súdu č. k. 3 T 15/2014-431 z 5. júna 2014 za prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. b) Trestného zákona na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere jedenásť mesiacov, pre výkon ktorého bol zaradený do ústavu zo stredným stupňom stráženia. Sťažovateľ bol odsúdený za skutok, ktorého sa dopustil tým, že 1. decembra 2013 v mieste výkonu trestu odňatia slobody napísal a následne odoslal výhražný list sudkyni, ktorá   bola predsedníčkou   senátu   súdu   prvého stupňa,   ktorý   ho odsúdil   na trest   odňatia slobody vo výmere trinásť rokov, ktorý čoskoro vykoná, čo u sudkyne vzbudilo obavu o svoj život a zdravie, pretože tieto vyhrážky uskutočnil pre výkon jej právomoci a vníma ich   v   kontexte   výhražného   listu,   ktorý   jej   sťažovateľ   zaslal   v   roku   2003   po   vyhlásení odsudzujúceho rozsudku.

Sťažovateľ bol 4. januára 2014 bezprostredne po prepustení z Ústavu na výkon trestu odňatia slobody... zadržaný, obvinený a vzatý do väzby. Vyšetrovanie vykonávalo krajské riaditeľstvo, dozor nad zákonnosťou prípravného konania vykonávala krajská prokuratúra a o   väzbe   rozhodol   okresný   súd.   Sťažovateľ   namieta,   že   ku   spáchaniu   skutku   došlo v územnom obvode Trnavského kraja a preto mala v jeho veci konať Okresná prokuratúra Trnava a rozhodovať Okresný súd Trnava. V súvislosti so skutkom poukazuje na uplynutie premlčacej doby za konanie súvisiace s listom odoslaným v roku 2003 a tvrdí, že tento list nebol ani súčasťou vyšetrovacieho spisu a bol mu predložený až na hlavnom pojednávaní konanom 5. júna 2014.

V   sťažnosti   ďalej   uvádza: „Dňa   24.   4.   2014   mi   bol   predložený   Trestný   rozkaz s trestom 19 mesiacov. Proti nemu som podal odpor. O podaní odporu prokuratúrou som sa dozvedel tiež až 5. 6. 2014 s tým, že prokuratúra navrhuje trest 24 mesiacov. Prakticky som bol pod hrozbou vysokého trestu psychicky donútený učiniť vyhlásenie o vine. Bol mi uložený trest 11 mesiacov a hoci som sa proti výške trestu odvolal, neskôr som svoje odvolanie   stiahol   z   obavy,   že   by   mohol   odvolací   súd   trest   navýšiť.   Bolo   to   vynútené priznanie ku skutku, ktorého som sa nedopustil, ako možno vidieť z mnou písaných listov.“

Sťažovateľ   vyslovuje   v   súvislosti   s   nevyužitím   opravných   prostriedkov   proti rozsudku súdu prvého stupňa podozrenie z možného neobjektívneho rozhodovania o jeho odvolaní a dovolaní z dôvodu kolegiálnych vzťahov poškodenej, ktorá bola predsedníčkou Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a   v   súčasnosti   je   sudkyňou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Sťažovateľ uvádza: „Z tohto dôvodu som stiahol moje   odvolanie,   lebo   v   rámci   kolegiality   a   podriadenosti   by   mi   mohol   tento   súd v odvolacom   konaní   trest   navýšiť.   Podať   dovolanie   je   pre   mňa   rovnakou   dilemou   ako odvolanie.“

Sťažovateľ   tiež   poukazuje   na   to,   že „Po   vzatí   do   väzby   som   bol   tri   mesiace izolovaný, pričom som nemal kolúznu väzbu. Nikto mi nevie, respektíve doposiaľ mi nikto nezdôvodnil výkon takejto väzby.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada   ústavný   súd „o   vydanie   nálezu o nezákonnom protiprávnom konaní OČTK a tak isto žiadam zrušiť rozsudok Okresného súdu   Bratislava   I,   ktorý   bol   dosiahnutý   nezákonne   vynúteným   spôsobom,   pričom v predmetnej veci OS BA I nebol oprávnený konať“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Zo   sťažnosti   nie   je   zrejmé,   či   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv aj rozhodnutím   okresného   súdu   o   vzatí   do   väzby,   pretože   neoznačil   spisovou   značkou konania   orgánov,   ktorých   postup   namieta.   Sťažnosť   teda   nemá   zákonom   predpísané náležitosti.

V   súvislosti   s   uvedenými   nedostatkami   ústavný   súd   pripomína,   že   tieto   nie   je povinný   odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   takýto   postup   slúži   inštitút   povinného právneho   zastúpenia   v   konaní pred   ústavným súdom,   pričom   z   doterajšej   rozhodovacej činnosti   ústavného   súdu   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé, napr. o advokáta (I. ÚS 490/2013).

Sťažovateľ   je právne   zastúpený   a bolo povinnosťou   advokáta,   ktorého si   vybral, aby podal   návrh,   ktorý   spĺňa   tieto   náležitosti.   U   advokáta   sa   tiež   predpokladá, že je oboznámený   s   publikovanou   judikatúrou   ústavného   súdu,   z   ktorej   vyplýva, ako ústavný   súd   posudzuje   sťažnosti   na   predbežnom   prerokovaní   (III.   ÚS   206/2010, IV. ÚS 159/2010,   IV.   ÚS   213/2010).   Ústavný   súd   preto   nevyzýval   sťažovateľa na odstránenie   nedostatkov   sťažnosti   a   vzhľadom   na   znenie   petitu,   ktorým   je   viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezaoberal námietkami sťažovateľa, ktoré sa týkali rozhodnutia o väzbe.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa postupom krajského riaditeľstva a krajskej prokuratúry

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   považuje   za   porušenie   svojich   práv samotné začatie trestného konania a vznesenie obvinenia a tiež to, že v jeho veci konali orgány činné v trestnom konaní, ktoré podľa jeho názoru neboli miestne príslušné.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z   princípu   subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd má právomoc konať o sťažnosti   iba vtedy,   ak napriek vyčerpaniu všetkých   prípustných právnych   prostriedkov   umožňujúcich   nápravu   namietaného   stavu   naďalej   dochádza k porušovaniu   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa   (m.   m.   IV.   ÚS   21/02, IV. ÚS 86/2013, IV. ÚS 221/2014).

Právomoc   rozhodovať   o   vine   a   treste   za   trestné   činy   patrí   všeobecným   súdom (čl. 50 ods. 1 ústavy). Sťažovateľ mal teda možnosť brániť sa proti vzneseniu obvinenia a proti   postupu   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   využitím   svojich   práv   vypovedať, predkladať   dôkazy,   podávať   návrhy,   žiadosti   a   opravné   prostriedky   podľa   Trestného poriadku v konaní pred súdom, ktorý bol príslušný rozhodnúť o jeho vine a o uložení trestu.

Pretože právomoc poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľa proti postupu orgánov činných v trestnom konaní mal všeobecný súd, ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa postupom okresného súdu

Sťažovateľ   bol   odsúdený   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   3   T   15/2014-431 z 5. júna 2014, proti ktorému podal odvolanie, ktoré vzal späť, a rozhodnutie tak nadobudlo právoplatnosť 18. júna 2014.

Jednou   z   podmienok   konania   o   sťažnosti   je   aj   vyčerpanie   všetkých   účinných právnych   prostriedkov   vrátane   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov, na podanie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov   (§   53   ods.   1 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd nevyžaduje splnenie tejto podmienky len vtedy, ak sťažovateľ preukáže, že ju nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vyčerpanie všetkých dostupných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje,   neznamená   samotné podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom   príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).

Sťažovateľ vzal späť svoje odvolanie a zabránil tak príslušnému krajskému súdu, aby v   odvolacom   konaní   posúdil   jeho   námietky   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu, ako aj konaniu, ktoré mu predchádzalo. Vzhľadom na nevyčerpanie riadneho opravného prostriedku   sťažovateľ   nie   je   oprávnený   ani   podať   dovolanie   (§   372   ods.   1   Trestného poriadku).

Sťažovateľ   odôvodnil   rozhodnutie   vziať   späť   odvolanie   svojimi   obavami zo zaujatého rozhodovania krajského súdu, pretože poškodená bola predsedníčkou tohto súdu   a   obával   sa   uloženia   vyššieho   trestu   v   odvolacom   konaní.   Ústavný   súd   nemohol prihliadnuť na takéto dôvody, pretože sťažovateľ mal možnosť namietať v trestnom konaní zaujatosť   konkrétnych   sudcov   krajského   súdu   alebo   podať   návrh   na   odňatie   veci a jej prikázanie inému krajskému súdu z dôvodu zaujatosti všetkých sudcov tohto súdu. Obava z uloženia vyššieho trestu tiež nemá reálne základy, pretože odvolací súd môže zmeniť   napadnutý   rozsudok   v   neprospech   obžalovaného   len   na   základe   odvolania prokurátora,   ktoré   bolo   podané   v   jeho   neprospech   (§   322   ods.   3   Trestného   poriadku). Sťažovateľ   by   preto   späťvzatím   odvolania   nemohol   zabrániť   rozhodnutiu   vo   svoj neprospech, ak by prokurátor podal v jeho neprospech odvolanie, čo sa však v tejto veci nestalo.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ nevyužil na ochranu svojich práv proti napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý mu predchádzal, účinné právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii, a súčasne nepreukázal, že ich nevyužil z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ústavný súd odmietol jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v   celom   rozsahu pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014