znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 524/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti.A. spol. s r. o., Z., zastúpenej advokátom Mgr. M. V., B., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 Sžp 14/2012 z 30. mája 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 S 175/2009 z 21. februára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti.A. spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2013 doručená sťažnosť spoločnosti.A. spol. s. r. o., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžp 14/2012 z 30. mája 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 S 175/2009 z 21. februára 2012 a žiada vydať tento nález:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžp/14/2012 zo dňa 30. 05. 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3 S 175/2009 zo dňa 21. 02. 2012 porušené.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžp/14/2012 zo dňa 30. 05. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi všetky trovy konania   tak,   ako   budú   vyčíslené,   a   to   v   lehote   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

Ako   vyplynulo   zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   a z   jej   príloh,   za   účasti sťažovateľa bolo pred krajským súdom vedené konanie pod sp. zn. 3 S 175/2009 o žalobe M. K. (ďalej len „žalobca“) proti Krajskému stavebnému úradu v B. (ďalej len „žalovaný“) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. A-2009/1849-DLD zo 7. júla 2009, ktorým   bolo   potvrdené   rozhodnutie   obce   Z.   (ďalej   len   „stavebný   úrad“ alebo   „obec“) o umiestnení stavby „Areál skládky Z. – rozšírenie skládok odpadov“ č. SÚ – 738/2008 z 5. februára 2009 vydané pre sťažovateľa.

Žalobca sa podanou žalobou domáhal zrušenia oboch týchto rozhodnutí správnych orgánov a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Svoju žalobu odôvodnil tým, že v priebehu územného konania vzniesol námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom stavebného   úradu   vrátane   starostky   obce   pre   ich   pomer   k   veci   a   účastníkom   konania, navrhol ich vylúčenie z konania a rozhodovania, avšak o tejto jeho námietke nerozhodol ani stavebný úrad a ani žalovaný. Žalobca spochybnil príslušnosť obce Z. ako stavebného úradu s odôvodnením, že obec je spoločníkom sťažovateľa, resp. spoločností s ním majetkovo a personálne prepojených. Uviedol, že obec je spoločníkom spoločnosti.A. Z. spol. s r. o., Z.,   pričom   druhým   spoločníkom   je   rovnaký   subjekt,   ktorý   je   jediným   spoločníkom sťažovateľa, ide teda o sesterské spoločnosti, a tým je dané majetkové prepojenie obce so sťažovateľom, ako aj pomer obce k sťažovateľovi a k veci.   Žalobca ďalej poukázal na neúplnosť návrhu sťažovateľa na umiestnenie stavby, ktorý neposkytuje dostatočný podklad na posúdenie umiestnenia stavby; nesúhlasil s upustením od ústneho pojednávania; namietal rozpor   navrhovaného rozhodnutia   so   záväznou časťou   územného plánu; absenciu   práva sťažovateľa   k   dotknutým   pozemkom   a   súhlas   ich   vlastníkov   s   umiestnením   stavby; poukazoval   na   nedostatočné   zabezpečenie   osobitných   záujmov   chránených   právnymi predpismi;   namietal   obsah   záväzných   stanovísk   dotknutých   orgánov   a   vzniesol občianskoprávnu   námietku   týkajúcu   sa   vlastníckych   a   iných   práv   k pozemkom   pod navrhovanou   stavbou   z   dôvodu,   že   pozemky,   ku ktorým   má   žalobca   iné   právo,   budú umiestnením stavby neprimerane dotknuté. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť s poukazom na to, že dôvody uvedené žalobcom neobstoja, stavebný úrad vydal rozhodnutie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu, vec správne právne posúdil a v priebehu konania zabezpečil dostatočným spôsobom procesné práva účastníkov. Navyše, žalovaný poukázal na to, že žalobca nedisponuje vlastníckym právom k pozemkom v katastrálnom území Z., a preto   neexistuje   ani   len   potenciálna   možnosť   jeho   priameho   dotknutia   na právach územným rozhodnutím.

Sťažovateľa   pribral   do   konania   krajský   súd   rozhodnutím   z   12.   decembra   2011. Sťažovateľ v priebehu konania uviedol, že dotknutá stavba je zrealizovaná a kolaudovaná a je v užívaní sťažovateľa.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   S   175/2009   z   21.   februára   2012   rozhodnutie žalovaného č. A-2009/1849-DLD zo 7. júla 2009 a rozhodnutie obce č. SÚ – 738/2008 z 5. februára 2009 podľa § 250a ods. 2 písm. e) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“)   zrušil,   vec   vrátil   žalovanému na ďalšie   konanie   a   žalobcovi   priznal   proti   žalovanému   náhradu   trov   konania.   Svoje rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   z administratívneho   spisu   vyplýva,   že   žalobca   vzniesol námietku   zaujatosti   v   čase   oznámenia   o   začatí   konania   voči   všetkým   zamestnancom stavebného úradu vrátane starostky, avšak správne orgány o nej nerozhodli a napriek tomu vydali   napadnuté   rozhodnutia.   Krajský   súd   poukázal   na   ustanovenie   §   140   zákona č. 50/1976   Zb.   o   územnom   plánovaní   a   stavebnom   poriadku   (stavebný   zákon)   v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“), ustanovenia § 9 ods. 1 a 2, § 10, § 12 ods. 1 a 2, § 59 ods. 1 a § 60a zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) upravujúce dôvody vylúčenia zamestnanca správneho   orgánu   z prerokúvania a   rozhodovania   veci   a postup   správnych orgánov pri rozhodovaní o vznesenej námietke zaujatosti. Krajský súd zdôraznil význam nestranného rozhodovania   správnych   orgánov   pre naplnenie zákonných   práv   účastníkov správneho konania, ktorého cieľom je dosiahnuť, aby na priebeh a výsledok správneho konania   nemali   vplyv   osoby,   u ktorých   nie   je   dostatočná   záruka   ich   nežiaduceho ovplyvňovania pri rozhodovaní osobnými záujmami. To, či v danom prípade bola námietka zaujatosti vznesená žalobcom dôvodne, však krajský súd posúdiť nemohol, pretože o nej správne orgány riadne nerozhodli.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   3   S   175/2009   z   21.   februára   2012   podal odvolanie   sťažovateľ.   Krajskému   súdu   vyčítal   procesné   pochybenia,   nedostatočné odôvodnenie   jeho   rozhodnutia,   nesprávne   skutkové   zistenia   (v   rozhodnutí   obce č. SÚ – 738/2008 z 5. februára 2009 je vo vzťahu k námietke zaujatosti žalobcu uvedené stanovisko obce, že stavebníkom je sťažovateľ, ku ktorému nemá ani stavebný úrad a ani starostka obce žiaden vzťah; v rozhodnutí žalovaného č. A-2009/1849-DLD zo 7. júla 2009 zase, že stavebný úrad postupoval správne, pretože nemal povinnosť o námietke rozhodnúť, keďže bola formulovaná všeobecne a navyše pracovníčka stavebného úradu, ktorý vo veci rozhodoval, sa k veci vyjadrila, že nie je pracovníčkou Obecného úradu v Z., ale Obecného úradu v L. a nie je vo veci   zaujatá) a nesprávne posúdenie veci (starostka obce nie je zamestnancom správneho orgánu, a preto sa na ňu nevzťahujú ani ustanovenia o zaujatosti zamestnancov   správneho   orgánu).   Proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   3 S 175/2009 z 21. februára 2012 podal odvolanie aj žalovaný.

O podaných odvolaniach rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 14/2012 z 30. mája 2013 tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Ako vyplýva z odôvodnenia tohto rozsudku, najvyšší súd sa stotožnil v celom rozsahu s argumentmi a právnymi závermi krajského súdu. Poukázal na to, že o námietke zaujatosti vznesenej žalobcom   správne   orgány   nerozhodli   v   súlade   s   §   12   ods.   1   Správneho   poriadku samostatným rozhodnutím.

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 14/2012 z 30. mája 2013 bol sťažovateľovi doručený 22. júla 2013.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 5 Sžp 14/2012 z 30. mája 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 S 175/2009 z 21. februára 2012 odôvodnil tým, že ustanovenia Správneho poriadku o vylúčení zamestnancov správneho orgánu sa nevzťahujú na starostu obce, ale iba na osoby v štátnozamestnaneckom pomere k správnemu orgánu. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne neobjasnil, z akých dôvodov a na aké osoby podieľajúce sa na rozhodovaní vo veci sťažovateľa aplikoval tieto ustanovenia Správneho poriadku, a ním uvedené dôvody sú navyše rozporuplné a nelogické. Keďže dôvodom zrušenia rozhodnutia správneho orgánu môže byť iba taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP), najvyšší súd sa mal zaoberať otázkou, či odstránenie vytýkanej vady v postupe správneho orgánu v ďalšom konaní môže privodiť pre účastníka vecne iné rozhodnutie, než aké bolo preskúmavané správnym súdom. To považuje sťažovateľ za vylúčené, pretože pri ďalšom rozhodovaní o námietke zaujatosti žalobcu sa nemôže zistiť nič iné než to, že vo veci okrem starostky rozhodovala   iba   pracovníčka   obce   L.,   t.   j.   osoby   bez   zamestnaneckého   prepojenia   na správny orgán. Najvyšší preto súd aplikoval ustanovenia § 250i ods. 3 OSP a § 250j ods. 2 písm. e) OSP v rozpore s ich zmyslom a účelom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Napadnutý   rozsudok   najvyššieho súdu   nie   je konečným rozhodnutím,   dôsledkom ktorého by bolo právoplatné skončenie veci. V dôsledku vydania napadnutého rozsudku najvyššieho súdu bola vec vrátená správnym orgánom na ďalšie konanie. Sťažovateľ má a aj bude mať v ďalšom štádiu konania pred správnymi orgánmi, resp. v ďalšom prípadnom konaní pred správnymi súdmi, možnosť uplatniť ochranu označených práv, ako aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný právny prostriedok ochrany tých práv, ktorých porušenie namieta vo   svojej   sťažnosti.   V   právnej   veci   sťažovateľa   sa   správne   konanie   nachádza   v   štádiu prvostupňového konania, v ktorom bude mať k dispozícii všetky procesné oprávnenia, ktoré mu priznávajú príslušné normy, teda aj právo na opravné prostriedky a tiež právo využiť prípadne   aj   možnosť   preskúmania   zákonnosti   právoplatného   rozhodnutia   správnych orgánov v systéme správneho súdnictva, pokiaľ by bolo rozhodnutie správnych orgánov v jeho neprospech.

Napokon   sťažovateľovi   nič nebráni, aby v   budúcnosti   napadol   sťažnosťou   podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   aj   rozhodnutie   správnych   súdov,   ktoré   bude   v   jeho   právnej   veci vydané, t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv   účinne poskytuje,   a   to   v   prípade,   ak dospeje   k   záveru,   že   v   dôsledku   tohto rozhodnutia   boli   porušené   jeho   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou garantované   práva   alebo   slobody.   Najskôr   teda   musí   prebehnúť   celé   konanie   pred správnymi orgánmi a správnymi súdmi a až potom sa sťažovateľovi naskytne možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne   konanie   príslušným   všeobecným   súdom   nahradzoval   ústavný   súd   svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,   či   napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   v   danej   veci od pokračujúceho konania správnych orgánov a prípadne rozhodnutia správnych súdov. Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   predchádzajúcej   judikatúry   taktiež   vyslovil,   že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   resp.   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Ústavný   súd   nezistil   žiadne   dôvody   na   pripustenie   výnimky   zo   zásady,   že spravodlivosť   konania   pred   všeobecnými   súdmi   možno   posudzovať   len   vo   vzťahu k právoplatne skončenému konaniu, t. j. ku konaniu ako celku, ale nie k jeho jednotlivým častiam,   ako   sa   sťažovateľ   zjavne   nesprávne   domnieva.   Pokiaľ   by   ústavný   súd   vecne preskúmal sťažnosť predtým, než o veci samej definitívne rozhodne príslušný súd, mohol by   zasiahnuť   do   rozhodovania   všeobecných   súdov   a   nedodržal   by   princíp   subsidiarity sťažnosti ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   orgánom,   sťažnosť   odmietol   z   dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m. IV. ÚS 115/07).

Pre úplnosť vo vzťahu k dôvodom sťažnosti sťažovateľa však ústavný súd považuje za nevyhnutné uviesť i to, že princíp rozhodovania nestranným orgánom i v správnom konaní   je   jedným   zo   základných   predpokladov   ústavne   konformného   rozhodovania správnych orgánov. Nestrannosť správnych orgánov je pri tom nevyhnutné posudzovať bez prehnaného formalizmu a so zreteľom na účel a zmysel právnej úpravy nestrannosti pri rozhodovaní.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   z   už   uvedených   dôvodov, nerozhodoval   už   osobitným   výrokom   o   jeho   žiadosti   o   vydanie   dočasného   opatrenia o odklade vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu (§ 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2013