znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 524/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. J. – J., R., zastúpenej advokátom JUDr. L. V., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k.   32   Cb   279/05-405 z 18. septembra 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 367/2009-439 z 22.   marca   2011   a listom   Krajskej   prokuratúry   v   Bratislave   č.   k.   Kc   232/11-7 z 22. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J. – J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra 2011   doručená   sťažnosť J.   J. –   J.,   R.   (ďalej   len „sťažovateľka“), vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 32 Cb 279/05-405 z 18. septembra 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Cob 367/2009-439 z 22. marca 2011 a listom Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. Kc 232/11-7 z 22. septembra 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd svojím rozhodnutím č. k. 32 Cb 279/05-405 z 18. septembra 2009 zamietol žalobu sťažovateľky z 11. júla 2005, ktorou sa domáhala zaplatenia sumy 52 174,67 € (t. j. 1 571 813,98 Sk) uplatnenej z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom. Proti   predmetnému   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   2   Cob   367/2009-439   z   22.   marca   2011   tak,   že rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Sťažovateľka   podaním   z   21.   júla   2011   podala generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   právoplatnému   rozsudku   krajského   súdu z 22. marca   2011,   ktorý   prokurátorka   krajskej   prokuratúry   listom   č.   k.   Kc   232/11-7 z 22. septembra 2011 odložila ako nedôvodný.

Podľa   sťažovateľky   okresný   súd   a krajský   súd   svojimi   rozhodnutiami,   ktorými zamietli jej žalobu vo veci náhrady škody, porušili jej základné právo zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy. Z obsahu sťažnosti vyplýva (i keď to nie je obsahom petitu sťažnosti), že sťažovateľka namieta porušenie označeného práva aj listom prokurátorky č. k. Kc 232/11-7 z 22. septembra 2011.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sa sťažovateľka „domáha a navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci súdnej ochrany ústavnosti posúdil vec, zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 2 Cob/367/2009-439 zo dňa 22. 03. 2011, zrušil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn.: 32 Cb/279/05-45 zo dňa 18. 09. 2009 a vec vrátil Krajského súdu v Bratislave na ďalšie konanie“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy rozsudkom okresného súdu   č. k. 32 Cb 279/05-405 z 18. septembra 2009, rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 367/2009-439 z 22. marca 2011 a listom krajskej prokuratúry listom č. k. Kc 232/11-7 z 22. septembra 2011.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľka namieta   porušenie   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   3   ústavy   rozsudkom okresného   súdu   č.   k.   32   Cb   279/05-45   z   18.   septembra   2009,   nie   je   daná   právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak o ochrane základných   práv   alebo slobôd nerozhoduje   iný súd.   Právomoc ústavného   súdu   je preto   v   týchto   prípadoch   subsidiárna.   O   ochrane práv   sťažovateľky, ktorých   porušenie   namieta   vo   vzťahu   ku   konaniu   okresného   súdu   (vo   veci   rozhodol rozsudkom   z   18.   septembra   2009),   proti   ktorému   sťažovateľka   podala   odvolanie, rozhodoval   v   odvolacom   konaní   krajský   súd   (rozsudok   č.   k.   2   Cob   367/2009-439 z 22. marca 2011). Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať rozsudok okresného súdu č. k. 32 Cb 279/05-45 z 18. septembra 2009.

Vychádzajúc z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľky   v časti,   ktorou   namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 367/2009-439 z 22. marca 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Toto pravidlo sa teda vzťahuje aj na základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym úradným postupom zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy, ktoré možno považovať konajúcim súdom   za   rešpektované,   ak   tento   postupoval   v   súlade   s   ustanoveniami   zákona o zodpovednosti za škodu (napr. III. ÚS 322/08).

Podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   náhrady   škody   spôsobenej   v   dôsledku   nezákonného rozhodnutia   alebo   nesprávneho   úradného   postupu.   Tomuto   oprávneniu   zodpovedá povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať tak,   aby   bola   označenému   právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Inými   slovami,   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Z   odôvodnenia   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   k   porušeniu   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že krajský súd po predchádzajúcom pojmovom uznaní právneho stavu bez toho, aby sa s touto okolnosťou vysporiadal,   jej   jednoduchým   popretím   odvolanie   zamietol   a   potvrdil   rozhodnutie okresného súdu, ktorý žalobu sťažovateľky zamietol.

Z odôvodnenia krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, vyplýva:„Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok podľa § 212 ods. 1 O. s. p., prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací   súd   sa   podľa   §   219   ods.   2   O. s. p.   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, pričom konštatuje správnosť dôvodov tohto rozhodnutia. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie riadne odôvodnil riadne vyhodnotil   vykonané   dôkazy   a   zistil   skutkový   stav,   pričom   sa   správne   vysporiadal s námietkou   premlčania   vznesenou   žalovaným.   Odvolací   súd   konštatuje,   že   súd   prvého stupňa svoje rozhodnutie aj správne právne posúdil. S jeho závermi uvedenými aj v úvode odôvodnenia tohto rozsudku sa odvolací súd plne stotožňuje.

Na doplnenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd konštatuje nedôvodnosť odvolacej námietky žalobcu, podľa ktorej sa súd prvého stupňa nezaoberal skutočnosťami   hodnými   osobitného   zreteľa,   na   ktoré   žalobca   poukazoval   vo   svojich podania, ako aj v odvolaní.

Predpokladom   vzniku   zodpovednosti   štátu   za   škodu   spôsobenú   nezákonným rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t. j. takého rozhodnutia, ktoré   je   v   rozpore   s   objektívnym   právom,   ďalej   existencia   škody   ako   majetkovej   ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť   štátu   je   (až   na   prípady   hodné   osobitného   zreteľa)   podmienená   využitím riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu (§ 3 zákona č. 58/1969 Zb.). Z toho vyplýva, že ak nejde o prípady hodné zvláštneho zreteľa, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu opravný prostriedok. V prípade, že by účastník   konania   riadny   opravný   prostriedok   proti   nezákonnému   rozhodnutiu   nepodal; nevzniká štátu povinnosť nahradiť škodu napriek nezákonnosti rozhodnutia a vzniku škody v dôsledku nezákonného rozhodnutia.

Dôvodom   hodným   osobitného   zreteľa   je,   keď   nepodanie   riadneho   opravného prostriedku   bolo   spôsobené   skutkovým   alebo   právnym   stavom,   ktorý   vylučoval   alebo znemožňoval jeho podanie. Takýto stav v predmetnej veci nenastal, preto súd prvého stupňa správne vo svojom rozhodnutí uviedol, že v danom prípade žalobca nepreukázal, že by nastal prípad osobitného zreteľa. Dôvody uvádzané žalobcom za hodné osobitného zreteľa súd nepovažoval za relevantné.

Vznik zodpovednosti štátu ďalej predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti (§ 4 zákona č. 58/1969 Zb.). Nároky na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. sú svojou povahou občianskoprávne nároky, pričom právna úprava kladie nemalý význam na ich predbežné prerokovanie s ústredným orgánom (§ 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.). Pokiaľ ide o nároky na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, predbežné prerokovanie sa zo zákona nevyžaduje. V danom prípade bol nárok   žalobcu   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   predbežne prerokovaný na Ministerstve financií SR (čl. 139), ktoré nárok žalobcu odmietlo, nakoľko nepodal voči uvedeným rozhodnutiam riadny opravný prostriedok.

V   tejto   súvislosti   odvolací   súd   k   odvolacej   námietke   žalobcu   konštatuje,   že skutočnosť, že žalobca nepodal voči záväzným informáciám č. 2/2002 a č. 3/2002 opravný prostriedok nebola medzi účastníkmi konania sporná. Súd prvého stupňa ju zistil z tvrdenia oboch účastníkov konania, a preto nebolo potrebné s poukazom na § 120 ods. 3 O. s. p. vykonávať osobitné dokazovanie. Inak ako obsahom spisu vedeného správnym orgánom sa nedá   preukázať,   že   účastník   opravný   prostriedok   nepodal,   avšak   účastník   konania   -   v danom prípade žalobca, mal dokázať, že opravný prostriedok podal. Nakoľko však sám tvrdil,   že   opravný   prostriedok   nepodal,   bolo   by   nadbytočné   k   tejto   otázke   vykonávať dokazovanie.

Odvolací   súd   tiež   vyhodnotil   ako   nedôvodnú   námietku,   že   súd   prvého   stupňa nevykonal navrhované dokazovanie. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností potrebných pre svoje rozhodnutie a ak nezistil existenciu jednej z podmienok zodpovednosti štátu za škodu, nebolo potrebné vykonávať dokazovanie k ďalším   podmienkam   vzniku   zodpovednosti   štátu   za   škodu   pôsobenú   nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Aj účastníci konania pred vyhlásením dokazovania za skončené zhodne uviedli, že nemajú návrh na doplnenie dokazovania a žalobca netrval na výsluchu navrhovaných svedkov.

Štát   zodpovedá   len   za   takú   škodu   spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím   alebo nesprávnym úradným postupom, ktorá bola spôsobená priamo a nesprostredkovane práve (teda iba) týmto nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym postupom. Z postupného sledu jednotlivých   skutkových   okolností   danej   veci   je   zrejmé,   že   žalobkyňou   uplatnená   škoda v podobe ušlého zisku nebola spôsobená priamo rozhodnutím colného orgánu alebo jeho nesprávnym   úradným   postupom   V   danom   prípade   preto   nie   je   daná   príčinná   súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom colného orgánu, resp. jeho nezákonným rozhodnutím č. 2/2002 a 3/2002, a tým zmenšením, resp. nezvýšeniu majetku žalobcu, náhrady ktorého sa domáha. Žalobca v konaní nepreukázal vznik škody a tiež existencie príčinnej súvislosti medzi   nezákonným   rozhodnutím,   príp.   nesprávnym   úradným   postupom   colného   orgánu a znížením, resp. nerozmnožením jej majetku. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je daná zodpovednosť štátu, odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď žalobu žalobcu zamietol.

Keďže   súd   prvého   stupňa   vo   veci   rozhodol   správne,   odvolací   súd   napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.“

Z   uvedeného   hľadiska   sa   závery   krajského   súdu,   ktorý   ustálil,   že   nároky sťažovateľky, ktorá bola aj v konaní pred všeobecnými súdmi relevantne právne zastúpená, treba   posúdiť   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969   Zb.),   nejavia   ako svojvoľné   alebo   zjavne   neopodstatnené,   rovnako   ako   ani závery   krajského   súdu,   že   zákon   č.   58/1969   Zb.   ešte   neupravoval   inštitút   náhrady nemajetkovej škody.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne súladným   postupom   vyhodnotil   a   aplikoval   na   prípad   sťažovateľky   relevantné   právne normy, na základe čoho dospel k záveru, že sťažovateľka nespĺňa zákonné podmienky na uplatnenie si nároku podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, pričom tomuto jeho záveru sa nedá vyčítať arbitrárnosť ani svojvoľnosť, takže v konečnom dôsledku nemohlo ani dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy.

Uvedené zistenia boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľky   v   tejto   časti   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd nad rámec uvádza, že sťažnosť v tejto časti mohla byť odmietnutá aj ako podaná oneskorene, pretože jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudok   krajského   súdu   č. k.   2   Cob   367/2009-439 z 22. marca   2011,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   32   Cb   279/05-405 z 18. septembra 2009, nadobudol právoplatnosť 26. mája 2011 a sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 2. novembra 2011. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke od 26. mája 2011 do 2. novembra 2011 uplynula lehota na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde.   Z uvedeného   dôvodu   mohla   byť sťažnosť   odmietnutá   aj   ako podaná oneskorene.

3. Sťažovateľka namietala porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy listom krajskej prokuratúry č. k. Kc 232/11-7 z 22. septembra 2011, ktorým bol odložený ňou podaný podnet generálnej prokuratúre na podanie mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu krajského súdu č. k. 2 Cob 367/2009-439 z 22. marca 2011.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že podanie mimoriadneho dovolania je podmienené splnením zákonných predpokladov, ktoré sú upravené v ustanoveniach § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva,   že   ide   o mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorého   využitie   ako   procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľky, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana   (I.   ÚS   19/01,   II.   ÚS   176/03,   IV.   ÚS   344/04,   II.   ÚS   144/05,   I.   ÚS   43/07, II. ÚS 267/07).

Vychádzajúc zo svojej   stabilizovanej judikatúry   ústavný súd dospel   k záveru, že nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti označenému rozhodnutiu krajského súdu mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označeného práva sťažovateľky, keďže platná zákonná úprava nezakladá sťažovateľke právo (právny nárok) na vyhovenie jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora.

Prokurátorka krajskej prokuratúry v liste č. k. Kc 232/11-7 z 22. septembra 2011, ktorá z poverenia generálneho prokurátora uviedla, že „... zákonné dôvody pre podanie mimoriadneho   dovolania   nie   sú   dané“,   zrozumiteľne   sťažovateľke   vysvetlila,   že   ňou namietaný rozsudok okresného súdu č. k. 32 Cb 279/05-45 z 18. septembra 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 367/2009-439 z 22. marca 2011 po ich preskúmaní sú vecne správne a v súlade s ústavou, a preto neprichádzal do úvahy postup podľa § 243e OSP.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade generálnej prokuratúry) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka,   a   to   buď pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 43/07, II. ÚS 23/2010).

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol   po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011