znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 524/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 7264/2010, sp. zn.   Rvp   7304/2010   a   sp. zn.   Rvp 7305/2010,   právne   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou...,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   Mgr. J.   H.,   vo   veci namietaného porušenia jej práv podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp. zn. 17 CoE 266/2010 z 27. júla 2010,   sp. zn.   5 CoE   309/2010   z 24. augusta 2010   a sp. zn. 4   CoE   147/2010 z 12. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 7264/2010,   sp. zn. Rvp 7304/2010 a sp. zn. Rvp 7305/2010   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 7264/2010.

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. novembra 2010 a 16. novembra 2010 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorými   namieta   porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoE   266/2010   z 27. júla 2010,   sp. zn.   5 CoE   309/2010   z 24. augusta 2010 a sp. zn. 4 CoE 147/2010 z 12. augusta 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá aj poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých v priebehu septembra 2006 až júla 2008 (ďalej len „zmluva“) poskytla viacerým fyzickým osobám (ďalej len „dlžníci“) úvery v sume od 331,94 € do 995,82 €. Z dôvodu, že dlžníci   neuhradili   niekoľko   po   sebe   idúcich   splátok,   boli   rozhodcovskými   nálezmi právoplatne zaviazaní na zaplatenie dlhu. Následne bola pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica (návrh) na vykonanie exekúcie a na základe poverenia Okresného súdu Prievidza, Okresného súdu Trenčín, Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresné súdy“) exekútor začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresné súdy exekučné konania uzneseniami č. k.   2   Er   1677/2008-25   z 20. apríla   2010   (Rvp   7264/2010),   č.   k.   60   Er   1596/2009-21 z 21. mája   2010   (Rvp 7304/2010)   a   č.   k.   15 Er 259/2009-17   z 12.   februára   2010 (Rvp 7305/2010) zastavili. Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil   prvostupňové uznesenia ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom súdov, ktorý im predchádzal, bolo porušené jej právo „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ako   aj   právo „vyplývajúce   z článku   1   Dodatkového   protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na   konkrétne   rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   a   ústavného   súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa...   princíp   rovnosti   zbraní   a kontradiktórnosti...“. V tomto   ohľade   namietala,   že „okresný   súd...   zahájil   konania   na   zastavenie   exekúcie   pričom   pred   zahájením   tohto konania ani v jeho priebehu neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie... V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu.“, v dôsledku čoho „zlomil právnu istotu účastníkov exekúcie... a aj ich oprávnené očakávanie užívať svoj majetok   nastolený   vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   bez   splnenia   zákonných povinností...“.

V nadväznosti   na   takéto   porušenie   práva   na   spravodlivý   proces   vidí   sťažovateľka v napadnutých uzneseniach krajského súdu zároveň aj porušenie práva na pokojné užívanie svojho majetku zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľke vznikol nárok na základe zmluvy o úvere a ktorý bol zabezpečený   zákonom   predvídaným   exekučným   titulom   realizovaný   v rámci   exekučného konania.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými uzneseniami krajského súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia   a veci   vráti   na   ďalšie   konanie   a prizná   jej   primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa   § 31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) alebo Trestného poriadku.

Podľa   § 112   ods. 1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

V   danom   prípade   sa   sťažnosti   vedené   pod   sp. zn.   Rvp   7264/2010,   sp. zn. Rvp 7304/2010   a sp. zn.   Rvp   7305/2010   týkajú   tých   istých   účastníkov   konania (sťažovateľka   a   krajský   súd),   pričom   navyše   sú   takmer   identické   z hľadiska   právnej argumentácie   použitej   v   nich   sťažovateľkou,   ako   aj   z hľadiska   právneho   problému,   ku ktorému bude potrebné zo strany ústavného súdu prijať meritórny záver.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažností rozhodol   podľa   § 25   ods. 3   zákona   o   prijatí   označených   sťažností   na   ďalšie   konanie a zároveň tiež o ich spojení na spoločné konanie podľa § 112 ods. 1 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde (bod 1 výroku tohto uznesenia).

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   podľa   ktorého   všeobecné   súdy v rozpore so zákonom a s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva neumožnili jej ako oprávnenému   subjektu   vymôcť   peňažnú   pohľadávku   od   povinných   judikovanú právoplatným   rozhodcovským   nálezom.   Sťažovateľka   teda   vlastne   tvrdí,   že   postupom všeobecných súdov bola pozbavená súdnej ochrany v exekučnom konaní, teda možnosti konať pred súdom v exekučnom konaní.

Vzhľadom   na   citované   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   mohla sťažovateľka podať proti uzneseniam krajského súdu dovolanie a v rámci neho sa domáhať ochrany označených základných práv. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka dovolanie nepodala.

Možno   urobiť   záver,   že   sťažovateľka   nevyčerpala   dovolanie   ako   mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu základných práv účinne poskytuje a na ktorého   použitie   bola   sťažovateľka   osobne   oprávnená   podľa   Občianskeho   súdneho poriadku. Preto treba sťažnosť považovať za neprípustnú.

Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že by nesplnila podmienku vyčerpania   opravného   prostriedku   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Preto   vôbec neprichádzal do úvahy zo strany ústavného súdu postup v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami   súdov   prvého   stupňa   dospel   k záveru,   že   z   odôvodnenia   napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy svojím   postupom   aplikovali   zákony   podľa   ich   obsahu,   v   danom   prípade   predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Preto   sú   sťažnosti   v tomto   rozsahu   zjavne neopodstatnené.

Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010