SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 523/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnejspoločnosti STRODEN MANAGEMENT LIMITED, 4 Afentrikas, Afentrika Court,Office 2, P. C. 6018, Larnaca, Cyperská republika, zastúpenej LAWS, s. r. o., Rajská 7,Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Róbert Lenčéš, ktorounamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojenís čl. 47 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 prvou a druhou vetou Ústavy Slovenskej republiky a právpodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 ods. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14ods. 1 prvej a druhej vety Medzinárodného paktu o občianskych a politických právachuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 38/2014 z 30. marca 2015,a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti STRODEN MANAGEMENT LIMITED o d m i e t aako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti STRODEN MANAGEMENT LIMITED,4 Afentrikas, Afentrika Court, Office 2, P. C. 6018, Larnaca, Cyperská republika (ďalej len„sťažovateľka“), zastúpenej LAWS, s. r. o., Rajská 7, Bratislava, prostredníctvom ktorejkoná jej konateľ a advokát JUDr. Róbert Lenčéš, ktorou namieta porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 47 ods. 2 a čl. 20 ods. 1prvou a druhou vetou Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 14 ods. 1 prvej a druhej vety Medzinárodného paktuo občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 38/2014z 30. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že pred Krajským súdomv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sa pod sp. zn. 37 Zm 415/99 od roku 1999 vediezmenkový spor, predmetom ktorého je vydanie zmenkového platobného rozkazu a uloženiepovinnosti zmenkovému dlžníkovi zaplatiť sťažovateľke „sumu 350 000 000 Kč s príslušenstvom“, v ktorom ako zmenkový veriteľ vystupuje sťažovateľka (od roku 2004,pozn.) a ako zmenkový dlžník obchodná spoločnosť Slovenský plynárenský priemysel, a. s.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „Ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti pozná stav a vývin občianskeho súdneho konania vo veci, ktorá sa vedie na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 37 Zm/415/1999“, a v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutiaústavného súdu, ktoré majú podľa jej názoru pre posúdenie sťažnosti relevantný význam.V konkrétnostiach sťažovateľka uvádza odôvodnenia rozhodnutí ústavného súdu sp. zn.I. ÚS 126/03 z 18. júna 2003, sp. zn. II. ÚS 47/06 z 28. februára 2006, sp. zn.IV. ÚS 370/2010 zo 7. októbra 2010 a sp. zn. I. ÚS 216/2013 zo 17. apríla 2013, z ktorýchpodľa jej názoru vyplýva, že «pozornosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa pri rozhodovaní o sťažnostiach Union banky (pôvodný zmenkový veriteľ, pozn.), resp. našej spoločnosti sústredila doposiaľ jednostranne na hľadanie dôvodov na „procesné“ formálnoprávne rozhodnutie, že Ústavný súd slovenskej republiky sa nemieni zaoberať obsahovou stránkou sťažností».
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v prípade jej sťažnosti, predmetom ktorej je namietané porušenie práv podľa ústavy, dohovoru, dodatkového protokolu a medzinárodného paktu napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bol rozsudok krajského súdu sp. zn. 37 Zm 415/99 z 2. júla 2014 (krajský súd označeným rozsudkom ponechal zmenkový platobný rozkaz krajského súdu č. k. 37 Zm 415/99-41 zo 17. mája 1999 v platnosti, pozn.) v celom rozsahu zrušený a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie, uplatnil svoje právne názory vyjadrené v náleze sp. zn. III. ÚS 502/2011 zo 6. marca 2012 týkajúce sa požiadavky materiálnejochrany práv orgánmi súdnej moci.
V ďalšej časti sťažovateľka cituje príslušnú časť odôvodnenia nálezu ústavného súdusp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. septembra 2006, podľa ktorého „Procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp. súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48 ods. 1 ústavy, z čl. 38 ods. 1 listiny a napokon aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rozhodnutie vydané v takomto konaní nemôže byť ústavne akceptovateľné. Súčasťou základného práva na zákonného sudcu, resp. na súd zriadený zákonom je preto nevyhnutne požiadavka, aby prípadné námietky účastníka súdneho konania ohľadne porušenia uvedených práv boli náležité preskúmané a aby sa súd, príslušný o týchto námietkach rozhodovať, s nimi preskúmateľným spôsobom vysporiadal.“.V ďalšej časti sťažovateľka poukazuje na závery obsiahnuté v rozhodnutí ústavnéhosúdu sp. zn. IV. ÚS 26/04 z 5. februára 2004, podľa ktorého pod vylúčeným sudcom trebarozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe rozhodnutia krajského súdu,ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý vylúčeným mal byť na základeobjektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania, alebo k ichzástupcom, a na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 MCdo 17/2009 z 29. októbra 2009,podľa ktorého niet žiadnej vecnej ani procesnej prekážky, aby v odvolacom alebov dovolacom konaní nemohla byť otázka vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne ajinak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to, aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebohodnotené.
Podľa sťažovateľky sa najvyšší súd v napadnutom uznesení týmito závermi neriadila «namiesto vyvodenia dôsledkov z ústavnej neakceptovateľnosti rozhodnutí (rozsudok č. k. MObdoV 8/2002-819 zo dňa 19. 06. 2003 a uznesenie č. k. 5 Obo/80/2009-1839 z 09. 12. 2009) vyčíta zákonnému sudcovi krajského súdu „nerešpektovanie“ ústavne neakceptovateľného rozhodnutia».
Podľa sťažovateľky sú obe rozhodnutia najvyššieho súdu „rozsudok č. k. M ObdoV 8/2002-819 z 19. 06. 2003 a uznesenie č. k. 5 Obo/80/2009-1839 z 09. 12. 2009 – podľa doktríny ústavného súdu ústavne neakceptovateľné, nakoľko nejde o rozhodnutia zákonného sudcu...“ (citované z dovolania sťažovateľky proti napadnutémuuzneseniu najvyššieho súdu, pozn.).
K namietanému porušeniu práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 14 ods. 1 prvou a druhou vetou medzinárodného paktu sťažovateľka predovšetkým uvádza, že «Je nespornou skutočnosťou, že v právnej veci, ktorá sa už šestnásť rokov vedie na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 37 Zm/415/1999, ide o obchodný/zmenkový spor medzi dvoma právnickými osobami, z ktorých jedna je zahraničnou právnickou osobou. Slovenská republika a ani žiadny iný štát nie je účastníkom tohto konania. Považujeme preto za počudovania hodné, že SPP v odvolaní, o ktorom rozhodol „tretí odvolací súd“, argumentuje (na str. 19) s poukazom na Vyhlásenie vlády Slovenskej republiky zo dňa 7. marca 2001 k tzv. Duckého zmenkám. Jednoznačne je potvrdený hrubý zásah do nezávislosti súdnej moci, ak o veci, v ktorej prebieha spor na súde, rozhoduje aj vláda. Orgán výkonnej moci takto dáva vlastne návod, ako má rozhodnúť tzv. nezávislý súd. Súčasne považujeme za zarážajúce a z hľadiska ústavných pomerov Slovenskej republiky za neprípustné, že Najvyšší súd Slovenskej republiky k takejto argumentácii nezaujal stanovisko a nevyjadril ho v uznesení, proti ktorému podávame toto dovolanie. Nemožno pritom nepoukázať na skutočnosť, že podľa citátu SPP z označeného Vyhlásenia vlády Slovenskej republiky „považuje tzv. Duckého zmenky za podvodné konanie bývalého manažementu š. p. Slovenský plynárenský priemysel“, teda za podvodné konanie SPP. S poukazom na takéhoto vyhlásenie nemožno vyvodzovať požiadavku, a to ani v mene štátu/vlády, aby nezávislý súd:
a) „hľadal“ zodpovednosť za podvodné konanie žalovaného účastníka u účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý žalovanému v súlade s predpismi o zmenkách za zmenky zaplatil.
b) za podvodné konanie žalovaného postihol žalobcu - zahraničného účastníka a pritom
c) nedotkol sa prospechu, ktorý nadobudol žalovaný na základe zmeniek. V tejto súvislosti nemôžeme ponechať bez povšimnutia, že dňa 15. októbra 2009 vtedajšia podpredsedníčka vlády a ministerka spravodlivosti p. na verejnej schôdzi vrcholného orgánu štátnej moci, zákonodarného zboru Národnej rady SR v rozprave o návrhu na jej odvolanie z vlády, o sudkyni krajského súdu, ktorá v predmetnej právnej veci rozhodla v roku 2000, povedala že „Verejnosti sa zviditeľnila tým, že ako jediná predsedníčka senátu rozhodla v neprospech štátu v kauze tzv. Duckého zmeniek, ktoré opozícia neustále kritizovala“. Išlo o zjavný a nedovolený zásah do nezávislosti súdnej moci.
Závery:
1. Z výroku predneseného na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky nemožno vyvodiť iný záver ako ten, že sudca, ktorý vo veci tzv. Duckého zmeniek rozhodne v neprospech žalovaného SPP, koná v rozpore so záujmami štátu. Takéto stanovisko je priamym ovplyvňovaním rozhodovania nezávislých súdov a sudcov.
2. Skutočnosť, že všetky rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v predmetnej veci od r. 2003 sú nezastrene zamerané jednostranne na podporu právnych názorov a záujmov SPP ako žalovaného, sú zjavným porušením práva na spravodlivé súdne konanie, práva na účinnú súdnu ochranu, práva na rovnosť účastníkov i práva na ochranu majetku. Tento stav opodstatnene vyvoláva pochybnosti o rovnakom vzťahu súdu k obidvom účastníkom zmenkového konania. Dôkazom toho je aj tendenčné neúplné a jednostranne zamerané odôvodnenie uznesenia, proti ktorému bolo podané dovolanie.».
Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka odôvodňuje takto: «Dňa 16. 10. 2014 právny zástupca sťažovateľa doručil Krajskému súdu v Bratislave vyjadrenie žalobcu k odvolaniu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 37 Zm 415/99-2617 zo dňa 2. júla 2014. Tretí odvolací súd sa však zaoberal iba oprávnením advokátky podať označené odvolanie. Na námietky sťažovateľa uvedené v našom vyjadrení k tomuto odvolaniu nereagoval a dovoľujeme si tvrdiť, že sa im z účelových dôvodov zámerne vyhol.
Považujeme preto za nevyhnutné spomenúť najmä tieto námietky:
a) Žalovaný SPP sám inicioval záujem o získanie finančných prostriedkov od Union banky a na tento účel jeho štatutárny orgán vykonal také právne úkony, ktoré zaväzujú právnickú osobu, za ktorú konal.
b) Union banka za zmenky zaplatila presne zistenú sumu a z dokladov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu; uvedené je jednoznačné aj z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v trestnej veci proti, a je preto nespochybniteľným spôsobom preukázaný rozsah i účel ich použitia podľa záujmu žalovaného a v jeho prospech.
c) „Nové vedenie“ SPP usporiadalo vzťahy so SEZOOS GROUP, a. s. a vymohlo, a v súčasnosti tiež vymáha vo svoj prospech finančné prostriedky získané od Union banky.
d) Vzhľadom na zaplatenie zmeniek a poskytnutie finančných prostriedkov do dispozície žalovaného je v priamom logickom rozpore tvrdenie o „akomsi“ konaní Union banky na škodu SPP.
e) Žalovaný SPP v celom doterajšom konaní nepreukázal, akú škodu mu Union banka spôsobila, prípadne mala spôsobiť, a žiadnu škodu ani necharakterizuje, čo je podstatnou časťou materiálneho riešenia sporu (§ 17 ZZŠ).
V odôvodnení uznesenia odvolacieho súdu o takýchto námietkach nie je ani zmienka a v dôsledku toho chýba aj stanovisko súdu k ich opodstatnenosti. Táto skutočnosť je jednoznačným potvrdením toho, že odvolací súd svojím postupom odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a porušil jeho právo na súdnu ochranu i právo na spravodlivé súdne konanie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považujeme za nesporné, že prinajmenšom vyššie spomenuté, ale aj ďalšie nami uvedené námietky majú význam pre rozhodnutie a preto odvolací súd bol povinný zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi žalobcu tak, ako to vyžaduje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Keďže odvolací súd takúto povinnosť nesplnil, porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a právo na súdnu ochranu.»
Porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva napokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu podľa sťažovateľkyspočíva v skutočnosti, že „Pôvodný žalobca za zmenky, ktoré sa stali jeho majetkom zaplatil. Prospech z finančných prostriedkov, ktoré získal žalovaný SPP za zmenky/na základe zmeniek po dobu šestnásť rokov má žalovaný SPP. Sťažovateľ svoj majetok nemôžem pokojne užívať a v dôsledku dlhotrvajúceho súdneho konania jeho straty narastajú. Takýto stav je v príkrom rozpore s článkom 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o sťažnostipo jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol takto:
„I. Základné práva spoločnosti STRODEN MANAGEMENT LIMITED... na spravodlivé súdne konanie, na súdnu ochranu, na rovnosť účastníkov konania a na majetok zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.), článkom 47 ods. 3 v spojení s článkom 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 14 ods. 1 prvá a druhá veta Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (č. 120/1976 Zb. - príloha I v znení Opčného protokolu k tomuto paktu č. 169/1991 Zb.) a článkom 20 ods. 1 prvá a druhá veta Ústavy Slovenskej republiky a článkom 1 prvý odsek Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5 Obo/38/2014 zo dňa 30. marca 2015.
II. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5 Obo/38/2014 zo dňa 30. marca 2015 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť spoločnosti STRODEN MANAGEMENT LIMITED... trovy konania tak, ako budú vyčíslené, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd v súlade s § 52 ods. 2 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) rozhodol o dočasnom opatrení a odložilvykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 38/2014 z 30. marca 2015.
Sťažovateľka s prihliadnutím na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 370/2010zo 7. októbra 2010 a sp. zn. I. ÚS 216/2013 zo 17. apríla 2013 a v záujme zamedzeniaakýchkoľvek pochybností o tom, či v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyčerpalavšetky právne prostriedky, na použitie ktorých je oprávnená podľa Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej len „OSP“), ústavný súd zároveň informovala o tom, že 12. júna 2015doručila krajskému súdu súlade s § 240 ods. 1 OSP dovolanie proti napadnutému uzneseniunajvyššieho súdu z dôvodov uvedených v § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) OSP.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, čidôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnostiv rámci jej predbežného prerokovania zo sťažnosti zistil, že sťažovateľka podala protinapadnutému uzneseniu najvyššieho súdu 12. júna 2015 dovolanie. Následne ústavný súdzistil, že krajský súd spis vzťahujúci sa na konanie vedené pod sp. zn. 37 Zm 415/99 ešte dopredbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom nepredložil najvyššiemu súdu narozhodnutie o podanom dovolaní.
Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom jezaložená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysela účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôdspočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučneúlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverenýchkompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnostivšetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdupodľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľaktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákonsťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorýchpoužitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť užsamotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňompríslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako ajpodaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci malisúbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavnýsúd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istotyprijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo vecisťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podaniesťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m.IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 467/2013).
Ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudsképráva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09),podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná zaprípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojejjudikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010,IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní sapovažuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnémurozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie jepreto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľačl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, žedovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu protirozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jejoneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskehosúdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosťsťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšíminávrhmi uplatnenými v sťažnosti (vrátane návrhu na vydanie dočasného opatrenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015