znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 523/2015-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2015v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnejspoločnosti   STRODEN   MANAGEMENT   LIMITED,   4   Afentrikas,   Afentrika   Court,Office 2, P. C. 6018, Larnaca, Cyperská republika, zastúpenej LAWS, s. r. o., Rajská 7,Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Róbert Lenčéš, ktorounamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojenís čl. 47 ods. 2 a čl. 20 ods. 1   prvou a druhou vetou Ústavy Slovenskej republiky a právpodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 ods. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14ods.   1   prvej   a druhej   vety   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právachuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 38/2014 z 30. marca 2015,a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti STRODEN MANAGEMENT LIMITED o d m i e t aako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2015doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   STRODEN   MANAGEMENT   LIMITED,4 Afentrikas, Afentrika Court, Office 2, P. C. 6018, Larnaca, Cyperská republika (ďalej len„sťažovateľka“), zastúpenej LAWS, s. r. o., Rajská 7, Bratislava, prostredníctvom ktorejkoná   jej   konateľ   a   advokát   JUDr.   Róbert   Lenčéš,   ktorou   namieta   porušenie   svojichzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 47 ods. 2 a čl. 20 ods. 1prvou a druhou vetou Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 14 ods. 1 prvej a druhej vety Medzinárodného paktuo občianskych   a   politických   právach   (ďalej   len   „medzinárodný   pakt“)   uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 38/2014z 30. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   pred   Krajským   súdomv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sa pod sp. zn. 37 Zm 415/99 od roku 1999 vediezmenkový spor, predmetom ktorého je vydanie zmenkového platobného rozkazu a uloženiepovinnosti   zmenkovému   dlžníkovi   zaplatiť   sťažovateľke „sumu   350 000 000   Kč s príslušenstvom“, v ktorom ako zmenkový veriteľ vystupuje sťažovateľka (od roku 2004,pozn.) a ako zmenkový dlžník obchodná spoločnosť Slovenský plynárenský priemysel, a. s.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „Ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti pozná stav a vývin občianskeho súdneho konania vo veci, ktorá sa vedie na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 37 Zm/415/1999“, a v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutiaústavného súdu, ktoré majú podľa jej názoru pre posúdenie sťažnosti relevantný význam.V konkrétnostiach   sťažovateľka   uvádza   odôvodnenia   rozhodnutí   ústavného   súdu   sp. zn.I. ÚS   126/03   z   18.   júna   2003,   sp.   zn.   II.   ÚS   47/06   z   28.   februára   2006,   sp.   zn.IV. ÚS 370/2010 zo 7. októbra 2010 a sp. zn. I. ÚS 216/2013 zo 17. apríla 2013, z ktorýchpodľa jej názoru vyplýva, že «pozornosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa pri rozhodovaní o sťažnostiach Union banky (pôvodný zmenkový veriteľ, pozn.), resp. našej spoločnosti   sústredila   doposiaľ   jednostranne   na   hľadanie   dôvodov   na   „procesné“ formálnoprávne   rozhodnutie,   že   Ústavný   súd   slovenskej   republiky   sa   nemieni   zaoberať obsahovou stránkou sťažností».

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v prípade jej sťažnosti,   predmetom   ktorej   je   namietané   porušenie   práv   podľa   ústavy,   dohovoru, dodatkového protokolu a medzinárodného paktu napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bol rozsudok krajského súdu sp. zn. 37 Zm 415/99 z 2. júla 2014 (krajský súd označeným   rozsudkom   ponechal   zmenkový   platobný   rozkaz   krajského   súdu č. k. 37 Zm 415/99-41 zo 17. mája 1999 v platnosti, pozn.) v celom rozsahu zrušený a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie, uplatnil svoje právne názory vyjadrené v náleze sp. zn. III. ÚS 502/2011 zo 6. marca 2012 týkajúce sa požiadavky materiálnejochrany práv orgánmi súdnej moci.

V ďalšej časti sťažovateľka cituje príslušnú časť odôvodnenia nálezu ústavného súdusp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. septembra 2006, podľa ktorého „Procesný postup, v ktorom o veci   účastníka   konania   nerozhodol   zákonný   sudca,   resp.   súd   zriadený   v   súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48 ods. 1 ústavy, z čl. 38 ods. 1 listiny a napokon aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rozhodnutie vydané v takomto konaní nemôže byť ústavne akceptovateľné. Súčasťou základného práva na zákonného sudcu, resp. na súd zriadený   zákonom   je   preto   nevyhnutne   požiadavka,   aby   prípadné   námietky   účastníka súdneho konania ohľadne porušenia uvedených práv boli náležité preskúmané a aby sa súd, príslušný o týchto námietkach rozhodovať, s nimi preskúmateľným spôsobom vysporiadal.“.V ďalšej časti sťažovateľka poukazuje na závery obsiahnuté v rozhodnutí ústavnéhosúdu sp. zn. IV. ÚS 26/04 z 5. februára 2004, podľa ktorého pod vylúčeným sudcom trebarozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe rozhodnutia krajského súdu,ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý vylúčeným mal byť na základeobjektívneho   posúdenia   jeho   pomeru   k   veci   alebo   k   účastníkom   konania,   alebo   k   ichzástupcom, a na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 MCdo 17/2009 z 29. októbra 2009,podľa   ktorého   niet   žiadnej   vecnej   ani   procesnej   prekážky,   aby   v   odvolacom   alebov dovolacom konaní nemohla byť otázka vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne ajinak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to, aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebohodnotené.

Podľa sťažovateľky sa najvyšší súd v napadnutom uznesení týmito závermi neriadila «namiesto   vyvodenia   dôsledkov   z   ústavnej   neakceptovateľnosti   rozhodnutí   (rozsudok č. k. MObdoV 8/2002-819 zo dňa 19. 06. 2003 a uznesenie č. k. 5 Obo/80/2009-1839 z 09. 12.   2009)   vyčíta   zákonnému   sudcovi   krajského   súdu   „nerešpektovanie“   ústavne neakceptovateľného rozhodnutia».

Podľa   sťažovateľky   sú   obe   rozhodnutia   najvyššieho   súdu „rozsudok č. k. M ObdoV 8/2002-819 z 19. 06. 2003 a uznesenie č. k. 5 Obo/80/2009-1839 z 09. 12. 2009   –   podľa   doktríny   ústavného   súdu   ústavne   neakceptovateľné,   nakoľko   nejde o rozhodnutia zákonného sudcu...“ (citované z dovolania sťažovateľky proti napadnutémuuzneseniu najvyššieho súdu, pozn.).

K namietanému porušeniu práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 14 ods. 1 prvou a druhou vetou medzinárodného paktu sťažovateľka predovšetkým uvádza, že «Je nespornou skutočnosťou, že v právnej veci, ktorá sa už šestnásť rokov vedie na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 37 Zm/415/1999, ide   o   obchodný/zmenkový   spor   medzi   dvoma   právnickými   osobami,   z ktorých   jedna   je zahraničnou   právnickou   osobou.   Slovenská   republika   a   ani   žiadny   iný   štát   nie   je účastníkom tohto konania. Považujeme preto za počudovania hodné, že SPP v odvolaní, o ktorom rozhodol „tretí odvolací súd“, argumentuje (na str. 19) s poukazom na Vyhlásenie vlády Slovenskej republiky zo dňa 7. marca 2001 k tzv. Duckého zmenkám. Jednoznačne je potvrdený hrubý zásah do nezávislosti súdnej moci, ak o veci, v ktorej prebieha spor na súde, rozhoduje aj vláda. Orgán výkonnej moci takto dáva vlastne návod, ako má rozhodnúť tzv. nezávislý súd. Súčasne považujeme za zarážajúce a z hľadiska ústavných pomerov Slovenskej   republiky   za   neprípustné,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   k   takejto argumentácii nezaujal stanovisko a nevyjadril ho v uznesení, proti ktorému podávame toto dovolanie. Nemožno pritom nepoukázať na skutočnosť, že podľa citátu SPP z označeného Vyhlásenia   vlády   Slovenskej   republiky   „považuje   tzv.   Duckého   zmenky   za   podvodné konanie bývalého manažementu š. p. Slovenský plynárenský priemysel“, teda za podvodné konanie SPP. S poukazom na takéhoto vyhlásenie nemožno vyvodzovať požiadavku, a to ani v mene štátu/vlády, aby nezávislý súd:

a) „hľadal“ zodpovednosť za podvodné konanie žalovaného účastníka u účastníka občianskeho   súdneho   konania,   ktorý   žalovanému   v   súlade   s   predpismi   o   zmenkách   za zmenky zaplatil.

b)   za   podvodné   konanie   žalovaného   postihol   žalobcu   -   zahraničného   účastníka a pritom

c) nedotkol sa prospechu, ktorý nadobudol žalovaný na základe zmeniek. V tejto súvislosti nemôžeme ponechať bez povšimnutia, že dňa 15. októbra 2009 vtedajšia podpredsedníčka vlády a ministerka spravodlivosti p. na verejnej schôdzi   vrcholného   orgánu   štátnej   moci,   zákonodarného   zboru   Národnej   rady   SR v rozprave o návrhu na jej odvolanie z vlády, o sudkyni krajského súdu, ktorá v predmetnej právnej veci rozhodla v roku 2000, povedala že „Verejnosti sa zviditeľnila tým, že ako jediná predsedníčka senátu rozhodla v neprospech štátu v kauze tzv. Duckého zmeniek, ktoré   opozícia   neustále   kritizovala“.   Išlo   o   zjavný   a   nedovolený   zásah   do   nezávislosti súdnej moci.

Závery:

1. Z výroku predneseného na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky nemožno vyvodiť   iný   záver   ako   ten,   že   sudca,   ktorý   vo   veci   tzv.   Duckého   zmeniek   rozhodne v neprospech žalovaného SPP, koná v rozpore so záujmami štátu. Takéto stanovisko je priamym ovplyvňovaním rozhodovania nezávislých súdov a sudcov.

2.   Skutočnosť,   že   všetky   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v predmetnej veci od r. 2003 sú nezastrene zamerané jednostranne na podporu právnych názorov a záujmov SPP ako žalovaného, sú zjavným porušením práva na spravodlivé súdne konanie, práva na účinnú súdnu ochranu, práva na rovnosť účastníkov i práva na ochranu majetku. Tento stav opodstatnene vyvoláva pochybnosti o rovnakom vzťahu súdu k obidvom účastníkom zmenkového konania. Dôkazom toho je aj tendenčné neúplné a jednostranne zamerané odôvodnenie uznesenia, proti ktorému bolo podané dovolanie.».

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka odôvodňuje takto: «Dňa 16. 10. 2014 právny zástupca sťažovateľa doručil Krajskému súdu v Bratislave vyjadrenie   žalobcu   k   odvolaniu proti   rozsudku   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 37 Zm 415/99-2617 zo dňa 2. júla 2014. Tretí odvolací súd sa však zaoberal iba oprávnením advokátky podať označené odvolanie. Na námietky   sťažovateľa   uvedené   v   našom   vyjadrení   k   tomuto   odvolaniu   nereagoval a dovoľujeme si tvrdiť, že sa im z účelových dôvodov zámerne vyhol.

Považujeme preto za nevyhnutné spomenúť najmä tieto námietky:

a) Žalovaný SPP sám inicioval záujem o získanie finančných prostriedkov od Union banky a na tento účel jeho štatutárny orgán vykonal také právne úkony, ktoré zaväzujú právnickú osobu, za ktorú konal.

b) Union banka za zmenky zaplatila presne zistenú sumu a z dokladov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu; uvedené je jednoznačné aj z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v trestnej veci proti, a je preto nespochybniteľným spôsobom   preukázaný   rozsah   i   účel   ich   použitia   podľa   záujmu   žalovaného   a   v   jeho prospech.

c) „Nové vedenie“ SPP usporiadalo vzťahy so SEZOOS GROUP, a. s. a vymohlo, a v súčasnosti tiež vymáha vo svoj prospech finančné prostriedky získané od Union banky.

d)   Vzhľadom   na   zaplatenie   zmeniek   a   poskytnutie   finančných   prostriedkov   do dispozície žalovaného je v priamom logickom rozpore tvrdenie o „akomsi“ konaní Union banky na škodu SPP.

e) Žalovaný SPP v celom doterajšom konaní nepreukázal, akú škodu mu Union banka   spôsobila,   prípadne   mala   spôsobiť,   a   žiadnu   škodu   ani   necharakterizuje,   čo   je podstatnou časťou materiálneho riešenia sporu (§ 17 ZZŠ).

V odôvodnení uznesenia odvolacieho súdu o takýchto námietkach nie je ani zmienka a v dôsledku toho chýba aj stanovisko súdu k ich opodstatnenosti. Táto skutočnosť je jednoznačným   potvrdením   toho,   že   odvolací   súd   svojím   postupom   odňal   sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a porušil jeho právo na súdnu ochranu i právo na spravodlivé súdne   konanie.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   považujeme   za   nesporné,   že prinajmenšom vyššie spomenuté, ale aj ďalšie nami uvedené námietky majú význam pre rozhodnutie a preto odvolací súd bol povinný zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi žalobcu tak, ako to vyžaduje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva.   Keďže   odvolací   súd   takúto   povinnosť   nesplnil,   porušil   právo   sťažovateľa   na spravodlivé súdne konanie a právo na súdnu ochranu.»

Porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva napokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu podľa sťažovateľkyspočíva   v skutočnosti,   že „Pôvodný   žalobca   za   zmenky,   ktoré   sa   stali   jeho   majetkom zaplatil.   Prospech   z   finančných   prostriedkov,   ktoré   získal   žalovaný   SPP   za   zmenky/na základe   zmeniek   po   dobu   šestnásť   rokov   má   žalovaný   SPP.   Sťažovateľ   svoj   majetok nemôžem   pokojne   užívať   a   v   dôsledku   dlhotrvajúceho   súdneho   konania   jeho   straty narastajú.   Takýto   stav   je   v   príkrom   rozpore   s   článkom   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o sťažnostipo jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol takto:

„I. Základné   práva   spoločnosti   STRODEN   MANAGEMENT   LIMITED...   na spravodlivé súdne konanie, na súdnu ochranu, na rovnosť účastníkov konania a na majetok zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (č.   209/1992   Zb.),   článkom   47   ods.   3   v   spojení s článkom 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 14 ods. 1 prvá a druhá veta Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (č. 120/1976 Zb. - príloha I v znení Opčného protokolu k tomuto paktu č. 169/1991 Zb.) a článkom 20 ods. 1 prvá a druhá veta Ústavy Slovenskej republiky a článkom 1 prvý odsek Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   boli   porušené   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5 Obo/38/2014 zo dňa 30. marca 2015.

II. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   č.   5   Obo/38/2014   zo   dňa   30.   marca   2015   a   vracia   vec   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť spoločnosti STRODEN MANAGEMENT LIMITED... trovy konania tak, ako budú vyčíslené, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

Sťažovateľka   súčasne   navrhuje,   aby   ústavný   súd   v súlade   s   §   52   ods.   2   zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súduSlovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) rozhodol o dočasnom opatrení a odložilvykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 38/2014 z 30. marca 2015.

Sťažovateľka s prihliadnutím na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 370/2010zo 7. októbra 2010 a sp. zn. I. ÚS 216/2013 zo 17. apríla 2013 a v záujme zamedzeniaakýchkoľvek pochybností o tom, či v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyčerpalavšetky právne prostriedky, na použitie ktorých je oprávnená podľa Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej len „OSP“), ústavný súd zároveň informovala o tom, že 12. júna 2015doručila krajskému súdu súlade s § 240 ods. 1 OSP dovolanie proti napadnutému uzneseniunajvyššieho súdu z dôvodov uvedených v § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) OSP.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, čidôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   skúmaním   podmienok   konania   o   podanej   sťažnostiv rámci   jej   predbežného   prerokovania   zo   sťažnosti   zistil,   že   sťažovateľka   podala   protinapadnutému uzneseniu najvyššieho súdu 12. júna 2015 dovolanie. Následne ústavný súdzistil, že krajský súd spis vzťahujúci sa na konanie vedené pod sp. zn. 37 Zm 415/99 ešte dopredbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavným   súdom   nepredložil   najvyššiemu   súdu   narozhodnutie o podanom dovolaní.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom jezaložená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysela účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane   základných   práv   a   slobôdspočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučneúlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverenýchkompetencií.   Právomoc   ústavného   súdu   predstavuje   v   tomto   kontexte ultima   ratioinštitucionálny   mechanizmus,   ktorej   uplatnenie   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnostivšetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.Opačný   záver by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdupodľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľaktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákonsťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorýchpoužitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   užsamotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňompríslušným   orgánom.   V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľka   podaním   dovolania,   ako   ajpodaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci malisúbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavnýsúd),   čo   nie   je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istotyprijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo vecisťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podaniesťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m.IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 467/2013).

Ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudsképráva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09),podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná zaprípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojejjudikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010,IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní sapovažuje   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnémurozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie jepreto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľačl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, žedovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu protirozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jejoneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskehosúdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosťsťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšíminávrhmi uplatnenými v sťažnosti (vrátane návrhu na vydanie dočasného opatrenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015