znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 523/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť G. L., S., zastúpeného advokátom JUDr. L. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Žiline č. k. 20 S 135/2010-73 zo 14. júna 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 116/2011 zo 4. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. L. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2013 doručená   sťažnosť G.   L.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 20 S 135/2010-73   zo 14. júna   2011 a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 10 Sžr 116/2011 zo 4. júla 2012.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že sťažovateľ   podal   30.   apríla   2010 na Obvodnom pozemkovom úrade v Č. (ďalej len „obvodný pozemkový úrad“) námietku podľa   §   7   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 180/1995   Z.   z.   o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení platnom a účinnom ku dňu podania   námietky.   Sťažovateľ   navrhoval   zmenu   údajov   schváleného   registra   obnovenej evidencie   pozemkov   v katastrálnom   území   S.   (ďalej   len   „register“),   a to zapracovaním právoplatného   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   212/2009-135   z 25. augusta   2009 do registra.

Obvodný   pozemkový   úrad   rozhodnutím   č.   134-17/2010-Bz   z 12.   augusta   2010 námietke nevyhovel a navrhovanú zmenu nevykonal, pretože dospel k záveru, že predmetné rozhodnutie   bolo   vydané   a nadobudlo   právoplatnosť   po   schválení   a zápise   registra do katastra nehnuteľností.

Na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   rozhodoval   vo   veci   Krajský pozemkový úrad v Ž. (ďalej len „krajský pozemkový úrad“) ako druhostupňový správny orgán, ktorý svojím rozhodnutím č. KPÚ 2010/00431/15H z 21. októbra 2010 napadnuté prvostupňové   rozhodnutie   obvodného   pozemkového   úradu   potvrdil   v celom   rozsahu a podané odvolanie zamietol.

Sťažovateľ   podal   proti   rozhodnutiu   krajského   pozemkového   úradu   žalobu   podľa druhej   hlavy   piatej   časti   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov, v ktorej namietal, že „rozhodnutie správneho orgánu nezodpovedá skutočnosti“. Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   20   S 135/2010-73   zo   14.   júna   2011 sťažovateľovu žalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktorým namietal, že „súd prvého stupňa nesprávne právne ustálil skutkový stav veci a následne vyvodil nesprávny právny záver a zistený skutkový stav bol nedostačujúci, nakoľko tu boli ďalšie skutočnosti a iné dôkazy, ktoré neboli uplatnené“. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 Sžr 116/2011 zo 4. júla 2012 odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uviedol: «Po   procesnej   stránke   prvostupňový   súd   pochybil,   keď   pri   svojom   rozhodovaní prihliadol   len   na   námietky   žalobcu   v   podanej   žalobe   a   neprihliadol   (nevyhodnotil) na vznesené   námietky   mojím   právnym   zástupcom,   čím   mi   bola   takýmto   nezákonným postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom....

Najvyšší súd Slovenskej republiky mal o mojom odvolaní rozhodnúť tak, že podľa § 221 ods. 1, písm. f) O. s. p., mal rozsudok krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na nové konanie.

Dňa 10. 10. 2012 som podal na Ústavný súd SR sťažnosť pre porušenie môjho práva ustanoveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy SR a čl. 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy SR a žiadal som, aby Ústavný súd rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 14. 6. 2011, sp. zn. 20S 135/2010-73 a rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 4. 7. 2012, sp. zn. 10Sžr/116/2011 zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Ústavný súd SR uznesením zo dňa 24. 4. 2013, sp. zn. III. ÚS 174/2013-14 moju sťažnosť odmietol.

Proti uzneseniu Ústavného súdu SR zo dňa 24. 4. 2013, sp. zn. III. ÚS 174/2013-14 podávam   prostredníctvom   svojho   splnomocneného   právneho   zástupcu...   sťažnosť a námietky...

Nezákonným   postupom   štátnych   orgánov   mi   bolo   odňaté   právo   vlastniť   majetok v zmysle... ustanovenia čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo vlastniť majetok...

Namietam,   že   Ústavný   súd   SR   sa   v   uznesení   zo   dňa   24.   4.   2013,   sp.   zn. III. ÚS 174/2013-14   vôbec   nezaoberal   namietaným   porušením   práva   vlastniť   majetok, zakotvenom v čl. 20 ods. 1, ods. 4, ods. 5 Ústavy SR.

Namietam   tiež,   že   u A.   S.   neboli   splnené   zákonné   podmienky   nadobudnutia vlastníckeho   práva   vydržaním   podľa   §   134   Obč.   zákonníka,   podľa   ktorého   oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Menovaná   nebola   oprávnenou   držiteľkou   a   nebola   dobromyseľná   v   tom,   že   jej majetok patrí a v čestnom prehlásení uviedla nepravdivé údaje, že si nikto iný nenárokuje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam....

Žiadam, aby sa Ústavný súd SR dôsledne zaoberal aj mnou namietaným porušením čl. 20, ods. 1, 4 a 5...“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo sťažovateľa na spravodlivé zákonné a objektívne súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods.   1   Ústavy   SR   rozsudkom   Krajského   súdu   Žilina   zo   dňa   14.   6.   2012   sp.   zn. 20S/135/2010-73, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 9. 8. 2012 a Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 4. 7. 2012 sp. zn. 10Sžr/116/2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 9. 8. 2012 porušené bolo.

2/ Rozsudok Krajského   súdu Žilina   zo dňa   14.   6.   2011 sp.   zn.   20S/135/2010-73 a Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 4. 7. 2012 sp. zn. 10Sžr/116/2011 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3/   Najvyšší   súd   SR   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   v   sume 256,22 Eur... do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. L. P., advokát AK Ž...“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je   viazaný   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   v   danom   prípade   navyše   zastúpený kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci   rozhodoval   o namietanom   porušení   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru v súvislosti   s   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   20   S 135/2010-73   zo   14.   júna   2011 a s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 116/2011 zo 4. júla 2012, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv (čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo   petitu,   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

Predmetom sťažnosti je teda namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu   ochranu   zaručeného   čl. 46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   čl. 6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   20   S 135/2010-73 zo 14. júna 2011 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 116/2011 zo 4. júla 2012.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   sa   ústavný   súd   oboznámil s obsahom   spisu   vedeného   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   174/2013   a   zistil,   že uznesením č. k. III. ÚS 174/2013-14 z 24. apríla 2013 ústavný súd sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru smerujúcu proti rozsudku krajského súdu č. k. 20 S 135/2010-73 zo 14. júna 2011 a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 116/2011 zo 4. júla 2012 odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie   (v   časti   smerujúcej   proti   rozsudku   krajského   súdu)   a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti (v časti smerujúcej proti rozsudku najvyššieho súdu).

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre nedostatok právomoci na jeho prerokovanie, ako aj z dôvodu jeho zjavnej neopodstatnenosti je v okolnostiach danej veci rozhodnutím „o konaní“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 písm. a) zákona o   ústavnom   súde.   Nejde   však   o   podmienku   konania,   ktorú   možno   dodatočne   splniť v ďalšom   návrhu,   ktorým   sa   napáda   to   isté   právoplatne   skončené   konanie   a ktoré   bolo napadnuté   v   predchádzajúcom   návrhu,   ktorý   bol   odmietnutý   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu na prerokovanie, resp. z dôvodu jeho zjavnej neopodstatnenosti.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa   smerujúca   opätovne   proti   rozsudku   krajského   súdu č. k. 20 S 135/2010-73 zo 14. júna   2011   a rozsudku   najvyššieho   súdu   sp. zn. 10 Sžr 116/2011   zo   4.   júla   2012 je neprípustná, a preto ju po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k sťažovateľom formulovaným námietkami proti uzneseniu ústavného súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   174/2013   z 24.   apríla   2013   ústavný   súd   nad   rámec   odôvodnenia konštatuje,   že   neprípustný   je   aj   návrh,   ktorým   sa   navrhovateľ   domáha   preskúmania rozhodnutia ústavného súdu [§ 24 písm. c) zákona o ústavnom súde]. Preto by prichádzalo do úvahy odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2013