znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 523/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť R. D., D., t. č. vo väzbe I., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   sp.   zn.   4   T   134/2011 z 26. septembra   2011   a uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   23   Tos   96/2011 z 28. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2011 doručená sťažnosť R. D., D., t. č. vo väzbe I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 134/201 z 26. septembra 2011 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Tos 96/2011 z 28. septembra 2011.

Zo sťažnosti a z ústavným súdom vyžiadaných napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov vyplýva, že sťažovateľ je na základe obžaloby Okresnej prokuratúry Trenčín (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pv 174/11-117 podanej okresnému súdu 16. septembra 2011 v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 T 134/2011 väzobne trestne stíhaný pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“).   Do   väzby   bol   sťažovateľ   vzatý uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 26/2011 z 18. marca 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 16/2011 z 5. apríla 2011, a to z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Väzba začala plynúť 18. marca 2011.

Sťažnosťou   napadnutým   uznesením   sp.   zn.   4   T   134/2011   z   26.   septembra   2011 okresný súd podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku s poukazom na § 79 ods. 2 Trestného poriadku ponechal sťažovateľa vo väzbe, pretože dôvod jeho väzby naďalej trval. Zároveň týmto uznesením v zmysle ustanovenia § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd uznesením sp. zn. 23 Tos 96/2011 z 28. septembra 2011 rozhodol tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozhodnutím   okresného   súdu   sp.   zn.   4   T   134/2011 z 26. septembra 2011 a rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 23 Tos 96/2011 z 28. septembra 2011 bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 dohovoru.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Týmto   podávam   sťažnosť   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   Trenčín   pod   číslom 23 Tos/96/2011-462 z 28. 9. 2011 a súčasne proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín pod číslom 4 T 134/2011 zo dňa 26. 9. 2011 nakoľko týmito rozhodnutiami bol porušený zákon vo vzťahu k trvaniu a dôvodom mojej väzby...

Dňa 9. 9. 2011 sa malo konať preštudovanie a doplnenie spisov. Ja som pred týmto úkonom vypovedal plnú moc advokátovi JUDr. J. P. a vyšetrovateľovi som uviedol, že si dnes nemôžem preštudovať vyšetrovací spis, nakoľko nemám obhajcu. Ďalej som uviedol, že do 13. 9. 2011 ho písomne vyrozumiem, kto ma bude ďalej zastupovať. Toto uviedol do záznamu o preštudovaní a odišiel preč... Takže tento úkon sa vôbec nekonal. Zároveň som mu predložil dôkaz..., že skutok, ktorý sa mi kladie za vinu som nespáchal...

Vyšetrovateľ   mi   protizákonne   uzatvoril   spisy   a   predložil   ich   dozorujúcej prokurátorke. Urobil to preto, lebo vedel, že mi za pár dní končí vyšetrovacia väzba a že by som bol prepustený na slobodu...

Ďalej by som chcel uviesť, že dňa 25. 8. 2011 bola doručená na Okresnú prokuratúru generálna   námietka   zaujatosti,   no   do   dnešného   dňa   dom   nebol   vôbec   písomne vyrozumený...

Dňa 19. 9. 2011 mi bolo doručené..., že dňa 16. 9. 2011 bola podaná obžaloba okr. prokurátorkou... na Okresný súd Trenčín a že dňa 26. 9. 2011... sa koná výsluch o dôvodoch mojej ďalšej väzby po podaní obžaloby. Tu chcem uviesť, že okr. prokurátorka vypracovala obžalobu počas namietnutia...

Ďalej chcem poukázať na to, že prokurátorka vypracovala obžalobu v sobotu 17. 9. 2011   no   na   súd   do   podateľne   ju   podala   už   16.   9.   2011   čo   je   piatok.   Tu   nastalo antidátumovanie! Toto nie je pisárska chyba! Je to len ďalší dôkaz toho, ako mi bola protizákonne podaná obžaloba...

Prokurátorka a sudca Okresného súdu Trenčín obišli elektronickú poštu. Obžalobu mi prijal nezákonný sudca.

Nezákonný sudca mi v deň prijatia obžaloby ustanovil aj nového obhajcu. Nezákonný sudca mi po prijatí obžaloby vytýčil termín výsluchu na súde o dôvodoch mojej ďalšej väzby. … Ja som pred pojednávaním žiadal pána sudcu, aby toto pojednávanie odročil a ústne som mu uviedol, čo všetko bolo porušené, prečo by nemal prijať obžalobu. Keď som videl, že sudcu to vôbec nezaujíma, rovno na mieste som podal námietku zaujatosti na sudcu aj na celý Okresný súd Trenčín. Snažil som sa toto pojednávanie odročiť, no sudca vôbec neakceptoval moje argumenty, vôbec sa nevyjadril k mojej písomnej sťažnosti voči podanej obžalobe...

Ďalej chcem uviesť, že p. JUDr. J. Š. si prebral doručenku o tom, že som mu bol pridelený   až   vo   štvrtok   22.   9.   2011,   čím   mu   nebola   dodržaná   5   dňová   lehota   na preštudovanie môjho spisu po podaní obžaloby a nebola mu dodržaná ani 3 dňová lehota. Advokát JUDr. J. Š. nebol vôbec oboznámený s mojím vyšetrovacím spisom a ani nevedel, čo sa vlastne ide prejednávať...

Súdom zvolený advokát JUDr. J. Š. si svojim nezodpovedným prístupom neplnil svoju prácu   a   mne   nebola   poskytnutá   plnohodnotná   právna   pomoc   na   zodpovedajúcej profesionálnej úrovni.

Dôvody   väzby   po   podaní   obžaloby   boli   prejednané   aj   po   mojich   námietkach   a žiadostiach o odročenie.

Záver:   Žiadam   Ústavný   súd   o   prešetrenie   mojej   sťažnosti   voči   rozhodnutiu Krajského súdu Trenčín pod číslom 23 Tos/96/2011-462 z 28. 9. 2011 a súčasne proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín pod číslom 4 T 134/2011 z 26. 9. 2011 nakoľko týmito rozhodnutiami bol porušený zákon vo vzťahu k trvaniam a dôvodom mojej väzby.

Týmto konaním bol porušený medzinárodný dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 6. Zároveň žiadam o zrušenie rozhodnutí Krajského a Okresného súdu Trenčín nakoľko aj po týchto všetkých porušeniach som protizákonne držaný vo väzbe.

Zároveň žiadam o ustanovenie ústavného advokáta k mojej sťažnosti.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

V zmysle uvedeného ústavný súd predmet konania o sťažnosti sťažovateľa vymedzil tak, že je ním namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 dohovoru   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   4   T   134/2011   z 26. septembra   2011   a uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 96/2011 z 28. septembra 2011.

1. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutia (tak okresného súdu, ako aj krajského súdu) sú rozhodnutiami o ponechaní sťažovateľa vo väzbe, t. j. sú výsledkom konania, a rozhodnutia o väzbe teda o osobnej slobode   [§   72   ods.   1   písm.   b)   a   e)   Trestného   poriadku].   V   tomto   prípade   preto   nešlo o rozhodovanie vo veci samej, teda o vine a treste, resp. o trestnom obvinení.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv zaručených v čl. 6 dohovoru ústavný súd uvádza, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe (teda o slobode), nie sú konaniami o trestnom obvinení, ako to vyžaduje článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených v čl. 6 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre   ľudské   práva,   podľa   ktorej   osobnú   slobodu   chráni   čl.   5   dohovoru   (napr.   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 etc.).

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa teda   zásadne   nevzťahuje   na   konanie   o väzbe,   pre   ktoré   platí   špeciálna,   pokiaľ   ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05).

Sťažovateľ namietal porušenie práva zaručeného v čl. 6 dohovoru rozhodnutiami, ktorými bol ponechaný vo väzbe, teda takými rozhodnutiami všeobecných súdov, na ktoré sa   čl.   6   dohovoru   vecne   nevzťahuje.   Pretože   neexistuje   žiadna   vecná   súvislosť   medzi napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu   a   krajského   súdu   o   väzbe   a   namietaným porušením označeného článku dohovoru, je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Navyše ústavný súd poznamenáva, že na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 T 134/2011 z 26. septembra 2011, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o   ochrane týchto základných   práv   a slobôd nerozhodujú   všeobecné súdy.   V danom prípade   proti   uzneseniu   okresného   súdu   bola   prípustná   sťažnosť   ako   riadny   opravný prostriedok,   a   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   mal krajský   súd   v druhostupňovom   konaní,   ktorého   povinnosťou   bolo   preskúmať   nielen správnosť rozhodnutia prvostupňového súdu, ale aj správnosť postupu, ktorý rozhodnutiu predchádzal.   Tým   je   zároveň   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu.   Sťažovateľ   napokon riadny opravný prostriedok využil.

V tejto časti by preto ústavný súd mohol sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

3.   Nad   rámec   ďalej   ústavný   súd   podotýka,   že   pokiaľ   sťažovateľ   v odôvodnení sťažnosti   poukazuje   na   skutočnosti,   že   vyšetrovateľ   Policajného   zboru   mu   neumožnil preštudovať vyšetrovací   spis a „uzavrel“ spis bez toho,   aby mal „nového“   obhajcu;   že dôvodné pochybnosti neboli vykladané v jeho prospech; že prokurátori okresnej prokuratúry sú   zaujatí   a   o   vybavení „generálnej   námietky   zaujatosti“ okresnej   prokuratúry   nebol vyrozumený, pritom obžaloba bola podaná v čase nevybavenej námietky; že obžaloba bola podaná protizákonne, pretože bola vypracovaná 17. septembra 2011, ale podaná okresnému súdu 16. septembra 2011 (podľa sťažovateľa nejde o pisársku chybu); že obžalobu prijal nezákonný   sudca,   pretože   prokuratúra   a   sudca   okresného   súdu „obišli   elektronickú podateľňu“;   že   vo   vzťahu   k   obhajcovi   neboli   dodržané   lehoty   na   preštudovanie a oboznámenie sa s vyšetrovacím spisom; ako aj to, že obhajca si „neplnil svoju prácu“ a sťažovateľovi nebola poskytnutá plnohodnotná právna pomoc, je k tomu potrebné uviesť, že všetky tieto skutočnosti mohol, resp. bude môcť namietať v prebiehajúcom trestnom konaní a bude povinnosťou všeobecného súdu sa týmito námietkami zaoberať.

Trestné   konanie   proti   sťažovateľovi   nie   je   v   čase   rozhodovania   ústavného   súdu právoplatne   skončené.   Trestný   poriadok   poskytuje   osobe,   proti   ktorej   sa   vedie   trestné konanie, v každej fáze trestného konania široký rozsah práv, ktoré je táto osoba oprávnená využiť,   a   spolupôsobiť   tak   na   objasňovaní   skutkového   stavu   a tiež   na   odstraňovaní prípadných pochybení orgánov činných v trestnom konaní. Medzi tieto prostriedky patrí právo   obvineného   vyjadriť   sa   ku   všetkým   skutočnostiam,   ktoré   sa   mu   kladú   za   vinu, a k dôkazom o nich, právo uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu,   právo zvoliť si   obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom, právo žiadať, aby bol vypočúvaný   za   účasti   svojho   obhajcu   a   aby   sa   obhajca   zúčastnil   aj   na   iných   úkonoch prípravného konania, ak je zadržaný, vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, môže   s   obhajcom   hovoriť   bez   prítomnosti   tretej   osoby,   právo   účasti   na   hlavnom pojednávaní a práva s tým súvisiace a právo súčinnosti pri dokazovaní v súdnom konaní. V rámci trestného konania sa obvinenému poskytuje celý systém opravných prostriedkov proti rozhodnutiam orgánov činných v trestnom konaní a súdov, napr. sťažnosť, odvolanie, dovolanie a pod.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľom   namietané skutočnosti   v   danom   štádiu   nie   je   oprávnený   preskúmavať.   Právomoc   ústavného   súdu ustanovená v čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej uplatneniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne, teda až potom, keď sťažovateľ vyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovať   o jeho   ďalšej   požiadavke   –   zrušiť   napadnuté   rozhodnutia   okresného   súdu a krajského súdu, rozhodovanie o ktorej je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní,   bolo   bez právneho   dôvodu   zaoberať   sa   požiadavkou   sťažovateľa   o ustanovenie   mu   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011