znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 522/2015-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2015v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného osobitnou opatrovníčkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenou JUDr. Ema Zacharová, advokát s. r. o.,Forgáchova bašta 5676/7, Nové Zámky, konajúca prostredníctvom advokátky a konateľkyJUDr. Emy Zacharovej, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 41 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republikya práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 10 ods. 1, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd v spojení s čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresnéhosúdu Bratislava II sp. zn. 61 Ps 9/2014 z 22. septembra 2014, ako aj postupom, ktorýpredchádzal   jeho   vydaniu,   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.11 CoP 524/2014 zo 14. apríla 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),zastúpeného osobitnou opatrovníčkou ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „osobitná opatrovníčka“), zastúpenou JUDr. Ema Zacharová, advokáts. r.   o.,   Forgáchova   bašta   5676/7,   Nové   Zámky,   konajúca   prostredníctvom   advokátkya konateľky JUDr. Emy Zacharovej, ktorou namieta porušenie svojich základných právpodľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 41 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 10 ods. 1, čl. 14 a čl. 17Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojenís čl. 12 ústavy rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.61 Ps 9/2014 z 22. septembra 2014, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP 524/2014zo 14. apríla 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Obvodného súdu Bratislava 2sp. zn. Nc 813/95 z 2. októbra 1995 pozbavený spôsobilosti na právne úkony a bol muustanovený opatrovník ⬛⬛⬛⬛.

Uznesením sp. zn. 59 Ps 12/2013 z 27. februára 2014 bola sťažovateľovi ustanovenáosobitná opatrovníčka, ktorá ho má zastúpiť pri právnom úkone ako darcu a oprávnenéhoz vecného bremena pri uzavretí darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremenak bytu, ktorý sa nachádza v okrese, v obci ⬛⬛⬛⬛,v katastrálnom území a je vedený na Okresnom úrade Bratislava, katastrálnom odborena ⬛⬛⬛⬛ ako byt č. o podlahovej ploche 73,51 m2 nachádzajúci savo vchode   č. na   1.   p.   bytového   domu   súpisné   č.,   na   parcele   č.,s vlastníctvom bytu je spojené spoluvlastníctvo spoločných častí a spoločných zariadenídomu   v   podiele   2009/100000   k   celku   a   spoluvlastníctvo   pozemku   zapísaného   na ⬛⬛⬛⬛ parcela registra „C“, č. parcely zastavané plochy a nádvoriao výmere 499 m2 v podiele 2009/100000 k celku (ďalej len „byt s príslušenstvom“), a ktorou ⬛⬛⬛⬛ zriadil v prospech oprávneného z vecného bremena vecné   bremeno   spočívajúce   v   práve   doživotného   bývania   a   užívania   tohto   bytus príslušenstvom.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 61 Ps 9/2014 z 22. septembra 2014 návrh osobitnejopatrovníčky   na   schválenie   právneho   úkonu   (darovacej   zmluvy   a zmluvy   o zriadenívecného bremena zo 6. mája 2014) zamietol. Tento rozsudok napadla osobitná opatrovníčkaodvolaním. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 CoP 524/2014 zo 14. apríla 2015 rozsudoksúdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ,   zastúpený   osobitnou   opatrovníčkou,   v sťažnosti   okrem   okolnostísúvisiacich   s jeho   zdravotným   stavom,   pozbavením   spôsobilosti   na   právne   úkonya nadobudnutím vlastníctva bytu s príslušenstvom najmä uvádza:

„Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, keď iba uviedol, že nemôže schváliť právny úkon, ktorý jednoznačne nie je na prospech opatrovanca. Keby súd bral do úvahy doterajšiu starostlivosť o nesvojprávneho ⬛⬛⬛⬛ ako i skutočnosti, ktoré potvrdil opatrovník ⬛⬛⬛⬛, prišiel by k záveru, že je jednoznačne v záujme opatrovanca, aby zotrval vo svojom domácom prostredí v, a že opatrovník ⬛⬛⬛⬛ svojou starostlivosťou a nezištnou pomocou dokázal, že nekoná vo svoj prospech ale v prospech opatrovanca a svojim zámerom zrekonštruovať byt v chce jeho život ešte skvalitniť.

Podľa súdu prvého stupňa, keďže išlo o bezodplatný prevod vlastníctva, hoci bolo v prospech   nesvojprávneho   zriadené   vecné   bremeno,   by   nesvojprávny   v   prípade nepredvídanej situácie, vyžadujúcej jeho umiestnenie v domove sociálnych služieb, prišiel o byt. Práve vyhnúť sa takejto situácii je cieľom ⬛⬛⬛⬛, ktorý myslí práve na budúcnosť svojho synovca a v žiadnom prípade neplánuje jeho umiestnenie v podobnom zariadení, chce však vytvoriť také podmienky, aby sa aj s manželkou o synovca mohli starať v čo najlepšej kvalite.

Podľa súdu prvého stupňa uzavretie predmetnej darovacej zmluvy zmenšuje majetok nesvojprávneho   a   zriadenie   vecného   bremena   spočívajúceho   v   práve   bezplatného doživotného užívania darovaných nehnuteľností súd nepovažuje za plnenie vyrovnávajúce zmenšenie   majetku   nesvojprávneho.   Súd   vo   svojom   rozhodnutí   a   jeho   odôvodnení opomenul, že okrem zriadenia vecného bremena obdarovaný - opatrovník

a jeho manželka poskytuje ⬛⬛⬛⬛ už 21 rokov neustálu starostlivosť a to na úkor svojej rodiny a plánuje daný byt rekonštruovať, aby zvýšil kvalitu bývania práve opatrovaného, načo chce použiť svoje finančné prostriedky.“

Sťažovateľ, zastúpený osobitnou opatrovníčkou, ďalej uvádza:„Vyhodnotenie tejto situácie súdmi a zamietavý rozsudok pokladám za neetické, nemorálne, priečiace sa dobrým mravom a v rozpore s cieľom, ktorý pre nesvojprávneho darovacia zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena sleduje. Súd sa nezaoberal tým, čo je hodnota pre nesvojprávneho. Preňho je nepomerne väčšou hodnotou starostlivosť rodiny ako byt. Byt je len prostriedok, ktorý umožňuje starostlivosť v Nesvojprávny v byte sám byť nevie, nemá ani prostriedky na jeho udržanie.

... Okresný súd Bratislava II ako súd prvého stupňa... rozhodol sa vydať podľa mňa nadbytočné uznesenie, ktorým ustanovil ďalšieho opatrovníka pre konanie

...

Zásah popísanej protiústavnosti do ústavných práv ⬛⬛⬛⬛ bol mimoriadne účinný a má za následok popretie jeho práva na rovnosť v dôstojnosti i v právach, popiera jeho ľudskú dôstojnosť, neoprávnene zasahuje do jeho súkromného a rodinného života, ohrozuje   jeho   zdravie,   vôbec   nerešpektuje   a   nechráni   rodinu,   konaním   súdu   mu   bolo zabránené   pred   súdom   konať   prostredníctvom   osobitného   opatrovníka   a   teda   v   jeho prítomnosti, diskrimináciu zdravotne ťažko postihnutého nesvojprávneho... nesleduje jeho záujmy a má za následok obmedzenie ústavou a dohovorom priznaných práv a slobôd. Preto žiadam priznanie... aj nemajetkovej ujmy v sume 2.000,- €.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ, zastúpený osobitnouopatrovníčkou, domáha, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom taktorozhodol:

„1.   Právo   sťažovateľa   podľa   článku   12,   článku   19   ods.   1   a   ods.   2,   článku   40, článku 41 ods. 1, článku 46 ods. 1, článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa Hlavy I. článku 8 bod 1 a 2, článku 10 bod 1, článku 14 a článku 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave spisová značka   11   CoP/524/20   14-31   zo   dňa   14.   04.   2015   a   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava II. spisová značka 61 Ps/9/2014-16 zo dňa 22. 09. 2014 porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave spisová značka 11 CoP/524/2014-31 zo dňa 14. 04. 2015 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II. spisová značka 61 Ps/9/2014-16 zo dňa 22. 09. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva náhrada nemajetkovej ujmy v sume 2.000,- €, ktorú mu zaplatí Krajským súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava II spoločne a nerozdielne do 2 mesiacov.

4.   Sťažovateľovi   sa   priznáva   náhrada   trov   konania   v   sume   296,44   €,   ktorú   mu Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava II zaplatí spoločne a nerozdielne na účet...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 41 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 10 ods. 1, čl. 14 a čl. 17 dohovoru v spojení s čl. 12 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 61 Ps 9/2014 z 22. septembra 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.ÚS 115/07).

Sťažovateľ,   zastúpený   osobitnou   opatrovníčkou,   sťažnosťou   namieta   porušenieoznačených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru rozsudkom okresnéhosúdu, ktorým zamietol jeho návrh na schválenie právneho úkonu, ako aj postupom, ktorýpredchádzal jeho vydaniu.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ,   zastúpený   osobitnouopatrovníčkou,   využil   svoje   právo   podať   proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súduodvolanie,   o   ktorom   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomockrajského   súdu   rozhodnúť   o odvolaní   sťažovateľa   v   danom   prípade   vylučuje   právomocústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časťsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 41 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 10 ods. 1, čl. 14 a čl. 17 dohovoru v spojení s čl. 12 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 CoP 524/2014 zo 14. apríla 2015

Ústavný súd považuje za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutívšeobecných   súdov   poukázať   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   vo   veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnouinštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdombol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môžeústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavnenedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, azároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavneneopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavneneopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Zazjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiežnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktorémôžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávnyrozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnostialebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v kontextes konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom prezákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných naposkytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy trebamať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnostio súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl.   51   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   možnodomáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré totoustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ, zastúpený osobitnou opatrovníčkou, v sťažnosti predovšetkým namieta,že   krajský   súd   napadnutý   rozsudok   nedostatočne   odôvodnil,   pričom   ho   považuje   zarozhodnutie „neetické, nemorálne, priečiace sa dobrým mravom...“.

V   nadväznosti   na   námietku   sťažovateľa,   zastúpeného   osobitnou   opatrovníčkou,ústavný súd považuje za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutéhorozsudku krajského súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Súd prvého stupňa vo veci vykonal potrebné dokazovanie, z ktorého vyvodil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj riadne zdôvodnil. V odvolaní neboli uvedené žiadne nové skutočností, ktoré by mali za následok zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa. Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd poukazuje na správne dôvody súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotožňuje.

Na potvrdenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dopĺňa, že nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvého stupňa odchýliť. Odvolací súd je toho názoru, že aj keď v danom prípade nemožno upierať snahu

starať sa o nesvojprávneho, niet dôvodu pochybovať o jeho dobrom úmysle ako uja, ktorý sa chce postarať o svojho synovca, nemôže to robiť takýmto spôsobom, ktorý si navrhovateľ zvolil, ako aj konštatuje súd prvého stupňa. Súd nemôže schváliť právny úkon, ktorý nie je jednoznačne v prospech nesvojprávneho, ide o úkon ktorým by bol nesvojprávny zbavený majetku, keď je toto jediný majetok a nesvojprávny nemá dostatok finančných prostriedkov   na   zabezpečenie   si   životných   nákladov.   Darovanie   je   bezodplatný   prevod majetku, ktorým by sa mohol dostať nesvojprávny do situácie, že by prišiel aj o byt, ktorý je jeho jediným majetkom. Nebolo možné zohľadniť ani ubezpečenia a garancie zo strany, že sa o nesvojprávneho postará.

V konaniach vo veciach starostlivosti o nesvojprávnych - schválenie právneho úkonu je   rozhodujúci   záujem   nesvojprávneho,   ktorý   je   však   potrebné   vyhodnotiť   komplexne. Nebolo   preto   možné   vyhovieť   odvolacej   námietke,   že   súd   prvého   stupňa   nesprávne vyhodnotil prospech, ktorý takýto právnym úkonom nesvojprávnemu vznikne. Odvolací súd zhodne so stanoviskom súdu prvého stupňa zastáva názor, že tento právny úkon nie je v záujme nesvojprávneho, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutomrozsudku   ústavne   akceptovateľným   spôsobom,   jasne   a   zrozumiteľne   vysvetlil,   prečo   sastotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že navrhovaný právny úkon nemožnoschváliť. Z citovaného odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd vzal do úvahy i etickúrovinu právnej veci, keď uviedol, že „niet dôvodu pochybovať o jeho dobrom úmysle ako uja,   ktorý   sa   chce   postarať   o svojho   synovca“,   avšak   nakoniec   dospel   k záveru,   ženavrhovaný právny úkon nie je jednoznačne v prospech nesvojprávneho.

Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdupovažovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený naprávnych záveroch, ktoré nemajú oporu v Občianskom súdnom poriadku.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdua označenými   základnými   právami   podľa   ústavy   a právami   podľa   dohovoru,   ktorýchporušenie sťažovateľ, zastúpený osobitnou opatrovníčkou, namieta, neexistuje taká príčinnásúvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konaniereálne   mohol   dospieť   k   záveru   o   ich   porušení.   Ústavný   súd   preto   pri   predbežnomprerokovaní odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšíminávrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015