znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 522/2014-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť A. S., zastúpeného   AS   Legal   s.   r.   o.,   Hlučínska   1/11,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Milana Šulvu, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   PK-2 T   46/2013   a   jeho   uznesením   z   30.   apríla   2014, ako aj postupom Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp.   zn. 6 Tost 15/2014 a jeho uznesením zo 14. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2014 doručená   sťažnosť   A.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Špecializovaného trestného súdu   (ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   PK-2   T   46/2013   a   jeho   uznesením   z 30.   apríla   2014, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 15/2014 a jeho uznesením zo 14. mája 2014.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľovi   a jeho   otcovi   bolo 15. apríla 2013 vznesené obvinenie za trestný čin podplácania spolupáchateľstvom podľa § 20 a § 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona. Toho istého dňa boli sťažovateľ a jeho otec   zadržaní.   Sťažovateľ   bol   uznesením   špecializovaného   súdu   sp.   zn.   Tp   27/13 zo 17. apríla   2013   prepustený   zo   zadržania.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   prokurátor sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   najvyšší   súd   na   verejnom   zasadnutí   23.   apríla   2013. Bezprostredne pred začatím verejného zasadnutia bolo sťažovateľovi doručené uznesenie o rozšírení   jeho   obvinenia   za trestný   čin   podplácania   spolupáchateľstvom   podľa   §   20 a § 333   ods.   1   a   2   písm.   b),   3 Trestného   zákona.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 5 Tost 14/2013 z 23. apríla 2013 rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby „v trestnej veci podľa § 20, § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona“ z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm.   b)   a c)   Trestného   poriadku.   Sťažovateľ   považuje   obvinenie   za „vyfabulované“ na základe   tvrdení   bývalého   obchodného   partnera   jeho   otca,   ktorý   sa   usiloval o diskreditáciu jeho otca.

Prokurátor   podal   na   sťažovateľa   a jeho   otca   25.   septembra   2013   obžalobu. Uznesením sp. zn. 2 Tost 4/2014 z 18. marca 2014 najvyšší súd rozhodol, že naďalej trvá dôvod väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Sťažovateľ podal 6. februára 2014 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej rozhodol   špecializovaný   súd   uznesením   sp.   zn.   PK-2T   46/2013   z 30.   apríla   2014   tak, že ju zamietol.   Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   uzneseniu   sťažnosť,   ktorú   najvyšší   súd zamietol uznesením sp. zn. 6 Tost 15/2014 zo 14. mája 2014.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   o jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   špecializovaného   súdu „rozhodoval   namiesto   v minulosti   náhodne   prideleného   druhého   senátu   šiesty   senát Najvyššieho súdu SR bez opory v zákone a rozvrhu práce, čím došlo k odňatiu zákonného sudcu a neboli naplnené požiadavky zákonnej väzby sťažovateľov“.

V sťažnosti   uvádza,   že   najvyšší   súd   rozhodol   o jeho   vzatí   do   väzby   uznesením z 23. apríla 2013 v trestnej veci prečinu podplácania spolupáchateľstvom podľa § 20 a § 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona, z čoho vyplýva, že „pri rozhodovaní o vzatí do väzby súdy rozhodovali výlučne o skutku kvalifikovanom ako prečin“. Podľa § 76 ods. 6 písm. a) Trestného poriadku ak je trestné stíhanie vedené pre prečin, nesmie celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom presiahnuť dvanásť mesiacov. Väzba sťažovateľa trvá viac ako pätnásť mesiacov. Sťažovateľ namieta, že jeho väzba nemá podklad v zákonnom rozhodnutí o vzatí do väzby, a preto je nezákonná.

Sťažovateľ   namieta   aj   dĺžku   doteraz   vykonanej   väzby,   ktorú   považuje za neprimeranú. Poukazuje na to, že v konaní boli zadovážené všetky dôkazy, vypočutých bolo takmer 30 svedkov, vyšetrovanie bolo ukončené 27. augusta 2013 a prokurátor podal 25. septembra 2013 obžalobu.

V súvislosti   s uvedeným   priebehom   trestného   konania   s poukazom   na judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“;   rozsudok   vo   veci   Darvas   proti Maďarsku   z 11.   1.   2011   a rozsudok   vo   veci   Letellier   proti   Francúzsku   z 26.   6.   1991) namieta,   že   ďalšie   trvanie   kolúznej   väzby   nie   je   dôvodné,   pretože   v jeho   veci   boli zhromaždené všetky dôkazy, podaná obžaloba a na hlavnom pojednávaní je možné čítať výpovede svedkov z prípravného konania. Navyše poukazuje na to, že touto argumentáciou sa špecializovaný   súd   ani najvyšší   súd   nezaoberal.   Podľa   sťažovateľa   súdy   nezvažovali pri rozhodovaní   dôkazy   a tvrdenia   svedčiace   v jeho   prospech.   Poukazuje   na   výpovede svedkov (K., J., G., zamestnancov pracujúcich v areáli C...), z ktorých vyplývajú opačné tvrdenia   ako   z výpovedí,   na   ktoré   poukázal   špecializovaný   súd,   pričom   v doterajších rozhodnutiach o väzbe nie je odôvodnené, prečo súdy uprednostnili práve tieto výpovede týchto svedkov a nevzali do úvahy protichodné výpovede. Napadnuté uznesenia nereagujú na   žiadnu   zo   skutočností,   ktoré   vyvracajú   reálnosť   obavy   z kolúzneho   správania sťažovateľa.   Osobitne   sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   je   neprijateľné,   aby   bola   jeho   väzba odôvodnená rodinným pomerom s druhým obžalovaným, ku ktorému sa má podľa súdov vzťahovať obava z kolúzneho konania. Nesúhlasí tiež s odôvodnením obavy z kolúzneho správania   poukazom   na   rozsudok   v inej   trestnej   veci   týkajúcej   sa   prečinu   výtržníctva, v ktorej sťažovateľ vykonal peňažný trest s účinkami zahladenia odsúdenia.

Sťažovateľ ďalej namieta, že konajúce súdy sa nezaoberali možnosťou nahradenia jeho   väzby   dohľadom   probačného   a mediačného   úradníka   a neprijali   v tejto   súvislosti žiadne rozhodnutie.

Za   odňatie   práva   na   súdnu   ochranu   sťažovateľ   považuje   to,   že   najvyšší   súd v napadnutom uznesením odkázal na svoje predošlé rozhodnutia v tejto veci a konštatoval, že vzhľadom na podrobné odôvodnenie, čo zakladá dôvody väzby, sa nebude opätovne zaoberať týmito skutočnosťami. Sťažovateľ namieta, že súdy rozhodujú o dôvodoch väzby vždy   podľa   stavu v čase rozhodovania, a preto nemožno akceptovať postup najvyššieho súdu, ktorý sa s odkazom na predošlé rozhodnutia odmietol zaoberať týmito skutočnosťami.

Sťažovateľ   uvádza,   že   uznesenie   špecializovaného   súdu   bolo   doručené   jeho obhajcovi 7. augusta 2014 (zrejmý preklep, pozn.) a ten obratom odoslal podanie, ktoré bolo doručené špecializovanému súdu 9. mája 2014, v ktorom oznámil, že odôvodnenie sťažnosti doplní do piatich dní, vzhľadom na to, že 8., 10. a 11. mája 2014 boli dni pracovného pokoja.   Doplnenie   odôvodnenia   sťažnosti   podal   na   poštovú   prepravu   12.   mája   2014. Sťažovateľ namieta: „Dňa 14. 5. 2014 rozhodol Najvyšší súd SR bez toho, aby sa týmto podaním zaoberal, čo odôvodnil tým, že do času rozhodovania mu podanie nebolo doručené a dňa 16. 5. 2014 mal Špecializovaný trestný súd naplánované hlavné pojednávanie. Takéto odôvodnenie   nemožno   akceptovať.   Hlavné   pojednávanie   nijako   nebráni   rozhodovaniu o sťažnosti   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   o väzbe   a prípadné   technické   problémy pri doručovaní   podania   alebo   spisu   medzi   Špecializovaným   trestným   súdom   a Najvyšší súdom SR nemôžu byť dôvodom pre odopretie prístupu k súdu.“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol, že špecializovaný súd   a najvyšší   súd   napadnutými rozhodnutiami porušili   jeho základné práva   podľa   ústavy   a práva   podľa   dohovoru,   ktoré   uviedol   v petite.   V nadväznosti na to navrhuje,   aby   ústavný   súd   zrušil   napadnuté   uznesenia   a prikázal   prepustiť   ho neodkladne z väzby na slobodu. Sťažovateľ žiada aj o priznanie finančného zadosťučinenia 15 000 € a úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

1.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   ústavy   a práv   podľa dohovoru uznesením špecializovaného súdu z 30. apríla 2014

Právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu   základným   právam   a   slobodám v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity a je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Preskúmanie uznesenia špecializovaného súdu, a tým aj poskytnutie ochrany právam, ktoré   označil   sťažovateľ,   patrilo   do   kompetencie   najvyššieho   súdu   v   rámci   konania o sťažnosti. Ústavný súd sa preto nemohol samostatne zaoberať námietkami sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniu špecializovanému súdu z 30. apríla 2014, a preto sťažnosť v tejto časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci na jej prerokovanie.

2.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   ústavy   a práv   podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu zo 14. mája 2014

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   každé   pozbavenie   slobody   musí   byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné s účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je ochrana   jednotlivca   proti   svojvôli   (mutatis   mutandis II. ÚS   55/98,   I.   ÚS   177/03,   III.   ÚS   7/00).   Ústavný   súd   preto   v   prípade   namietaného porušenia čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám   hodnotil   skutočnosti,   ktoré   viedli   všeobecný   súd   k   tomu,   že   uprednostnil   určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl.   124   ústavy)   je   preskúmať   zlučiteľnosť   opatrenia,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený slobody,   s   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).

Súčasťou   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ústavy   je   aj   právo   obvineného iniciovať konanie o preskúmanie zákonnosti jeho väzby. Aj z judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 4 dohovoru vyplýva, že súd nemusí odpovedať na každý argument v podaní obvineného, ktorým   sa   domáha   preskúmania   rozhodnutia   o   väzbe,   sudca   sa   však   musí   vysporiadať s konkrétnymi skutočnosťami v ňom uvedenými, ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu nevyhnutných   podmienok   na   zákonné   pozbavenie   osobnej   slobody.   Pritom   argumenty súdu pre   a   proti   väzbe   nemôžu   byť   všeobecné   a   abstraktné,   ale   musia   sa   opierať o konkrétne skutočnosti   týkajúce   sa   danej   osoby   a   veci   (napr.   Boicenco   v.   Moldavsko, rozsudok z 11. 7. 2006, bod 142).

1.1   Sťažovateľ   tvrdí,   že   o jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   špecializovaného   súdu rozhodoval senát, ktorému bola jeho vec pridelená, „bez opory v zákone a rozvrhu práce“.

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojej sťažnosti (ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný) označil, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené aj jeho základné právo podľa čl. 17   ústavy   a právo   podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru,   avšak   v odôvodnení   svojej   sťažnosti vo vzťahu   k tejto   námietke   neuviedol   žiadny   ústavnoprávne   relevantný   argument. Neuviedol,   v rozpore   s ktorým   ustanovením   zákona   a rozvrhu   práce   najvyššieho   súdu je namietaný postup, ani ktorý senát najvyššieho súdu bol v súlade s rozvrhom práce podľa jeho názoru príslušný na prerokovanie jeho sťažnosti. Zo skutočnosti, že o sťažnosti proti predchádzajúcemu   uzneseniu   o väzbe   rozhodoval   senát   najvyššieho   súdu   „2   Tost“, nemožno robiť žiadne závery pre nasledujúce rozhodovanie v konaní o väzbe, sťažovateľ neuviedol žiadne odôvodnenie ani na podporu tohto názoru a zo sťažnosti nevyplýva žiadny iný   jeho   argument,   a preto   je   nepochybné,   že   sťažnosť   v tejto   časti   neobsahuje   riadne odôvodnenie (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je povinný vykonať advokát tak, aby také   úkony   boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom (napr. II. ÚS 117/05).

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 17 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   neuviedol   k tejto   námietke   žiadnu   argumentáciu, ktorá   by   mohla   byť   v príčinnej   súvislosti   s niektorým   z označených   práv,   ústavný   súd ju posúdil aj ako zjavne neopodstatnenú.

1.2   Sťažovateľ   namieta   nezákonnosť   väzby   v súvislosti   s uplynutím   maximálnej prípustnej doby väzby. Poukazuje na to, že „v návrhu na vzatie do väzby prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry SR zo dňa 16. 4. 2013 zn. VII/2 Gv 60/13-9 navrhuje   vzatie   sťažovateľa   do   väzby   v   trestnej veci prečinu podplácanie   podľa   § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracoviska v Banskej Bystrici uznesením sp. zn.   Tp 27/2013 zo dňa   17. 4. 2013   rozhodol   v   trestnej   veci   proti   sťažovateľovi   pre   prečin   podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona tak, že návrhu prokurátora na vzatie sťažovateľa do väzby nevyhovel a prepustil ho zo zadržania na slobodu. Proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracoviska v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. Tp 27/2013 zo dňa 17. 4. 2013 podal prokurátor sťažnosť na Najvyšší súd SR. Najvyšší súd SR   v   trestnej   veci   sťažovateľa   pre   skutok   kvalifikovaný   ako   spolupáchateľstvo   prečinu podplácania podľa § 20, § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona rozhodol uznesením NS SR zo dňa 23. 4. 2013 sp. zn. 5 Tost 14/2013 tak, že sa sťažovateľ berie do väzby. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ bol vzatý do väzby za prečin podplácania podľa § 20, § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona a pri rozhodovaní o vzatí do väzby súdy rozhodovali výlučne o skutku kvalifikovanom ako prečin. V prípade prečinu v zmysle ust. § 76 ods. 6 písm. a) Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom konaní   spolu   s   väzbou   v   konaní   pred   súdom   nesmie   presiahnuť   dvanásť   mesiacov. V súčasnosti sa sťažovateľ nachádza vo väzbe viac ako 15 mesiacov...“.

Najvyšší súd k tejto námietke v napadnutom uznesení uviedol: „Obžalovaným S. S. a A. S. bolo vznesené obvinenie pre skutok, ktorý je predmetom obžaloby 15. apríla 2013 s tým, že obžalovaní sa dopustili prečinu podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák... Uznesením z 22. apríla 2013 bolo opätovne vznesené obvinenie A. S. S. S. pre ten istý skutok, ale už ako zločin podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 Tr. zák. spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. A. S. uznesenie o zmene právnej kvalifikácie   odmietol   prevziať.   Uznesenie   bolo   obžalovanému   doručované   v deň rozhodovania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o vzatí do väzby.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o vzatí obžalovaných do väzby uznesením z 23. apríla 2014.

S poukazom na konštatované sa lehota trvania väzby u obžalovaného A. S. počíta podľa ust. § 76 ods. 6 písm. b) Tr. por.

Podstatné   pre   počítanie   lehoty   trvania   väzby   u obžalovaného   sú   tie   skutočnosti, že v uznesení   o vznesení   obvinenia   z 15.   apríla   2013   a 22.   apríla   2013   bola   zachovaná totožnosť skutku a že došlo k zmene právnej kvalifikácie konania obžalovaných, čo im bolo známe,   či   sa   to   stalo   postupom,   ktorý   zvolil   vyšetrovateľ   (vydaním   ďalšieho   uznesenia o vznesení obvinenia) alebo upozornením na zmenu právnej kvalifikácie alebo návrhom prokurátora na zmenu dôvodov väzby je jedno...“

Najvyšší súd v citovanej časti dostatočne podrobne a v súlade so zákonom reagoval na námietku sťažovateľa a ústavný súd sa s týmto odôvodnením plne stotožňuje. Sťažovateľ neuviedol   žiadny   argument,   ktorý   by   spochybňoval   názor   najvyššieho   súdu,   že   trestné konanie proti sťažovateľovi je vedené od začiatku pre ten istý skutok bez ohľadu na jeho právnu kvalifikáciu, ktorá sa v priebehu konania môže meniť. Vzhľadom na to, že trestné konanie   proti   sťažovateľovi   je   vedené   za   zločin   podplácania, za   ktorý   bola   aj   podaná obžaloba, je maximálne prípustná doba 36 mesiacov. Ku dňu podania sťažnosti trvala väzba sťažovateľa 15 mesiacov, a teda nepresiahla zákonom ustanovenú hranicu.

Ústavný súd preto hodnotí aj túto námietku ako zjavne neopodstatnenú.

1.3   Sťažovateľ   namieta,   že   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   neobsahuje dostatočné   odôvodnenie   ďalšieho   trvania   kolúznej   väzby   a najvyšší   súd   sa   v ňom nevysporiadal   s jeho   podstatnými   argumentmi   proti   väzbe.   Za   neprípustné   považuje aj odkaz na predošlé rozhodnutia o väzbe a konštatovanie najvyššieho súdu, že nepovažuje za potrebné opakovať v napadnutom uznesení dôvody kolúznej väzby.

Najvyšší   súd   v relevantnej   časti   napadnutého   uznesenia   odkázal   na   odôvodnenie svojho rozhodnutia o vzatí sťažovateľa do väzby, kde uviedol skutočnosti, ktoré zakladajú dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Ďalej konštatoval:

«Vzhľadom   k tomu,   že   v každom   rozhodnutí,   ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť o prepustenie z väzby obžalovaného Špecializovaným trestným súdom alebo rozhodnutím o sťažnosti obžalovaného proti citovaným uzneseniam sa súdy touto skutočnosťou zaoberali. Najvyšší súd Slovenskej republiky odkazuje na odôvodnenia konajúcich súdov a dodáva: že ustanovenie   §   71   ods.   1   písm.   b)   nevymedzuje   dôvody   kolúznej   väzby   taxatívnym výpočtom. Citované ustanovenie vyžaduje na naplnenie dôvodov väzby okrem skutočností uvedených   v odseku   1)   pod   písm.   b)   buď   pôsobenie   na   svedkov,   znalcov   alebo spoluobvinených   alebo   iné   marenie   objasňovania   skutočností   závažných   pre   trestné stíhanie.   Objasňovaním   skutočností   závažných   pre   trestné   stíhanie   je   dokazovanie skutočností uvedených v § 119 ods. 1 Tr. por. Tieto skutočnosti musia mať pre trestné stíhanie podstatný význam.

Z konštatovaného   vyplýva,   že   dôvodom   kolúznej   väzby   nemusia   byť   len   tie skutočnosti, že obvinení pôsobili na konkrétnych svedkov v konkrétnej veci alebo môžu byť nimi aj iné skutočnosti a iné marenia skutočností závažných pre trestné stíhanie. Priame pôsobenie na svedkov počas prípravného konania nebolo zaregistrované. V tomto smere je potrebné sa stotožniť s obhajobou. Určité náznaky sa vyskytujú vo výpovedi S. Zo znenia skutku však vyplýva, ako obvinený pri páchaní trestnej činnosti ovplyvňoval pracovníkov daňového   úradu   a manipuloval   s nimi   a vytváral   „atmosféru“,   na základe   ktorých   mu pracovníci daňového úradu dávali informácie, ktoré žiadal. Tieto skutočnosti zakladajú dôvod   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   Tr.   por.   Ako   už   bolo   konštatované v predchádzajúcej   časti   tohto   konajúce   súdy   v rozhodnutiach   o žiadostiach   obvineného o prepustenie   z väzby   a súdy   rozhodujúce   o sťažnostiach   obžalovaného   podrobným spôsobom rozvádzali, čo zakladá dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. a preto najvyšší   súd   nebude   opätovne   sa   týmto   skutočnosťami   zaoberať.   Aj   z tohto   dôvodu, že obžaloba bola podaná na Špecializovaný trestný súd 25. septembra 2013, odvtedy sa nevykonali   vo   veci   žiadne   úkony,   ktoré   by   mohli   určitým   spôsobom   zmeniť   postavenie obžalovaných alebo vyvolať zmenu v dôvodoch väzby.»

Ústavný   súd   pri   skúmaní   opodstatnenosti   námietok   sťažovateľa   proti   uzneseniu najvyššieho súdu vzal do úvahy aj obsah uznesenia špecializovaného súdu z 30. apríla 2014, vychádzajúc pritom   zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa   ktorého odôvodnenia rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho,   resp.   sťažnostného   súdu   nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Uznesenie   špecializovaného   súdu   z 30.   apríla   2014   sťažovateľ   k sťažnosti   nepripojil (hoci ho napadol sťažnosťou), ústavný súd však zistil, že je súčasťou sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 10829/2014.

Špecializovaný súd v odôvodnení uznesenia z 30. apríla 2014 okrem iného uviedol: „Všeobecne k dôvodom väzby A. S. Špecializovaný trestný súd v Pezinku odkazuje na uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn.   2 Tost 4/2014   zo   dňa 25. 02. 2014 a 2 Tost 4/2014 zo dňa 18. 03. 2014 z dôvodu, že skutkové ani právne okolnosti posudzovania   dôvodov   väzby   sa   u obvineného   A.   S.   v podstate   nezmenili   vo   vzťahu k dôvodom   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   Tr.   por.,   naopak   podľa   názoru Špecializovaného trestného súdu sa ešte zosilnili právoplatným rozhodnutím iného súdu v inej trestnej veci obžalovaného, čo súd vysvetlí v nasledujúcej časti odôvodnenia... Dôvody kolúznej väzby sa týkajú aj obžalovaného A. S. ako podľa obžaloby údajného spolupáchateľa   korupčnej   trestnej   činnosti,   dôvodom   ktorej   malo   byť   práve   finančné pôsobenie na osobu svedkyne Z. vo funkcii riaditeľky Daňového úradu Šamorín za účelom získania   osobných,   najmä   informačných   a finančných   výhod,   ako   aj   vykonštruovaných skutočností   týkajúcich   sa   uplatňovania   nadmerných   odpočtov   DPH,   ktoré   však   podľa výpovedí viacerých svedkov (S., B., Z.) nemalo byť ojedinelou praktikou... Potreba vypočuť spomenutých svedkov na hlavnom pojednávaní je zrejmá, lebo s poukazom na ustanovenie § 2   ods.   18   Tr.   por.   konanie   pred   súdom   je   ústne   a podľa   §   2   ods.   19   Tr.   por.   pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní smie súd prihliadať len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon nestanovuje inak. Je síce pravdou, že podľa § 264 ods. 1 Tr. por., ak sa svedok odchýli v podstatných bodoch od svojej skoršej výpovede, môže mu byť na návrh prokurátora, obžalovaného alebo obhajcu zápisnica o jeho skoršej výpovedi predložená na vysvetlenie rozporov v jeho výpovediach, ale ani po takomto postupe nie je zaručené, že prípadné kolúzne aktivity obžalovaného nespôsobia také rozpory, ktoré by súd v pochybnostiach   musel   vyhodnocovať   v jeho   prospech.   Účelom   kolúznej   väzby   je   o.   i. takejto situácii pri dokazovaní na hlavnom pojednávaní zabrániť...

Pokiaľ   sa   obžalovaný   dovoláva   potreby   individualizácie   a špecifikácie   dôvodov kolúznej   väzby   pri   rozhodovaní   súdov   vo   vzťahu   výhradne   k jeho   osobe...   a poukazuje na tzv. doktrínu zosílených dôvodov väzby, je potrebné si uvedomiť a prihliadnuť aj k tomu, že v osobách spoluobžalovaných sa nejedná len o údajných spolupáchateľov, ale aj o osoby v rodinnom pomere, čím sa obzvlášť zosiluje skutočnosť, že čo vo vedenom trestnom konaní môže byť na prospech, či neprospech jednému z nich, bezprostredne sa dotýka aj druhého spoluobžalovaného, pričom súd poukazuje aj na požadované uvedenie zosílených dôvodov väzby   v tom,   že   počas   trvania   väzby   vyšlo   práve   relevantným   spôsobom   najavo, že konkrétne A. S. sa mal v minulosti (14. 03. 2011) dopustiť násilného konania so zbraňou vo vzťahu k osobe Ľ. S., ktorý mal S. S. vydierať pod hrozbou trestného stíhania. Ľ. S. je v prejednávanej trestnej veci Špecializovaného trestného súdu v postavení svedka, ktorý bez   toho,   aby   súd   hodnotil   dôkazy,   vypovedal   v prípravnom   konaní   v neprospech spoluobžalovaných a bol dokonca oznamovateľom ich údajnej trestnej činnosti. Obžalovaný A.   S.   bol za uvedené   konanie   kvalifikované   ako   prečin   výtržníctva,   podľa   §   364   ods.   1 písm. a), ods. 2 písm. b) Tr. zák. už aj právoplatne odsúdený...“

Posúdiac   obsah   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   z   hľadiska   námietok sťažovateľa, je ústavný súd tohto názoru, že najvyšší súd sa ústavne prijateľným spôsobom vysporiadal s jeho argumentáciou. Uznesenie najvyššieho súdu posudzované v spojitosti s uznesením   špecializovaného   súdu   obsahuje   konkrétne,   logické   a   presvedčivé odôvodnenie o trvaní dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, a tým aj na zamietnutie   sťažnosti.   Spôsob   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   odkazom na preskúmavané   rozhodnutie   považuje   ústavný   súd   z   hľadiska   jeho   preskúmateľnosti za prípustný,   pretože   sťažovateľ   bol   s   obsahom   rozhodnutia   špecializovaného   súdu oboznámený (obdobne napr. IV. ÚS 614/2012).

Pokiaľ   sťažovateľ   hodnotí   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu v spojení   s uznesením   špecializovaného   súdu   ako   opakovanie   tých   istých   skutočností bez prihliadnutia na jeho protiargumenty, ústavný súd uvádza, že v súlade s jeho stabilnou judikatúrou   takýto   spôsob   formulovania   odôvodnenia   rozhodnutia   (odvolanie sa na predchádzajúce   rozhodnutia   o   väzbe   sťažovateľa)   možno   z   hľadiska   jeho preskúmateľnosti považovať za ústavne udržateľný (m. m. IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08, IV. ÚS 314/08, IV. ÚS 364/2014).

Navyše   však   ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   uvedených   rozhodnutí nemôže   s týmto   hodnotením   sťažovateľa   súhlasiť.   V konaní   o žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby, ktoré bolo právoplatne skončené zamietnutím jeho sťažnosti, súdy skúmali existenciu skutočností odôvodňujúcich jeho kolúznu väzbu a rozsiahlo odôvodnili (berúc do úvahy konanie ako celok) konkrétnymi skutočnosťami vyplývajúcimi z dosiaľ vykonaného   trestného   konania   splnenie   materiálnych   podmienok   jeho   väzby.   Podrobne sa zaoberali posúdením, či trvá dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, a uviedli, o ktoré   dôkazné   prostriedky   svoj   záver   opierajú.   Záver   najvyššieho   súdu   o dôvodnosti trestného   stíhania   aj   dôvodnosti   ďalšieho   trvania   kolúznej   väzby   považuje ústavný   súd za dostatočne odôvodnený.

Trestný   poriadok,   ústava   a ani   dohovor   nepodmieňujú   dlhšie   trvajúcu   väzbu pristúpením   ďalších   nových   skutočností   odôvodňujúcich   ten   istý   (od   okamihu   vzatia do väzby existujúci), prípadné iný dôvod väzby. Nevyhnutnou podmienkou ďalšieho trvania väzby v prípade nepristúpenia nových okolností je pretrvávanie tých skutočností, ktorými súdy odôvodnili väzbu, ktorých existencia musí byť hodnotená v každom konaní o väzbe samostatne v závislosti na postupe v konaní a vývoji dôkaznej situácie, ako aj v kontexte špecifických okolností týkajúcich sa konkrétneho obvineného.

Ďalšie trvanie väzby sťažovateľa bolo v napadnutom konaní odôvodnené potrebou eliminovať   možné   ovplyvnenie   svedkov   (Z.,   S.,   S.,   B.),   obavu   z ktorého   najvyšší   súd odôvodnil   zo   spôsobu   konania   sťažovateľa   a jeho   otca,   o ktorom   vypovedali   práve   títo svedkovia. Podstatné pritom je, že v čase rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby nemohli byť svedkovia ešte vypočutí v súdnom konaní, pretože termín hlavného pojednávania bol špecializovaným súdom určený 14. apríla 2014 po tom, ako najvyšší súd uznesením z 2. apríla 2014 zrušil jeho uznesenie o odmietnutí obžaloby z 10. januára 2014. Tento   postup   teda   nenasvedčuje   prieťahom   zo strany   súdu   konajúceho   o veci   samej. Najvyšší súd hodnotil trvanie kolúznej väzby aj v spojení s novou skutočnosťou, ktorou je odsúdenie sťažovateľa za skutok kvalifikovaný ako trestný čin výtržníctva, ktorého sa dopustil so zbraňou, a vo vzťahu k osobe Ľ. S., ktorý nebol ešte v súdnom konaní vypočutý ako svedok. Sťažovateľ namieta, že na túto okolnosť súdy nemohli prihliadať. Zohľadnenie povahy inej trestnej činnosti obvineného v súvislosti s jeho väzbou v inom konaní je pritom bežne   súdmi   akceptovanou   a vo   väzobných   rozhodnutiach   uvádzanou   skutočnosťou pri posúdení   osoby   obvineného   v kontexte   hodnotenia   nebezpečenstva,   že   sa   dopustí konania,   ktorému   má väzba   zabrániť.   Okolnosť   zahladenia   odsúdenia   totiž   neznamená, že sťažovateľ   trestný   čin   nespáchal,   ale   že   súdy   nemôžu   na   túto   okolnosť   prihliadať pri ukladaní trestu v inom konaní.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že najvyšší súd neakceptoval jeho argumenty proti väzbe vyplývajúce taktiež z dôkazných prostriedkov zabezpečených v trestnom konaní, nemožno z toho podľa názoru ústavného súdu dospieť k záveru, že súdy sa týmito argumentmi vôbec nezaoberali.   Naopak,   najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   (v   spojení   s uznesením špecializovaného   súdu)   hodnotil   aj   argumentáciu   sťažovateľa,   dospel   však   k záveru, že v danom štádiu konania nespochybňuje tie zistenia, ktoré posúdil ako dôvod kolúznej väzby.

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu zo 14. mája 2014 nemožno považovať za arbitrárne a ani za zjavne neodôvodnené, a preto nemá   dôvod   zasiahnuť do   právnych   záverov   najvyššieho   súdu.   Z   toho   dôvodu   posúdil sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Rovnaký záver sa vzťahuje aj na námietku neprimeranej dĺžky trvania väzby, ktorej posúdenie   bezprostredne   súvisí   so   záverom   o ústavnej   akceptovateľnosti   uznesenia o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa. Väzba sťažovateľa trvá od 23. apríla 2013 o 15.30   h   s tým,   že   sa   do   jej   trvania   započítava   doba   od   15.   apríla   2013   od 7.48   h do 17. apríla 2013 do 22.40 h. Dôvodnosť väzby sťažovateľa je pravidelne podrobovaná súdnej   kontrole,   pred   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   bola   ostatný raz posudzovaná   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Tost   4/2014   z 18.   marca   2014. Prieťahy v konaní o veci samej sťažovateľ v súvislosti s dobou väzby nenamieta. Ústavný súd preto odmietol aj námietku neprimeranej doby dočasného pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa.

1.4Sťažovateľ   odôvodnil   namietané   porušenie   svojich   práv   aj   postupom najvyššieho súdu, ktorý rozhodol o jeho sťažnosti skôr, ako mu bolo doručené jej písomné odôvodnenie,   pričom   sťažovateľ   včas   oznámil   termín   doplnenia   odôvodnenia špecializovanému súdu.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol: „Proti   uzneseniu   prvostupňového   súdu   podal   sťažnosť   obžalovaný   do   zápisnice o verejnom   zasadnutí.   9.   mája   2014   bolo   Špecializovanému   trestnému   súdu   v Pezinku doručené podanie obžalovaného, označené ako sťažnosť, v ktorom bolo uvedené, že dňa 30. apríla   2014   vydal   príslušný   súd   uznesenie,   č.   k.   PK-2 T   46/2013,   ktorým   zamietol žiadosť   o prepustenie   z väzby.   Proti   vyššie   uvedenému   uzneseniu   podáva   obžalovaný sťažnosť,   ktorú   bezodkladne   v lehote   5   dní   odôvodní.   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky bolo predmetné podanie doručené 9. mája 2014. Do dňa konania neverejného zasadnutia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky nebolo doručené písomné odôvodnenie sťažnosti.   Zo strany   obhajoby   ide   o uznesenie   prieťahy   v konaní.   Obhajca,   obžalovaný si vypočuli   rozhodnutie   a odôvodnenie   prvostupňového   súdu.   Do   zápisnice   zahlásil sťažnosť.   Po 7. dňoch   od   vyhlásenia   rozhodnutia   obhajca   zaslal   súdu   prípis,   ktorý je citovaný v predchádzajúcom odseku a sám si určil lehotu na odôvodnenie sťažnosti, ktorá mala   uplynúť   1   deň   pred   konaním   hlavného   pojednávania.   Takýto   postup   zo   strany obhajoby   je v rozpore so   zásadami   činnosti advokáta.   Pretože vedel o termíne   konania hlavného pojednávania a mal dosť času na odôvodnenie sťažnosti v primeranej lehote. S poukazom na konštatované skutočnosti,   vzhľadom na to,   že ide o rozhodovanie o väzbe, najvyšší súd sa v odôvodnení bude zaoberať skutočnosťami uvedenými v žiadosti o prepustenie z väzby...“

Okresný súd oznámil sťažovateľovi a jeho obhajcovi uznesenie o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby v súlade s § 179 ods. 1 Trestného poriadku jeho vyhlásením v ich prítomnosti   30.   apríla   2014.   Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   sťažnosť   bezprostredne po jeho vyhlásení do zápisnice o verejnom zasadnutí. Uznesenie špecializovaného súdu bolo doručené   obhajcovi   sťažovateľa   7.   mája   2014.   Obhajca   sťažnosť   odôvodnil   a podal ju na poštovú prepravu 12. mája 2014.

Z uvedeného vyplýva, že obhajca sťažovateľa mal dostatok času na kvalifikované odôvodnenie sťažnosti, ktoré mohol podať tak, aby ho mal najvyšší súd včas k dispozícii. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru týkajúcu sa prvotného rozhodovania o vzatí do väzby, podľa ktorej Trestný poriadok v žiadnom svojom ustanovení výslovne   neukladá   sudcovi   pre   prípravné   konanie   povinnosť   pred   predložením   spisu nadriadenému   súdu   vyčkať   na   doručenie   písomného   vyhotovenia   uznesenia   o   vzatí obvineného   do   väzby   pre   účel,   aby umožnil   obvinenému alebo jeho   obhajcovi   doplniť dôvody   podanej   sťažnosti,   pokiaľ   takéto   uznesenie   bolo   obvinenému   a jeho   obhajcovi riadne oznámené v ich prítomnosti a obvinený využil svoje právo podať proti oznámenému uzneseniu   sťažnosť   priamo   do   zápisnice   o   výsluchu   (III.   ÚS   101/2013).   Nadväzujúc na uvedené, nemožno považovať za dôvodnú námietku sťažovateľa, ktorý bol oboznámený s obsahom   predošlých   rozhodnutí   o jeho   väzbe,   a teda   závery   špecializovaného   súdu nemohli byť pre neho celkom neznáme a uznesenie o zamietnutí žiadosti mu bolo doručené v časovom   predstihu,   ktorý   mu   umožňoval   za   pomoci   obhajcu   doplniť   odôvodnenie sťažnosti. V kontexte sťažnosti nie je pre posúdenie zachovania práva sťažovateľa predložiť argumenty proti väzbe rozhodujúca schopnosť obvineného alebo jeho zvoleného obhajcu podanú   sťažnosť   súčasne   aj   odôvodniť,   ale   podstatné   je,   či   procesný   postup   súdu umožňoval obvinenému tak urobiť za pomoci jeho obhajcu. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal túto možnosť zachovanú.

Ústavný súd navyše považoval za potrebné poukázať na to, že sťažovateľ nepredložil v   doplnení   sťažnosti   z 11.   mája   2014   také   argumenty,   ktoré   by   mu   neboli   známe už pri podaní sťažnosti a ktoré by boli podstatne odlišné od tých, ktoré uviedol v žiadosti o prepustenie z väzby, ktorými sa najvyšší súd v konaní o sťažnosti zaoberal.

Z § 2 ods. 6 Trestného poriadku vyplýva požiadavka, aby orgány činné v trestnom konaní   a   súdy   vybavovali   a rozhodovali   väzobné   veci   prednostne   a urýchlene.   Táto skutočnosť musí byť sťažovateľovi aj jeho obhajcovi známa. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný   súd   zároveň   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že nemožno   účinne   namietať porušenie sťažovateľom označených práv takým postupom najvyššieho súdu, ktorým tento v súlade   s Trestným   poriadkom   a judikatúrou   ústavného   súdu   rozhodol   vo   väzobnej veci sťažovateľa prednostne a urýchlene (IV. ÚS 7/2013), majúc na zreteli aj nariadený termín hlavného pojednávania.

Ústavný súd preto považuje aj túto časť sťažnosti za zjavne neopodstatnenú.

1.5   Sťažovateľ   napokon   namieta,   že   najvyšší   súd   sa   nezaoberal   možnosťou nahradenia   jeho   väzby   dohľadom   probačného   a mediačného   úradníka   a neprijal   v tejto súvislosti žiadne rozhodnutie.

Ústavný súd sa už vyjadril k tejto námietke vo svojich rozhodnutiach (I. ÚS 35/2014, I. ÚS 314/2014) o predošlých sťažnostiach sťažovateľa, ktoré sa týkali v podstate rovnakej skutkovej situácie, keď sťažovateľ nenavrhol v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby nahradenie väzby sľubom, peňažnou zárukou alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka   (§ 80   Trestného   poriadku).   Ústavný   súd   uviedol,   že   napriek   tomu,   že   pri rozhodovaní   o   väzbe   sú   súdy   povinné   zvážiť   všetky   možnosti   nahradenia   väzby prostriedkami,   ktoré   poskytuje   Trestný   poriadok,   v   rámci   odôvodnenia   rozhodnutia, je povinnosťou   súdu   vysporiadať   sa   len   s   rozhodnutím   o   tých   prostriedkoch,   ktorých použitie v konaní bolo sťažovateľmi navrhnuté.

Pretože sťažovateľ v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo 6. februára 2014 vrátane   konania   pred   najvyšším   súdom   nepredložil   návrh   na   jej   nahradenie   dohľadom probačného   a mediačného   úradníka,   nemožno   jeho   námietku   v tomto   smere   považovať za dôvodnú.

Ústavný   súd   na   základe   sumarizácie   svojich   čiastkových   záverov   k   sťažnosti pri predbežnom   prerokovaní   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014