znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 522/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Š. H., N., zastúpenej advokátkou JUDr. J. M., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 15655/2013/34, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. H. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2013 doručená sťažnosť Š. H., N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v   spojení   s čl. 48   ods.   2   ústavy   postupom   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 15655/2013/34 a žiada vydať tento nález:

„základné   právo   sťažovateľky   Š.   H.,   na   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym úradným postupom orgánu štátnej správy zaručené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky odkazujúc na porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   postupom   Ministerstva   spravodlivosti   SR v konaní vedenom pod sp. zn. 15655/2013/34, porušené bolo.

Sťažovateľke   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3.834,03   EUR (slovom:   tritisícosemstotridsaťštyri   eur   tri   centy),   ktoré   je   Ministerstvo   spravodlivosti povinné vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľke   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   297,80   EUR..., ktoré   je Ministerstvo spravodlivosti SR   povinné vyplatiť   na   účet   jej právneho   zástupcu JUDr. J. M. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka požiadala listom z 18. decembra 2012 doručeným ministerstvu spravodlivosti 20. decembra 2013 o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Náhradu škody vyčíslila sumou 3 744,01 € predstavujúcou skutočnú škodu a 90,02 € ako trovy konania. Škoda mala sťažovateľke vzniknúť nesprávnym úradným postupom – prieťahmi v konaní vedenom   pred   Okresným   súdom   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 18 C 91/1997 v období rokov 2001 až 2005 a v porušení povinnosti okresného súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. V konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 18 C 91/1997 vystupovala sťažovateľka ako žalobkyňa a domáhala sa vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy proti spoločnosti C. – T. v. o. s., B.   (ďalej   len   „žalovaný“).   Žalobu   v   tejto   veci   sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu 21. augusta 1997. Okresný súd 20. decembra 2001 vydal rozsudok č. k. 18 C 91/97-54, ktorým určil, že skončenie pracovného pomeru je neplatné. Následne okresný súd napriek urgenciám sťažovateľky dva roky nenariadil termín pojednávania a až 1. decembra 2005 vydal rozsudok č. k. 18 C 91/1997-109, ktorým žalovaného zaviazal sťažovateľke zaplatiť náhradu mzdy vo výške 112 792 Sk a nahradiť trovy konania v sume 2 712 Sk. Tento rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   14.   januára   2006.   Následne   sťažovateľka   návrhom z 20. marca   2006   navrhla   súdnemu   exekútorovi   JUDr. L.   J.,   B.   (ďalej   len   „súdny exekútor“),   vykonanie   exekúcie   na   vymoženie   náhrady   mzdy.   Vec   bola   u   súdneho exekútora vedená pod sp. zn. EX 187/2006. Na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 32 CbR 122/2008 zo 16. júna 2011 bol žalovaný 26. júla 2011 vymazaný z obchodného registra.   Sťažovateľka   na   odporúčanie   súdneho   exekútora   podala   18.   apríla   2006 na Okresnom   súde   Bratislava   III   žalobu   proti   spoločníkom   žalovaného   z   titulu   ich zákonného   ručenia,   avšak   konanie   vedené   pod   sp. zn.   23   Cb   86/06   bolo   zastavené uznesením č. k. 23 Cb 86/06-24 z 11. decembra 2006 pre prekážku res iudicata a toto rozhodnutie potvrdil i Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 2 Cob 12/2007-34 zo 6. februára 2007. Sťažovateľka podaním z 10. apríla 2007 požiadala súdneho exekútora, aby exekučné konanie viedol i proti spoločníkom žalovaného. Okresný súd uznesením sp. zn. 4 Er 707/2006 z 18. septembra 2007 nepripustil takúto zmenu návrhu sťažovateľky na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor listom sp. zn. EX 187/2006 z 12. februára   2008   oznámil   sťažovateľke,   že   viesť   exekúciu   proti   spoločníkom   žalovaného nemožno. Následne sťažovateľka požiadala o zmenu exekútora, ktorej okresný súd vyhovel a   uznesením   č.   k.   4   Er   707/2006-35   z 20. augusta   2008   poveril   vykonaním   exekúcie súdneho exekútora JUDr. M. H., B. (ďalej len „nový súdny exekútor“), u ktorého bola vec vedená pod sp. zn. EX 1380/08. Po tom, čo okresný súd uznesením č. k. 4 Er 707/2006-97 zo   17.   októbra   2011   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   pripustenie   zmeny   účastníka exekučného   konania   zo   žalovaného   na   jeho   spoločníkov,   následne   uznesením   č.   k. 4 Er 707/2006-104 zo 16. februára 2012 po zistení, že žalovaný bol z obchodného registra vymazaný, vyhlásil exekúciu za neprípustnú, túto zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Krajský súd, rozhodujúc o podanom odvolaní, uznesením č. k. 17 CoE 48/2012-152 z 22.   augusta   2012 potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   vo   výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a vo zvyšku uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu. Výrok uznesenia o neprípustnosti exekúcie nadobudol právoplatnosť 14. novembra 2012. Pretože pohľadávka sťažovateľky voči žalovanému sa takto stala nevymožiteľnou, a to   v   dôsledku   nečinnosti   okresného   súdu   vo   veci   sp.   zn.   18   C   91/1997,   teda   jeho nesprávneho úradného postupu, vznikla sťažovateľke škoda   vo výške tejto pohľadávky, o predbežné prerokovanie nároku na ktorú žiada ministerstvo spravodlivosti.

Ministerstvo   spravodlivosti   sťažovateľke   listom   sp.   zn.   15655/2013/34   z 18.   júna 2013 oznámilo, že jej žiadosť o náhradu škody považuje za nedôvodnú, pretože neboli naplnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., a zároveň ju vyrozumelo, že tým je predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody ukončené.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka odcitovala čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy a na odôvodnenie ich porušenia postupom ministerstva spravodlivosti v konaní vedenom pod sp. zn. 15655/2013/34 uviedla, že s ohľadom na skutkový stav veci „sa domnieva, že oznámením o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody   zo   dňa   18.   6.   2013,   č.   k.:   15655/2013/342,   ktorým   bol   návrh   na   predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. zo dňa 18. 12. 2012 uznaný za nedôvodný, boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa“, a dodala, že „má za to, že jej návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle zák. č.   514/2003   Z.   z.   zo   dňa   18. 12.   2012   bol   podaný   dôvodne,   keďže   prieťahy   v   konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18/C/91/1997 boli preukázané a tiež bola   preukázaná   príčinná   súvislosť   medzi   nesprávnym   úradným   postupom   (prieťahy v konaní)   a   škodou,   ktorá   sťažovateľke   vznikla   pre   uvedené   prieťahy   v   konaní (nevymožiteľnosť sumy 3.744,01 EUR)“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy postupom ministerstva spravodlivosti v konaní vedenom pod sp. zn. 15655/2013/34.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má právo,   aby   sa   jeho vec...   prerokovala   bez zbytočných prieťahov...

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci ústavný súd preto skúmal, či sú splnené   podmienky   konania   pred   ním   o   sťažnosti   sťažovateľky,   a   dospel   k   záveru,   že vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   vyplývajúci   z   čl.   127   ústavy   je   vylúčená   právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach porušenia   jej   základných   práv   postupom   ministerstva   spravodlivosti   vo   veci   sp.   zn. 15655/2013/34.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným   rozhodnutím,   nezákonným   zatknutím,   zadržaním   alebo   iným   pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred   predbežne   prerokovať   na   základe   písomnej   žiadosti   poškodeného   o   predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na   náhradu   škody,   môže   sa   poškodený   domáhať   uspokojenia   nároku   alebo   jeho neuspokojenej časti na súde.

Ako vyplýva z citovaných ustanovení, v prípade, ak príslušný orgán oznámi písomne poškodenému, že jeho nárok na náhradu škody neuspokojí, poškodený sa môže obrátiť na všeobecný   súd   a   domáhať   sa   uspokojenia   svojho   nároku   na   súde.   Ochrana   práva poškodeného na náhradu škody spôsobenej okrem iného aj nesprávnym úradným postupom orgánu štátu, je teda týmito ustanoveniami zverená všeobecnému súdu.

Ústavný   súd   preto   v   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   dospel k záveru,   že   vzhľadom   na   tento   princíp   vyplývajúci   z   čl.   127   ústavy   je   vylúčená   jeho právomoc   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   sťažovateľkou   uplatnených   námietkach porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   postupom   ministerstva spravodlivosti vo veci vedenej pod sp. zn. 15655/2013/34. Právomoc poskytnúť ochranu základnému   právu   sťažovateľky   na   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným postupom orgánu štátu v prípade, ak nárok na náhradu škody nie je uspokojený v konaní o jeho predbežnom prerokovaní, je totiž zverená zákonom všeobecnému súdu.

Pre   úplnosť   vo   vzťahu   k   námietke   porušenia   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom ministerstva spravodlivosti, ktorý jediný môže byť s ohľadom na petit sťažnosť predmetom preskúmavania   ústavným   súdom   v   tejto   veci,   ústavný   súd   uvádza,   že   ministerstvo spravodlivosti vybavilo žiadosť sťažovateľky o predbežné prekovanie nároku na náhradu škody z 18. decembra 2012 listom z 18. júna 2013, teda pred uplynutím šesťmesačnej lehoty, z čoho je zrejmé, že je vylúčené, aby v postupe ministerstva spravodlivosti došlo k zbytočným prieťahom. Ostatne, aj v prípade, ak by tak neurobilo, sťažovateľke by nebolo znemožnené   v   zmysle   §   16   ods.   4   prvej   vety   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   domáhať   sa uspokojenia nároku na všeobecnom súde.

Iba   to,   že   sťažovateľka   sa   so   spôsobom   vybavenia   svojej   žiadosti   ministerstvom spravodlivosti   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jej sťažnosti.

S ohľadom na uvedené ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky pre nedostatok svojej právomoci.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2013