znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 522/2011-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   K.,   N.;   Mgr.   B.   S.,   S.,   a spoločnosti   S.,   k.   s.,   Ž., zastúpených advokátom JUDr. M. O., Ž., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základného   práva   zaručeného v čl.   47   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   uzneseniami Okresného súdu Žilina sp. zn. 1 R 1/2010 z 21. júna 2011, 29. júna 2011 a 15. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K., Mgr. B. S. a spoločnosti S., k. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta 2011 doručená sťažnosť M. K., N. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“); Mgr. B. S., S. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade), a spoločnosti S., k. s., Ž. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy uzneseniami Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 R 1/2010 z 21. júna 2011, 29. júna 2011 a 15. augusta 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 1 R 1/2010 prebiehalo na okresnom súde reštrukturalizačné konanie proti spoločnosti S., a. s. (ďalej len „dlžník“),   pričom   za   správcu   dlžníka   v tomto   reštrukturalizačnom   konaní bol   okresným súdom ustanovený sťažovateľ v 3. rade. Na schôdzi veriteľov (veriteľmi sú aj sťažovateľ v 1.   a 2.   rade,   pozn.)   konanej 24.   novembra 2010   sťažovateľ v 3.   rade   ako ustanovený správca predložil veriteľom na schválenie ním spracovaný reštrukturalizačný plán, ktorý už bol   29.   októbra   2010   schválený   aj   veriteľským   výborom,   pričom   veritelia   predmetný reštrukturalizačný plán schválili, avšak okresný súd uznesením z 15. decembra 2010 tento reštrukturalizačný plán prijatý schvaľovacou schôdzou veriteľov zamietol s odôvodnením, že   podľa   okresného   súdu   predmetné   rozhodnutie „...   urobila   menšina   veriteľov,   ktorej záujmy sú protichodné od záujmov väčšinového veriteľa...“. Následne v rámci odvolacieho konania Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 43 CoKR 18/2011 z 23. marca 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu z 15. decembra 2010 o zamietnutí plánu, takže následne okresný súd 11. mája 2011 vydal uznesenie, ktorým vyhlásil   na majetok dlžníka   konkurzné konanie a súčasne namiesto   reštrukturalizačného správcu, ktorým bol sťažovateľ v 3. rade, ustanovil nového správcu konkurznej podstaty (ďalej len „správca“).

Uznesením sp. zn. I. ÚS 200/2011 z 9. júna 2011 ústavný súd prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa, ktorý je veriteľom dlžníka odlišným od sťažovateľov v tejto danej veci, pričom sťažnosť bola prijatá proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 43 CoKR 18/2011 z 23.   marca   2011   a ústavný   súd   súčasne   rozhodol   o odklade   vykonateľnosti   nielen predmetného   rozhodnutia   krajského   súdu,   ale   aj   o odklade   vykonateľnosti   uznesenia okresného   súdu   sp.   zn.   1   R   1/2010   z 11.   mája 2011   o vyhlásení   konkurzu,   a to   až   do právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného   súdu   vo   veci   samej.   Obdobné   sťažnosti   proti označenému   rozhodnutiu   krajského   súdu   podali   aj   sťažovatelia   v danej   veci,   ktoré   boli ústavným   súdom   prijaté   na   ďalšie   konanie   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   277/2011,   sp. zn. III. ÚS 278/2011 a sp. zn. III. ÚS 279/2011 a následne boli pripojené na ďalšie konanie k veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 200/2011.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľov   v danej   veci   je   ich   tvrdenie   o protiústavnom postupe   okresného   súdu,   ktorý   aj   napriek   rozhodnutiu   ústavného   súdu   sp.   zn. I. ÚS 200/2011   z 9.   júna   2011,   ktorým   bola   odložená   aj   vykonateľnosť   uznesenia o vyhlásení konkurzu, ďalej vo veci konkurzného konania na majetok dlžníka konal, keď 21. júna 2011 uznesením predĺžil správcovi na jeho žiadosť lehotu na vyhotovenie súpisu konkurznej   podstaty   o 15   dní   a následne   29.   júna 2011   okresný   súd   ďalším   uznesením predĺžil   správcovi   na   jeho   žiadosť   aj   lehotu   na   vyhotovenie   zoznamu   konkurzných pohľadávok o 10 dní. Napokon uznesením z 15. augusta 2011 okresný súd zamietol návrh jedného   z veriteľov   (I.   M.)   na prerušenie konkurzného konania a na zrušenie   správcom zvolanej schôdze veriteľov, ktorá sa napokon aj konala 17. augusta 2011.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli: „Nerešpektovanie   rozhodnutia   Ústavného   súdu   SR.   Dňa   16.   06.   2011   Uznesenie Ústavného   súdu   SR   zo   dňa   09.   06.   2011   nadobudlo   právoplatnosť.   Všetky   uznesenia Porušovateľa, úkony Správcu I a hlasovanie veriteľov na Schôdzi veriteľov zo dňa 17. 08. 2011 sú neplatné, keďže v dôsledku uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 09. 06. 2011 o povolení odkladu vykonateľnosti nenastali účinky konkurzného konania. O uvedenom bol Porušovateľ, ako aj Správca I niekoľkokrát písomne informovaný a veriteľ – I. M. žiadal zrušenie schôdze veriteľov a prerušenie konkurzného konania až do vydania rozhodnutia Ústavného súdu SR....

Konkurzné   konanie   smeruje   k   speňaženiu   majetku   podliehajúcemu   konkurzu vyhláseného   na   majetok   Dlžníka   a   tomuto   konaniu   nie   je   ani   zo   strany   Porušovateľa bránené a to aj napriek skutočnosti, že Ústavný súd SR odložil vykonateľnosť Uznesenia Porušovateľa o začatí a vyhlásení konkurzu.

Protiprávne   konanie   Porušovateľa   v   spojení   s   protiprávnym   konaním   Správcu   I a zrejme aj Správcu II zvoleného na základe hlasovania veriteľa – V. S., a.s. môže spôsobiť škodu Dlžníkovi, ako aj veriteľom. Vyššie uvedené skutočnosti zakladajú odôvodnené obavy o uspokojenie veriteľov, ktorých miera uspokojenia v rámci Plánu predstavovala 100 %. Je nepochybné,   že   v   konkurze   bude   nepomerne   nižší   výťažok   zo   speňaženia   majetku podliehajúceho konkurzu vyhláseného na majetok Dlžníka, a teda aj uspokojenie veriteľov bude výrazne nižšie, ako v prípade reštrukturalizácie....

Podaním tejto sťažnosti Sťažovateľ bráni svoje majetkové práva a majetkové práva ostatných   veriteľov,   ktoré   boli   porušené   nezákonným   postupom   Porušovateľa   v   snahe zabrániť   tak   opakovanému   nezákonnému   postupu   Správcu   I,   prípadne   Správcu   II   s poukazom na ust. § 44 a nasl. ZKR, nakoľko následky konania v rozpore so zákonom a Uznesením Ústavného súdu SR.“

Vzhľadom   na uvedené   sa   sťažovatelia   domáhajú, aby ústavný   súd   po   prijatí   ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný   súd   Žilina   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Žilina   pod   sp.   zn. 1 R 1/2010 Uznesením 1 R 1/2010 o predĺžení lehoty na vyhotovenie súpisu majetku podstát o 15 dní zo dňa 21. 06. 2011 porušil právo Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR (právo vlastniť majetok) v spojení s čl. 12 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR (právo na rovnaké zaobchádzanie) a v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy (právo na súdnu ochranu).

Okresný   súd   Žilina   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Žilina   pod   sp.   zn. 1 R 1/2010 uznesením 1 R 1/2010 o predĺžení lehoty na vyhotovenie súpisu majetku podstát o 15 dní zo dňa 21. 06. 2011 porušil čl. 47 ods. 2 Ústavy SR (princíp rovnosti účastníkov konania).

Okresný   súd   Žilina   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Žilina   pod   sp.   zn. 1 R 1/2010 uznesením 1 R 1/2010 o predĺžení lehoty na vyhotovenie súpisu majetku podstát o 15 dní zo dňa 21. 06. 2011 porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (princíp právnej istoty). Okresný   súd   Žilina   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Žilina   pod   sp.   zn. 1 R 1/2010 Uznesením 1 R 1/2010 o predĺžení lehoty na zostavenie konečného zoznamu pohľadávok Dlžníka o 10 dní zo dňa 29. 06. 2011 porušil právo Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR (právo vlastniť majetok) v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR (právo na rovnaké zaobchádzanie) a v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy (právo na súdnu ochranu). Okresný   súd   Žilina   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Žilina   pod   sp.   zn. 1 R 1/2010 uznesením 1 R 1/2010 o predĺžení lehoty na zostavenie konečného zoznamu pohľadávok Dlžníka o 10 dní zo dňa 29. 06. 2011 porušil čl. 47 ods. 2 Ústavy SR (princíp rovnosti účastníkov konania).

Okresný   súd   Žilina   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Žilina   pod   sp.   zn. 1 R 1/2010 uznesením 1 R 1/2010 o predĺžení lehoty na zostavenie konečného zoznamu pohľadávok dlžníka o 10 dní zo dňa 29. 06. 2011 porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (princíp právnej istoty).

Okresný   súd   Žilina   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Žilina   pod   sp.   zn. 1 R 1/2010 Uznesením 1 R 1/2010 o zamietnutí Návrhu na zrušenie schôdze veriteľov zo dňa 15. 08. 2011 porušil právo Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR (právo vlastniť majetok) v spojení s čl. 12 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR (právo na rovnaké zaobchádzanie) a v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy (právo na súdnu ochranu).

Okresný   súd   Žilina   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Žilina   pod   sp.   zn. 1 R 1/2010 uznesením 1 R 1/2010 o zamietnutí Návrhu na zrušenie schôdze veriteľov zo dňa 15. 08. 2011 porušil čl. 47 ods. 2 Ústavy SR (princíp rovnosti účastníkov konania). Okresný   súd   Žilina   v   konám   vedenom   na   Okresnom   súde   Žilina   pod   sp.   zn. 1 R 1/2010 uznesením 1 R 1/2010 o zamietnutí Návrhu I. M. na zrušenie schôdze veriteľov zo dňa 15. 08. 2011 porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (princíp právnej istoty).

Ústavný súd Uznesenie Okresného súdu Žilina sp. zn. 1 R 1/2010 zo dňa 21. 06. 2011, ktorým predĺžil lehotu na vyhotovenie súpisu majetku podstát o 15 dní, zrušuje. Ústavný súd Uznesenie Okresného súdu Žilina sp. zn. 1 R 1/2010 zo dňa 29. 06. 2011, ktorým predĺžil lehotu na zostavenie konečného zoznamu pohľadávok dlžníka o 10 dní zrušuje.

Ústavný súd Uznesenie Okresného súdu Žilina sp. zn. 1 R 1/2010 zo dňa 18. 05. 2011, ktorým zamietol Návrh I. M. na zrušenie schôdze veriteľov zrušuje.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľmi namietané porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   základného   práva   zaručeného   v čl.   47   ods.   2   ústavy uzneseniami okresného súdu sp. zn. 1 R 1/2010 z 21. júna 2011, 29. júna 2011 a 15. augusta 2011.

1. K sťažnosti sťažovateľa v 3. rade

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   v 3.   rade,   ktorý   mal   v reštrukturalizačnom konaní postavenie správcu, namieta porušenie svojich práv uzneseniami okresného súdu vydanými v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 1 R 1/2010.

Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) účastníkmi   konkurzného   konania   sú   dlžník   (úpadca),   navrhovateľ   a   veritelia,   ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ v 3. rade ako ustanovený správca nemá a ani nemal v konkurznom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 1 R 1/2010 postavenie účastníka konania (toto postavenie nemal ani v reštrukturalizačnom konaní, pozn.), takže v tomto konaní nemohli byť porušené ani žiadne jeho práva, ktoré prináležia iba účastníkovi konania.

Ústavný súd podotýka, že podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť nemôže podať   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   základných   práv a slobôd iných osôb, nie svojich (m. m. I. ÚS 56/98, III. ÚS 137/03).

Uvedené   bolo   podkladom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľa   v 3.   rade   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   podanú   zjavne neoprávnenou osobou (25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietaným uzneseniam okresného súdu

Sťažovatelia v 1. a 2. rade svojou sťažnosťou namietajú uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 R 1/2010 z 21. júna 2011, ktorým okresný súd vyhovel žiadosti správcu a predĺžil mu lehotu na spracovanie súpisu majetku tvoriaceho konkurznú podstatu (bod A), uznesenie sp. zn. 1 R 1/2010 z 29. júna 2011, ktorým okresný súd vyhovel návrhu správcu a predĺžil mu lehotu na vyhotovenie zoznamu pohľadávok (bod A) a uznesenie sp. zn. 1 R 1/2010 z 15. augusta 2011, ktorým okresný súd zamietol návrh konkurzného veriteľa (odlišného od osôb sťažovateľov v 1. a 2. rade, pozn.) na prerušenie konkurzného konania a na zrušenie zvolanej schôdze veriteľov (bod B).

A. Pokiaľ ide o prvé dve zo sťažovateľmi v 1. a 2. rade namietaných uznesení, a to o uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 R 1/2010 z 21. júna 2001 a 29. júna 2011, ktorými okresný súd správcovi predlžoval lehoty, ústavný súd konštatuje, že v danom prípade išlo iba o uznesenia procesnej povahy, ktoré v konečnom dôsledku nemali a ani nemohli mať reálny vplyv alebo dopad na hmotno-právne oprávnenia, resp. na hmotno-právne nároky sťažovateľov v 1. a 2. rade majúcich či už postavenie veriteľov v konkurznom konaní, alebo veriteľov v reštrukturalizačnom konaní.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd tiež konštatuje, že prijatie uvedených uznesení z 21. júna 2001 a 29. júna 2011 okresným súdom nie je v princípe ani v ústavnom rozpore s uznesením   sp.   zn.   I.   ÚS   200/2011   z 9.   júna   2011,   ktorým   ústavný   súd   odložil vykonateľnosť uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 R 1/2010 z 11. mája 2011 o vyhlásení konkurzu   na   majetok   dlžníka,   pretože   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v súčasnosti   nie   je zrejmé, či sťažovateľ v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 200/2011 bude alebo nebude úspešný, a teda či v konečnom dôsledku bude na majetok dlžníka prebiehať reštrukturalizačné   konanie   alebo   konkurzné   konanie,   vyhotovovanie   súpisu   majetku konkurznej podstaty, ako aj vyhotovovanie zoznamu konkurzných pohľadávok správcom možno   vnímať   aj   ako   zabezpečenie   súčasného   majetku   dlžníka   pred   jeho   prípadným znehodnotením. Takýto stav by bol v prípade konania sa konkurzného konania nenávratný, takže v konečnom dôsledku postup okresného súdu nemožno kvalifikovať ako rozporný s ustanoveniami   zákona   o   konkurze   (napokon   sťažovatelia   v 1.   a 2.   rade   ani nekonkretizovali, s ktorými ustanoveniami zákona o konkurze by nimi namietané uznesenia okresného súdu mali byť v rozpore, pozn.).

Okrem   uvedeného   ústavný   súd   dáva   do   pozornosti   aj   skutočnosť,   že   uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 200/2011 z 9. júna 2011, ktorým bola odložená vykonateľnosť uznesenia o vyhlásení konkurzu, bolo okresnému súdu doručené až 29. júna 2011, takže v čase   vydania   napádaných   uznesení   sa   okresný   súd   ani   nemal   možnosť   objektívne dozvedieť o označenom uznesení ústavného súdu, a postupoval tak v súlade s ustanovením § 14   ods.   3   zákona   o konkurze,   podľa   ktorého   účinky   začatia   konkurzného   konania nastávajú zverejnením uznesenia o jeho vyhlásení v Obchodnom vestníku.

Vzhľadom   na   uvedené   podľa   názoru   ústavného   súdu   napádanými   uzneseniami okresného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov v 1. a 2. rade na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy ani k porušeniu ich základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.

Uvedené   bolo   podkladom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľov v 1. a 2. rade už po jej predbežnom prerokovaní v tejto časti (t. j. vo vzťahu k uzneseniam   okresného   súdu   z 21.   júna   2011   a 29.   júna   2011)   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

B. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 R 1/2010 z 15. augusta 2011, ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú alebo nie   sú   v súlade   s ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Označené   uznesenie,   ktorým   okresný   súd   zamietol   návrh   konkurzného   veriteľa (odlišného od osôb sťažovateľov v 1. a 2. rade, pozn.) na prerušenie konkurzného konania do rozhodnutia ústavného súdu, ako aj jeho návrh na zrušenie schôdze veriteľov zvolanej na 17. august 2011, okresný súd odôvodnil takto:

«Súd podaný návrh preskúmal a zistil, že nie je dôvodný. V súvislosti s návrhom na zrušenie zvolanej schôdze veriteľov súd konštatuje, že účinné znenie zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ZKR) neumožňuje súdu zvolanú schôdzu veriteľov zrušiť. Z tohto dôvodu súd tento návrh zamietol. Rovnako rozhodol aj v časti, v ktorej veriteľ žiadal konkurzné konanie prerušiť, a to s poukazom na ustanovenie § 197 ods. 5 ZKR, podľa ktorého, ak tento zákon neustanovuje inak, v konaní podľa tohto zákona nie je prípustné ani prerušenie konania (v súvislosti s prerušením konania, ktoré možné je, viď napr. § 16 ZKR).

S poukazom na uvedene sud oba návrhy veriteľa zamietol V širšom kontexte súd k podaniu veriteľa uvádza, že dňom zverejnenia uznesenia o vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu v Obchodnom vestníku (18. 5. 2011) nastali účinky vyhlásenia konkurzu ako ich definujú ustanovenia ZKR. Uznesením US SR I. US 200/2011- 10 zo dňa 9. 6. 2011, ktorým bolo (okrem iného) rozhodnuté o odklade vykonateľnosti rozhodnutia o vyhlásení konkurzu, bolo rozhodnuté až následne po tom, ako nastali účinky konkurzného   konania   a   začali   plynúť   zákonné   lehoty.   Rozhodnutím   o   odklade vykonateľnosti nemohlo dôjsť k spätnému zvráteniu účinkov konkurzného konania, ktoré už nastali. Správca, ktorému z výkonu funkcie vyplýva priama zodpovednosť, si lak v tejto fáze plní svoje zákonné povinnosti, rešpektujúc zároveň rozhodnutie Ústavného súdu SR. Účel vydania   rozhodnutia   o   odklade   vykonateľnosti,   leda „predídenie   situácii,   kedy   by   po eventuálnom zrušení napadnutého rozhodnutia ústavným súdom bolo nemožné či neúmerne obtiažne vrátiť stav do podoby pred protiústavným rozhodnutím“ (citovane z odôvodnenia dotknutého rozhodnutia US SR) sa priamo premietne do ďalšieho priebehu konkurzného konania nasledujúceho po schôdzi veriteľov.

V súvislosti s veriteľovou námietkou uvedenou v podaní zo dňa 2. 8. 2011 ohľadne nedodržania zákonných lehôt správcom pri zvolávaní schôdze veriteľov súd uvádza, že túto skutočnosť bude skúmať v rámci dohľadu sudu nad činnosťou správcu.»

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia v 1. a 2. rade tvrdia protiústavnosť uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 R 1/2010 z 15. augusta 2011 z dôvodu, že okresný súd nevyhovel návrhu veriteľovho dlžníka a konkurzné konanie aj napriek rozhodnutiu ústavného súdu neprerušil a nezrušil ani schôdzu veriteľov, ktorá je tak podľa sťažovateľov v 1. a 2. rade rovnako, ako aj uznesenia na tejto schôdzi prijaté, neplatná.

Pokiaľ ide o tú časť namietaného rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 1 R 1/2010 z 15.   augusta   2011,   v ktorej   okresný   súd   nevyhovel   návrhu   na   prerušenie   konkurzného konania z dôvodu absencie ustanovenia v zákone o konkurze, ktoré by na takýto úkon súd oprávňovalo, ústavný súd tieto závery okresného súdu nepovažuje za arbitrárne, nedôvodné alebo odporujúce   účelu   a zmyslu   zákona   o   konkurze,   tobôž   ak   ústavný   súd   uznesením sp. zn. I. ÚS 200/2011 z 9. júna 2011 už rozhodol o odklade vykonateľnosti rozhodnutia o vyhlásení konkurzu, takže požiadavka ešte aj na jeho prerušenie sa javí ako duplicitná a bez reálneho právneho podkladu a zmyslu.

Ústavný súd napádané uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 R 1/2010 z 15. augusta 2011 nepovažuje za arbitrárne ani v časti, ktorou okresný súd nevyhovel návrhu na zrušenie zvolanej schôdze veriteľov, pretože v tomto smere, tak ako to okresný súd aj uviedol, na takéto   rozhodnutie   v danej   procesnej   situácii   nebol   okresný   súd   oprávnený   žiadnym ustanovením zákona o konkurze a nešlo ani o prípad podľa § 16 zákona o konkurze, ktorý kogentne upravuje otázku prerušenia konkurzného konania. Okrem toho zákon o konkurze striktne ustanovuje povinnosť správcu zvolať prvú schôdzu veriteľov, pričom jej nezvolanie je považované za závažné porušenie povinnosti správcu.

Podľa § 34 ods. 1 zákona o konkurze prvú schôdzu veriteľov zvoláva správca do 40 dní od vyhlásenia konkurzu tak, aby sa konala nie skôr ako prvý deň a nie neskôr ako piaty deň od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok.

Podľa   §   34   ods.   3   zákona   o   konkurze   ak   správca   napriek   zákonnej   povinnosti schôdzu   veriteľov   nezvolá   alebo   ak   sa   správca   na   riadne   zvolanej   schôdzi   veriteľov nezúčastní, schôdzu veriteľov namiesto správcu zvolá súd. Porušenie povinnosti správcu zvolať schôdzu veriteľov je závažným porušením jeho povinností.

Vzhľadom na uvedené je ústavný súd tohto názoru, že okresný súd konal a rozhodol v súlade s ustanoveniami zákona o konkurze, nehovoriac o tom, že v prípade akýchkoľvek výhrad sťažovateľov v 1. a 2. rade, ktorí sú veriteľmi dlžníka, a to buď s konanou schôdzou veriteľov,   prípadne   s uzneseniami   na   nej   prijatými,   sťažovatelia   v 1.   a 2.   rade   majú na zvrátenie tohto podľa nich nezákonného stavu iné zákonom o konkurze im priznané prostriedky.

Podľa § 35 ods. 8 zákona o konkurze každý veriteľ oprávnený na schôdzi veriteľov hlasovať sa môže do piatich dní od skončenia schôdze veriteľov domáhať, aby súd zrušil uznesenie schôdze veriteľov, ak uplatnil na schôdzi veriteľov do zápisnice odôvodnenú námietku rozporu prijatého uznesenia so zákonom; uznesenie možno napadnúť len dôvodmi uvedenými v námietke.   Ak   je uznesenie schôdze   veriteľov v rozpore so   zákonom, súd uznesenie schôdze veriteľov do siedmich dní od doručenia návrhu zruší, inak návrh na jeho zrušenie v rovnakej lehote zamietne. Do rozhodnutia vo veci môže súd aj bez návrhu účinky uznesenia schôdze veriteľov pozastaviť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že napádaným uznesením okresného súdu nedošlo k zásahu do ich základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy ani do ich základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v 1.   a 2.   rade   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup alebo rozhodnutie orgánu verejnej moci,   ktorým   nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným   postupom   alebo rozhodnutím   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

3. K namietanému čl. 1 ods. 1 ústavy

V konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V sťažovateľmi v 1. a 2. rade namietanom čl. 1 ods. 1 ústavy sú upravené základné garancie, resp. princípy fungovania štátu, nie však základné práva a slobody, pretože tieto sú upravené v druhej hlave ústavy, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

4. K namietanému čl. 47 ods. 2 ústavy

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľov v 1. a 2. rade, ktorí sú v danom prípade navyše zastúpení   kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv (čl. 47 ods. 2 ústavy), ktorého   vyslovenia   porušenia   sa   sťažovatelia   domáhajú   v   návrhu   na   rozhodnutie,   t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv (právo na rovnosť účastníkov v konaní, ktoré je zaručené v čl. 47 ods. 3 ústavy), ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť ich argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia v 1. a 2. rade namietajú porušenie princípu   rovnosti   účastníkov   v konaní,   ktorý   je   zaručený   v čl.   47   ods.   3   ústavy,   avšak v petite sťažnosti sťažovatelia v 1. a 2. rade namietajú čl. 47 ods. 2 ústavy.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy   ústavný súd   poznamenáva, že z predložených   príloh   nezistil,   že   by sťažovatelia v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 1 R 1/2010 žiadali o ustanovenie zástupcu z radov   advokátov.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   k   prípadnému porušeniu čl. 47 ods. 2 ústavy by mohlo dôjsť len v prípade, ak by okresný súd vôbec nerozhodol   o   ustanovení   právneho   zástupcu,   napriek   skutočnosti,   že   sťažovatelia o ustanovenie   právneho   zástupcu   požiadali,   čo   sa   v   danom   prípade   nestalo   (napr. IV. ÚS 395/2010).   Na   základe   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Keďže   sťažnosť bola odmietnutá ako celok   a   rozhodnutie   o zrušení   napadnutých rozhodnutí   okresného   súdu   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľov   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou   sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011