znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 522/2010-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   novembra   2011 v senáte   zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa   prerokoval   prijatú   sťažnosť   E.   K.,   Ž.,   a E.   M.,   Ž.,   zastúpených   advokátom Mgr. L. K., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 631/91 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   631/91   p o r u š i l základné   právo   E.   K.   a E.   M.,   aby   sa   ich   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. E. K. a E. M. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie každej v sume po 3 500 € (slovom tritisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. E. K. a E. M.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 578,85 € (slovom päťstosedemdesiatosem eur a osemdesiatpäť centov), ktorú j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť na účet ich právneho zástupcu Mgr. L. K., Ž., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 522/2010-11 z 9. decembra   2010   prijal podľa   § 25 ods.   3 zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť E. K. (ďalej len „sťažovateľka 1“) a E. M. (ďalej len „sťažovateľka 2“, spolu len „sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len   „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   631/91   (ďalej   aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že „Sťažovatelia podali dňa 10. 7. 1991 Okresnému súdu v Žiline návrh na začatie konania o určenie hranice pozemkov.

(...) konanie na Okresnom súde Žilina trvá už viac ako 19 rokov bez toho, aby bolo právoplatne skončené.

Sťažovatelia tvrdia, že postupom súdu bolo porušené ich právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Dĺžka konania sa vo vzťahu k sťažnosti pre prieťahy v konaní posudzuje podľa troch základných kritérií, ktorými sú skutková a právna zložitosť veci, správanie sa účastníkov a postup samotného súdu.

Sťažovatelia tvrdia, že predmet sporu nie je v žiadnom prípade zložitý po skutkovej ani   po   právnej   stránke.   Vo   veci   bolo   dvakrát   nariadené   znalecké   dokazovanie   dňa

16. 1. 1992   a   dňa   5.   9.   2006.   Na   základe   znaleckých   posudkov,   výsluchov   svedkov   a ohliadky na mieste samom bolo možné rozhodnúť nanajvýš v priebehu niekoľkých rokov od podania návrhu a to s uvážením zaťaženosti súdu nápadom civilných vecí.

Pokiaľ ide o kritérium správania sa účastníkov, navrhovateľky síce viackrát menili návrh žalobného petitu, tieto návrhy však nemohli spôsobiť tak neúmernú dĺžku konania a bolo možné o nich rozhodnúť v primeranej lehote. K určitým prieťahom v konaní prispeli aj odporcovia, ktorí viackrát namietali zaujatosť konajúceho sudcu.

Pokiaľ ide o kritérium postupu samotného súdu, sťažovateľky tvrdia, že k prieťahom v   konaní   došlo   najmä   dlhodobou   nečinnosťou   súdu.   Počas   dlhých   období   od   podania návrhu dňa 10. 7. 1991 až do dnešného dňa súd nevykonal žiaden úkon priamo smerujúci k odstráneniu stavu právnej neistoty účastníkov konania.

Sťažovateľky preto podali dňa 10. 12. 2007 podnet Verejnému ochrancovi práv pre prieťahy v konaní v predmetnom spore. Verejný ochranca práv sťažovateľky upovedomil o výsledkoch vybavenia podnetu listom zo dňa 20. 2. 2008, ktorým konštatoval, že obdobia nečinnosti súd v celkovom trvaní viac ako 7 rokov vykazujú znaky zbytočných prieťahov. Verejný   ochranca   práv   preto   požiadal   podpredsedu   Okresného   súdu   Žilina   ako   orgán riadenia a   správy   súdu,   aby dohliadol   na   plynulosť   konania tak,   aby už nedochádzalo k prieťahom v konaní. (...)

Vzhľadom na skutočnosť, že k prieťahom v konaní dochádzalo naďalej, sťažovateľky podali opätovný podnet Verejnému ochrancovi práv dňa 19. 8. 2009. Verejný ochranca práv   vo   svojom   upovedomení   o   výsledkoch   vybavenia   podnetu   opätovne   skonštatoval prieťahy   v   konaní   spôsobené   nečinnosťou   súdu   a   preto   dôrazne   požiadal   podpredsedu Okresného   súdu   Žilina,   aby   dohliadol   na   plynulosť   konania   tak,   aby   nedochádzalo k prieťahom   v   konaní   a   aby   bola   odstránená   právna   neistota   účastníkov   konania v primeraných lehotách. (...)

Dňa 21. 4. 2010 podali sťažovateľky sťažnosť predsedovi Okresného súdu Žilina v zmysle   zákona   č.   80/1992   Zb.   Podpredseda   Okresného   súdu   v   Žiline   oboznámil sťažovateľky   s   vybavením   sťažnosti   vyjadrením   zo   dňa   10.   5.   2005,   v   zmysle   ktorého konštatoval, že sťažnosť na prieťahy v konaní nie je dôvodná. (...)

Sťažovatelia tvrdia, že uvedeným postupom Okresného súdu v Žiline bolo porušené ich právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. (...)

Výšku   požadovaného   finančného   zadosťučinenia   sťažovatelia   odôvodňujú neúmernou dĺžkou prieťahov a psychickou ujmou, ktorá im v dôsledku toho vznikla. Túto výšku považujú za primeranú i z hľadiska existujúcej judikatúry Ústavného súdu SR. Trovy konania, ktorých náhradu sťažovatelia žiadajú sú vypočítané podľa § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. (...)

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   Okresný   súd   v   Žiline   doteraz   neposkytol   ochranu porušenému a ohrozenému právu sťažovateľov, bezdôvodne spôsobil viac ako sedem rokov trvajúce   prieťahy   v   konaní   ako   aj   na   psychickú   ujmu,   ktorá   im   vznikla,   žiadame,   aby Ústavný súd vydal tento nález

1. Základné právo E. K. a E. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní pod sp. zn. 17C/631/1991 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. E. K. a E. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie každej v sume 8.000, - eur(...), ktoré je Okresný súd Žilina povinný E. K. a E. M. vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Žilina   je   povinný   nahradiť   E.   K.   a E.   M.   trovy   konania   pred Ústavným súdom(...) k rukám ich právneho zástupcu Mgr. Ľ. K.“.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   podpredsedom,   listom   sp.   zn.   1SprS/449/2010 zo 17. januára 2011, právny zástupca sťažovateliek stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu zo 16. februára 2011.

2.1   Podpredseda   okresného   súdu   k svojmu   vyjadreniu   pripojil   aj   stanoviská zákonných   sudkýň   v napadnutom   konaní,   pričom   z týchto   vyjadrení   vyplývajú   tieto relevantné skutočnosti:

„(...) možno konštatovať, že doba konania súdu je dlhá. Zo strany súdu však vo veci nedochádza k prieťahom v konaní. Je potrebné poukázať na skutkovú a právnu náročnosť tohto konania. Vo veci bolo vykonávané v poradí druhé znalecké dokazovanie. Okrem toho v   priebehu   konania   dochádzalo   k   viacerým   zmenám   podaného   návrhu   zo   strany navrhovateľov. K dĺžke konania prispeli tiež skutočnosti nezavinené súdom, a to zmena stavu v katastri nehnuteľností. Okrem toho vo veci bolo vznášané námietky zaujatosti zo strany odporcov a zo strany odporcov bol podaný tiež vzájomný návrh. K zdržaniu pri vybavovaní veci prispela tiež žiadosť odporcov o ustanovenie zástupcu z radov advokátov a tiež žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov. V období minimálne posledných 6. rokov vo   veci   nedošlo   k   žiadnemu   zdržaniu,   ktoré   by   mohlo   predstavovať   prieťahy   v konaní zavinené súdom. Vo veci sa riadne konalo, boli vykonávané všetky úkony nevyhnutné na prípravu pojednávania a rozhodnutie vo veci.

V   tejto   súvislosti   treba   poukázať   tiež   na   skutočnosť,   že   sťažovateľky   v   podanej sťažnosti   ako   posledný   úkon   súdu   uvádzajú   výzvu   na   odstránenie   vád   podania   zo   dňa 11. 9. 2009. Sťažnosť bola pritom ústavnému súdu doručená až dňa 4. 10. 2010, pričom sťažovateľky v sťažnosti neuviedli, že medzičasom Okresný súd Žilina vo veci rozhodol rozsudkom   zo   dňa   26.   4.   2010,   ktorým   návrhu   v   časti   vyhovel.   Zamlčanie   skutočnosti v podanej sťažnosti, že vo veci bolo medzičasom prvostupňovým súdom rozhodnuté a vec sa nachádza na krajskom súde na prejednanie odvolania, sa tak javí ako účelové v snahe privodiť priaznivejšie rozhodnutie Ústavného súdu SR.

Celková   dĺžka   konania   je   priamoúmerná   náročnosti   dokazovania   a   zisťovania skutočností pre rozhodnutie vo veci. Obdobia nečinnosti Okresného súdu Žilina boli len sporadické   a   podľa   stabilizovanej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   ojedinelá nečinnosť súdu, hoci je v trvaní niekoľkých mesiacov, sama o sebe ešte nezakladá porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má za následok porušenie základného práva. Sťažnosť podaná zo strany sťažovateliek sa javí ako účelová aj s prihliadnutím na skutočnosť,   že bola podaná až niekoľko mesiacov po tom, ako vo veci prvostupňový súd rozhodol. Treba tiež poukázať na skutočnosť, že prioritným poslaním inštitútu ústavnej sťažnosti nie je naprávať prípadné pochybenie a odstraňovať krivdy. Ak nesprávnym postupom došlo prípadne k vzniku škody, sťažovateľ sa môže domáhať ochrany podľa osobitného zákona. V tejto súvislosti mám za to, že sťažnosť bola uplatnená neskoro, a to až vtedy, keď súd už niekoľko rokov pred podaním   sťažnosti   riadne   konal.   Ak   vo   veci   došlo   k nejakým   prieťahom,   tak   týmto prieťahom došlo ešte v období od r. 1991 približne do r. 2004. V čase keď bola sťažnosť podaná, súd vo veci riadne konal a na podanie takejto sťažnosti neboli dané žiadne dôvody. Sťažnosť je tak podaná po lehote podľa § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. (rozhodnutie č. k. IV. ÚS 236/07-11).

Na závere chcem tiež poukázať na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR, osobitne na rozhodnutie I. ÚS 211/03, podľa ktorého primárnym účelom ochrany, ktorú Ústavný súd SR poskytuje v konaní o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   je   poskytnutie   ochrany   základnému   právu   sťažovateľa   a   nie   rozhodovanie o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Preto   z dôvodu,   že   v   čase   podania sťažnosti súd riadne konal a jeho úkony vyústili do vyhlásenia prvostupňového rozhodnutia niekoľko mesiacov pred podaním sťažnosti, bola z väčšej miery odstránená právna neistota sťažovateľa.

Na základe uvedeného potom navrhujem, aby súd sťažovateľom nepriznal finančné zadosťučinenie.

Okresný súd Žilina súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v zmysle § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.“

2.2   Z   vyjadrenia   zákonnej   sudkyne   zo 16.   septembra   2009   vyplýva   chronológia úkonov   vykonaných   v napadnutom   konaní   v období   od   18.   februára   2008,   pričom z vyjadrenia zákonnej sudkyne z 13. januára 2010 vyplýva najmä, že:

„(...)   Vo   veci   bol   dňa   26.   4.   2010   vyhlásený   rozsudok,   proti   ktorému   odporca podaním došlým súdu dňa 8. 6. 2010 podal odvolanie. Dňa 14. 6. 2010 bolo odvolanie zaslané   navrhovateľkám   (sťažovateľkám)   na   vyjadrenie   a   k   odvolaniu   sa   nevyjadrili v stanovenej lehote, preto bol spis následne zaslaný na krajský súd.

(...) V októbri 2007 mi bolo náhodným výberom pridelených viac ako 200 spisov z jednotlivých senátov, pričom sa jednalo o spisy, ktoré napadli do roku 2006, vo väčšej miere sa jednalo po právnej stránke náročné spory (spory o vlastníctvo, reštitučné nároky, zmluvy o dielo(...), a keďže išlo o staršie spisy, tieto boli aj po obsahovej stránke rozsiahle. Aby som mohla v nich konať každý spis som musela najskôr podrobne naštudovať a konať v nich potrebné úkony. I v danej veci som sa snažila konať priebežne a bez prieťahov. Ako som   už   uvádzala   v   predchádzajúcich   vyjadreniach   aj   zo   strany   navrhovateliek   bolo spôsobené   predĺženie   konania,   keď   v   januári   2009   žiadali   odročiť   pojednávanie   a poskytnutie lehoty na úpravu petitu s poukazom na to, že zistili, že došlo k odčleneniu určitej   časti   KNC   parc.   č.   735/1,   pritom   bolo   preukázané,   že   navrhovateľky   už   dňa 22. 11. 2007 uzatvorili zmluvu o budúcej zmluve s kupujúcim Ž. B. a predmetom zmluvy mal byť diel č. 44 z KNC parc. č. 735/1 a už v tento deň museli mať vedomosť o odčlenení tejto parcely.“

2.3   Z   vyjadrenia   zákonnej   sudkyne   zo 6.   mája   2010   vyplývajú   tieto   relevantné skutočnosti:

„(...)   V   následnosti   na   predchádzajúce   vyjadrenie   udávam,   že odporca   v zmysle uznesenia zo dňa 11. 9. 2009 upravil petit svojho vzájomného návrhu dňa 5. 10. 2009. O zmene vzájomného návrhu bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 18. 11. 2009, ktoré vydal vyšší súdny úradník. Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote 9. 12. 2009 podali odvolanie   navrhovateľky   (sťažovateľky)   a   dňa   29.   1.   2010   bolo   odvolanie   doručené odporcovi na vyjadrenie. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu došlo dňa 11. 3. 2010.

Uznesením zo dňa 23. 3. 2010 bolo rozhodnuté o zmene vzájomného návrhu odporcu. Predmetné   uznesenie bolo vydané sudkyňou,   nakoľko predchádzajúce uznesenie vydané VSU bolo zo zákona zrušené v zmysle ust. § 374 ods. 4 OSP. Zároveň dňa 23. 3. 2010 bol vo veci stanovený termín pojednávania na deň 26. 4. 2010. Navrhovateľky (sťažovateľky) napriek tomu, že si riadne vyzdvihli predvolanie na pojednávanie, tohto sa nezúčastnili, zúčastnila sa iba ich právna zástupkyňa a ako verejnosť manžel jednej z navrhovateliek. Dňa 26. 4. 2010 bol vo veci vynesený rozsudok a vo veci teda bolo rozhodnuté. Z vyššie uvedených dôvodov sťažnosť navrhovateliek je neopodstatnená, keď dňa 21. 4. 2010 píšu sťažnosť, že vo veci sa nekoná, pritom 29. 3. 2010 si prevzali predvolanie na pojednávanie na deň 26. 4. 2010, ktorého sa napokon nezúčastnili.

Už   dňa   12.   1.   2009   som   bola   vo   veci   pripravená   rozhodnúť,   avšak   na   žiadosť navrhovateliek bolo toto odročené z dôvodu, že malo dôjsť k vytvoreniu novej KNC parcele a žiadali o poskytnutie lehoty, aby mohli upraviť petit žaloby v zmysle nového skutkového stavu. Pritom následným zisťovaním vo veci bolo preukázané, že navrhovateľky už dňa

22. 11. 2007 uzatvorili zmluvu o budúcej zmluve s kupujúcim Ž. B. a predmetom zmluvy mal byť diel č. 44 z KNC parc. č. 735/1. Čiže už dňa 22. 11. 2007 mali vedomosť o tom, že došlo k odčleneniu určitej časti KNC parc. č. 735/1 a až na pojednávaní konanom dňa 12. 1. 2009 žiadali   o   poskytnutie   lehoty   na   úpravu   petitu.   Následne   na   to   odporca   vo   veci   podal vzájomný návrh, ktorý nebol určitý a zrozumiteľný, preto najskôr musel súd odstrániť vady jeho podania, aby mohlo byť vo veci rozhodnuté.“

2.4   Právny   zástupca   sťažovateliek   vo   svojom   stanovisku   zo 16.   februára   2011 k uvedeným vyjadreniam súdu uviedol:

„(...) Sťažovateľky sa v celom rozsahu pridržiavajú svojej sťažnosti a sú toho názoru, že vyjadrenie Okresného súdu Žilina nevyvracia skutočnosti uvedené v sťažnosti.

Sťažovateľky považujú za nesporný fakt, že predmet sporu nie je zložitý po skutkovej ani po právnej stránke a vo veci bolo možné rozhodnúť nanajvýš v priebehu niekoľkých rokov   od   podania   návrhu.   Skutočnosť,   že   v   januári   2009   sťažovateľky   žiadali   odročiť pojednávanie   a   poskytnúť   lehotu   na   úpravu   žalobného   petitu   z   dôvodu,   že   došlo k odčleneniu určitej časti(...) nie je významná z pohľadu celkovej dĺžky konania,   keďže sťažovateľky podali žalobný návrh na Okresnom súde Žilina dňa 10. 7. 1991 a konanie dodnes   nebolo   právoplatne   skončené.   Nemožno   súhlasiť   ani   s tvrdením,   že   sťažnosť   je podaná oneskorene, keďže sťažovateľky sa opakovane obracali na Okresný súd Žilina so žiadosťou o odstránenie prieťahov a dvakrát podali podnet Verejnému ochrancovi práv pre prieťahy v konaní v predmetnom spore, ktorý im potvrdil existenciu prieťahov. Až po týchto krokoch, ktoré napokon neviedli k náprave sa obrátili so svojou sťažnosťou na Ústavný súd SR. Skutočnosť, že v predmetnom spore bol vydaný čiastočný rozsudok dňa 26. 4. 2010 nie je   z hľadiska   otázky,   či   došlo   k porušeniu práva na prerokovanie veci bez   zbytočných prieťahov rozhodujúca. Spor na Okresnom súde Žilina trvá už viac ako 19 rokov bez toho, aby bol právoplatne skončený a aby sa odstránila právna neistota sťažovateliek.

Sťažovateľky súhlasia s upustením od ústneho pojednávania v zmysle § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu [ktorý bol doručený ústavnému súdu z Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) 28. októbra 2011] ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 17 C 631/91:

Dňa 10. júla 1991 podali sťažovateľky na okresnom súde žalobný návrh „na určenie hranice“ proti   V.   V.   (ďalej   len   „odporca“)   a V.   V.   (ďalej   len   „odporkyňa“,   spolu   len „odporcovia“).

Dňa 3. júla 1991 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 28. august 1991.Dňa 28. augusta 1991 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu vykonania ohliadky na mieste samom.

Dňa 17. septembra 1991 súd nariadil ohliadku na mieste samom na 15. október 1991.Dňa 15. októbra 1991 sa uskutočnila ohliadka na mieste samom.Dňa 16. januára 1992 súd uznesením č. k. 17 C 631/91-15a nariadil vo veci znalecké dokazovanie z odboru geodézie a kartografie.

Dňa 10. júla 1992 bol vo veci vyhotovený znalecký posudok.   Dňa 4. augusta 1992 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 12. august 1992, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, aby sa odporcovia mohli vyjadriť k znaleckému posudku.Dňa 11. septembra 1992 sa odporcovia písomne vyjadrili k znaleckému posudku.Dňa 21. mája 1993 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 9. jún 1993.Dňa   9.   júna   1993   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na 28. jún 1993 pre účely opätovného predvolania znalca.

Dňa 28. júna 1993 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito pre účely kontrolného znaleckého dokazovania.

Dňa 7. septembra 1993 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 18. október 1993.Dňa 18. októbra 1993 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 3. november 1993 pre účely ďalšieho dokazovania.

Dňa 3. novembra 1993 bolo pojednávanie odročené na neurčito, pretože sa nedostavil predvolaný svedok.

Dňa 5. septembra 1994 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 19. september 1994.Dňa 19. septembra 1994 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania.

Dňa 20. októbra 1994 súd uznesením č. k. 17 C 631/91-42 nariadil vo veci kontrolné znalecké dokazovanie, pričom lehota na vykonanie znaleckej úlohy stanovená nebola.Dňa   27.   októbra   1994   sťažovateľky   podali   odvolanie   proti   uzneseniu   č.   k. 17 C 631/91-42.  

Dňa 2. novembra 1994 zákonný sudca oznámil sťažovateľkám, že proti uzneseniu č. k. 17 C 631/91-42 nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.

Dňa 31. októbra 1995 bol vyhotovený znalecký posudok č. 15/95.Dňa 16. novembra 1995 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 4. december 1995.Dňa 4. decembra 1995 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 18. december 1995.

Dňa 18. decembra 1995 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito,   s tým,   že „bude   nariadený   prípadne   tretí   kontrolný   znalec,   prípadne   budú predvolaní doterajší znalci za účelom konfrontácie svojich rozdielov v znal. posudkoch“.Dňa 23. septembra 1997 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 3. november 1997.Dňa 3. novembra 1997 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok č. k. 17 C 631/91-54.

Dňa   11.   mája   1998   bolo   písomné   vyhotovenie   uvedeného   rozsudku   doručované účastníkom konania.

Dňa 2. júna 1998 sťažovateľky podali odvolanie proti rozsudku č. k. 17 C 631/91-54. Dňa 4. júna 1998 súd vyzval sťažovateľky, aby v stanovenej lehote uhradili poplatky za odvolanie.

Dňa 10. júna 1998 odporcovia podali odvolanie proti uvedenému rozsudku.   Dňa 23. augusta 1998 sťažovateľky uhradili poplatok za odvolanie.Dňa 10. júla 1998 sa odporcovia písomne vyjadrili k odvolaniu sťažovateliek.Dňa 31. marca 1999 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní účastníkov napadnutého konania.

Dňa 9.   septembra   1999   krajský   súd   vrátil   vec   okresnému   súdu   bez rozhodnutia, pretože „napadnutý rozsudok nie je úplný“.

Dňa 11. septembra 1999 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 27. septembra 1999 súd vyzval právneho zástupcu sťažovateliek, aby oznámil, či si uplatňuje trovy právneho zastúpenia.

Dňa 8. októbra 1999 právny zástupca sťažovateliek zaslal súdu vyúčtovanie trov konania.

Dňa 7. marca 2000 bol vo veci vydaný doplňujúci rozsudok č. k. 17 C 631/91-77, ktorým súd priznal sťažovateľkám trovy konania.

Dňa 29. marca 2000 podali odporcovia odvolanie proti uvedenému doplňujúcemu rozsudku.

Dňa 4. mája 2000 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol   o odvolaní účastníkov napadnutého konania.

Dňa 14. novembra 2000 krajský súd uznesením č. k. 8 Co 1202/00-41 napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 30. januára 2001.

Dňa 17. mája 2001 súd uznesením č. k. 17 C 631/91-50 vyzval sťažovateľky, aby „opravili a doplnili svoj návrh na začatie konania“ v lehote 1 mesiaca pod následkami zastavenia konania.

Dňa 15. augusta 2001 sťažovateľky reagovali na uvedenú výzvu súdu.Dňa 12. októbra 2001 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 6. december 2001.Dňa 6. decembra 2001 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito   s tým,   že „účastníkom   sa   poskytuje   lehota   2   mesiacov   za   účelom   uzatvorenia mimosúdnej dohody“.

Dňa 17. decembra 2001 súd vyzval odporcov, aby sa vyjadrili k doplnenému návrhu.Dňa   30.   septembra   2002   súd   vyzval   účastníkov   konania, aby   oznámili,   či   došlo medzi nimi k mimosúdnej dohode.

Dňa   16.   decembra   2002   sťažovateľky   oznámili   súdu,   že   vo   veci   k mimosúdnej dohode nedošlo.

Dňa 15. januára 2003 aj odporcovia oznámili súdu, že vo veci k mimosúdnej dohode nedošlo.

Dňa   27.   júla   2004   súd   vyzval   sťažovateľky   a kataster   nehnuteľností   na zaslanie listinných dôkazov.

Dňa 2. augusta 2004 sťažovateľky reagovali na výzvu súdu.Dňa   11.   augusta   2004   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateliek „o   písomné doplnenie petitu návrhu“.

Dňa 19. augusta 2004 kataster nehnuteľností reagoval na výzvu súdu.Dňa 25. augusta 2004 sťažovateľky upresnili petit svojho návrhu.Dňa 11. októbra 2004 súd uznesením č. k. 17 C 631/91-92 vyzval sťažovateľky, aby v lehote 10 dní odstránili „vady podania uviesť presný petit žalobného návrhu, v opačnom prípade bude podanie odmietnuté“.

Dňa 19. októbra 2004 sťažovateľky upresnili petit svojho návrhu.Dňa 22. novembra 2004 okresný súd uznesením č. k. 17 C 631/91-95 pripustil zmenu žalobného návrhu.

Dňa 13. januára 2005 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 16. február 2005.Dňa   16.   februára   2005   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie   (právny   zástupca sťažovateliek a sťažovateľka 1 sa na pojednávanie nedostavili), ktoré bolo odročené na 11. máj 2005 „za účelom výsluchu účastníkov konania“.

Dňa   16.   februára   2005   súd   uznesením   č.   k.   17   C   631/91-105   uložil   právnemu zástupcovi   sťažovateliek   poriadkovú   pokutu,   pretože   svojou   neprítomnosťou   sťažoval konanie súdu.

Dňa 11. februára 2005 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 11. máj 2005.Dňa   14.   marca   2005   právny   zástupca   sťažovateliek   podal   odvolanie   proti rozhodnutiu č. k. 17 C 631/91-105.

Dňa 11. mája 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu ohliadky na mieste samom.

Dňa 2. júna 2005 súd nariadil ohliadku na mieste samom na 30. jún 2005.Dňa 30. júna 2005 sa uskutočnila ohliadka na mieste samom.Dňa 4. júla 2005 sťažovateľky navrhli, aby súd nariadil vo veci kontrolné znalecké dokazovanie.

Dňa 14. decembra 2005 súd uznesením č. k. 17 C 631/91-123 uložil účastníkom konania, aby zložili preddavky na znalecké dokazovanie.

Dňa 2. januára 2006 sťažovateľky uhradili preddavok na znalecké dokazovanie.Dňa 24. januára 2006 sa odporcovia vyjadrili k uzneseniu č. k. 17 C 631/91-123, pričom požiadali o oslobodenie od tejto povinnosti.

Dňa   8.   februára   2006   odporcovia   zaslali   súdu   potvrdenie   o svojich   majetkových pomeroch.

Dňa 24. februára 2006 súd uznesením č. k. 17 C 631/91-138 nepriznal odporcom oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 13. marca 2006 odporcovia podali odvolanie proti uvedenému uzneseniu.Dňa 24. marca 2006 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní odporcov.

Dňa 30. júna 2006 krajský súd uznesením č. k. 5 Co 148/06-145 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 17 C 631/91-138.

Dňa 28. júla 2006 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 5. septembra 2006 okresný súd uznesením č. k. 17 C 631/91-147 nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru geodézie.

Dňa 28. septembra 2006 bol znalcovi zaslaný spis pre účely vypracovania znaleckého posudku v lehote 60 dní.

Dňa 21. februára 2007 súd urgoval vyhotovenie znaleckého posudku.Dňa 20. marca 2007 znalkyňa oznámila súdu, že posudok vypracuje „v mesiaci máj 2007“.

Dňa 23. marca 2007 súd uznesením č. k. 17 C 631/91-154 uložil znalkyni poriadkovú pokutu.

Dňa 12. apríla 2007 znalkyňa podala odvolanie proti uvedenému uzneseniu.Dňa 18. apríla 2007 súd uznesením č. k. 17 C 631/91-154 predĺžil lehotu na podanie znaleckého posudku do 31. mája 2007.

Dňa 5. júna 2007 bol súdu doručený znalecký posudok č. 6/07.Dňa 13. júna 2007 bol znalecký posudok zaslaný účastníkom konania na vyjadrenie.Dňa 6. septembra 2007 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 10. október 2007.Dňa 5. októbra 2007 došlo k zmene zákonného sudcu. Z tohto dôvodu bol termín pojednávania určený na 10. október 2007 zrušený.

Dňa 21. januára 2008 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 18. február 2008.Dňa 18. februára 2008 bolo pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu podania námietky zaujatosti odporcami „voči celému Okresnému súdu Žilina“.

Dňa 25. apríla 2008 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o námietke zaujatosti.

Dňa 2. mája 2008 krajský súd uznesením sp. zn. 9 NcC 31/08 rozhodol, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z rozhodovania predmetnej veci.

Dňa 5. mája 2008 odporca doručil súdu žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov.Dňa 22. mája 2008 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 27. júna 2008 súd vyzval odporcu, aby zdokladoval svoje sociálne a majetkové pomery.

Dňa 14. júla 2008 odporca doručil súdu potvrdenie o svojich majetkových pomeroch.Dňa 15. augusta 2008 sťažovateľky podali súdu návrh na zmenu žalobného návrhu.Dňa   19.   augusta   2008   okresný   súd   uznesením   č.   k.   17   C   631/91-224   priznal odporcovi oslobodenie od platenia súdneho poplatku.

Dňa 25. septembra 2008 sťažovateľky podali súdu opravu nesprávností v podaní na zmenu žalobného návrhu.

Dňa 3. októbra 2008 okresný súd uznesením č. k. 17 C 631/91-229 pripustil zmenu návrhu.

Dňa 26. novembra 2008 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 12. január 2009.Dňa 12. januára 2009 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito pre účely ďalšieho dokazovania.

Dňa 15. januára 2009 súd vyzval kataster nehnuteľností na zaslanie dôkazov.Dňa 1. apríla 2009 sťažovateľky podali návrh na zmenu žalobného návrhu a návrh na vykonanie ďalšieho dokazovania.

Dňa 15. apríla 2009 kataster nehnuteľností reagoval na výzvu súdu.Dňa 16. apríla 2009 okresný súd uznesením č. k. 17 C 631/91-318 pripustil zmenu návrhu.

Dňa 29. apríla 2009 odporca podal vo veci vzájomný návrh.

Dňa 8. júla 2009 sa sťažovateľky písomne vyjadrili k vzájomnému návrhu odporcu.Dňa 11. septembra 2009 okresný súd uznesením č. k. 17 C 631/91-335 konanie proti odporkyni zastavil. V ten istý deň okresný súd uznesením č. k. 17 C 631/91-337 vyzval odporcu,   aby   v lehote   10   dní   upresnil   svoj   vzájomný   návrh, „v   opačnom   prípade   súd podanie odmietne“.

Dňa 5. októbra 2009 odporca reagoval na uvedenú výzvu súdu.Dňa 18. novembra 2009 okresný súd uznesením č. k. 17 C 631/91-353 pripustil zmenu petitu vzájomného návrhu.

Dňa 9.   decembra   2009   sťažovateľky   podali   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného súdu č. k. 17 C 631/91-353.

Dňa 29. januára 2010 bolo odvolanie sťažovateliek doručené odporcovi.Dňa 11. marca 2010 sa odporca vyjadril k odvolaniu sťažovateliek.Dňa 23. marca 2010 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 26. apríl 2010.Dňa 23.   apríla 2010 bolo   súdu   doručené vyjadrenie   sťažovateliek   k vzájomnému návrhu.

Dňa 26. apríla 2010 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok č. k. 17 C 631/91-408.

Dňa 8. júna 2010 odporca podal proti uvedenému rozsudku odvolanie.Dňa 15. júna 2010 bolo odvolanie odporcu doručené sťažovateľkám.Dňa   7.   júla   2010   bol   spis   predložený   krajskému   súdu,   aby   rozhodol   o odvolaní odporcu proti rozsudku č. k. 17 C 631/91-408.

Dňa 29. septembra 2010 sa sťažovateľky písomne vyjadrili k odvolaniu odporcu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 631/91 dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd poznamenáva, že predmet tohto konania pred ústavným súdom bol už vymedzený uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 522/2010-11 z 9. decembra 2010, ktorým bola prijatá sťažnosť na ďalšie konanie (vzhľadom na jeho extrémne dlhé trvanie a pretože   v čase   prijatia   na   ďalšie   konanie   ešte   právoplatne   skončené   nebolo),   a preto námietky podpredsedu okresného súdu o účelovosti ústavnej sťažnosti, keďže „medzičasom Okresný súd Žilina vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 26. 4. 2010“ , v okolnostiach danej veci nebolo možné považovať za relevantné.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   konania   a postup   súdu   (napr.   I. ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v napadnutom   konaní   môže   predstavovať   určitý   stupeň   zložitosti   súvisiaci   s potrebou znaleckého dokazovania, keďže došlo aj k zmene „stavu v katastri nehnuteľností“, avšak doterajší neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateliek v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu   pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo   v tomto   konaní   k zbytočným   prieťahom.   Právny   zástupca   sťažovateliek,   ako   aj sťažovateľka 1 sa síce v jednom prípade nedostavili na pojednávanie (16. februára 2005), inak však konanie sťažovateliek možno považovať za súčinnostné. Ústavnému súdu neušlo pozornosti, že sťažovateľky opakovane dopĺňali a upresňovali svoj žalobný návrh aj preto, že   sa   v priebehu   neobyčajne   dlhotrvajúceho   konania   zmenili   pomery,   avšak   využitie možností daných navrhovateľovi procesnými predpismi (napr. podľa Občianskeho súdneho poriadku) na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom konaní síce spôsobuje   predĺženie   priebehu   konania,   nemožno   ho   však   kvalifikovať   ako   postup, dôsledkom ktorého sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Napokon okresný súd návrhy na   upresnenie   žalobného   návrhu   sám   akceptoval,   keďže   opakovane   pripustil   zmenu žalobného   návrhu   (uzneseniami   č.   k.   17   C   631/91-95,   č.   k.   17   C   631/91-229,   č.   k. 17 C 631/91-318).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a predovšetkým poukazuje na to, že takmer 20-ročné trvanie preskúmavaného konania na okresnom   súde   (od podania   návrhu   10.   júla   1991)   je   už   samo   osebe   bezpochyby neprimerané (aj keď vec bola 22 mesiacov na krajskom súde, toto obdobie v zásade nebolo možné započítať na vrub okresnému súdu). Ústavný súd ďalej konštatuje, že okresný súd bol   v   danej   veci   opakovane   krátkodobo,   ale   aj   dlhodobo   nečinný,   a   to   konkrétne   od

11. septembra   1992   do   21.   mája   1993   (osem   mesiacov),   od   5.   novembra   1993   do 5. septembra 1994 (desať mesiacov), v období od 2. novembra 1994 do 18. decembra 1995 (minimálne   dvanásť   mesiacov),   od   18. decembra   1995   do   23.   septembra   1997   (deväť mesiacov),   v období   od   10.   júla   1998   do   4.   mája   2000   (minimálne dvanásť mesiacov, pretože   účinné   predloženie   spisu   odvolaciemu   súdu   nemôže   trvať   jeden   rok   a desať mesiacov), od 17. decembra 2001 do 30. septembra 2002 (desať mesiacov) a v období od 15. januára 2003 do 27. júla 2004 (osemnásť mesiacov). Uvedená nečinnosť okresného súdu nie   je   ničím   ospravedlniteľná,   pretože   minimálne   6,5   rokov   okresný   súd   nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľky v   predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádzali,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného   v   citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   Uvedené   obdobia nečinnosti   okresného   súdu   bez akýchkoľvek   zákonných   alebo iných   ospravedlniteľných dôvodov   treba   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v   konaní,   ktoré   sú   z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné, keďže vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania svojimi dôsledkami môžu   nadobudnúť   charakter   odopretia   spravodlivosti   (denegatio   iustitiae).   K týmto zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale   výlučne   v dôsledku   postupu   súdu.   Pri   posudzovaní   toho,   či   bolo   porušené   právo sťažovateliek   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ústavný   súd   posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno   prihliadnuť   na   skutočnosti   uvedené   podpredsedom   okresného   súdu.   V   tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov   spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl.   48   ods.   2   ústavy   oslabiť   poukázaním   napr.   na   nadmerný   počet   vecí   (pozri   napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateliek   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 26. apríla 2010 bol v danej veci vyhlásený rozsudok č. k. 17 C 631/91-408, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľky sa domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia každá v sume   8   000   €,   pričom „výšku   požadovaného   finančného   zadosťučinenia   sťažovatelia odôvodňujú neúmernou dĺžkou prieťahov a psychickou ujmou, ktorá im v dôsledku toho vznikla“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľky. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľkám   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateliek,   najmä   na neobyčajne dlhú dobu napadnutého konania a neobyčajne dlhú dobu nečinnosti okresného súdu v napadnutej veci považuje za primerané každej sťažovateľke v sume po 3 500 €. Ústavný   súd   pritom   prihliadol   aj   na   povahu   napadnutého   konania   a na   skutočnosť,   že „medzičasom Okresný súd Žilina vo veci rozhodol“.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľkám vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 29. júna 2010, spísanie   sťažnosti   z 30.   septembra   2010   a zaujatie   stanoviska   k vyjadreniu   súdu zo 16. februára 2011). Za dva úkony vykonané v roku 2010 patrí odmena v sume dvakrát po 120,23 €, teda 240,46 €, a dvakrát režijný paušál v sume po 7,21 €, teda 14,42 €, a za jeden úkon vykonaný v roku 2011 patrí odmena v sume 123,50 € a režijný paušál v sume 7,41 €, preto   trovy   právneho   zastúpenia   pre   jednu   sťažovateľku   predstavujú   sumu   385,79 €. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 50 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní   „dvoch   alebo   viacerých   osôb“,   t.   j.   na   sumu   192,89   €.   Spolu   s režijným paušálom teda jednej sťažovateľke prislúcha odmena v sume 192,89 €. V prípade dvoch sťažovateliek tvorí náhrada trov právnej služby advokátom celkovú sumu 578,85 € v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľkami rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 9. novembra 2011