znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 521/2014-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   V.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a 2, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), čl. 13, čl. 14 a čl. 21 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   v spojení   s namietaným   porušením   čl.   12   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 12/00, postupom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Kv 15/99, postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom pod sp. zn. 6 To 25/2001   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 20/2014 a jeho uznesením z 30. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 31. júla 2014 doručené   podanie   L.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktoré   ústavný   súd   podľa   obsahu kvalifikoval ako sťažnosť podľa   čl. 127 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 5 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 2, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), čl. 13, čl. 14 a čl. 21 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v spojení   s namietaným   porušením   čl.   12   ods.   4   ústavy postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 12/00, postupom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“)   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   1   Kv   15/99,   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 25/2001 a postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Tost   20/2014   a jeho uznesením z 30. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 T 12/00 z 3. apríla 2001 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 To 25/01 z 26. júna 2001 odsúdený pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f) Trestného zákona   účinného   do   31.   decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   zákon“),   pre   trestný   čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 1 Trestného zákona, pre pokračovací trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1 a 2 Trestného zákona a pre trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 2 Trestného zákona, začo mu bol uložený podľa § 219 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 29 ods. 2 a § 35 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia   slobody   vo   výmere   osemnásť   rokov   nepodmienečne,   pričom   pre   výkon   trestu odňatia   slobody   bol   zaradený   do   tretej   nápravnovýchovnej   skupiny.   Súčasne   mu   bol uložený aj trest prepadnutia veci a zároveň mu bola uložená povinnosť na náhradu škody poškodeným stranám.

Sťažovateľ   sa   po   právoplatnom   odsúdení   viacerými   návrhmi   domáhal   obnovy konania vo svojej trestnej veci; jeho posledný návrh na obnovu konania bol krajskému súdu doručený 22. apríla 2013 a následne doplnený podaním doručeným krajskému súdu 11. júna 2013. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Ntok 1/2013 z 30. januára 2014 návrh sťažovateľa na povolenie obnovy   konania vo veci   vedenej pod   sp.   zn. 3 T 12/00 zamietol, pretože nezistil dôvody obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku.

Označené   uznesenie   krajského   súdu   napadol   sťažovateľ   sťažnosťou,   o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tost 20/2014 z 30. mája 2014 tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Sťažovateľ v prvom rade namieta, že prvostupňový aj odvolací súd v pôvodnom trestnom konaní nesprávne kvalifikovali skutok, keď ho kvalifikovali ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 2 písm. f) Trestného zákona (trestný čin vraždy v kvalifikovanej skutkovej podstate, pozn.), pričom táto právna kvalifikácia spôsobila, že mu bol uložený prísnejší trest, než by mu bol uložený v prípade právnej kvalifikácie predmetného skutku podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona (trestný čin vraždy v základnej skutkovej podstate, pozn.). Svoju námietku týkajúcu sa nesprávnej právnej kvalifikácie skutku sťažovateľ zároveň považuje aj za   dôvod,   pre   ktorý   by   mala   byť   v   jeho   právoplatne   skončenej   trestnej   veci   vedenej krajským súdom pod sp. zn. 3 T 12/00 nariadená obnova konania.

Sťažovateľ taktiež poukazuje na skutočnosť,   že malo byť preukázané, že orgány činné v trestnom konaní konajúce v jeho trestnej veci manipulovali so spisovým materiálom a falšovali zápisnice. V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity nie je špecialistom v oblasti grafológie, keďže „ide odbor pravosti písma a nie o odborníka grafologie. Uvedený Ústav aj ako znalec písma nemal jasnosť v predložených podpisov... Uvedené skumanie pravosti písma bolo vyhotovené 13. 12. 2005 č. j. 1549/2005 v Žiline.

V úznesený zo dňa 23. 02. 2006 sp. zn. ČVS: UIS-50/IOS-SV-2006 strana druhá sa popisuje, T. a jeho vyjadrenie že nemá vedomosť žeby 22. 4. 1999 vyhotovyl zapisnicu, s tým že   by   bol   zmenení   obsah   textu.   Je   zaražajuce   tvrdenie   v   Uznesení   MV   –   SR   zo   dňa 20. 6. 2003 ČVS: UIS-264/IBA-PO-2003 ktoré odmietlo môj podnet na začatie tr. stihania pre zneužitie pravomoci, napriek tomu že T. vo svojom vyhlásení uviedol že nebol prítomný pri vyhotovení konfrontacie druheho opisu.“.

Sťažovateľ namieta aj hodnotenie výpovede svedkyne H. uskutočnenej na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa, ktorú mali podľa jeho názoru v jeho trestnej veci konajúce všeobecné súdy vyhodnotiť ako dôkaz v jeho prospech, keďže „podľa vypovedí tejto svedkyne, som ja nemohol byť účastníkom tohto tr. činu“.

Sťažovateľ zastáva názor, že v konaní pred všeobecnými súdmi mali byť vykonané viaceré ním uvádzané dôkazy, keďže „Nebola vykonaná pri tak zavažnom tr. čine ako je vražda

Rekonštrukcia miesta činu Previerka miesta tr. činu Konfrontacia medzi svetkyňov Z. H. a svetkom M. U. Pribratie grafologa Zabezpečenie stopi z miesta tr. činu Vraždy, stopi obuvy...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd   vo   svojom   rozhodnutí   vyslovil,   že   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn.   3   T   12/00,   postupom   krajskej   prokuratúry   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Kv 15/99, postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 25/2001, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 20/2014 a jeho uznesením z 30. mája 2014 boli porušené ním označené základné práva podľa ústavy a listiny, ako aj práva podľa dohovoru.

Sťažovateľ   tiež   žiada   ústavný   súd   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   z   radov advokátov na účely jeho zastupovania v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 12/00 a postupom krajskej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Kv 15/99

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom,   musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

V pôvodnom   trestnom   konaní sťažovateľa   vedenom krajským súdom   pod sp.   zn. 3 T 12/00 rozhodol krajský súd odsudzujúcim rozsudkom z 13. júna 2000. Proti tomuto rozsudku krajského súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.   Právomoc   najvyššieho   súdu   v danom   prípade   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu. Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   časť   sťažnosti smerujúcu proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 12/00 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.Vo vzťahu k tej časti sťažnosti,   ktorá   smeruje proti postupu krajskej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Kv 15/99, ústavný súd z dokumentácie priloženej k sťažnosti zistil, že ide o vec, ktorá vyústila do podania obžaloby proti sťažovateľovi. O tejto obžalobe bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 12/00. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o obžalobe podanej krajskou prokuratúrou vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Kv 15/99 vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto aj túto   časť   sťažnosti   odmietol   pri   predbežnom   prerokovaní   z dôvodu   nedostatku   svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 25/2001

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 25/2001   najvyšší   súd   rozhodoval   o odvolaní   sťažovateľa   proti   odsudzujúcemu rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   3   T   12/00   z 13.   júna   2000.   Najvyšší   súd   o odvolaní sťažovateľa   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   6   To   25/2001   z 26.   júna   2001,   ktorým   zrušil čiastočne odsudzujúci rozsudok krajského súdu vo výrokoch o vine v bodoch 2, 4 — 11 a vo výrokoch o treste a náhrade škody, pričom sťažovateľa za skutky v bodoch 2, 4 — 11 odsúdil   na   úhrnný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   18   rokov   so   zaradením do III. nápravnovýchovnej   skupiny;   označený   rozsudok   najvyššieho   súdu   nadobudol právoplatnosť dňom vyhlásenia.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z dokumentácie   priloženej   k sťažnosti   vyplýva, že   sťažnosťou   napadnuté konanie vedené najvyšším súdom pod sp. zn. 6 To 25/2001 bolo právoplatne skončené ešte v roku 2001,   zatiaľ   čo   sťažovateľ   doručil   svoju   sťažnosť   ústavnému   súdu   až   31.   júla   2014, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd   preto   túto   časť   sťažnosti   pri   predbežnom   prerokovaní odmietol   podľa   §   25   ods.   2 (v spojení s § 53 ods. 3) zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

3. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy   a listiny   a práv   podľa   dohovoru   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že uznesením sp. zn. 5 Tost 20/2014 z   30.   mája   2014   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Ntok 1/2013 z 30. januára 2014, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania.

V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné konštatovať, že námietky sťažovateľa uvedené v jeho sťažnosti adresovanej   ústavnému   súdu   smerujú   primárne   proti   rozhodovaniu   všeobecných   súdov v pôvodnom trestnom konaní, teda v trestnej veci vedenej proti krajskému súdu pod sp. zn. 3   T   12/00   a najvyššiemu   súdu   pod   sp.   zn.   6   To   25/2001   a v zásade   sa   výslovne   ani nedotýkajú   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   a postupu,   ktorý   predchádzal   jeho vydaniu.

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   preskúmal   aj   túto   časť   sťažnosti,   pričom pri predbežnom   prerokovaní   sa   sústredil   na   posúdenie,   či   ju   možno   označiť   za   zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Na   účely   posúdenia   opodstatnenosti   tejto   časti   sťažnosti   sa   ústavný   súd   najprv oboznámil s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Ntok 1/2013 z 30. januára 2014, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy jeho pôvodného trestného konania. V odôvodnení   tohto   uznesenia   krajský   súd   okrem   iného   k námietkam   sťažovateľa uvedeným v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu okrem iného uviedol:

„Dňa   22.   04.   2013   bol   Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici   doručený   návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania vo veci Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 T 12/00 zo dňa 03. 03. 2001. Svoj návrh odsúdený L. V. odôvodnil predovšetkým novými skutočnosťami a dôkazmi súdu skôr neznámymi. Teda hlavne dôvodmi v zmysle § 394 Tr. por. sú nové dôkazy a nové argumenty nadväzujúce na skutočnosti zažurnalizované v spise Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 3 T 12/00.

Pod   bodom   1/   návrhu   odsúdený   poukázal   na   §   219   ods.   2   písm.   f)   Tr.   zák. č. 140/1961 Zb., za ktorý bol odsúdený, avšak táto skutočnosť nie je uvedená v obžalobe a nebola objasňovaná ani v súdnom konaní. Preto je nová skutočnosť súdu skôr neznáma v čase rozhodovania o vine a treste, čo opieral o výklad judikatúry k vyššie uvedenému ustanoveniu   zákona.   Pod   bodom   2/   svojho   návrhu   namietal   nevykonanie   rekonštrukcie vraždy v D., chýbajúce listinné dôkazy v spise 3T 12/00 - expertízne dôkazy, obhliadka a zadokumentované miesta činu, listinné dôkazy predprípravného a prípravného a ďalšieho konania k skutku vraždy v D. Pod bodom 4/ namietal chýbajúce listinné dôkazy, ktoré mu poslal   jeho   obhajca   a   ktoré   poslal   Krajskému   súdu   Banská   Bystrica...   Pod   bodom   9/ namietal nesprávnu právnu kvalifikáciu posúdenia zisteného skutkového stavu... Pod bodom 14/ svojho návrhu ďalej poukázal na to, že sa robila kvázi rekonštrukcia skutku útoku na verejného   činiteľa   v D.,   ale úplne   inak,   než to   prikazuje   zákon...   Pod bodom 27/   sa námietka odsúdeného opakuje vo vzťahu k nesprávnej právnej kvalifikácii skutku vraždy v D. podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. f) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 31. 12. 2005... Z uvedených dôvodov požiadal, aby súd v zmysle § 394 ods. 2 Tr. por. a následných príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku   povolil   obnovu   konania   v   jeho   veci   sp.   zn. 3 T 12/00, vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici.

Dňa 11. 06. 2013 odsúdený V. doručil tunajšiemu súdu dodatok návrhu na povolenie obnovy   konania   s   doplneným   odôvodnením,   že   bol   odsúdený   tzv.   asperačnou   zásadou na prísnejší   trest...   Požiadal   o povolenie   obnovy   konania   z   dôvodov,   ktoré   vychádzajú z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 428/2012 Zb. zákonov o začatí konania podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR.

V konaní o návrhu na povolenie obnovy konania na verejnom zasadnutí obhajca odsúdeného   navrhol   povoliť   obnovu   konania,   pretože   podľa   jeho   názoru   boli   splnené podmienky tak, ako ich uviedol vo svojom návrhu odsúdený L. V.

Krajský prokurátor na verejnom zasadnutí uviedol,   že nie sú splnené podmienky obnovy konania podľa § 394 Tr. por., a preto navrhol, aby v zmysle § 392 ods. 2 Tr. por. krajský súd návrh na povolenie obnovy konania zamietol.

Podľa § 394 ods. 1 Tr. por.,... V   tomto   smere   je   nutné konštatovať,   že konanie o   povolení   obnovy   konania   sa obmedzuje   na   zistenie,   či   vyšli   najavo   skutočnosti   alebo   dôkazy   uvedené   v   citovanom ustanovení.   V   konaní   o   povolení   obnovy   konania   nemôže   súd   preskúmavať,   či   sa   súd pri rozhodovaní   vyrovnal   so   všetkými   okolnosťami   a   s   obhajobou   odsúdeného,   či rešpektoval   zásadu   bezprostrednosti   a   ústnosti   pri   dokazovaní   a   podobne.   V   konaní o povolení   obnovy   nemôže   súd   preskúmať   vecnú   správnosť   rozsudku,   vydaného   v základnom konaní. Toto konanie sa v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. obmedzuje predovšetkým na   riešenie   otázky,   či   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   obsahuje   skutočnosti   alebo dôkazy, ktoré sú pre súd nové, skôr neznáme. Pri obnove konania sa rozhoduje, či nové skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti pôvodného rozsudku,   môžu   odôvodniť   iné   rozhodnutie,   než   aké   bolo   urobené   v   pôvodnom   konaní. Povinnosťou   súdu   v konaní   o povolení   obnovy   konania   je   teda   skúmať   správnosť právoplatného rozsudku súdu v tom rozsahu, čí nové skutočnosti alebo dôkazy sú také závažné,   že   odôvodňujú   zásah   do právoplatnosti   a   nezmeniteľnosti   rozsudku   vydaného súdom v pôvodnom konaní.

V danej veci k chronológii doterajších návrhov odsúdeného V. na povolenie obnovy konania je potrebné uviesť, že súčasný návrh odsúdeného je už tretí v poradí...

Na základe tohto jeho pôvodného návrhu krajský súd vo veci konal a na verejnom zasadnutí dňa 27. 2. 2003 rozhodol tak, že podľa § 283 písm. d) Tr. por. návrh na povolenie obnovy konania ods. L. V. zamietol, pretože nezistil dôvody obnovy konania podľa § 278 Tr. por. Proti prvostupňovému uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici podal ods. L. V. v   zákonnej   lehote   sťažnosť,   na   základe   ktorej   Najvyšší   súd   SR   Bratislava   preskúmal napadnuté uznesenie a svojím uznesením zo dňa 13. 5. 2003 sp. zn. 2 To 32/03 sťažnosť odsúdeného, ako nedôvodnú zamietol...

Ods.   L.   V.   svojím   novým   návrhom   zo   dňa   9.   6.   2004   podal   opätovne   návrh na povolenie   obnovy   konania   v   právoplatne   skončenej   trestnej   veci   Krajského   súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 T 12/00.... Opätovne žiadal predvolať a vypočuť svedkyňu H., pretože hoci táto vypovedala tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní súd účelovo zmenil obsah tejto svedeckej výpovede a tým aj rozsah a dopad tohto závažného dôkazu. Nerešpektovanie tohto svedectva je porušením jeho ústavných práv na zabezpečenie spravodlivého prešetrenia jeho skutku....

Na základe nového návrhu ods. L. V. Krajský súd v Banskej Bystrici na neverejnom zasadnutí konanom dňa 17. 1. 2005 rozhodol tak, že podľa § 283 písm. d) Tr. por. zamietol návrh na povolenie obnovy konania ods. L. V., pretože nezistil dôvody obnovy konania podľa § 278 Tr. por. Svoje rozhodnutie krajský súd zdôvodnil tým, že nový návrh ods. L. V. je len opakovaním, aj keď v inom kontexte už predtým podaného návrhu na obnovu konania z   24.   4.   2002,   pričom   sa   vyporiadal   aj   s   otázkou   zahľadenia   jeho   predchádzajúcich odsúdení.

Aj toto rozhodnutie krajského súdu napadol sťažnosťou ods. L. V. Na základe ktorej sťažnosti   Najvyšší   súd   SR   Bratislava   svojím   uznesením   zo   dňa   15. 11. 2005   sp.   zn. 2 To 21/05 zrušil napadnuté uznesenie a uložil   Krajskému súdu v Banskej Bystrici,   aby vo veci   znovu   konal   a rozhodol.   Svoje   rozhodnutie zdôvodnil   tým,   že v   danom   prípade neboli   splnené   zákonné   podmienky   pre   postup   upravený   v   §   286   ods.   2/   druhej   vety Trestného poriadku. Súd prvého stupňa sa preto dopustil chyby, keď o návrhu na obnovu konania rozhodol na neverejnom zasadnutí...

Po   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   SR...   krajský   súd   opätovne   vo   veci   konal na verejnom zasadnutí dňa 29. 1. 2008. Na verejnom zasadnutí boli oboznámené jednotlivé uznesenia v trestnom spise sa nachádzajúce...

... odsúdený prehlásil, že na podanom návrhu na povolenie obnovy konania jeho trestnej veci,   ktorou bol právoplatne uznaný za vinného aj naďalej trvá.   Ako základné dôvody na povolenie obnovy konania uviedol...

Krajský súd na verejnom zasadnutí dňa 29. 1. 2008 podľa § 399 ods. 2 Tr. por. č. 301/2005 Z. z. návrh odsúdeného L. V. na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 3 T 12/00 zamietol, pretože nezistil dôvody obnovy konania podľa § 394 Tr. por...

Rozhodnutie krajského súdu odsúdený opätovne napadol opravným prostriedkom, t. j. sťažnosťou, na základe ktorej odvolací Najvyšší súd SR podľa § 194 ods. 1 písm. b/ Tr. por. zrušil uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici a uložil mu, aby vo veci znovu konal a opätovne rozhodol. V dôvodoch svojho rozhodnutia konštatuje, že nie je možné doposiaľ celkom súhlasiť s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia, predovšetkým z toho dôvodu, že nebol vypočutý svedok I. B. z M., ktorý mal potvrdzovať obhajobu odsúdeného. Bez samotného vypočutia tohto svedka na verejnom zasadnutí tvrdenie súdu, že sa môže jednať o svedka ovplyvneného obžalovaným, je predčasné... Okrem toho odsúdený v rámci svojich   námietok   ako   aj   podaním   adresovaným   Najvyššiemu   súdu   SR   uviedol   nové skutočnosti, t. j. vyhlásenie resp. priznanie M. U. k vražde M. S., ktoré podľa jeho názoru odôvodňujú iné rozhodnutie v predmetnej trestnej veci.

V   novom konaní   bolo preto úlohou   krajského   súdu dôsledne preveriť   obhajobné tvrdenia odsúdeného, vrátane zvlášť tzv. prehlásenia M. U. o tom, že to bol on, kto sa dopustil vraždy M. S.

Krajský   súd   po   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   SR   opätovne   konal   na   verejných zasadnutiach   a   opätovne   zistil   z   pôvodného   trestného   spisu   tunajšieho   súdu,   že   jednak prvostupňový súd, ako aj odvolací NS SR Bratislava sa zaoberal námietkami ods. L. V., ktorý už v rámci svojej obhajoby vypovedal, že sa trestného činu vraždy poškodeného S. nedopustil. Ďalej uvádzal, že na policajtov nestrieľal a že svedkyňa H. pri svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní, ho ako páchateľa tr. činu vraždy neopoznala. Všetkými týmito skutočnosťami sa prvostupňový súd vysporiadal, keď vo veci konal aj po rozhodnutí NS SR Bratislava. Krajský súd sa tak isto zaoberal tvrdením ods. L. V., že v prípravnom konaní došlo   k   falšovaniu   zápisníc   o   domovej   prehliadke   o   výsluchoch   medzi   ním   a K.,   resp. konfrontácii, ktoré medzi nimi boli vykonané...

Okrem toho krajský súd na verejných zasadnutiach vypočul ako svedkov M. U., a I. B. a J. V. a oboznámil sa s výpoveďou ods. M. U. zo zápisnice o verejnom zasadnutí zo dňa 26. 9. 2008, keď vypovedal v rámci obnovy konania v jeho trestnej veci. Ods. M. U., čo vyplýva   zo   zápisnice   o   verejnom   zasadnutí,   vtedy   vypovedal,   pokiaľ   bol   oboznámený s prípisom, v ktorom sa mal doznať k zavraždeniu podnikateľa S., že to nie je pravda, že v prípise klamal a čin ako taký nespáchal.

V prípise to uviedol iba preto, že ho nahovoril V., s ktorým síce nebol na jednej cele v I., ale stretávali sa tam počas vychádzok. V. chcel jeho prehlásenie použiť pri obnove konania, pričom potom keby bol zbavený viny za vraždu, mal on povedať pravdu, že o tej vražde nič nevie. Ďalej uviedol, že skutočne o vražde nič nevie, on nikoho nezavraždil. Na verejnom zasadnutí v rámci obnovy trestného konania odsúdeného V. svedok M. U. uviedol, že trvá na prehlásení, že S. zavraždil 20. 11. 1997 aj s J. V...

Svedok I. B. uviedol, že v roku 1999 - 2001 bol vo výkone väzby v B. V tom čase tam bol prítomný aj ods. L. V. Vo väzbe bol pre lúpež.

V čase, keď boli spolu na jednej cele, ods. V. mu dal prečítať spisový materiál, ktorý mal u seba, jednalo sa o uznesenie o začatí trestného stíhania, ako aj spisový materiál z prípravného konania. Preto vedel, za čo je V. stíhaný. On bol za svoju trestnú činnosť odsúdený na trest vo výmere 6 rokov, pričom v roku 2004 bol podmienečne prepustený a odvtedy riadne pracuje. S ods. V. boli na cele asi 15 - 16 mesiacov, skoro 24 hodín.... Sľúbil odsúdenému, že navštívi jeho priateľku, ako aj svedka K. Jedenkrát, keď išiel okolo, zastavil   sa   za   priateľkou   odsúdeného   a   spolu   sa   rozprávali.   Ona   však   bližšie   o   veci nevedela nič povedať, akurát mu povedala, kde sa to stalo... Obdobne sa zastavil aj u K., ktorý sa s ním najskôr nechcel baviť a keď mu povedal, kto je, K. povedal iba toľko, že keby to   nebol   urobil,   tak   zatvoria   jeho,   ale   vôbec   nepovedal,   o koho   sa   jedná   a   čo   vlastne urobil...

Svedok J. V. na verejnom zasadnutí vypovedal, že M. U. pozná, sú vzdialená rodina, on je bratom jeho neb. svokry. Menovaného nevidel asi 15 rokov. Hneď ako sa zosobášil s manželkou, mal vedomosť, že pokiaľ ide o M. U. a jeho brata, sú to zločinci...

Po vykonanom dokazovaní v smere naznačenom Najvyšším súdom SR v Bratislave, prostupňový súd zhodnotil všetky dôkazy a dospel k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky na povolenie obnovy trestného konania ods. L. V. tak, ako ich má na mysli cit. ust. § 394 ods. 1 Tr. por. Opätovne však je potrebné uviesť, že v zmysle rozhodnutia NS SR Bratislava, krajský súd zaoberal sa aj novou skutočnosťou, ktorú odsúdený uvádzal v rámci svojho nového návrhu t. j. Okresný súd v Lučenci uznesením Nt 10/03 zo dňa 14. 4. 2004 mu zahladil   predchádzajúce   odsúdenia   a   preto   sa   podľa   neho   má   na   neho   hľadieť   akoby doposiaľ odsúdený nebol. Tento nový dôkaz krajský súd posudzoval najmä v súvislosti s tým, či môže alebo nemôže odôvodniť povolenie obnovy konania a dospel k názoru, že tento dôkaz   nemožno   považovať   za   taký,   ktorý   by   spolu   s inými   dôkazmi   a   skutočnosťami odôvodňoval iné rozhodnutie o vine, resp. treste tak, ako to má na mysli ust. § 394 ods. 1/ Tr. por.

Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   v   spojení   s   Najvyšším   súdom   SR Bratislava bol L. V. právoplatne uznaný za vinného okrem iného aj z trestného činu vraždy podľa   § 219 ods.   1,   2   písm.   f)   Tr.   zák.   Podľa   tohto   zákonného ustanovenia môže byť páchateľ odsúdený na trest odňatia slobody v zmysle vtedy platného zákona od 12 do 15 rokov,   alebo   na   trest   výnimočný.   Keď   krajský   súd   ukladal   L.   V.   nepodmienečný   trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov, tento trest mu neukladal, pretože ho odsudzoval ako obzvlášť nebezpečného recidivistu aj pretože sa dopustil obzvlášť závažného trestného činu a   znalci   psychiatri   a   psychológ   sami   uviedli,   že   náprava   a prevýchova   odsúdeného   je sťažená, pričom doporučili tiež ukladanie výnimočného trestu podľa § 29 ods. 2/ Tr. zák. Predchádzajúce odsúdenia, ktoré boli zahladené a o ktoré okrem iného odsúdený aj opiera svoj nový návrh na povolenie obnovy konania slúžili súdu len na dokreslenie osoby odsúdeného,   pričom   skutočnosť,   že   odsúdený   už   bol   pred   týmto   trestným   stíhaním potrestaný by nebola žiadnym spôsobom zmenila rozhodnutie súdu, aj keby už predtým došlo k zahladeniu odsúdenia, pretože ods. L. V. bol pre účely trestného stíhania stále vedený ako osoba, ktorá už bola trestne stíhaná avšak pri rozhodovaní o treste sa na túto skutočnosť nebude prihliadať ani v pôvodnom konaní sa na ňu neprihliadalo.

Okresný súd v Lučenci   pokiaľ   rozhodoval o zahladení ods.   L.   V.   neskúmal jeho správanie v čase posledného odsúdenia od r. 1984 do r. 2001, ale mechanicky len prevzal výrok s tým, že dátum 3. 4. 2001 ohraničil vynesením prvostupňového rozsudku krajským súdom, avšak vôbec nezisťoval, či odsúdený už predtým nepáchal trestnú činnosť. Keby tak bol urobil musel by zistiť a konštatovať, že najmenej od 20. 11. 1997 odsúdený L. V. už páchal trestnú činnosť. Nič by to však nezmenilo na tom, že predchádzajúce odsúdenia by boli aj tak zahladené.

Z uvedeného je zrejmé, že novou skutočnosťou v danom prípade nie je rozhodnutie okresného súdu o zahladení odsúdenia, pretože toto rozhodnutie je iba svedectvom toho, že okresný   súd   hodnotil   podstatne   menší   súbor   skutočností   a   dôkazov,   ako   to   robil   v základnom konaní krajský súd. Opätovne preto krajský súd dospel k záveru, že zahladenie predchádzajúceho odsúdenia nie je takou skutočnosťou, ktorá by mala akýkoľvek vplyv na rozhodnutí krajského súdu.

Pokiaľ ide o svedecké výpovede svedkov U. a B., krajský súd považuje tieto výpovede za nevieryhodné.   Svedok   M.   U.   ako to   vyplýva zo spisového materiálu,   najskôr poprel spáchanie predmetného skutku tak, ako to vyplýva zo zápisnice o výsluchu v jeho trestnej veci   a   vysvetlil   aj   prečo   sa   ku   skutku,   ako   takému   doznal,   keď   uviedol,   že   samotné prehlásenie o spáchaní skutku malo byť použité pri obnove konania v trestnej veci ods. V. a následne, keby bol zbavený viny, mal povedať pravdu, že o vražde nič nevie. Skutočnosť, že vraždu nespáchal M. U., potvrdzuje aj svedok V., ktorý podrobne vypovedal, aký vzťah má k M. U. a jeho rodine, pričom z jeho výpovede vyplýva, že títo sa vôbec nestretávajú, M. U. nevidel asi 15 rokov a žiadnej trestnej činnosti sa s ním nedopustil. Doposiaľ nikdy nebol trestne stíhaný a pokiaľ mu bola robená domová prehliadka tak iba z dôvodu, že U. ho krivo obvinil, že vlastní nelegálnu zbraň. Pokiaľ M. U. na neho niečo tvrdí a svojím spôsobom ho obvinil, k tomu sa nevie vyjadriť a zrejme by sa k tomu vedel vyjadriť iba zrejme   psychiater.   Z   výpovede   tohoto   svedka   je   zrejmé,   aký   vzťah   medzi   oboma   je,   je zrejmé,   že   sa   vôbec   nestretávali,   nenavštevovali,   že   poškodeného   S.   vôbec   nepoznal   a žiadnej trestnej činnosti s M. U. sa nedopustil.

Pokiaľ ide o svedeckú výpoveď I. B., je z tejto zrejmé, že spolu s ods. V. bol svedok vo výkone väzby asi 15 - 16 mesiacov. Na spoločnej cele trávili takmer 24 hodín denne. Odsúdený L. V. počas tejto doby svedkovi ukazoval časť spisového materiálu a zrejme mu aj uvádzal   určité   skutočnosti   ohľadne   jeho   trestnej   veci,   hlavne   so   zameraním   na   jeho obhajobné dôvody. Z týchto skutočností možno potom jednoznačne konštatovať, že svedok B. počas doby, čo bol vo väzbe s ods. V., väčšinou rozoberali trestnú činnosť ods. V., hlavne z pohľadu odsúdeného, ktorý mu uvádzal argumenty, pochybňujúce spáchanie trestnej veci ods. V. Jeho určité pochybnosti, resp. nezrovnalosti, sú iba jeho subjektívne pocity, ktoré nie sú podložené žiadny objektívnym dôkazom a preto jeho výpoveď v danej veci, ako aj výpoveď   M.   U.   nie   sú   takými   dôkazmi,   ktoré   by   odôvodňovali   iné   rozhodnutie   o   vine odsúdeného L. V., než ktoré bolo vyhlásené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 3. 4. 2001, sp. zn. 3 T 12/00 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR Bratislava, zo 26. 6. 2006, sp. zn. 6 To 25/00.

Keďže   žiadny   z   produkovaných   dôkazov   nezakladal   zákonnosť   postupu   v   zmysle ust. §   394   ods.   1   Tr.   por.,   krajský   súd   rozhodol   v   zmysle   ust.   §   399   ods.   2   Tr.   por. č. 301/2005 Z. z. a návrh ods. L. V. zamietol. Vyššie uvedené skutočnosti dokazujú situáciu doterajšieho rozhodovania o návrhoch odsúdeného V. na povolenie obnovy konania. Podľa § 399 ods. 2 Tr. por.,... V danom prípade súčasný návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania obsahuje 28 bodov a dodatok návrhu, z ktorých je zrejmé, že odsúdený pod bodmi 1/ až 27/ v podstate subjektívne hodnotil vykonané dôkazy v pôvodnom trestnom konaní v jeho veci.

Toto hodnotenie dôkazov odsúdeným však nie je vykonané v zmysle zásad hodnotenia dôkazov podľa Trestného poriadku. Napríklad pod bodmi 1/ a 9/ návrhu odsúdeného, tento hodnotí použitú právnu kvalifikáciu podľa § 219 ods. 2 písm. f) Tr. zák. č. 140/1961 Zb., pričom podľa tohto ustanovenia mu krajský súd uložil výnimočný trest na základe toho, že čin   spáchal   na   inom,   pre   jeho   rasu,   národnosť,   politické   presvedčenie,   vyznanie   alebo preto,   že   je   bez   vyznania.   K   týmto   tvrdeniam   odsúdeného   je   potrebné   uviesť,   že   sa nezakladajú na pravde. Z rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 3 T 12/00 zo dňa 03. 04. 2001, strana 7, 8, totiž vyplýva, že L. V. v bode 3/ rozsudku bol uznaný vinným pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, 2 písm. f) v znení zákona č. 248/94 Zbierky zákonov. Teda iného úmyselne usmrtil, v úmysle zakryť iný trestný čin. Z uvedenej dikcie je zrejmé, že odsúdený V. v návrhu necitoval ustanovenie Trestného zákona, ktoré bolo účinné v čase spáchania jeho trestného činu, ale citoval ustanovenie, ktoré bolo účinné, v inom časovom období.

V   bodoch   2/   až   8/   a   10/   až   27/   návrhu   odsúdený   buď   opakuje   svoje   doterajšie tvrdenia alebo subjektívne hodnotil vykonané dôkazy, nachádzajúce sa v spisovom materiáli alebo poukazuje na nesprávny postup orgánov činných v trestnom konaní.

V tomto smere je potrebné zdôrazniť, že za nové skutočnosti alebo dôkazy nemožno považovať také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu spisu, a to aj vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal, alebo ich dokonca prehliadol, resp. sa mýlil pri   hodnotení   vykonaných   dôkazov,   pripadne   ich   vyhodnotil   nesprávne   (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. 01. 1996, sp. zn. 8 Tz 201/95).

K tvrdeniam odsúdeného pod bodom 28/ navrhuje potrebné uviesť, že jeho sťažnosti, odvolania, námietky na mnohé procesné úkony a rozhodnutia, ktoré sa podľa odsúdeného neriešili, sa tiež nezakladajú na pravde, o čom svedčí spisový materiál v jeho trestnej veci. Navyše v mnohých prípadoch pocit odsúdeného, že sa jeho sťažnosti, odvolania, či námietky neriešili, vychádzal z toho, že sa o nich nie vždy rozhodlo v súlade s jeho očakávaním. V neposlednom rade krajský súd musel odmietnuť aj tvrdenie odsúdeného, uvedené v dodatku návrhu na povolenie obnovy konania zo dňa 11. 06. 2013, v ktorom uvádzal, že bol odsúdený tzv. asperačnou zásadou na prísnejší trest. V tomto smere citoval ustanovenie § 35 ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a s tým súvisiaci nález Ústavného súdu SR.

Tu   je   namieste   opätovne   konštatovať,   že   odsúdený   sa   odvolával   na   ustanovenie Trestného   zákona,   ktoré   súd   v   odsudzujúcom   rozsudku   neaplikoval.   Aj   táto   skutočnosť odsúdenému   musela   byť   známa,   naposledy   z   predošlého   rozhodnutia   Krajského   súdu Banská Bystrica o obnove konania sp. zn. 2 Ntok 2/04 zo dňa 29. 01. 2008, strana 10 a nasledujúce, kde boli uvedené dôvody hodnotenia podmienok, za akých bol odsúdenému ukladaný trest odňatia slobody v pôvodnom trestnom konaní.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   po   vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k záveru, že v predmetnej trestnej veci odsúdeného L. V. neboli splnené zákonné podmienky na povolenie obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Tr. zák. Všetky   uvedené   skutočnosti   a   návrhy   odsúdeného   boli   už   predmetom   prvostupňového konania, odvolacieho konania, ako aj opakovaných rozhodnutí o povolení obnovy konania. V tomto smere je potrebné uviesť, že aj prípadný nesprávny postup súdov v pôvodnom konaní by nebol dôvodom na povolenie obnovy konania.

Z uvedeného dôvodu Krajský súd v Banskej Bystrici v zmysle § 399 ods. 2 Tr. por. č. 301/2005   Zbierky   zákonov   zamietol   návrh   odsúdeného   L.   V.   na   povolenie   obnovy konania.“

Ústavný   súd   následne   preskúmal   aj   sťažnosťou   napadnuté   uznesenie   najvyššieho súdu, v ktorého odôvodnení sa okrem iného uvádza:

„... Odsúdený L. V. v rámci konania o povolení obnovy konania neuviedol žiadne nové skutočnosti a ani nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by či už samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi, mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine   alebo   vzhľadom   na ktoré   by   pôvodne   uložený   trest   bol   v   zrejmom   nepomere k závažnosti činu.

V tomto smere je potrebné povedať, že odsúdený L. V. opakovane v minulosti (2002 a 2004) podal návrhy na povolenie obnovy konania založené na tvrdení, že poškodeného M. S. usmrtila iná osoba, pričom v tejto súvislosti predkladal súdu viaceré alternatívy, ktoré sa viazali k osobám jeho spoluväzňov vo výkone trestu odňatia slobody. Tieto skutkové verzie   boli   preverené   nielen   v   základnom   konaní,   ale   aj   v konaní   o   povolenie   obnovy konania, pričom bolo zistené, že zo strany odsúdeného L. V. išlo o zinscenované a vopred dohovorené výpovede.

Rovnako tomu tak bolo aj v ostatnom prípade, pričom krajský súd v napadnutom uznesení   takpovediac   inštruktážnym   spôsobom   rozviedol   závery,   z   ktorých   vyplýva,   že zákonné   podmienky   na   povolenie   obnovy   konania   návrhom   podaným   odsúdeným   L.   V. v trestnej veci vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn.   3 T 12/00 ani tentokrát splnené neboli. Vzhľadom k tomu nadriadený súd na tieto závery len odkazuje, keďže sa s nimi v plnom rozsahu stotožnil a tieto si osvojil.“

V súvislosti s citovaným ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného   súdu   musí   byť   najmä   spôsob,   akým   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Vychádzajúc   z uvedených   právnych   východísk,   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že na posúdenie splnenia dôvodnosti návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 393 a nasl. Trestného poriadku sú zásadne príslušné všeobecné súdy. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom (v preskúmavanej veci najvyšším súdom) by bolo možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012). Podľa ústavného súdu však posúdenie dôvodnosti návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy pôvodného konania v jeho trestnej veci krajským súdom, ako aj najvyšším súdom, osobitne ich závery, takéto nedostatky nevykazujú.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   dospel k záveru, že najvyšší   súd   (v   spojení s krajským   súdom)   jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo v prípade sťažovateľa nie sú splnené dôvody na povolenie obnovy konania podľa § 393   a nasl.   Trestného   poriadku.   Najvyšší   súd   vychádzajúci   z ústavne   konformnej interpretácie   označených   ustanovení   Trestného   poriadku   v napadnutom   uznesení skonštatoval nedostatok nových skutočností a nových dôkazov, ktoré by či už samy osebe, alebo   v spojení   so skutočnosťami   a dôkazmi   už   skôr   známymi   mohli   odôvodniť   iné rozhodnutie   o vine   alebo   vzhľadom   na ktoré   by   pôvodne   uložený   trest   bol   v zrejmom nepomere k závažnosti činu.

Právny   záver o zamietnutí   návrhu sťažovateľa   na povolenie   obnovy   konania bol založený na racionálnej a podrobnej analýze skutkového stavu a ústavne akceptovateľnom výklade   relevantnej   právnej   úpravy.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   právomoci najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny   názor   najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   najvyšším   súdom   takéto   nedostatky nevykazuje.   Ústavný   súd   navyše   poukazuje   na   právny   názor   ustálený   v jeho   doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom sťažovateľom označených práv podľa ústavy,   listiny   a dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   na   základe   ktorej   by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich   porušení.   Ústavný   súd   preto   túto   časť   sťažnosti   sťažovateľa   odmietol   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014