znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 520/2015-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2015v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť

a ⬛⬛⬛⬛, obaja bytom ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátomJUDr. Martinom Olosom, Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, ktorou namietajú porušeniesvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresnéhosúdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 3 C 44/2011 z 20. marca 2012 a rozsudkom Krajskéhosúdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co 158/2012 z 20. januára 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,   obaja   bytom (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   MartinomOlosom, Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, ktorou namietajú porušenie svojho základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozsudkom   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   (ďalej   len   „okresný   súd“)sp. zn. 3 C 44/2011 z   20.   marca   2012 (ďalej   aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 158/2012z 20. januára 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovatelia boli účastníkmi konaniao ochranu   osobnosti   a náhradu   nemajetkovej   ujmy   vedeného   okresným   súdompod sp. zn. 3 C 44/2011 v procesnom postavení navrhovateľov. Odporcom v tomto konaníbol súdny znalec ustanovený v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 16/2008 na podanieznaleckého   posudku,   ktorý   mal   po   vznesení   námietok   proti   jeho   osobe   zo   stranysťažovateľov ako účastníkov konania sp. zn. 5 C 16/2008 vo svojom vyjadrení označiťsťažovateľov „za   klamárov   a ich   tvrdenia   týkajúce   sa   popáleniny   na   hlave   ich   syna za lživé“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 3 C 44/2011 z 20. marca 2012 návrh na začatiekonania   zamietol   a sťažovateľov   zaviazal   povinnosťou   zaplatiť   odporcovi   spoločnea nerozdielne   náhradu   trov   konania.   Tento   rozsudok   napadli   sťažovatelia   odvolaním.Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 158/2012 z 20. januára 2015 rozsudok okresného súduv oboch výrokoch potvrdil a odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú, že „... v napadnutých rozsudkoch okresný súd a ani krajský súd sa nevysporiadal so skutkovými zisteniami. Viaceré fakty preukázateľne sám súd uvádza skreslene, dokonca aj úplne lživo...“.

Podľa názoru sťažovateľov „okresný súd v napadnutom rozsudku okresného súdu pochybil aj vo veci trov konania, s čím sa nevysporiadal ani krajský súd v napadnutom rozsudku krajského sudu, čo sťažovatelia napádajú touto ústavnou sťažnosťou...

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia výslovne v odvolacom konaní upozorňovali na viaceré nesprávne závery týkajúce sa skutkových zistení a trov konania v rozsudku okresného   súdu...,   bolo   povinnosťou   odvolacieho   súdu   sa   týmito   námietkami   zaoberať a vysporiadať sa s nimi, keďže mohli mať zásadný význam v prípade, keby boli vyhodnotené ako dôvodné. Odvolací súd sa však týmito námietkami nijako nezaoberal, a preto sa s nimi ani nevysporiadal.“.

Podľa tvrdenia sťažovateľov: „Súd prvého stupňa ako aj odvolací súd vo svojich rozsudkoch   porušili   základné   práva   sťažovateľov,   nimi   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené a arbitrárne a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a majú za následok porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu.“

Dňa 13. augusta 2015 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie sťažnosti, v ktoromsťažovatelia okrem iného oznámili, že si zvolili právneho zástupcu na zastupovanie v konanípred ústavným súdom, zároveň upravili petit sťažnosti a navrhli, aby ústavný súd na základepredostretej argumentácie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa 1/ ⬛⬛⬛⬛... a sťažovateľa 2/... na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručené   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 3 C/44/2011-158 zo dňa 20. 03. 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co/158/2012-197 zo dňa 20. 01. 2015 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 3 C/44/2011-158 zo dňa 20. 03. 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co/158/2012-197 zo dňa 20. 01. 2015 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi   1/ ⬛⬛⬛⬛...   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie v sume 5.000,- € (slovom päťtisíc eur), ktoré sú Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne   povinní   mu   zaplatiť   spoločne   a   nerozdielne,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľovi 2/ ⬛⬛⬛⬛... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- € (slovom päťtisíc eur), ktoré sú Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne povinní mu zaplatiť spoločne a nerozdielne, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný   súd   v   Trenčíne   a   Krajský   súd   v   Trenčíne   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľom 1/ ⬛⬛⬛⬛... a 2/ ⬛⬛⬛⬛... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania vo výške 355,72 EUR na účet   advokáta   JUDr.   Martina   Olosa...   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.ÚS 115/07).

Sťažovatelia sťažnosťou napádajú rozsudok, ktorým okresný súd zamietol ich návrhna   začatie   konania   o   ochranu   osobnosti   a   náhradu   nemajetkovej   ujmy   a   zaviazalich povinnosťou zaplatiť odporcovi spoločne a nerozdielne náhradu trov konania.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia využili svoje právo podať protinapadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinnýrozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní   sťažovateľovv danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časťsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosťide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovatelia tvrdia, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým odvolací súdpotvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej i vo výroku o náhrade trov konania,došlo k porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považoval za potrebné poukázať nasvoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecnýchsúdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95,II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkovýstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretáciea aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právacha základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súdzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maloza následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   opakovane   uvádza,   že   obsahomzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnémuprávu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr.   II.   ÚS   88/01,III. ÚS 362/04),   ako   aj   zabezpečiť   konkrétne   procesné   garancie   v   súdnom   konaní.K porušeniu   tohto   základného   práva   by   mohlo   dôjsť   predovšetkým   vtedy,   ak   by   bolakomukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannomsúde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osobyalebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vo   svojej   judikatúrezdôrazňuje,   že   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   alenemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobnáodpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súdsplnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možnoposúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, abyna každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola danáodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutierozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (Ruiz   Torijac. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielskoz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzskoz 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdeniasťažovateľov k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť napadnutým rozsudkom krajského súdu,ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa tak vo veci samej, ako aj vo výrokuo náhrade   trov   konania.   Námietky   sťažovateľov   spočívajú   v tvrdení,   že   krajský   súd„sa nevysporiadal   so   skutkovými   zisteniami“ a že   napadnutý   rozsudok   je „zjavne neodôvodnený a arbitrárny“.

Pri preskúmavaní námietok sťažovateľov sa ústavný súd oboznámil s napadnutýmrozsudkom krajského súdu a v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na relevantnúčasť jeho odôvodnenia, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Na   základe   preskúmania   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   odvolací   súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a   vec   správne   právne   posúdil.   Odvolací   súd   sa   preto   stotožňuje   s   týmito   skutkovými závermi, aj s právnym posúdením veci v odôvodnení napadnutého rozsudku a podľa § 219 ods. 2 O. s. p. na ne poukazuje.

Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka súdneho konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky... Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom..., ale musí dať odpoveď len na tie otázky, ktoré majú pre   vec   podstatný   význam...   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   okresný   súd   na   základe   návrhu   navrhovateľov správne ustálil, že predmetom sporu účastníkov bola otázka, či odporca svojim vyjadrením zo dňa 07. 09. 2010 v postavení znalca v spore, vedenom na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom, sp. zn. 5 C/16/2008, v rozpore s ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, upravujúcimi ochranu osobnosti, zasiahol do práva navrhovateľov na ochranu osobnosti.   Takto   vymedzený   predmet   konania   bol   preto   podstatný   pre   vymedzenie rozhodných   skutkových   a   právnych   otázok,   ktoré   bolo   potrebné   riešiť   v   tomto   konaní. Z uvedených dôvodov sa preto okresný súd správne zameral na otázku, či obsah vyššie uvedeného vyjadrenia zasiahol do občianskej cti navrhovateľov.

Ako vyplýva aj z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku, okresný súd podrobne posúdil   obsah   vyššie   uvedeného   vyjadrenia   odporcu   z   hľadiska   možného   zásahu   jeho obsahom do osobnostných práv navrhovateľov. Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd správne vyvodil, že odporca týmto svojim vyjadrením len plnil svoju zákonom stanovenú povinnosť vyjadriť sa na výzvu súdu v zmysle § 17 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanoveniami § 14 a nasl. O. s. p. Preto okresný súd dospel k správnemu právnemu záveru, podľa ktorého odporca podaným vyjadrením len plnil svoju právnu povinnosť. Preto okresný súd správne zameral svoju pozornosť na posúdenie, či obsah podaného vyjadrenia odporcu zasiahol do osobnostných práv navrhovateľov.

Na   základe   preskúmania   veci   sa   odvolací   súd   stotožnil   so   skutkovým   záverom okresného súdu, podľa ktorého odporca v predmetnom vyjadrení, na obsah ktorého okresný súd   poukázal   aj   v   odôvodnení   rozsudku,   len   vecne   vyjadril   svoje   stanovisko ku skutočnostiam, uvedeným v námietke zaujatosti. Ani podľa názoru odvolacieho súdu predmetné vyjadrenie odporcu neobsahuje osočujúce, znevažujúce, urážajúce, prípadne iné nevhodné   formulácie   vo   vzťahu   k   navrhovateľom   a   ani   formuláciu,   ktorou   by   boli navrhovatelia označení za klamárov. Keďže odporca vo vyjadrení len vecne vyjadril svoje stanovisko k námietke zaujatosti, na zaujatie ktorého vlastného stanoviska mal právo, ani podľa   názoru   odvolacieho   súdu   obsah   vyjadrenia   odporcu   nebol   spôsobilý   zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľov v rozpore s ustanoveniami § 11 a § 12 Občianskeho zákonníka.

S poukazom na vyššie uvedené sa odvolací súd stotožnil aj so záverom okresného súdu, podľa ktorého nebolo úlohou súdu v tomto konaní skúmať, či v roku 1987 malo zo strany   odporcu   dôjsť   k   pochybeniu   pri   poskytovaní   zdravotnej   starostlivosti   o   syna navrhovateľov. Z uvedených dôvodov okresný súd správne zamietol návrhy navrhovateľov na doplnenie dokazovania, ktoré návrhy bez akýchkoľvek pochybností smerovali výlučne k objasneniu   otázky   správnosti   postupu   pri   poskytovaní   zdravotnej   starostlivosti   synovi navrhovateľov v roku 1987.“

Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania krajský súd v odôvodnení napadnutéhorozsudku uvádza:

„Odvolací súd považoval za správny aj výrok napadnutého rozsudku o náhrade trov konania. Okresný súd v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p., na obsah ktorého poukázal   v   odôvodnení   rozsudku,   ustálil,   že   odporca   vzhľadom   na   zamietnutie   návrhu navrhovateľov bol v konaní v plnom rozsahu úspešný a preto odporcovi vzniklo právo na náhradu trov konania, ktorými trovami sú v zmysle § 137 O. s. p. aj trovy právneho zastúpenia   účastníka.   Z   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   nepovažoval   za   rozhodné argumenty   navrhovateľov   v   odvolaní   vo   vzťahu   k   posudzovaniu   správnosti   výroku napadnutého rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania.“

Vychádzajúc   predovšetkým   z citovaného,   ústavný   súd   zastáva   názor,   žeargumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam Občianskeho zákonníka,ktoré   upravujú   ochranu   osobnosti,   a ustanoveniam   Občianskeho   súdneho   poriadkuvo vzťahu k výroku o náhrade trov konania. Závery krajského súdu nemožno považovať aniza zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohouvšeobecného   súdu   vykladať   zákony   a   ďalšie   právne   predpisy,   pričom   právny   názorkrajského   súdu   a   jeho   závery   možno   v   posudzovanej   veci považovať   za   zrozumiteľné,logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľaktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruneznačí   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom(III. ÚS 3/97,   II. ÚS 141/04),   dospel   pri   predbežnom   prerokovaní   k   záveru,   že   medzinapadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruneexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti naďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosťv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   o   ďalších   návrhochsťažovateľov nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015