SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 520/2015-24
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
a ⬛⬛⬛⬛, obaja bytom ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátomJUDr. Martinom Olosom, Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, ktorou namietajú porušeniesvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresnéhosúdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 3 C 44/2011 z 20. marca 2012 a rozsudkom Krajskéhosúdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co 158/2012 z 20. januára 2015, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, obaja bytom (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. MartinomOlosom, Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, ktorou namietajú porušenie svojho základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 3 C 44/2011 z 20. marca 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 158/2012z 20. januára 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovatelia boli účastníkmi konaniao ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vedeného okresným súdompod sp. zn. 3 C 44/2011 v procesnom postavení navrhovateľov. Odporcom v tomto konaníbol súdny znalec ustanovený v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 16/2008 na podanieznaleckého posudku, ktorý mal po vznesení námietok proti jeho osobe zo stranysťažovateľov ako účastníkov konania sp. zn. 5 C 16/2008 vo svojom vyjadrení označiťsťažovateľov „za klamárov a ich tvrdenia týkajúce sa popáleniny na hlave ich syna za lživé“.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 3 C 44/2011 z 20. marca 2012 návrh na začatiekonania zamietol a sťažovateľov zaviazal povinnosťou zaplatiť odporcovi spoločnea nerozdielne náhradu trov konania. Tento rozsudok napadli sťažovatelia odvolaním.Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 158/2012 z 20. januára 2015 rozsudok okresného súduv oboch výrokoch potvrdil a odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú, že „... v napadnutých rozsudkoch okresný súd a ani krajský súd sa nevysporiadal so skutkovými zisteniami. Viaceré fakty preukázateľne sám súd uvádza skreslene, dokonca aj úplne lživo...“.
Podľa názoru sťažovateľov „okresný súd v napadnutom rozsudku okresného súdu pochybil aj vo veci trov konania, s čím sa nevysporiadal ani krajský súd v napadnutom rozsudku krajského sudu, čo sťažovatelia napádajú touto ústavnou sťažnosťou...
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia výslovne v odvolacom konaní upozorňovali na viaceré nesprávne závery týkajúce sa skutkových zistení a trov konania v rozsudku okresného súdu..., bolo povinnosťou odvolacieho súdu sa týmito námietkami zaoberať a vysporiadať sa s nimi, keďže mohli mať zásadný význam v prípade, keby boli vyhodnotené ako dôvodné. Odvolací súd sa však týmito námietkami nijako nezaoberal, a preto sa s nimi ani nevysporiadal.“.
Podľa tvrdenia sťažovateľov: „Súd prvého stupňa ako aj odvolací súd vo svojich rozsudkoch porušili základné práva sťažovateľov, nimi vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené a arbitrárne a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a majú za následok porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu.“
Dňa 13. augusta 2015 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie sťažnosti, v ktoromsťažovatelia okrem iného oznámili, že si zvolili právneho zástupcu na zastupovanie v konanípred ústavným súdom, zároveň upravili petit sťažnosti a navrhli, aby ústavný súd na základepredostretej argumentácie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa 1/ ⬛⬛⬛⬛... a sťažovateľa 2/... na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 3 C/44/2011-158 zo dňa 20. 03. 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co/158/2012-197 zo dňa 20. 01. 2015 porušené bolo.
2. Rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 3 C/44/2011-158 zo dňa 20. 03. 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co/158/2012-197 zo dňa 20. 01. 2015 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi 1/ ⬛⬛⬛⬛... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- € (slovom päťtisíc eur), ktoré sú Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne povinní mu zaplatiť spoločne a nerozdielne, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažovateľovi 2/ ⬛⬛⬛⬛... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- € (slovom päťtisíc eur), ktoré sú Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne povinní mu zaplatiť spoločne a nerozdielne, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľom 1/ ⬛⬛⬛⬛... a 2/ ⬛⬛⬛⬛... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania vo výške 355,72 EUR na účet advokáta JUDr. Martina Olosa... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.ÚS 115/07).
Sťažovatelia sťažnosťou napádajú rozsudok, ktorým okresný súd zamietol ich návrhna začatie konania o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy a zaviazalich povinnosťou zaplatiť odporcovi spoločne a nerozdielne náhradu trov konania.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia využili svoje právo podať protinapadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinnýrozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľovv danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časťsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosťide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovatelia tvrdia, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým odvolací súdpotvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej i vo výroku o náhrade trov konania,došlo k porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.
V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považoval za potrebné poukázať nasvoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecnýchsúdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkovýstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súdzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maloza následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahomzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnémuprávu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01,III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bolakomukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannomsúde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osobyalebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúrezdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, alenemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobnáodpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súdsplnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možnoposúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, abyna každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola danáodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutierozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torijac. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielskoz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzskoz 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdeniasťažovateľov k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť napadnutým rozsudkom krajského súdu,ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa tak vo veci samej, ako aj vo výrokuo náhrade trov konania. Námietky sťažovateľov spočívajú v tvrdení, že krajský súd„sa nevysporiadal so skutkovými zisteniami“ a že napadnutý rozsudok je „zjavne neodôvodnený a arbitrárny“.
Pri preskúmavaní námietok sťažovateľov sa ústavný súd oboznámil s napadnutýmrozsudkom krajského súdu a v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na relevantnúčasť jeho odôvodnenia, v ktorej sa okrem iného uvádza:
„Na základe preskúmania napadnutého rozsudku okresného súdu odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa preto stotožňuje s týmito skutkovými závermi, aj s právnym posúdením veci v odôvodnení napadnutého rozsudku a podľa § 219 ods. 2 O. s. p. na ne poukazuje.
Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka súdneho konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky... Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom..., ale musí dať odpoveď len na tie otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam... Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd na základe návrhu navrhovateľov správne ustálil, že predmetom sporu účastníkov bola otázka, či odporca svojim vyjadrením zo dňa 07. 09. 2010 v postavení znalca v spore, vedenom na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom, sp. zn. 5 C/16/2008, v rozpore s ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, upravujúcimi ochranu osobnosti, zasiahol do práva navrhovateľov na ochranu osobnosti. Takto vymedzený predmet konania bol preto podstatný pre vymedzenie rozhodných skutkových a právnych otázok, ktoré bolo potrebné riešiť v tomto konaní. Z uvedených dôvodov sa preto okresný súd správne zameral na otázku, či obsah vyššie uvedeného vyjadrenia zasiahol do občianskej cti navrhovateľov.
Ako vyplýva aj z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku, okresný súd podrobne posúdil obsah vyššie uvedeného vyjadrenia odporcu z hľadiska možného zásahu jeho obsahom do osobnostných práv navrhovateľov. Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd správne vyvodil, že odporca týmto svojim vyjadrením len plnil svoju zákonom stanovenú povinnosť vyjadriť sa na výzvu súdu v zmysle § 17 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanoveniami § 14 a nasl. O. s. p. Preto okresný súd dospel k správnemu právnemu záveru, podľa ktorého odporca podaným vyjadrením len plnil svoju právnu povinnosť. Preto okresný súd správne zameral svoju pozornosť na posúdenie, či obsah podaného vyjadrenia odporcu zasiahol do osobnostných práv navrhovateľov.
Na základe preskúmania veci sa odvolací súd stotožnil so skutkovým záverom okresného súdu, podľa ktorého odporca v predmetnom vyjadrení, na obsah ktorého okresný súd poukázal aj v odôvodnení rozsudku, len vecne vyjadril svoje stanovisko ku skutočnostiam, uvedeným v námietke zaujatosti. Ani podľa názoru odvolacieho súdu predmetné vyjadrenie odporcu neobsahuje osočujúce, znevažujúce, urážajúce, prípadne iné nevhodné formulácie vo vzťahu k navrhovateľom a ani formuláciu, ktorou by boli navrhovatelia označení za klamárov. Keďže odporca vo vyjadrení len vecne vyjadril svoje stanovisko k námietke zaujatosti, na zaujatie ktorého vlastného stanoviska mal právo, ani podľa názoru odvolacieho súdu obsah vyjadrenia odporcu nebol spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľov v rozpore s ustanoveniami § 11 a § 12 Občianskeho zákonníka.
S poukazom na vyššie uvedené sa odvolací súd stotožnil aj so záverom okresného súdu, podľa ktorého nebolo úlohou súdu v tomto konaní skúmať, či v roku 1987 malo zo strany odporcu dôjsť k pochybeniu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti o syna navrhovateľov. Z uvedených dôvodov okresný súd správne zamietol návrhy navrhovateľov na doplnenie dokazovania, ktoré návrhy bez akýchkoľvek pochybností smerovali výlučne k objasneniu otázky správnosti postupu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti synovi navrhovateľov v roku 1987.“
Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania krajský súd v odôvodnení napadnutéhorozsudku uvádza:
„Odvolací súd považoval za správny aj výrok napadnutého rozsudku o náhrade trov konania. Okresný súd v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p., na obsah ktorého poukázal v odôvodnení rozsudku, ustálil, že odporca vzhľadom na zamietnutie návrhu navrhovateľov bol v konaní v plnom rozsahu úspešný a preto odporcovi vzniklo právo na náhradu trov konania, ktorými trovami sú v zmysle § 137 O. s. p. aj trovy právneho zastúpenia účastníka. Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval za rozhodné argumenty navrhovateľov v odvolaní vo vzťahu k posudzovaniu správnosti výroku napadnutého rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania.“
Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, žeargumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam Občianskeho zákonníka,ktoré upravujú ochranu osobnosti, a ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadkuvo vzťahu k výroku o náhrade trov konania. Závery krajského súdu nemožno považovať aniza zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohouvšeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názorkrajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné,logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.
Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľaktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruneznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom(III. ÚS 3/97, II. ÚS 141/04), dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzinapadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruneexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti naďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosťv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhochsťažovateľov nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015