znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 520/2014-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 11. septembra 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť M. D., zastúpenej advokátkou doc. JUDr. Soňou Kubincovou, PhD., Ulica M. Rázusa 20, Banská Bystrica, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 20   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práv   podľa   čl.   8   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 17 Charty základných práv Európskej únie, ako aj porušenie čl. 12 a čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky prijatím zákona č.   140/2014   Z.   z.   o nadobudnutí   vlastníctva   poľnohospodárskeho   pozemku   a o zmene a doplnení niektorých zákonov Národnou radou Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. júla 2014 doručené   podanie   M.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou doc. JUDr. Soňou Kubincovou, PhD., Ulica M. Rázusa 20, Banská Bystrica, označené ako „Sťažnosť podľa čl. 49 a nasl. zákona o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky..., ktorou namietame porušovanie základných práv a slobôd podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“. Sťažovateľka   v záhlaví   svojho   podania   za   porušovateľa „základného   práva alebo slobody“ označila Národnú radu Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“).

Vychádzajúc   z   označenia   a   tiež   obsahu   podania   sťažovateľky,   ho   ústavný   súd kvalifikoval ako sťažnosť podľa   čl. 127 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 20 ústavy, práv podľa čl. 8 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a základného   práva   podľa   čl.   17 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj porušenie čl. 12 a čl. 13 ústavy prijatím zákona č. 140/2014 Z. z. o nadobudnutí vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 140/2014 Z. z.“) národnou radou.

Sťažovateľka v úvodnej časti sťažnosti okrem iného uvádza: „... Prijatím zákona č. 140/2014 Z. z. o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku a o zmene a doplnení niektorých zákonov...

Namietam porušenie najmä čl. 20 ústavy, podľa ktorého iné zásahy do vlastníckeho práva   (ako   zásahy   umožnené   ústavou)   možno   dovoliť   iba   vtedy,   ak   ide   o   majetok nadobudnutý   nezákonným   spôsobom   alebo   z   nelegálnych   príjmov   a   ide   o   opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných.

Ďalej namietam porušenie:

- čl. 12 ústavy, podľa ktorého...

- čl. 13 ústavy, podľa ktorého...

- čl. 19 ústavy, podľa ktorého...

Prijatím zákona č. 140/2001 Z. z. boli porušené moje práva vyplývajúce z Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a tiež z Charty základných práv EÚ.

Namietam   porušenie   najmä   čl.   8   a   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 Charty základných práv Európskej únie.“

V nadväzujúcich   častiach   sťažnosti   sťažovateľka   odôvodňuje   svoje   tvrdenie o porušení   ňou   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a práv   podľa   dohovoru, dodatkového protokolu a charty prijatím zákona č. 140/2014 Z. z. národnou radou, pričom v tejto súvislosti najmä uvádza:

«...   Som   vlastníčkou   viacerých   poľnohospodárskych   pozemkov,   čo   preukazujem priloženým výpisom z katastra nehnuteľností...

Prijatím zákona č. 140/2014 Z. z. bol v prvom rade porušený čl. 20 ústavy... došlo k obmedzeniu môjho vlastníckeho práva, resp. k obmedzeniu jeho integrálnej súčasti, a to k obmedzeniu môjho práva nakladať s poľnohospodárskymi pozemkami, ktoré sú v mojom vlastníctve...

Povinnosť   pri   prevode   vlastníckeho   práva   dodržať   zložitý   postup   vyplývajúci zo zákona,   ktorý   pre   predávajúceho   (t.   j.   vlastníka)   predstavuje   veľkú   záťaž,   znamená obmedzenie vlastníckeho práva pre všetkých vlastníkov poľnohospodárskych pozemkov. Prijatím zákona č. 140/2014 Z. z. došlo k obmedzeniu vlastníckeho práva aj v tom, že súčasným   vlastníkom   poľnohospodárskych   pozemkov   sa   obmedzila   možnosť   vybrať   si osobu, na ktorú prevedú vlastnícke právo k svojim pozemkov, pričom zo zákona vyplýva, že vlastnícke právo k poľnohospodárskym pozemkom nie je možné previesť na osobu, ktorá nemá na území SR trvalý pobyt alebo sídlo najmenej desať rokov.

Zakotvením povinnosti previesť vlastnícke právo k poľnohospodárskym pozemkom na osobu, ktorá spĺňa podmienky určené zákonom, ak sa prihlási na ponuku, sa de facto znemožňuje vlastníkom poľnohospodárske pozemky darovať nimi vybraným osobám, ktoré podľa zákona nemajú „prednostné právo“ na ich kúpu, čo je nesporne tiež obmedzením vlastníckeho práva.

Prijatím zákona č. 140/2014 Z. z. došlo k porušeniu aj čl. 13 ústavy, podľa ktorého... Prijatím zákona č. 140/2014 Z. z. došlo k uloženiu viacerých povinností pre vlastníkov poľnohospodárskych   pozemkov   v   prípade,   ak   sa   rozhodnú   tieto   pozemky   predať   alebo darovať. Vlastníkom poľnohospodárskych pozemkov bola stanovená napríklad povinnosť zverejniť   ponuku   na   prevod   vlastníctva   poľnohospodárskeho   pozemku   v   Registri zverejňovania ponúk prevodu vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku a súčasne zverejniť túto ponuku na úradnej tabuli v obci. Ústava umožňuje povinnosti uložiť zákonom, avšak len pri zachovaní základných práv a slobôd, čo v danom prípade nie je splnené.

Prijatím zákona č. 140/2014 Z. z. došlo aj k porušeniu čl. 19 ods. 2 ústavy, podľa ktorého...   Prijatím   zákona   č.   140/2014   Z.   z.   došlo   pre   vlastníkov   poľnohospodárskych pozemkov   k   stanoveniu   povinnosti   v   rámci   zverejnenej   ponuky   uviesť   okrem   údajov o poľnohospodárskom pozemku aj identifikačné údaje osoby, ktorá je predávajúcim a tiež cenu požadovanú predávajúcim za m2 pozemku...

Prijatím zákona č. 140/2014 Z. z. boli porušené aj základné práva, ktoré vyplývajú z Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, a to konkrétne:

- právo vyplývajúce z čl. 8, podľa ktorého... - právo vyplývajúce z čl. 14, podľa ktorého

- právo vyplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...

Prijatím   zákona   došlo   k   porušeniu   aj   základného   práva   vyplývajúceho   z   Charty základných práv Európskej únie, a to konkrétne:

- právo vyplývajúce z čl. 17, podľa ktorého...

Okrem   toho,   že   zákon   č.   140/2014   Z.   z.   obmedzuje   základné   práva   v   rozpore sústavou, v takomto znení, v akom bol prijatý, jednoznačne obchádza aj článok 63 Zmluvy o fungovaní európskej únie, ako aj Rozhodnutie komisie zo dňa 14. apríla 2011, ktorým bolo do 30.   apríla   2014 predĺžené prechodné obdobie týkajúce sa možných obmedzení nadobúdania   poľnohospodárskej   pôdy   fyzickým   a   právnickými   osobami   z   ostatných členských štátov EU, ktoré ani nemajú sídlo, ani nie sú registrované, ani nemajú pobočku alebo sprostredkovateľa na Slovensku... Prijatím zákona č. 140/2014 Z. z. došlo k ešte k väčšiemu   obmedzeniu   pri   nadobúdaní   poľnohospodárskych   pozemkov   občanmi   iných členských štátov...

V závere považujem a potrebné uviesť,   že som vlastníctvo k poľnohospodárskym pozemkom získala v súlade so zákonom a riadne na nich hospodárim, ako aj mnoho ďalších vlastníkov   poľnohospodárskych   pozemkov.   Prijatie   zákona,   ktorý   obmedzuje   moje vlastnícke právo a ktorý zasahuje aj do ďalších základných práv, ktoré dodržiavanie mi garantuje   ústava   a   medzinárodne   zmluvy,   z   dôvodu   akejsi   predpokladanej   špekulácie s poľnohospodárskymi pozemkami je podľa môjho názoru absolútnym výsmechom pojmu právny štát...

V danom prípade došlo k porušeniu mojich práv iným zásahom ako právoplatným rozhodnutím, resp. opatrením.»

Na   základe   argumentácie   uvedenej   v sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáha,   aby „Ústavný súd tento iný zásah zrušil, a to pozastavením účinnosti zákona č. 140/2014 Z. z. alebo   vydaním   nálezu   o   nesúlade   zákona   č.   140/2014   Z.   z.   s   Ústavou   SR,   resp. s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   citovaných   častí   sťažnosti   vrátane   sťažovateľkou   navrhovaného   petitu   zjavne vyplýva,   že   jej   podstatou   je   namietanie   nesúladu   národnou   radou   prijatého   zákona č. 140/2014   Z.   z.   s viacerými   ustanoveniami   ústavy,   dohovoru,   dodatkového   protokolu a charty.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   sa   sťažnosťou   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy domáha konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   právny   názor   vyplývajúci   z   jeho   ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07, IV. ÚS 315/2014 atď.). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľky. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (napr. IV. ÚS 50/2010, IV. ÚS 40/2014).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka sa sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy domáha rozhodnutia o veci, o ktorej ústavný súd v tomto type konania   nie   je   oprávnený   rozhodnúť.   Ústavný   súd   preto   jej   sťažnosť pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde pre nedostatok svojej právomoci.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade, ak by podanie sťažovateľky kvalifikoval ako návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, musel by ho taktiež odmietnuť pri predbežnom prerokovaní ako podané zjavne neoprávnenou osobou. Z ústavy [čl. 130 ods. 1 písm. a) až f) ústavy] a zákona o ústavnom súde [§ 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 a) až f) zákona o ústavnom súde]   totiž   vyplýva,   že   oprávnením   iniciovať   tento   typ   konania   pred   ústavným   súdom disponuje len najmenej pätina poslancov národnej rady, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, generálny prokurátor Slovenskej republiky a verejný ochranca práv, a teda nie fyzická osoba alebo právnická osoba.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014