znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 520/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., K., zastúpeného advokátkou JUDr. H. K., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 26/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2013 doručená   sťažnosť   J.   P.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   26/2007   (ďalej   aj   „napadnuté konanie“). Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 22. marca 2013.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je účastníkom napadnutého konania v procesnom postavení žalovaného, ktoré začalo 30. novembra 2000 na základe žaloby podanej Mgr. I. Š., správcom konkurznej podstaty úpadcu V., a. s., K. (ďalej len „žalobca“). Uvedenou žalobou (vedenou okresným súdom pod sp. zn. 24 C 529/2000) sa žalobca domáhal proti sťažovateľovi zaplatenia sumy 83 739 Sk s príslušenstvom z titulu neoprávnene   získaného   majetkového   prospechu.   Sťažovateľ   podaním   doručeným okresnému súdu   7.   marca   2002 uplatnil proti   žalobcovi vzájomným návrhom   nárok na zaplatenie   náhrady   za   stratu   na zárobku   z titulu   pracovného   úrazu,   ktorý   v   ďalších podaniach   sťažovateľ   vyčíslil   a bližšie   špecifikoval. Okresný   súd   rozhodol   vo   veci rozsudkom sp. zn. 24 C 529/2000 z 19. septembra 2007 tak, že žalobu o zaplatenie sumy 83 739   Sk   s príslušenstvom   zamietol   a vzájomný   návrh   sťažovateľa   proti   žalobcovi o zaplatenie sumy 10 058,62 € s príslušenstvom vylúčil na samostatné konanie, ktoré je vedené   okresným   súdom   pod   sp. zn. 11   C   26/2007.   O vzájomnom   návrhu   sťažovateľa okresný   súd   meritórne   rozhodol   rozsudkom   z 20.   júna   2012,   ktorým   zaviazal   žalobcu zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   13 321,62 €,   a v prevyšujúcej   časti   návrh   zamietol.   Proti uvedenému   rozsudku   okresného   súdu   podal   žalobca   odvolanie,   o ktorom   Krajský   súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) ku dňu doručenia sťažnosti nerozhodol.  

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti okrem iného uviedol: „Od   začiatku   súdneho   konania   do   dnešného   dňa   ubehlo   viac   ako   štrnásť   rokov a v predmetnom konaní nebolo vydané právoplatné rozhodnutie vo veci samej...

Vzhľadom   na   evidentné   prieťahy   v   konaní   som   prostredníctvom   mojej   právnej zástupkyne podal sťažnosť predsedovi Okresného súdu Košice I z 22. 01. 2013.

V odpovedi na sťažnosť z 21. 02. 2013 mi predseda súdu po prešetrení oznámil, že moja sťažnosť je čiastočne dôvodná....

Vyššie označené konanie na Okresnom súde Košice I je v rozpore s účelom ústavou zaručeného práva na konanie bez zbytočných prieťahov, nakoľko ani po uplynutí neúmernej dlhej doby súd vo veci nerozhodol a neodstránil moju právnu neistotu.

Chcem   uviesť,   že   prieťahy   v   súdnom   konaní   vo   mne   vyvolávajú   psychický   stav neistoty, bezprávia a pocit nespravodlivosti, ktorý trvá už mnoho rokov a mám pochybnosti, či vôbec niekedy dosiahnem spravodlivosť na tomto súde....

Na základe vyššie uvedených skutočností mám za to, že postupom Okresného súdu Košice I, t. j. jeho nečinnosťou v konaní došlo k prieťahom v konaní a tým porušeniu môjho základného   práva   garantovaného   Ústavou   SR   a   to   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1./   Základné   právo   sťažovateľa,   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov,   zaručené   ustanovením   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   bolo v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod č. k. 11C/26/2007, porušené.

2./   Okresnému   súdu   Košice   I   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11C/26/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3./ Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 14000,-€, ktoré je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4./ Porušovateľ je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy súdneho konania.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   26/2007   dochádza   k porušovaniu   jeho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.  

Jednou   zo   základných   pojmových   náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   je požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Ako   možno   z doterajšej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyvodiť,   zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   (II.   ÚS   184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu   označeného   práva nečinnosťou tohto orgánu nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Okresný   súd   rozhodol   meritórne   o vzájomnom   návrhu   sťažovateľa   rozsudkom z 20. júna 2012, ktorým zaviazal žalobcu na zaplatenie sumy 13 321,62 € a v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie, v dôsledku čoho bol spis 10. septembra 2012 predložený odvolaciemu súdu. Krajský súd rozhodol o odvolaní žalobcu 18. apríla 2013 rozsudkom č. k. 2 Co 288/2012-192, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti, teda vo výroku, ktorým bolo   žalobe   čiastočne   vyhovené.   Konanie   o návrhu   sťažovateľa   bolo   skončené   prijatím meritórneho rozsudku okresného súdu z 20. júna 2012 a predložením veci krajskému súdu z dôvodu   podaného   odvolania.   Sťažnosť   sťažovateľa namietajúca   porušenie   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného   súdu   v napadnutom   konaní   bola   ústavnému   súdu   doručená   25.   marca   2013 (na poštovú prepravu podaná 22. marca 2013), teda až po vydaní označeného rozsudku okresného súdu a predložení veci odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní žalobcu.

V čase podania sťažnosti už okresný súd nedisponoval právomocou vo veci konať, pretože táto bola prijatím rozhodnutia a predložením veci odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní žalobcu prenesená na krajský súd. Okresný súd teda v danej etape konania už nemohol ovplyvniť jeho priebeh a ani porušiť základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Prijatím meritórneho rozhodnutia a predložením   veci   odvolaciemu   súdu   vykonal   okresný   súd   všetky   relevantné   úkony smerujúce k nastoleniu právnej istoty sťažovateľa a svoju úlohu v tomto smere splnil.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   a   pretože   sťažovateľ   sa   v   predmetnej   veci domáhal ochrany svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď v označenom   konaní   pred   okresným   súdom   namietané   porušenie   základného   práva   už netrvalo, pripadalo do úvahy odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

V dôsledku   odmietnutia   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2013