znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 520/2012-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júla 2013 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja Horvátha a zo   sudcov Sergeja   Kohuta   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijaté sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej doc. JUDr. B. F., PhD., F., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaniach vedených pod sp. zn. 27 Er 539/2010 a sp. zn. 22 Er 915/2010 a takto

r o z h o d o l :

Základné   právo spoločnosti   P.,   s. r. o., na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaniach vedených pod sp. zn. 27 Er 539/2010 a sp. zn. 22 Er 915/2010   p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 520/2012-19 z 22. novembra 2012 spojil a prijal na ďalšie konanie sťažnosti spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), v časti namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 27 Er 539/2010 a sp. zn. 22 Er 915/2010.

2. Z obsahu sťažností a ich doplnení vyplynulo, že sťažovateľka vo veci pôvodne vedenej pod sp. zn. 4574/2012 písomným podaním zo 17. marca 2010 navrhla zvolenému súdnemu   exekútorovi   vykonať   exekúciu   pre   pohľadávku,   ktorá   jej   vznikla   neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 6131238 uzatvorenej s dlžníčkou (povinnou) A.   K.   Obdobne   sťažovateľka   postupovala   aj   vo   veci   pôvodne   vedenej   pod   sp.   zn. 4577/2012. Písomným podaním z 21. júla 2010 navrhla zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre pohľadávku, ktorá jej vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 6770180 uzatvorenej s dlžníčkou (povinnou) E. F.

Súdny   exekútor,   postupujúc   podľa   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“),   následne požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií. Okresný súd tieto žiadosti prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti rozhodnúť o nich v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovenej lehote. Sťažovateľka uvádza, že okresný súd o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že veci nevykazujú prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadujú takú spoluprácu okresného súdu   s účastníkmi konania,   ktorá   by   mohla   podstatne   ovplyvniť   jeho   posúdenie,   resp.   rozhodnutie v označených veciach.

Vzhľadom   na   neodôvodnenú   nečinnosť   a neefektívny   postup   okresného   súdu sťažovateľka   opakovane   urgovala   rozhodnutia   o udelení   poverenia,   okresnému   súdu adresovala   viaceré   žiadosti   o informáciu   o stave   namietaných   konaní   a 25.   mája   2011 podala   v zmysle   §   62   ods.   1   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v ňou iniciovaných exekučných konaniach. Predseda okresného súdu v prešetrení sťažnosti z 27. júla 2011 konštatoval, že sťažnosť sťažovateľky je dôvodná,   pretože   v namietaných   konaniach   nedošlo   k rozhodnutiu   o žiadosti   súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote. Sťažovateľka sa z dôvodu pretrvávajúceho stavu porušovania jej označených práv obrátila na ústavný súd.

Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2.1   V nadväznosti na uvedené sťažovateľka v petite sťažností navrhuje, aby ústavný súd   vyslovil,   že   postupom   okresného   súdu   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 27 Er 539/2010 a sp. zn. 22 Er 915/2010 boli porušené ňou označené práva, aby okresnému súdu   prikázal   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a aby   sťažovateľke   priznal   finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. A. S., listom sp. zn. Spr 1542/12 z 19. decembra 2012 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 2. februára 2013.

3.1   Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem chronológie úkonov vykonaných súdom v namietaných konaniach k veci ďalej uviedla:

„Vo veci vedenej tunajším súdom pod sp. zn. 22Er/915/2010... dodávam, že vyšší súdny úradník, ktorý vo veci pôvodne konal, dňa 31. 10. 2011 zmenil štátnozamestnanecký pomer a od 1. 11. 2011 je vyšším súdnym úradníkom Krajského súdu v Banskej Bystrici. Asistentka súdneho oddelenia 22Er ukončila štátnozamestnanecký pomer dňa 30. 4. 2012, keď predtým čerpala dlhodobejšiu dovolenku.

Poukazujem na vysoký nápad v agende Er, keď v roku 2010 napadlo 11 583 vecí, v roku 2011 napadlo 10 443 vecí, v roku 2012 do 31. 11. 2012 napadlo 10 534 vecí. Vzhľadom na administratívnu náročnosť, je určený počet miest v štátnozamestnaneckom pomere (predovšetkým asistentky) nízky.

Sťažnosť z horeuvedených dôvodov nepovažujem za dôvodnú. Vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 27Er/539/2010... K nečinnosti súdu (konkrétne nečinnosti asistentky) v období od 19. 8. 2011 do 18. 4. 2012 uvádzam, že k tomuto došlo aj z dôvodu vysokého nápadu v agende Er, keď v roku 2010 napadlo 11 583 vecí, v roku 2011 napadlo 10 443 vecí, v roku 2012 do 31. 11. 2012 napadlo 10 534 vecí. S asistentkou, ktorá vo veci konala, bol ukončený štátnozamestnanecký pomer dňom 31. 8. 2012. Z hore uvedených dôvodov sťažnosť nepovažujem za dôvodnú. Zároveň Vám oznamujem, že súhlasím s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania; netrvám na ústnom pojednávaní.“

3.2   Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedol:

«K veci vedenej porušovateľom pod sp. zn.: 22Er 915/2010:

1)   Porušovateľ   sa   snaží   ospravedlniť   vlastnú   nečinnosť   poukazom   na   nečinnosť sťažovateľa, resp. na nečinnosť súdneho exekútora, ktorému bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Takto zjednodušený pohľad však nemožno akceptovať.

2) Predovšetkým je nutné skúmať, či porušovateľ pri svojej činnosti spočívajúcej v uskutočňovaní   krokov   vedúcich   k   oprave   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   postupoval sústredene a či takéto úkony zo strany súdu boli vôbec potrebné.

3) Sťažovateľ tvrdí, že návrh na vykonanie exekúcie, ktorý deponoval exekučnému súdu zvolený súdny exekútor nevykazoval žiadne vady, resp. nevykazoval také vady, ktoré by bránili   vzniku   právneho   účinku   spojeného   s   podaní   návrhu.   Sťažovateľ   teda   nemôže hodnotiť   postup   porušovateľa   ako   sústredený.   Aj   keď   porušovateľ   vykonal   po   podaní návrhu na vykonanie exekúcie dva procesné úkony (výzva na opravu, urgencia), tieto neboli podľa   mienenia   sťažovateľa   potrebné   a   preto   podľa   nich   nemožno   hodnotiť   správanie porušovateľa   na   účely   zistenia   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.   Navyše,   odhliadnuc   od   uvedeného,   ako   bezprieťahové   nemožno   rozhodne hodnotiť:

a) obdobie od 17. 09. 2010 do 03. 03. 2011, kedy zaslanie výzvy na predloženie opraveného návrhu porušovateľovi trvalo pol roka;

b) obdobie od 07. 03. 2011 do 23. 04. 2012, kedy urgovanie odpovede na výzvu porušovateľovi trvalo jeden rok;

a to napriek tomu, že o návrhu malo byť rozhodnuté v zákonnej pätnásťdňovej lehote.

4) Je potrebné upriamiť pozornosť súdu aj na skutočnosť, že porušovateľ rozhodol o podanom   návrhu   na   udelenie   poverenia   jeho   zamietnutím,   pričom   rovnako   mohol rozhodnúť v zákonnej lehote o tomto návrhu aj bez vyžadovania opravy.

5)   Sťažovateľ   tvrdí,   že   porušovateľ   postupoval   v   konaní   sp.   zn.:   22Er   915/2010 so zbytočnými   prieťahmi   v trvaní   minimálne   1,5   roka   čo   predstavuje   zjavné   a   zásadné porušenie   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj porušenie práva sťažovateľa na prejednanie veci v primeranom čase.

K veci vedenej porušovateľom pod sp. zn.: 27Er 539/2010:

1) Porušovateľ v tomto konaní nepostupoval sústredene a jednotlivé úkony vykonával atomizovane   bez   zjavnej   príčiny   a   existencie   právne   relevantnej   prekážky.   Uvedené konštatovanie je odôvodnené faktom, že:

a) porušovateľ vykonal prvý procesný úkon pod podaní žiadosti o udelenie poverenia až po štvrťroku (19. 08. 2010) a to napriek zákonnej pätnásťdňovej lehote;

b)   porušovateľ   bez   príčiny   atomizoval   úkony   a   separátne   vyzval   najprv   Stály rozhodcovský súd na doručenie fotokópie zmenky SR 21880/09 (19. 08. 2010) a po uplynutí jedného roka a ôsmych mesiacov (18. 04. 2012) vyzval oprávneného na doručenie zmluvy o úvere;

2)   Sťažovateľ   tvrdí,   že   porušovateľ   postupoval   v   konaní   sp.   zn.:   27Er   539/2010 so zbytočnými   prieťahmi   v   trvaní   minimálne   jedného   roka   a   jedenástich   mesiacov   čo predstavuje   zjavné   a   zásadné   porušenie   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   ako   aj   porušenie   práva   sťažovateľa   na   prejednanie   veci v primeranom čase.

K ďalšej obrane porušovateľa, ktorá sa nachádza vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti a ktorá spočíva v odvolávkach na personálnu poddimenzonovanosť súdu a jeho zaťaženosť už   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   reagoval   keď   uviedol,   cit.:   „Obranu   odporcu spočívajúcu   v   uvádzaní   dôvodov,   ktoré   mali   ako   objektívne   príčiny   spôsobiť   prieťahy (vysoký nápad a počet nerozhodnutých vecí, personálne problémy a pod.), Ústavný súd Slovenskej republiky nemôže   akceptovať a   zotrváva   tým na   svojej doterajšej judikatúre (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 51/01 z 7. novembra 2001.)“ Vzhľadom k skutočnosti, že sťažovateľ mal možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu porušovateľa a túto týmto podaním využil, viac netrvá na uskutočnení ústneho pojednávania a súhlasí, aby ústavný súd rozhodol vo veci bez jeho nariadenia.»

4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu súvisiacich spisov okresného   súdu   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   a   stav   konaní   vedených   pod   sp. zn. 27 Er 539/2010 a sp. zn. 22 Er 915/2010:

Konanie vedené pod sp. zn. 27 Er 539/2010Dňa   10.   mája   2010   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   súdneho   exekútora JUDr. R.   K.   (ďalej   len   „súdny   exekútor“)   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie vedenej sťažovateľkou ako oprávnenou proti A. K., D., pre vymoženie sumy 625 € s prísl. Dňa 19. augusta 2010 okresný súd vyzval Stály rozhodcovský súd S., a. s. (ďalej len „rozhodcovský súd“), aby mu v lehote 3 dní zaslal „fotokópiu zmenky z konania sp. zn. SR 21880/09“. Rozhodcovský súd prevzal výzvu 25. augusta 2010.

Dňa   27.   júla   2011   okresný   súd   urgoval   rozhodcovský   súd   na   splnenie   výzvy z 19. augusta 2010. Rozhodcovský súd prevzal urgenciu 1. augusta 2011.

Dňa   3.   augusta   2011   rozhodcovský   súd   doručil   žiadosť   o predĺženie   lehoty na predloženie spisového materiálu z dôvodu administratívnej a technickej náročnosti. Dňa 11. augusta 2011 rozhodcovský súd doručil požadovanú písomnosť (zmenku).Dňa 18. apríla 2012 okresný súd vyzval sťažovateľku na predloženie v lehote 3 dní zmluvy o úvere, ktorá bola podkladom na vydanie exekučného titulu. Sťažovateľka prevzala výzvu okresného súdu 24. apríla 2012.

Dňa   14.   augusta   2012   okresný   súd   urgoval   sťažovateľku   na   splnenie   výzvy z 18. apríla 2012.

Dňa   24.   augusta   2012   sťažovateľka   v nadväznosti   na   urgenciu   uviedla,   že požadovanú   zmluvu o úvere   riadne   zaslala okresnému   súdu   už na základe   prvej   výzvy prípisom z 2. mája 2012, a v prílohe ju opätovne zaslala okresnému súdu.

Od 30. októbra 2012 do 23. novembra 2012 bol spis na ústavnom súde. Dňa   4.   marca   2013   okresný   súd   uznesením   zamietol   žiadosť   súdneho   exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Konanie vedené pod sp. zn. 22 Er 915/2010

Dňa 9. septembra 2010 bola okresnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej sťažovateľkou ako oprávnenou proti E. F., Z., pre vymoženie sumy 716 € s prísl.

Dňa 3. marca 2011 okresný súd vyzval súdneho exekútora, aby mu v lehote 20 dní zaslal opravený návrh sťažovateľky, v ktorom budú trovy právneho zastúpenia sťažovateľky uplatnené   v správnej   výške   [v   zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)], ako aj presný výpočet trov právneho zastúpenia. Súdny exekútor prevzal výzvu 7. marca 2011.

Dňa   23.   apríla   2012   okresný   súd   urgoval   súdneho   exekútora   na   splnenie   výzvy z 3. marca 2011. Súdny exekútor prevzal urgenciu 26. apríla 2012.

Dňa 11. júna 2012 sťažovateľka doručila opravený návrh na vykonanie exekúcie v časti trov exekúcie.

Dňa   25.   júla   2012   okresný   súd   uznesením   zamietol   žiadosť   súdneho   exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Uznesenie bolo doručené sťažovateľke 31. júla 2012.

Dňa 8. augusta 2012 sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 27   Er   539/2010   a   sp.   zn.   22   Er   915/2010 dochádzalo   k   porušovaniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a   právoplatne   nerozhodli   (m.   m.   I.   ÚS   24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia   a   rozhodovanie   súdu   v   exekučnom   konaní   (napr.   III.   ÚS   15/03   alebo III. ÚS 229/04), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti   súdov   konať   bez   zbytočných   prieťahov   nevyníma.   Aj   podľa   názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu   jednej   zo   strán.   Výkon   rozsudku   alebo rozhodnutia   súdu   treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri, resp. štyri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho konania (2), postup samotného súdu (3) a význam veci pre účastníka (4).

Z chronológie   úkonov   vykonaných   okresným   súdom   v napadnutých   konaniach vyplýva,   že   ku   dňu   podania   ústavnej   sťažnosti,   t.   j.   2. mája   2012,   vo   veci   sp.   zn. 27 Er 539/2010 trvalo konanie pred všeobecným súdom 24 mesiacov, pričom okresný súd uznesením zo 4. marca 2013 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Vo veci sp. zn. 22 Er 915/2010 ku dňu podania ústavnej sťažnosti trvalo konanie pred   všeobecným   súdom   20   mesiacov,   pričom   okresný   súd   o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol uznesením z 25. júla 2012 tak, že túto zamietol.

V posudzovanom prípade je významná, priam kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní – návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov,   nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012, mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie Komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a § 61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29, § 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 710, 715. ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd však konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   v   takpovediac   nehromadných   veciach.   Nešlo   teda (dosiaľ)   o   situácie,   keď   jeden   navrhovateľ   stovkami   až   tisíckami   podaní   prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne   odlišných   od   prerokúvanej   veci   (porovnaj   proces   argumentácie   nazývaný odlíšenie, ang. distinguishing, v common law v KÜHN, Z., BOBEK, M., POLČÁK, R. a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9). V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípady obdobné, kde, ako už ústavný   súd   uviedol,   jediná   sťažovateľka   iniciovala   konanie v stovkách   až tisíckach typovo   obdobných   veciach,   je   nevyhnutné   vziať   daný   fakt   do úvahy,   a   to   smerom   ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných.

In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná,   a   kritéria   správania   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho   konania.   Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky.

V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať   sa   so   všetkými   návrhmi   sťažovateľky   sa   tak   nevyhnutne   dostáva do konkurencie   s   povinnosťou   tohto   súdu   poskytnúť   súdnu   ochranu   bez   zbytočných prieťahov   a   v   primeranej   dobe   aj   ostatným   účastníkom   iných   konaní,   ktorí   sa   pred dotknutým   súdom   uchádzajú   o   súdnu   ochranu.   Obdobný   právny   názor   už   ústavný   súd v minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom čase na identickom súde sa právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svojej právnej neistoty“.

Na   rozdiel   od   sťažovateľky   ústavný   súd   nepovažoval   postup   okresného   súdu súvisiaci s jeho výzvou adresovanou sťažovateľke na opravu návrhu, pokiaľ sa týka výšky uplatnených trov exekúcie, ako nesústredenú činnosť. Obligatórnou náležitosťou návrhu na vykonanie exekúcie, ako aj poverenia na vykonanie exekúcie je výška uplatneného nároku, ktorého súčasťou sú aj trovy exekúcie oprávneného. Exekučný súd preto v rámci skúmania súladnosti návrhu na vykonanie exekúcie skúma tiež, či výška trov exekúcie uplatnených oprávneným je súladná so zákonom, resp. vyhláškou. V prípade,   ak exekučný súd zistí nesúlad   návrhu   v tejto   časti   so   zákonom   (vyhláškou),   teda   uplatnenie   trov   exekúcie v nesprávnej výške, vyzve na jeho opravu, resp. doplnenie (§ 40 Exekučného poriadku). Na uvedenom   závere   nič   nemení   ani   tá   okolnosť,   že   exekučný   súd   v ďalšom   priebehu konania   zistí   rozpor   žiadosti,   návrhu   alebo   exekučného   titulu   so   zákonom   a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Pri   hodnotení   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky   v napadnutých konaniach, ústavný súd konštatuje, že aj sťažovateľka čiastočne prispela k doterajšej dĺžke namietaného konania. Na ťarchu sťažovateľky v konaní vedenom okresným súdom   pod sp. zn. 27 Er 539/2010 možno pripísať skutočnosť, že zmluva o úvere, na predloženie ktorej vyzval okresný súd sťažovateľku 18. apríla 2012, mu bola doručená až 24. augusta 2012, teda po vyše 4 mesiacoch.

V rámci kritéria významu veci pre sťažovateľku ústavný súd konštatuje, že v daných prípadoch nejde napr. o osobno-statusový spor, pracovný spor či spor pre sťažovateľku inak existenčný (pozri aj referenčnú rovinu – vec/veci).

Vzhľadom na uvedené, prihliadajúc na všetky okolnosti posudzovaných prípadov, ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   okresný   súd   postupom   v   označených   konaniach sťažovateľky neporušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej dobe podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru.   Obdobné   práva   účastníkov   iných   konaní   pred   okresným   súdom   totiž nemôžu bez ďalšieho ustúpiť už identifikovaným právam sťažovateľky. Okresný súd je preto povinný zvoliť vyvážený prístup k ochrane týchto práv tak vo vzťahu k sťažovateľke, ako aj vo vzťahu k účastníkom iných konaní.

Pokiaľ   ide   o sťažovateľkinu   námietku,   že   okresný   súd   nerozhodol   v zákonom ustanovenej lehote 15 dní, ústavný súd konštatuje, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku   vyplýva,   že   zákon   upravuje   procesnú   lehotu   15   dní   na   vydanie   poverenia na vykonanie   exekúcie   pre   prípad,   že   exekučný   súd   nezistí   rozpor   žiadosti   o   udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) (t. j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica) a d) (t. j. ak je exekučným titulom rozhodcovský   rozsudok).   Zákon   upravuje   túto   výnimku   z dôvodu   potreby   preverenia prípadnej   existencie   dôvodov   neprípustnosti   exekúcie.   Uvedená   výnimka   upravená v § 44 ods.   2   týkajúca   sa   udelenia   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   ak   je   exekučným titulom   rozhodcovský   rozsudok   a notárska   zápisnica,   bola   do   Exekučného   poriadku zavedená zákonom   č.   144/2010   Z.   z.,   ktorým   sa   mení a   dopĺňa zákon   č.   8/2009 Z.   z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to s účinnosťou od 1. júna 2010.

V predmetných veciach, tak ako to vyplýva z exekučných spisov okresného súdu, boli exekučným titulom rozsudky rozhodcovského súdu, a teda lehota 15 dní sa na vydanie poverenia v danom prípade nevzťahovala.

Navyše, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného   titulu   so   zákonom   a   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie uznesením   zamietne.   Naopak,   zákon   takúto   lehotu   v prípade   negatívneho   rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 1. júnom 2010).

Navyše,   aj v prípadoch,   na ktoré sa   vzťahuje zákonná lehota   podľa   § 44 ods.   2 Exekučného poriadku, ústavný súd vyslovil právny názor, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

O uložení povinnosti niektorému z účastníkov konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy, rozhoduje ústavný súd podľa výsledku konania (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) zohľadňujúc, či bola sťažnosť dôvodná, teda či ústavný súd vyslovil porušenie základných práv alebo slobôd sťažovateľa zaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve vo veci samej.

Keďže   v   uvedenom   prípade   ústavný   súd   rozhodol,   že   sťažovateľkou   označené základné právo zaručené v ústave a právo zaručené v dohovore porušené neboli, uvedeným návrhom sa pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013