znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 520/2011-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   novembra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   H.,   P.,   a T.   Ď.,   P.,   obaja   t.   č.   vo väzbe   B., zastúpených advokátom Mgr. R. T., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva   na   slobodu   a bezpečnosť   zaručeného   v čl.   5   ods.   3   a   4   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   0   Tp   28/2010   a postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 24/2010 a jeho uznesením z 15. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. H. a T. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2010 doručená   sťažnosť   V.   H.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v 1.   rade“),   a T.   Ď.,   P.   (ďalej   len „sťažovateľ   v 2.   rade“,   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   t.   č.   obaja   vo väzbe   B.,   ktorou namietali porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   slobodu   a   bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 28/2010 a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 24/2010 a jeho uznesením z 15. júla 2010.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   vyšetrovateľ   Prezídia   Policajného   zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Západ, oddelenia vyšetrovania v Trnave (ďalej len „vyšetrovateľ PZ“) uznesením ČVS: PPZ-30/BOK-Z-2007 z 25. septembra 2007 vzniesol sťažovateľom obvinenie pre zločin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 písm. a) a ods. 3 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a prečin nadržovania podľa § 339 ods. 1 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona.

Uznesením ČVS: PPZ 112/BOK-Z-2008 z 13. júla 2009 vyšetrovateľ PZ vzniesol obvinenie sťažovateľovi v 2. rade pre prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 Trestného zákona formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b) Trestného zákona.

V týchto trestných veciach boli sťažovatelia uznesením sudcu okresného súdu pre prípravné konanie sp. zn. 0 Tp 16/2010 z 3. apríla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 23 Tpo 12/2010-92 z 15. apríla 2010 vzatí do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) so začiatkom plynutia lehoty väzby od 1. apríla 2010.

Podaním   z 10.   mája   2010   sťažovatelia   požiadali   Okresnú   prokuratúru   Považská Bystrica (ďalej len „okresná prokuratúra“) o prepustenie z väzby na slobodu a alternatívne žiadali o nahradenie väzby písomným sľubom.

Pretože   okresná   prokuratúra   žiadosti   sťažovateľov   nevyhovela,   rozhodol   o   nej okresný súd uznesením č. k. 0 Tp 28/2010-69 z 3. júna 2010 tak, že žiadosť sťažovateľov o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a návrh na nahradenie väzby písomným sľubom neprijal.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podali sťažovatelia sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením č. k. 2 Tpo 24/2010-87 z 15. júla 2010 zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľov   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 0 Tp 28/2010   a v konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   2   Tpo   24/2010   došlo k porušeniu ich základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy   a práva   na   slobodu   a bezpečnosť   zaručeného   v čl.   5   ods.   3   a 4   dohovoru,   a to konkrétne

„1)   právo...   na   preskúmanie   zákonnosti   väzby   v   otázke   ich   vzatia   do   väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...,

2)   právo...   na   rozhodnutie   o   zákonnosti   väzby   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom...,

3) právo... byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania...,

4) právo... na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie...,

5) právo... na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby...“.

Svoje tvrdenia sťažovatelia odôvodnili takto:«... je zrejmé, že podľa prílohy č. 3 rozvrhu práce JUDr. M. Č. nebol zákonným sudcom na rozhodovanie o návrhu okresnej prokurátorky z 02. 04. 2010, keď v súlade so zákonom na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci, ako ustanovuje § 3 ods. 3 veta prvá zákona č. 757/2004 Z. z., bola zákonným sudcom sudkyňa Mgr. J. P., resp. pri splnení podmienok stanovených v rozvrhu práce jej zástupca JUDr. R. J.

Pokiaľ   sa   v   uznesení   krajského   súdu   z   15. 04. 2010   vo   vzťahu   k   námietke sťažovateľov ohľadne ich odňatia zákonnému sudcovi uvádza, že „Vyžiadal si rozvrh práce

- plán dosažiteľnosti Okresného súdu v Považskej Bystrici, z ktorého jednoznačne vyplýva, že sudcom, ktorý mal v dňoch 29. 3. 2010 až 5. 4. 2010 dosažiteľnosť, bol JUDr. M. Č. a ako   zastupujúci   je   uvedený   sudca   JUDr.   J.“,   sťažovatelia   majú   i   naďalej   za   to,   že   v súvislosti so vzatím do väzby boli v rozpore s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 Dohovoru   odňatí   zákonnému   sudcovi   a   o   návrhu   okresnej   prokurátorky   z   02. 04. 2010 nerozhodol   „súd   zriadený   zákonom“...   Rovnako   o   návrhu   okresnej   prokurátorky z 02. 04. 2010   nerozhodol   sudca,   ktorý   by   bol   nestranný,   nakoľko   tento   vadný   postup posudzovaný   na   základe   objektívneho   kritéria   vzbudzuje   opodstatnené   pochybnosti o nestrannosti sudcu, ktorý o návrhu okresnej prokurátorky... rozhodol...

...Podľa sťažovateľov neformálna zmena v osobe zákonného sudcu je neprípustná. Tento záver vyplýva aj z ustanovenia § 50 ods. 2 písm. g) zákona č. 757/2004 Z. z., podľa ktorého   rozvrh   práce   obsahuje   aj   rozvrh   služieb   určujúci   samosudcov   alebo   senáty   a spôsob ich zastupovania v prípade, ak ide o rozhodovanie o väzbe. Akýkoľvek zásah do už vydaného rozvrhu môže byť vykonaný iba formou dodatku, z ktorého je zrejmé, ktorá časť vydaného rozvrhu práce sa mení.

Taktiež je potrebné uviesť, že v rozpore s § 52 ods. 7 zákona č. 757/2004 Z. z. nebola zmena   plánu   dosažiteľnosti   sudcov   Okresného súdu   v Považskej   Bystrici od 29. 03.   do 28. 06. 2010 zo dňa 01. 03. 2010 prerokovaná v sudcovskej rade okresného súdu, čo vyšlo najavo   v následnom   konaní   o   preskúmanie   zákonnosti   väzby   spoluobvineného sťažovateľov...

Z vyššie uvedených dôvodov majú sťažovatelia za to, že návrh okresnej prokurátorky z   02. 04. 2010   mal   byť   v   súlade   so   zákonom   a   rozvrhom   práce   pridelený   zákonnému sudcovi, čo sa nestalo. Dôsledkom tohto vadného postupu boli sťažovatelia v rozpore s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a s čl. 5 ods. 4 Dohovoru odňatí zákonnému sudcovi a o návrhu okresnej prokurátorky z 02. 04. 2010 nerozhodol „súd zriadený zákonom“... Rovnako o návrhu okresnej prokurátorky z 02. 04. 2010 nerozhodol sudca, ktorý by bol nestranný, nakoľko   tento   vadný   postup   posudzovaný   na   základe   objektívneho   kritéria   vzbudzuje opodstatnené   pochybnosti   o   nestrannosti   sudcu,   ktorý   o   návrhu   okresnej   prokurátorky z 02. 04. 2010 rozhodol...

Hoci sťažovatelia uvedené skutočnosti týkajúce sa ich odňatia zákonnému sudcovi v súvislosti s ich vzatím do väzby pred všeobecnými súdmi opakovane namietali..., pričom svoju   argumentáciu   oproti   predchádzajúcim   podaniam   dopĺňali,   ani   okresný   súd   ani krajský súd sa s týmito právne relevantným spôsobom nevysporiadali, v dôsledku čoho bolo porušené právo sťažovateľov na preskúmanie zákonnosti väzby v otázke ich vzatia do väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom vyplývajúce z čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a s čl. 5 ods. 4 Dohovoru. Z tohto dôvodu považujú sťažovatelia uznesenie krajského súdu   sp.   zn.   2   Tpo   24/2010   z   15. 07. 2010   aj   za   arbitrárne   a   nepreskúmateľné   pre nedostatok dôvodov, v dôsledku čoho boli porušené ich práva vyplývajúce z čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a z čl. 5 ods. 4 Dohovoru...

Nepridelenie   žiadostí   z   10. 05. 2010   náhodným   výberom   v   súlade   s   §   51   ods.   1 zákona   č.   757/2004   Z.   z.   zároveň   znamená,   že   o   žiadostiach   sťažovateľov...   nemal rozhodovať zákonný sudca, nakoľko sudkyňa Mgr. J. P. nebola určená v súlade so zákonom na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci, ako ustanovuje § 3 ods. 3 veta prvá zákona č. 757/2004 Z. z...

V súvislosti s rozhodovaním o žiadostiach z 10. 05. 2010 zo spisu 0 Tp 28/2010 je zrejmé,   že   nešlo   v   danej   veci   o   prípad   nemožnosti   využitia   technických   prostriedkov a programových prostriedkov spôsobenej v dôsledku ich poruchy znemožňujúcej prístup k dátam potrebným na prideľovanie vecí v trvaní najmenej dvoch pracovných dní...

Pokiaľ ide o ustanovenie § 51 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z., pre pridelenie vecí na rozhodnutie inak ako náhodným výberom musia byť splnené tri podmienky:

- vec nie je možné prideliť náhodným výberom,

- ide o potrebu pridelenia veci na rozhodnutie bez zbytočného odkladu,

- musí ísť o prípad taxatívne uvedený v § 51 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. V danej veci nešlo ani o prípad, kedy vec nie je možné prideliť náhodným výberom a ide o potrebu pridelenia veci na rozhodnutie bez zbytočného odkladu... Rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby nie je prípadom,   kedy ide o potrebu pridelenia veci na rozhodnutie bez zbytočného odkladu.

So   závermi   uvedenými   v   uznesení   krajského   súdu   z   15. 07. 2010   sa   sťažovatelia nestotožňujú. Sťažovatelia nenamietali, že sudkyňa Mgr. J. P. nevykonáva funkciu sudcu na okresnom súde. Námietky sťažovateľov smerovali voči tomu, že menovaná sudkyňa nebola určená v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o žiadostiach z 10. 05. 2010...

Nepridelením veci náhodným výberom v súlade s § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.,   ktoré   ustanovenie   rozvrh   práce   okresného   súdu   nerešpektuje   a   je   sním   v   rozpore, zároveň znamená, že o žiadosti z 10. 05. 2010 nemal rozhodovať a ani nerozhodol zákonný sudca,   nakoľko   sudkyňa   Mgr.   J.   P.   nebola   určená   v   súlade   so   zákonom   na   konanie a rozhodovanie   o   prejednávanej   veci,   ako   ustanovuje   §   3   ods.   3   veta   prvá   zákona   č. 757/2004 Z. z...

... Skutočnosť, že žiadosti z 10. 05. 2010 boli pridelené sudcovi vykonávajúcemu v čase ich nápadu službu nemení nič na závere, že žiadosti... neboli pridelené na rozhodnutie v súlade so zákonom náhodným výberom, a len dokresľuje nerešpektovanie zásady pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy, aby bol vylúčený - pre rôzne dôvody a rozličné účely - výber súdov a sudcov „ad hoc“...

Z vyššie uvedených dôvodov majú sťažovatelia za to, že ich žiadosti o prepustenie z väzby   na   slobodu   z 10. 05. 2010   mali   byť   v   súlade   so   zákonom   pridelené   náhodným výberom   na   rozhodnutie   zákonnému   sudcovi,   čo   sa   nestalo.   Dôsledkom   tohto   vadného postupu boli sťažovatelia v rozpore s čl. čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy odňatí zákonnému sudcovi   a   o   žiadostiach   z   10. 05. 2010   nemal   rozhodovať   „súd   zriadený   zákonom“... Rovnako o žiadostiach... nemal nerozhodovať sudca, ktorý by bol nestranný, nakoľko tento vadný   postup   posudzovaný   na   základe   objektívneho   kritéria   vzbudzuje   opodstatnené pochybnosti o nestrannosti sudkyne Mgr. J. P...

Z   týchto   dôvodov   považujú   sťažovatelia   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tpo 24/2010   z   15. 07. 2010   za   arbitrárne   a   nepreskúmateľné   pre   nedostatok   dôvodov,   v dôsledku čoho boli porušené ich práva vyplývajúce z čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a s čl. 5 ods. 4 Dohovoru...

Vzatie sťažovateľov do väzby a držanie v nej je neprípustné i z dôvodu prieťahov v doterajšom priebehu vyšetrovania.

... sťažovatelia boli v dobe od 30. 10. 2007 do rozhodovania krajského súdu dňa 15. 07. 2010 vo väzbe už takmer 28 mesiacov...

... Požiadavka, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie väzby neprekročilo nevyhnutnú dobu, vyžaduje preveriť nielen existenciu a relevantnosť dôvodov väzby, ale aj doterajší postup orgánov činných v trestnom konaní. Právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR môže byť totiž porušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní   nepostupujú   v   trestnom   konaní   v   čase,   keď   je   obvinený   vo   väzbe,   s   osobitnou starostlivosťou a urýchlením...

Trestné   konanie   v   predmetnej   veci   prebieha   od   25. 09. 2007,   pričom   nejde o skutkovo alebo právne zložitú vec, ktorá by odôvodňovala trvanie prípravného konania takmer   3   roky.   Po   dobu   takmer   28   mesiacov   boli   sťažovatelia   obmedzení   na   osobnej slobode vo svojej podstate aj v tomto trestnom konaní....bolo povinnosťou vyšetrovateľov postupovať s osobitnou starostlivosťou a urýchlením aj v tomto trestnom konaní. Z obsahu spisu   ČVS:   PPZ-112/BOK-Z-2008   je   zrejmé,   že   vyšetrovanie   prebieha   s   prieťahmi spôsobenými orgánmi činnými v prípravnom konaní trestnom...

Hoci sťažovatelia tieto skutočnosti v žiadostiach z 10. 05. 2010... v sťažnostiach zo 14. 06. 2010... namietali, krajský súd tieto do úvahy nebral, v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia sa s nimi vôbec nevysporiadal, v dôsledku čoho zlyhal i v poskytnutí súdneho prieskumu   zákonnosti   pozbavenia   slobody.   Z   týchto   dôvodov   boli   porušené   práva sťažovateľov zaručené čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy a čl. 5 ods. 3 a ods. 4 Dohovoru.

Z tu uvedených dôvodov považujú sťažovatelia uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 24/2010 z 15. 07. 2010 za arbitrárne a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, v dôsledku čoho boli porušené taktiež ich práva vyplývajúce z čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a z čl. 5 ods. 4 Dohovoru...

Nakoľko konanie o žiadostiach z 10. 05. 2010 trvalo na okresnom súde a krajskom súde do 09. 08. 2010, postupom okresného súdu a krajského súdu bolo porušené právo sťažovateľov na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby...»

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konania nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 2 Tpo 24/2010 z 15. 07. 2010 porušil čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom sťažovateľa v 1. rade a právom sťažovateľa v 2. rade na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

2. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 2 Tpo 24/2010 z 15. 07. 2010 porušil čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom sťažovateľa v 1. rade a právom sťažovateľa v 2. rade na preskúmanie zákonnosti väzby v otázke ich vzatia do väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

3. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 2 Tpo 24/2010 z 15. 07. 2010 porušil čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   súvislosti   s   právom sťažovateľa v 1. rade a právom sťažovateľa v 2. rade byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.

4. Krajský súd v Trenčíne arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou uznesenia sp. zn. 2 Tpo 24/2010 z 15. 07. 2010 porušil čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl.   5 ods.   3 a čl.   5 ods.   4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom sťažovateľa v 1. rade a právom sťažovateľa v 2. rade na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie.

5.   Okresný   súd   v   Považskej   Bystrici   postupom   v   konaní   sp.   zn.   0   Tp   28/2010 a Krajský súd v Trenčíne postupom v konaní sp. zn. 2 Tpo 24/2010 porušili čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom sťažovateľa v 1. rade a právom sťažovateľa v 2. rade na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby.

6. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tpo 24/2010 z 15. 07. 2010 sa zrušuje a Krajskému súdu v Trenčíne sa prikazuje, aby neodkladne prepustil sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľa v 2. rade z väzby na slobodu.

7. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi v 1. rade a sťažovateľovi v 2. rade ako primerané finančné zadosťučinenie každému peňažnú sumu vo výške 5 000 €, ktorú im je povinný zaplatiť Okresný súd v Považskej Bystrici a každému peňažnú sumu vo výške 10 000 €, ktorú im je povinný zaplatiť Krajský súd v Trenčíne, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Okresný súd v Považskej Bystrici a Krajský súd v Trenčíne sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., PhD., so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí to predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m. II. ÚS 19/05,   III. ÚS 2/05).   Tvrdenie   o porušení   iných   práv   (prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   – „vyšetrovanie   prebieha   s prieťahmi“),   resp.   iným   subjektom (orgány činné v prípravnom konaní) uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.

Predmetom   sťažnosti   je   teda   namietané   porušenie   základného   práva   na   osobnú slobodu   zaručeného   v čl.   17   ods.   1,   2   a 5   ústavy   a práva   na   slobodu   a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   2   Tpo   24/2010   a jeho   uznesením   z 15.   júla   2010   a postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 28/2010.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

1. V prvom rade sťažovatelia namietajú porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods.   4   dohovoru,   a to   v súvislosti   s ich „právom   na   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom“,   ku   ktorému   malo   dôjsť   tým,   že o návrhu   prokurátorky   okresnej   prokuratúry   z 2.   apríla   2010   na   ich   vzatie   do   väzby nerozhodoval zákonný sudca pre prípravné konanie, resp. sudca určený rozvrhom práce.

1.1   K tomu   ústavný   súd   uvádza,   že   túto   námietku   sťažovatelia   predniesli   už v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 16/2010 z 3. apríla 2010, ktorým bolo rozhodnuté o ich vzatí do väzby, a touto námietkou sa krajský súd v konaní vedenom pod   sp.   zn.   23   Tpo   12/2010   zaoberal   a rozhodol   o nej   uznesením   z 15.   apríla   2010. Sťažovatelia   však   otázku   nezákonného   sudcu   v súvislosti   s rozhodnutím   o ich   vzatí do väzby   opäť   predostreli   tak   pred   okresným   súdom,   ako   aj   krajským   súdom   v rámci konania   o ich   žiadosti   o prepustenie   z väzby   (10.   mája   2010).   Vzhľadom   na   podstatu námietky   sťažovateľov,   t.   j.   že   o návrhu   okresnej   prokuratúry   na   vzatie   sťažovateľov do väzby z 2. apríla 2010 nerozhodol zákonný sudca, ústavný súd zastáva názor, že v tomto prípade vo vzťahu k ich požiadavke na ochranu ich základného práva na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy) a práva na slobodu a bezpečnosť (čl. 5 ods. 4 dohovoru) boli sťažovatelia oprávnení túto uplatniť sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy podanou ústavnému súdu práve proti rozhodnutiam všeobecných súdov o ich vzatí do väzby, t. j. predovšetkým proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 23 Tpo 12/2010 z 15. apríla 2010.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovatelia tak aj urobili a ústavnému súdu 9. júla 2010   podali   sťažnosť   (z   3.   júla   2010)   pre   porušenie   ich   základného   práva   zaručeného v čl. 17   ods.   1,   2   a 5   ústavy   a práva   zaručeného   v čl.   5   ods.   4   dohovoru   uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 16/2010 z 3. apríla 2010 a uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tpo 12/2010 z 15. apríla 2010, a to práve z dôvodu rozhodnutia o ich väzbe nezákonným sudcom. O tejto skoršej sťažnosti ústavný súd rozhodol uznesením č. k. III. ÚS 315/2011-61 z 13. júla 2011 tak, že ju v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V čase   podania   tejto   sťažnosti   ústavný   súd   teda   o tej   istej   veci   už   konal, resp. v súčasnosti je už o nej rozhodnuté.

Podľa § 24 zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak

a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené,

b) ústavný súd v tej istej veci koná,

c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.

Vzhľadom na takto zistené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

1.2 Sťažovatelia však namietajú porušenie nimi označených práv aj z dôvodu, že rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tpo   24/2010   z 15.   júla   2010   je „arbitrárne a nepreskúmateľné“, keďže sa ich námietkou nezákonného sudcu   opätovne obsiahnutou v ich   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   z 10.   mája   2010   všeobecné   súdy nevysporiadali právne relevantným spôsobom. Ústavný súd v tejto časti považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovatelia skutočne v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 10. mája 2010 argumentovali,   že   ich   väzba nie   je   zákonná,   pretože   o ich   vzatí   do   väzby   nerozhodol zákonný sudca. Okresný súd v uznesení sp. zn. 0 Tp 28/2010 z 3. júna 2010 sa touto ich námietkou vysporiadal tak, že sa ňou nezaoberal, pretože o tejto otázke už bolo rozhodnuté. Krajský   súd   považoval   rozhodnutie   okresného   súdu   za   správne.   Všeobecné   súdy   teda námietku sťažovateľov uvedenú v žiadosti o prepustenie z väzby neopomenuli a posúdili ju tak, že sa ňou zaoberať nebudú s uvedením konkrétneho dôvodu (pretože už o nej bolo rozhodnuté).

Obidva   súdy   skúmali   predovšetkým   existenciu   dôvodov   ďalšieho   zotrvania sťažovateľov vo väzbe a rozhodli, že žiadosti sťažovateľov nevyhovejú. Svoje závery opreli o   konkrétne   skutkové   okolnosti.   Rozhodne   tieto   rozhodnutia   nemožno   považovať z ústavnoprávneho   hľadiska   za nedostatočne   odôvodnené.   Na   podstatné   otázky   boli sťažovateľom dané odpovede.

Z tohto pohľadu ústavný súd považoval sťažnosť sťažovateľov v tejto časti za zjavne neopodstatnenú   z dôvodu   absencie   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom   na   osobnú   slobodu   (čl.   17   ods.   1,   2   a 5   ústavy),   resp.   právom   na   slobodu a bezpečnosť   (čl.   5   ods.   4   dohovoru)   a označeným   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 2 Tpo 24/2010-87   z 15.   júla   2010,   preto   ju   z tohto   dôvodu   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol.

2. Ďalšia námietka sťažovateľov spočívala v tom, že ich žiadosť z 10. mája 2010 o prepustenie z väzby na slobodu nebola sudcovi okresného súdu pre prípravné konanie pridelená   náhodným   výberom   pomocou   schválených   technických   a programových prostriedkov.   Aj   túto   skutočnosť   sťažovatelia   namietali   v sťažnosti   proti   uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 28/2010 z 3. júna 2010, avšak rozhodnutie krajského súdu (uznesenie   č.   k.   2 Tpo   24/2010-87   z 15.   júla 2010) vo   vzťahu   k tejto   otázke považujú sťažovatelia   za „arbitrárne   a nepreskúmateľné   pre   nedostatok   dôvodov“. Tým   došlo k porušeniu ich základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Podľa názoru krajského súdu vyjadreného v odôvodnení jeho rozhodnutia z 15. júla 2010 „o žiadostiach   obvinených   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   rozhodoval   zákonný sudca – sudca pre prípravné konanie. Toto konštatovanie a právny záver sa plne opiera o ustanovenie § 79 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého policajt, prokurátor, sudca pre prípravné konanie a súdu sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa zmenili. Sudca pre prípravné konanie tak koná iba pri rozhodovaní o návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   väzby   alebo   o zmene   dôvodov   väzby   a pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby podľa odseku 3.“. Odôvodnenie krajského súdu vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľov je síce stručné, čo však neznamená, že je arbitrárne alebo nepreskúmateľné.

2.1 Podstata námietok sťažovateľov v súvislosti s porušením ich základného práva na osobnú   slobodu,   resp.   práva   na   slobodu   a   bezpečnosť   spočíva   v tom,   že   o ich   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 10. mája 2010 nerozhodol sudca okresného súdu pre prípravné   konanie,   ktorému   by   táto   vec   bola   pridelená   náhodným   výberom   pomocou schválených technických a programových prostriedkov.

Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca, ktorý   vykonáva   funkciu   sudcu   na   príslušnom   súde   a   bol   určený   v   súlade   so   zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Podľa § 50 ods. 2 písm. g) zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje rozvrh služieb určujúci samosudcov alebo senáty a spôsob ich zastupovania v prípade, ak ide o nemožnosť prideľovania   vecí   náhodným   výberom,   ak   ide   o   rozhodovanie   o   ustanovení   obhajcu, o príkaze na zatknutie, o väzbe, o príkaze na domovú prehliadku, o príkaze na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností, o príkaze na vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo iných záznamov, o príkaze na vyšetrenie duševného stavu, o súhlase na použitie informačno-technických prostriedkov podľa osobitného zákona a o predbežnom opatrení podľa osobitného predpisu.

Podľa § 51 ods. 3 zákona o súdoch ak nie je možné prideliť vec náhodným výberom a   ide   o   potrebu   pridelenia   veci   na   rozhodnutie   bez   zbytočného   odkladu   v   prípadoch rozhodovania o ustanovení obhajcu, o príkaze na zatknutie, o väzbe, o príkaze na domovú prehliadku, o príkaze na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností, o príkaze na vyhotovovanie   obrazových,   zvukových   alebo   iných   záznamov,   o   príkaze   na   vyšetrenie duševného stavu, o súhlase na použitie informačno-technických prostriedkov, o predbežnom opatrení podľa osobitného zákona a v ďalších prípadoch ustanovených osobitným zákonom, veci sa prideľujú v súlade s rozvrhom práce spôsobom určeným v rozvrhu práce tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa § 72 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby; za takúto žiadosť sa považuje aj žiadosť o nahradenie väzby.

Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre uviedol, že určenie zákonného sudcu nie je bezvýhradne   podmienené   pridelením   veci   náhodným   výberom   pomocou   technických prostriedkov   a programových   prostriedkov   schválených   Ministerstvom   spravodlivosti Slovenskej   republiky,   pokiaľ   sa   tak   udialo   v súlade   so   zákonom   a rozvrhom   práce príslušného všeobecného súdu (napr. II. ÚS 372/08).

Veci sťažovateľov, t. j. ich žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu boli zapísané do   súdneho   oddelenia   „T“   registra   „Tp“.   Proti   zaradeniu   tejto   veci   do   tohto   registra sťažovatelia   nenamietali.   Ako   vyplýva   z rozvrhu   práce   okresného   súdu   na   rok   2010 z 18. novembra 2009 vydaného pod č. Spr 972/09 v znení dodatku č. 2 zo 7. apríla 2010 účinného od 23. apríla 2010 vydaného pod č. Spr   320/10 a prílohy č. 3 z 10. mája 2010 (č. Spr 421/10 – plán dosažiteľnosti) platného a účinného v čase pridelenia trestnej veci sťažovateľov   sudcovi   pre   prípravné   konanie: „Veci   zapisované   do   registrov   mimo náhodného   výberu   pomocou   technických   a programových   prostriedkov   schválených ministerstvom“ sú okrem iného súdne oddelenie „T“ register „Tp“ agenda „Rozhodovanie v prípravnom konaní (agenda sudcu pre prípravné konanie)“.

Ako z uvedeného vyplýva, žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby na slobodu z 10. mája 2010 boli pridelené sudcovi pre prípravné konanie v súlade s rozvrhom práce okresného súdu a aj v súlade príslušnými relevantnými zákonnými ustanoveniami. Z tohto pohľadu sa preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti javí aj ako zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom okresného súdu a namietaným porušením označených základných práv sťažovateľov. Z uvedeného dôvodu ústavný súd musel sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 Pokiaľ však sťažovatelia namietajú, že sa s touto ich námietkou krajský súd nevysporiadal dostatočným spôsobom v uznesení sp. zn. 2 Tpo 24/2010 z 15. júla 2010, k tomu   ústavný   súd   uvádza,   že   rozvrh   práce   všeobecných   súdov   je   verejne   dostupný na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ako aj na tom-ktorom okresnom súde (§ 50 ods. 4 zákona o súdoch), a teda sťažovateľom (ako aj ich obhajcom) bol prístupný (mohli sa   s ním oboznámiť)   spôsob   určenia   zákonného sudcu okresného súdu pre prípravné konanie. V tejto súvislosti sa preto bližšie zdôvodňovanie tejto otázky druhostupňovým súdom javí ako nadbytočné a stručnosť takéhoto odôvodnenia rozhodne   nemôže   predstavovať   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   na   osobnú slobodu (čl. 17 ústavy) alebo práva na slobodu a bezpečnosť (čl. 5 dohovoru). V dôsledku toho rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať za nezákonné. V tomto zmysle je sťažnosť sťažovateľov zjavne neopodstatnenou, na základe čoho ju ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

2.3 Ak sťažovatelia v sťažnosti tvrdia, že rozvrh práce okresného súdu, v zmysle ktorého boli ich žiadosti pridelené sudcovi pre prípravné konanie mimo náhodného výberu pomocou schválených technických a programových prostriedkov, je v rozpore so zákonom o   súdoch,   ústavný   súd   podotýka,   že   predmetom   konania   pred   krajským   súdom   (ktorý sťažovatelia v tejto súvislosti označili za porušovateľa ich základných práv) nemohla byť otázka súladu rozvrhu práce so zákonom a pri svojom rozhodovaní o správnosti postupu pri pridelenia   veci   sudcovi   pre   prípravné   konanie   krajský   súd   postupoval   v   zmysle   vtedy platných a účinných pravidiel, ktoré nemohol ovplyvniť (podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch je to akt riadenia predsedu súdu).

Ústavný súd navyše poznamenáva, že táto námietka (súlad rozvrhu práce okresného súdu   so   zákonom)   nemohla   byť predmetom   tohto   konania   o   sťažnosti   sťažovateľov   aj z dôvodu, že ju v sťažnosti nepožadovali preskúmať (pozri petit sťažnosti).

Ústavný súd však považuje za potrebné v súvislosti s požiadavkami ustanovenia § 51 ods. 3 zákona o súdoch upriamiť pozornosť aj na skutočnosť, že rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu je rozhodovaním o väzbe (§ 72 ods. 2 Trestného poriadku) a je   naň   kladená   požiadavka   urýchlenosti   rozhodovania   o nej   (§   79   ods.   3   Trestného poriadku).

3. Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   0   Tp   28/2010   a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 24/2010 aj tým, že o zákonnosti ich väzby nebolo rozhodnuté urýchlene, pretože rozhodovanie o ich žiadostiach trvalo až do 9. augusta 2010.

V ustanoveniach čl. 17 ods. 2 (a 5) ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (pozri obdobne nález sp. zn. III. ÚS 7/00).

Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je držanie osoby vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu,   to   znamená   Trestnému   poriadku.   Požiadavku   neodkladnosti   rozhodovania o žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   ustanovuje   výslovne   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku, v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.

Ústavný   súd   v   náleze   sp.   zn.   III.   ÚS   7/00,   v   ktorom   sa   zaoberal   požiadavkou urýchlenosti   rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   aj   z   hľadiska   čl.   5   ods.   4 dohovoru,   okrem   iného uviedol,   že aj keď   sa   jednotlivé lehoty   z hľadiska   požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj I. ÚS 18/03).

Požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods.   2 a 5 ústavy a čl. 5 ods.   4 dohovoru   teda   nezodpovedá   lehota   počítaná na mesiace,   ale   na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz   „bref   délai“   (v   slovenskom   preklade   „urýchlene“)   jasne   indikuje,   čo   musí   byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5 ods.   4   dohovoru   tým, že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z   28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – 36, mutatis mutandis I. ÚS 18/03).

Ústavný súd zistil tento priebeh konania o žiadostiach sťažovateľov z 10. mája 2010 o ich prepustenie z väzby:

Okresná prokuratúra 17. mája 2010 predložila okresnému súdu žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby na slobodu, ktorým nevyhovela, pretože podľa jej názoru dôvody väzby   sťažovateľov   naďalej   trvali.   Vyšetrovací   spis   bol   okresnému   súdu   predložený 21. mája 2010, avšak vzhľadom na jeho neúplnosť okresný súd 26. mája 2010 požiadal o predloženie   jeho   originálu.   Sťažovatelia   27.   mája   2010   doručili   okresnému   súdu oznámenia o vzdaní sa práva byť sudcom pre prípravné konanie vypočutí. Dňa 2. júna 2010 bol   okresnému   súdu   predložený   overený   rovnopis   vyšetrovacieho   spisu.   O   žiadostiach sťažovateľov okresný súdu rozhodol 3. júna 2010. Uznesenie, ktorým okresný súd žiadosti sťažovateľom   zamietol,   bolo   expedované   4.   júna   2010   a   9.   júna   2010   bolo   doručené sťažovateľom a dvom   obhajcom. Tretí obhajca JUDr. Ján Vozár rozhodnutie neprevzal a doručovaná zásielka bola prvostupňovému súdu   vrátená 15. júla 2010 ako neprevzatá v odbernej   lehote.   Sťažovatelia   proti   rozhodnutiu   podali   sťažnosti,   ktoré   boli   doručené okresnému súdu 16. júna 2010. Okresný súd 21. júna 2010 opätovne doručoval uznesenie z 3. júna 2010 obhajcovi JUDr. Jánovi Vozárovi na zistenú adresu, tento však 8. júla 2010 telefonicky   oznámil,   že   sa   vzdal   obhajoby   sťažovateľov,   a   pretože   bol   na   dovolenke, nemohol túto skutočnosť oznámiť písomne. Okresný súd následne predkladacou správou z 8.   júla   2010   doručoval   spis   druhostupňovému   súdu   na   rozhodnutie   o   opravných prostriedkoch   sťažovateľov.   Krajskému   súdu   bol   spis   doručený   12.   júla   2010 a o sťažnostiach   rozhodol   15.   júla   2010.   Rozhodnutie   krajský   súd   písomne   vypracoval 21. júla 2010 a 22. júla 2010 zasielal spis prvostupňovému súdu. Okresnému súdu bol spis vrátený 26. júla 2010 a k expedovaniu druhostupňového rozhodnutia okresný súd pristúpil

28.   júla   2010.   Sťažovateľom   a   jednému   z   obhajcov   bolo   doručené   2.   augusta   2010 a druhému obhajcovi (právnemu zástupcovi v konaní pred ústavným súdom) 9. augusta 2010.

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že okresný súd o žiadostiach sťažovateľov rozhodol po 17 dňoch od doručenia mu žiadostí okresnou prokuratúrou a 18. deň okresný súd zaslal rozhodnutie sťažovateľom a ich obhajcom. Od doručenia sťažností proti prvostupňovému rozhodnutiu (16. jún 2010) po ich predloženie krajskému súdu (12. júla 2010) uplynulo 26 dní. Po   doručení druhostupňového rozhodnutia   (26.   júla 2010) okresný   súd pristúpil k jeho expedovaniu po dvoch dňoch (28. júla 2010).

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že doba, po ktorú okresný súd disponoval vecou sťažovateľov, predstavuje 46 dní. Takéto aritmetické vyjadrenie doby trvania rozhodovania okresným súdom o väzbe by mohlo vyvolávať presvedčenie jej neprimeranosti z dôvodu presiahnutia   doby   jedného   mesiaca.   Ústavný   súd   však   nemohol   neprihliadnuť   na   dve skutočnosti, ktoré nepochybne prispeli k dĺžke trvania   rozhodovania a ktoré okresný súd nemohol ovplyvniť. Prvou skutočnosťou bola potreba vyžiadania originálu vyšetrovacieho spisu   a   druhou   neprevzatie   zásielky   jedným   z   obhajcov,   ktorý   vzdanie   sa   obhajoby sťažovateľov   nedal   včas   na   vedomie   okresnému   súdu,   prípadne   orgánom   činným v prípravnom   konaní,   čo   malo   za   následok   opätovné   doručovanie   rozhodnutia   tomuto obhajcovi. Tieto okolnosti nebolo možné pripísať na ťarchu okresného súdu. Vzhľadom na uvedené   ústavný   súd   dobu   rozhodovania   okresného   súdu   v   konkrétnych   okolnostiach daného   prípadu   považuje   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľnú.   Napokon   aj   ESĽP vo svojej judikatúre akceptoval súladnosť rozhodovania o väzbe aj v prípadoch, kedy toto trvalo dlhšiu dobu samozrejme s prihliadnutím na okolnosti daného konkrétneho prípadu, napr. Letellier c. Francúzsko, rozhodnutie z 26. júna 1991, Annuaire, č.   207 – konanie trvalo takmer jeden a pol roka; Navarra c. Francúzsko, rozhodnutie z 23. novembra 1993, Annuaire, č. 273-B – kasačné konanie trvalo sedem mesiacov.

Pokiaľ   ide   o   postup   krajského   súdu,   tento   o   sťažnostiach   proti   prvostupňovému uzneseniu rozhodol po troch dňoch od ich doručenia a po ďalších 7 dňoch zasielal spis späť okresnému   súdu.   Celková   doba   konania   druhostupňového   súdu   predstavuje   10   dní,   čo zodpovedá požiadavke neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby tak, ako to má na mysli čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   v tejto   časti   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

4.   K námietke   sťažovateľov   o porušení   ich   základného   práva   na   osobnú   slobodu a práva na slobodu a bezpečnosť tým, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí nezohľadnil prieťahy v konaní o ich trestnej veci spôsobené orgánmi činnými v prípravnom konaní, je potrebné uviesť, že táto otázka je zohľadnená v existencii dôvodnosti väzby. Krajský súd síce expresis verbis neodpovedal na tieto námietky, avšak konštatoval, že dôvody väzby naďalej trvajú a tieto oprel o konkrétne skutočnosti, ktoré ho viedli k záveru dôvodnosti väzby. Navyše, „väzobné stíhanie“ v tejto veci trvalo v čase rozhodovania krajského súdu tri a pol mesiaca a rozhodne ani zďaleka nebola prekročená zákonom ustanovená lehota možného trvania väzby sťažovateľov, ktorá takisto zohľadňuje jej primeranosť. Na túto skutočnosť nemá vplyv ani spojenie veci s inou, v ktorej sťažovatelia prípadne vykonávali väzbu.   Z toho   pohľadu   sa   sťažnosť   sťažovateľov   v tejto   časti   javí   ako   zjavne neopodstatnenú a z toho dôvodu ju bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľov   bola   ako   celok   odmietnutá   a rozhodovanie   o ich ďalších   požiadavkách   (zrušiť   rozhodnutie   krajského   súdu,   prikázať   mu   prepustiť sťažovateľov z väzby na slobodu, priznať im primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania) je podmienené vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho dôvodu sa týmito požiadavkami zaoberať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011