znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 520/2010-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2011 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa o sťažnosti Ing. D. P., L., zastúpenej advokátom JUDr. O. K., B., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na rovnosť   účastníkov   v konaní zaručeného   v čl. 47   ods.   3 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivý   proces   zaručeného   v čl. 6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v konaní vedenom   pod sp. zn. 1 MObdo   1/2010   a jeho uznesením z 24. februára 2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. D. P. na rovnosť účastníkov v konaní zaručené v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v konaní vedenom   pod sp. zn. 1 MObdo   1/2010   a jeho uznesením z 24. februára 2010   p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   MObdo   1/2010 z 24. februára 2010   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Ing.   D.   P.   p r i z n á v a   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 303,68   € (slovom tristotri eur a šesťdesiatosem centov), ktoré j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. O. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 520/2010-16 z 9. decembra 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. D. P. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v konaní   zaručeného v čl. 47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   na spravodlivý   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 MObdo 1/2010 a jeho uznesením z 24. februára 2010.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 1 MObdo 1/2010   z   24.   februára   2010   na   základe   mimoriadneho   dovolania   generálneho prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   zrušil   rozsudok Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 Cb 130/2007-184 zo 17. júna 2008 spolu s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 Cob 182/2008-206 zo 17. decembra 2008, ktorými bola zamietnutá žaloba obchodnej spoločnosti G., s. r. o., proti sťažovateľke.

Sťažovateľka uviedla, že: «Najvyšší súd SR vyššie uvedené uznesenie, ktorým zrušil rozsudky   obidvoch   súdov,   vydal   dňa 24.   februára   2010. V   odôvodnení   uznesenia   je uvedené...: „Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s.p.), potom, čo dal možnosť účastníkom sa k mimoriadnemu dovolaniu vyjadriť (§ 243i ods. 1 O. s.   p.),   po zistení,   že   sú   splnené   procesné   podmienky   dovolania,   preskúmal   napadnuté rozhodnutia   súdov   v   rozsahu,   v   ktorom   boli   výroky   napadnuté,   zistil,   že   mimoriadne dovolanie bolo podané dôvodne, preto mu vyhovel a rozsudok odvolacieho súdu zrušil a keďže rovnakého pochybenia sa dopustil aj prvostupňový súd, aj jeho rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243 ods. 3 v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.).“

Najvyšší   súd   spolu   s   listom   1   M   Obdo   1/2010   zo   dňa 08.   04.   2010, ktorý   bol advokátovi doručený dňa 14. 04. 2010, doručil mimoriadne dovolanie a vyzval ho, aby sa v lehote do 15 dní odo dňa doručenia k nemu vyjadril. K mimoriadnemu dovolaniu sa advokát vyjadril v 15 dňovej lehote určenej súdom. Vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu bolo NS SR doručené dňa 29. 04. 2010....

Z   vyššie   popísaného   skutkového   stavu,   ktorý   si   sťažovateľka   nemohla   overiť v dovolacom súdnom spise vyplýva, že zaslanie mimoriadneho dovolania advokátovi bolo formalitou, pretože bolo doručené advokátovi skoro dva mesiace potom, čo o mimoriadnom dovolaní najvyšší súd rozhodol. Mimoriadne dovolanie bolo doručené advokátovi, ktorému plnomocenstvo   zaniklo,   dňom   nadobudnutia   právnej   moci   rozsudku   Okresného   súdu v Lučenci, teda dňa 11. 02. 2009...

Podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, sú si v konaní všetci občania rovní. Podľa   §   243i   ods.   1 O.   s.   p.,   mimoriadne   dovolanie   doručí   dovolací   súd   účastníkom konania na vyjadrenie.

Z citovaných ustanovení nesporne plynie záver, že bolo povinnosťou súdu pred tým, ako bolo rozhodnuté vo veci mimoriadneho dovolania doručiť sťažovateľke mimoriadne dovolanie   a   tak   zabezpečiť   v   dovolacom   konaní rovnosť   účastníkov konania   a   právo sťažovateľky slobodne sa rozhodnúť, či využije svoje procesné právo vyjadriť sa k podaniu generálneho prokurátora, a právo dať sa zastupovať v konaní o mimoriadnom dovolaní . Sťažovateľka tvrdí,   že   postupom Najvyššieho súdu   SR   v konaní   č.   k. 1 M   Obdo 1/2010 bolo   porušené   jej   ústavne   právo priznané   čl. 47 ods.  ...   3   Ústavy   Slovenskej republiky a to tým, že predtým, ako bolo rozhodnuté o mimoriadnom dovolaní, nebolo jej doručené   mimoriadne   dovolanie   tak,   ako   to   ustanovuje   ust.   §   243i   O.   s.   p.,   čím sa obmedzilo jej právo konať pred dovolacím súdom... Sťažovateľka tvrdí, že plnomocenstvo udelené advokátovi zaniklo dňom nadobudnutia právnej moci rozsudku Okresného súdu v Lučenci   a   preto   by   ani   doručenie   mimoriadneho   dovolania   advokátovi   pred   vydaním uznesenia by nemalo právne účinky uvedené v § 243i O. s. p., t. j. že bola splnená povinnosť súdu doručiť mimoriadne dovolanie účastníkom konania...»

Sťažovateľka napokon navrhla, aby ústavný súd o jej ústavnej sťažnosti   nálezom takto rozhodol:

„1.   Právo   sťažovateľky   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní o mimoriadnom dovolaní na Najvyššom súde č. 1 MObdo 1/2010 porušené bolo.

2. Právo sťažovateľky garantované čl. 47 ods. 1 a 2 (správne má byť čl. 47 ods. 2 a 3,   pozn.) Ústavy...   v   konaní   o   mimoriadnom   dovolaní   na   Najvyššom   súde   č. 1 MObdo 1/2010 porušené bolo.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1 MObdo 1/2010 zo dňa 24. februára 2010.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi JUDr. O. K. vo výške 303,68 Eur (1 právny úkon - prevzatie zastúpenia 120,23 Eur, 1 právny úkon - podanie sťažnosti 120,23 eur, 2 x 7,21 Eur režijný paušál a 48,40 Eur DPH).“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za najvyšší súd jeho predseda listom č. k. KP 4/2011-119 z 13. januára 2011 a právny zástupca   sťažovateľky   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   najvyššieho súdu listom z 24. januára 2011.

2.1 Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:„Z   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   z   24.   februára   2010,   sp.   zn. 1MObdo/1/2010 (str. 5) vyplýva, že najvyšší súd o mimoriadnom dovolaní rozhodol po tom, čo dal možnosť účastníkom sa k mimoriadnemu dovolaniu vyjadriť (§ 243i ods. 1 O. s. p.). Zásada rovnosti strán v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o právach a   povinnostiach   ktorých   rozhoduje   občianskoprávny   súd.   Rovnosť   účastníkov   súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich   povinností.   Podstata   tejto   ústavnej   zásady   spočíva   v   tom,   že   všetci   účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania) majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka a nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný.

Právo   na   kontradiktórne   konanie   znamená,   že   procesné   strany   musia   dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa   so   všetkými   dôkazmi   a   pripomienkami,   ktoré   boli   predložené   s   cieľom   ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim.

Vyplývajúc zo znenia ustanovenia § 243i O. s. p., je povinnosťou najvyššieho súdu doručiť mimoriadne dovolanie účastníkom konania.

Z dôvodu, že s vecou súvisiaci spis sa v súčasnosti na najvyššom súde nenachádza (tento bol vrátený Okresnému súde Lučenec, na ktorom je vo veci vytýčené pojednávanie na deň   17.   januára   2011),   najvyšší   súd   nemá   možnosť   overiť   si   tvrdenia   sťažovateľky spočívajúce v tom,   že najvyšší súd mimoriadne dovolanie doručil   právnemu zástupcovi sťažovateľky s výzvou na vyjadrenie až po tom čo o mimoriadnom dovolaní najvyšší súd už rozhodol. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť najvyšší súd ponecháva rozhodnutie o tom, či postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   spočívajúcim   v   prípadnom   včasnom nedoručení mimoriadneho dovolania sťažovateľke ako žalovanej účastníčke, bolo porušené jej základné právo na rovnosť účastníkov v konaní zaručené v čl. 47 ods. 3 ústavy a právo na   spravodlivý proces   zaručené   v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   na   uváženie Ústavného súdu Slovenskej   republiky. Vo   vzťahu   k   možnosti   upustenia   od   ústneho   pojednávania   na ústavnom súde oznamujem, že najvyšší súd s upustením od ústneho pojednávania súhlasí.“

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľky   vo   svojom   stanovisku   z   24.   januára   2011 k vyjadreniu   najvyššieho súdu   navrhol, aby ústavný súd vyžiadal súdny   spis okresného súdu. Zároveň uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na rovnosť   účastníkov   v konaní   zaručeného   v čl.   47   ods.   3   ústavy   a práva   na   spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 14 Cb 130/07 ústavný súd zistil tieto relevantné skutočnosti:

1. Dňa 18. januára 2010 bolo najvyššiemu súdu doručené mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti rozsudku okresného súdu č. k. 14 Cb 130/07-184 zo 17. júna 2008, ktoré bolo podané na základe podnetu účastníka konania G., s. r. o.

2. Predseda senátu najvyššieho súdu pokynom z 9. februára 2010 vyzval v zmysle § 243i   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   účastníkov   konania na vyjadrenie   sa   k mimoriadnemu   dovolaniu.   Uvedený   pokyn   bol   predložený   súdnej kancelárii 8. apríla 2010.

3.   Podľa   doručeniek   nachádzajúcich   sa   v spise   bola   výzva   na   vyjadrenie   sa k mimoriadnemu dovolaniu doručená právnemu zástupcovi sťažovateľky 14. apríla 2010.

4. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 MObdo 1/2010 z 24. februára 2010 (s. 5 odsek 4) vyplýva, že: „Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s.p.), potom, čo dal možnosť účastníkom sa k mimoriadnemu dovolaniu vyjadriť (§ 243i ods. 1 O. s. p.), po zistení, že sú splnené procesné podmienky dovolania, preskúmal napadnuté rozhodnutia súdov v rozsahu, v ktorom boli výroky napadnuté, zistil, že mimoriadne dovolanie bolo podané dôvodne, preto mu vyhovel a rozsudok odvolacieho súdu   zrušil   a   keďže   rovnakého   pochybenia   sa   dopustil   aj   prvostupňový   súd,   aj   jeho rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243 ods. 3 v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.).“

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom najvyššieho súdu   v konaní   o mimoriadnom   dovolaní   a   jeho   uznesením   sp.   zn.   1   MObdo   1/2010 z 24. februára   2010   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj jej práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa § 243i Občianskeho súdneho poriadku mimoriadne dovolanie doručí dovolací súd účastníkom konania na vyjadrenie.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (teda aj čl. 6 dohovoru) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok   ústavy   o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonávajú   (čl.   46   ods.   4   ústavy v spojení   s   čl.   51   ods. 1   ústavy).   Táto povinnosť   všeobecných   súdov   vzhľadom   na ich postavenie   ako   primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej republiky   rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku   rešpektovania   procesných   garancií   spravodlivého   súdneho   konania vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Ústavný súd rovnako judikoval, že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle   príslušných   ustanovení   ústavy   a   príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   o   ľudských právach   a základných   slobodách   (v   kontexte danej veci v súlade s dohovorom),   najmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne konanie (mutatis mutandis I. ÚS 230/03).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda – okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu súdneho   konania,   ktorá   okrem   iných   procesných   záruk   kladie   dôraz   aj   na   zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali   reálnu   možnosť   využiť   svoje   procesné   práva   predložiť   argumenty   a   reagovať   na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 14 Cb 130/07 ústavný súd zistil, že mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   bolo   doručené   právnemu   zástupcovi sťažovateľky 14. apríla 2010, teda po vydaní rozhodnutia najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní (24. februára 2010).

Podľa názoru ústavného súdu uvedeným postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní   sp.   zn.   1   MObdo   1/2010   bola   nepochybne   porušená   jedna   z   požiadaviek spravodlivého   procesu,   a   to   kontradiktórnosť   konania,   pretože   sťažovateľke   nebolo umožnené zaujať svoje   stanovisko   k mimoriadnemu dovolaniu   generálneho prokurátora, a tým sa účinne podieľať na bránení svojho už právoplatne priznaného práva. Vzhľadom na uvedené   ústavný   súd   konštatuje   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na   rovnosť účastníkov v konaní zaručené v čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4. Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 MObdo 1/2010 z 24. februára 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľky dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, a preto vyhovel jej návrhu a zrušil označený rozsudok najvyššieho súdu tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

5. Vzhľadom na to, že sťažovateľka si neuplatnila nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ústavný súd o tomto nároku ani nerozhodoval.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorá si ich vyčíslila sumou 303,68 € vrátane 19 % DPH.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2010 je 120,23 € a hodnota režijného paušálu je 7,21 €. Sťažovateľke vznikol nárok na úhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010 (prevzatie a príprava zastúpenia – splnomocnenie z 1. júla 2010, podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   z 5.   júla   2010)   v   sume   254,88   €   vrátane   režijného paušálu. Sťažovateľke tak vznikol nárok na úhradu trov konania v celkovej sume 303,68 € vrátane 19 % DPH, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd o sťažnosti sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011