znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 52/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senátezloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   ĽudmilyGajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnostiSpotrebiteľské združenie OSA, Fedinova 9, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriouHKP Legal, s. r. o., Sasinkova 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn.6 Co 615/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   Spotrebiteľské   združenie   OSA   o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra2014   doručená   sťažnosť   spoločnosti   Spotrebiteľské   združenie   OSA   (ďalej   len„sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   konaní   vedenom   Krajským   súdomv Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 6 Co 615/2013. Sťažnosť bola odovzdaná napoštovú prepravu 12. decembra 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola vedľajšou účastníčkou na žalovanej stranev odvolacom konaní vo veci vedenej Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len „okresnýsúd“) pod sp. zn. 7 C 19/2011, v ktorej sa spoločnosť EOS KSI Slovensko, s. r. o. (ďalej len„žalobkyňa“), domáhala voči (ďalej len „žalovaná“) zaplatenia sumy 1381,95 € s prísl.

Rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 19/2011-85 z 11. apríla 2012 bola žalovanázaviazaná zaplatiť žalobkyni 1 373,65 € s prísl.

Následne   po   vynesení   rozsudku   12.   apríla   2012   vstúpila   do   konania   na   stranežalovanej   sťažovateľka   ako   vedľajšia   účastníčka.   Sťažovateľka   podala   proti   rozsudkuokresného súdu odvolanie a požadovala rozsudok zmeniť tak, aby bola žaloba zamietnutáv celom rozsahu, a to s poukazom na to, že uplatňovaný nárok je premlčaný. Požiadala ajo náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnych služieb (prevzatie a prípravazastúpenia a podanie odvolania) vo výške 309,12 €.

Rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   6   Co   615/2013-160   zo   14.   augusta   2014   bolrozsudok   okresného   súdu   zmenený   tak,   že   žaloba   žalobkyne   bola   zamietnutá   v   celomrozsahu, pričom žalovanej a sťažovateľke ako vedľajšej účastníčke nebola náhrada trovkonania priznaná. Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom sťažovateľky o premlčaníuplatňovaného nároku, avšak napriek tomu jej právo na náhradu trov právneho zastúpenianepriznal.

Podľa názoru sťažovateľky žalobkyňa tým, že uplatnila zjavne premlčaný nárok, defacto zavinila, že bola v spore finálne neúspešná. Treba prihliadnuť zároveň aj na to, ženeúspech   žalobkyne   bol   zapríčinený   uplatnením   námietky   premlčania   zo   stranysťažovateľky.   Je   preto   nepochybné,   že   sa   žalobkyňa   od   počiatku   spoliehala   na   právnunegramotnosť   žalovanej   ako   spotrebiteľky   a   až   pristúpenie   sťažovateľky   a   uplatnenienámietky premlčania realizované právnym zástupcom sťažovateľky malo za následok úplnézamietnutie   žaloby.   Žalovaná   bola   preto   v   konaní   úspešná   vďaka   úkonu   sťažovateľky,za ktorý však sťažovateľke nebola priznaná náhrada trov konania.

Sťažovateľka je občianskym združením založeným na účely kolektívnej ochrany právspotrebiteľov. Jej činnosť okrem iného spočíva v ochrane kolektívnych práv spotrebiteľov,ktorá   sa   realizuje   prostredníctvom   zastupovania   spotrebiteľov   v   občianskom   súdnomkonaní, resp. prostredníctvom vstupu do spotrebiteľských sporov v pozícii   vedľajšiehoúčastníka. Daná právna vec bola typickým spotrebiteľským sporom. Základnou filozofiouspotrebiteľského práva je pozitívnym zásahom štátu prostredníctvom zákonodarnej a súdnejmoci dosiahnuť vyváženie faktickej nerovnováhy medzi spotrebiteľom a profesionálnymdodávateľom majúcim mocenskú, ekonomickú a právnu nadvládu nad spotrebiteľom. Tátonadvláda   vyplýva   z   okolností   uzatvárania   predformulovaných   štandardných   zmlúv,   vktorých zmluvné podmienky stanovuje dodávateľ majúci väčšiu profesionálnu skúsenosť,lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb.

V kontexte uvedeného treba podľa sťažovateľky považovať stanovisko popierajúcevýznam   právneho   zastúpenia   za   účelové   a   zjavne   nesprávne.   Taký   výklad,   ktorý   byz uplatňovania práv vedľajšieho účastníka vylúčil možnosť dať sa právne zastúpiť, je nielenabsurdný, ale najmä odporujúci zákonu a európskym normám. Pri jeho aplikovaní by nebolomožné prostredníctvom združenia riadne, účelne a efektívne chrániť a presadzovať právaspotrebiteľov. Podľa sťažovateľky absurdnosť takéhoto stanoviska zvýrazňuje aj skutočnosť,že   žalobkyňa   je   obchodnou   spoločnosťou,   ktorá   skupuje   pohľadávky   vyplývajúce   zospotrebiteľských   zmlúv,   a   napriek   tomu   je   samotná   žalobkyňa   zastúpená   v konaniachadvokátom a úspešne si uplatňuje náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

Námietka   premlčania   je   právnou   námietkou   vyplývajúcou   z   hmotnoprávnychpredpisov. Bez právneho posúdenia veci a bez uplatnenia námietky premlčania zo stranysťažovateľky by nemohlo byť na ňu súdom prihliadnuté a je pravdepodobné, že žalovaná bybola   vo   veci   neúspešná.   Krajský   súd   priamo   poprel   rovnosť   podmienok   v   konkrétnomsúdnom   konaní,   keď   žalobkyni   so   silným   ekonomickým   zázemím   súdy   priznávaliv konaniach s rovnakým kauzálnym základom právo na náhradu trov, avšak občianskemuzdruženiu pôsobiacemu v nepodnikateľskej sfére právo na náhradu trov právneho zastúpeniakrajský súd nepriznal. Spochybnením opodstatnenosti právneho zastúpenia sťažovateľkydošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces zahŕňajúceho v sebe tzv. princíp rovnostizbraní.   V   tomto   smere   sťažovateľka   poukazuje   na   viaceré   rozhodnutia   iných   súdov(Krajského   súdu   v   Nitre,   Krajského   súdu   v   Košiciach   a   Krajského   súdu   v   Prešove),v ktorých sa dospelo k názoru zhodnému so stanoviskom sťažovateľky. Odvoláva sa aj narozhodovaciu   prax   ústavného   súdu   a   Ústavného   súdu   Českej   republiky   týkajúcu   saposudzovania náhrady trov konania.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné práva Spotrebiteľského združenia OSA podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 14. augusta 2014 č. k. 6Co/615/2013-160 boli porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 14. augusta 2014 č. k. 6Co/615/2013- 160   v   časti,   ktorou   sťažovateľovi   nepriznal   náhradu   trov   konania,   ruší   a   vec   vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi – Spotrebiteľskému združeniu OSA, priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- Eur(...), ktoré mu je Krajský súd v Žiline povinný spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Žiline je povinný spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne úkony s DPH v zmysle § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a/ a b/ a § 16 ods.   3   Vyhlášky   MS   SR   č.   655/2004   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov)   sťažovateľovi   - Spotrebiteľskému združeniu OSA, v sume 340,90 Eur(...), na účet advokátskej kancelárie HKP Legal, s. r. o.(...), do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 615/2013-160 zo 14. augusta 2014 vyplýva, žením bol zmenený rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 19/2011-85 z 11. apríla 2012 tak, žežaloba sa v napadnutej časti zamieta s tým, že žalovanej a sťažovateľke sa náhrada trovkonania nepriznáva.

Podľa názoru krajského súdu v konaní bola úspešná sťažovateľka a ním podporovanážalovaná. Žalovaná si však náhradu trov neuplatnila a trovy uplatnené sťažovateľkou trebapovažovať   za   neúčelné.   Zastúpenie   sťažovateľky   advokátom   nemalo   totiž   v   danej   veciopodstatnenie,   keďže   samotnou   úlohou   spotrebiteľských   združení   je   ochrana   právspotrebiteľov. Oprávnenie právnickej osoby, ktorej predmetom činnosti je ochrana právaspotrebiteľa, vystupovať v konaní ako vedľajší účastník vyplýva z výslovného znenia § 93ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Je zjavné, že vstup takejto osoby do konania jev princípe motivovaný snahou aktívne presadzovať práva spotrebiteľa s cieľom zabezpečiťčo najširšiu ochranu spotrebiteľských záujmov. Postavenie spotrebiteľského združenia akoúčastníka v konaní je podmienené tým, že ochrana spotrebiteľa je hlavnou náplňou jehočinnosti.

Aktuálna právna úprava umožňujúca združeniu na ochranu spotrebiteľa vystupovaťv civilnom procese   bola   prijatá   do   nášho   právneho   poriadku   s cieľom   presadiť   záujmyspotrebiteľa. Pokiaľ takéto združenie vzniklo s deklarovaným cieľom chrániť spotrebiteľsképráva a následne na tomto princípe vstúpilo do konania, je zjavné, že malo v zmysle právnejúpravy   disponovať   špecifickými   odbornými   vedomosťami,   ktoré   by   boli   spôsobilézabezpečiť kvalifikovaný postup v konaní. V posudzovanej veci vstúpilo do konania akovedľajší   účastník   spotrebiteľské   združenie   zastúpené   advokátom.   Krajský   súd   nijakonespochybňuje   právo   ktoréhokoľvek   účastníka   (aj   vedľajšieho   účastníka)   využiť   službyadvokáta a nechať sa v konaní zastúpiť. Podstatnou otázkou však v danom prípade bolaúčelnosť takéhoto postupu, keďže trovy spojené s takýmto zastúpením by mala znášať druháprocesná strana. Ak samotné združenie vzniklo s cieľom podporovať práva spotrebiteľa,potom sa javí ako nadbytočné využívať osobitné služby advokáta, pokiaľ sa predmet sporutýka hlavného predmetu činnosti vedľajšieho účastníka. Tvrdenia sťažovateľky o potrebekvalifikovaného   právneho   zastúpenia   spochybňujú   samotnú   podstatu   existenciesťažovateľky a vyvolávajú pochybnosti o špekulatívnych cieľoch jej založenia a následnéhovstupu do množstva súdnych konaní.

Sťažovateľka   vyvíja   zjavne   množstvo   aktivít   v   oblasti   poskytovania   pomocispotrebiteľom a na tieto účely disponuje množstvom špecifických odborných vedomostí,ktoré sú spôsobilé zabezpečiť riadne zastúpenie v konaní. Sťažovateľke nie je nijako upretéprávo na náhradu trov, ak jej takéto trovy v súvislosti s konaním vznikli. Tieto trovy všaknezahŕňajú náklady spojené so zastúpením advokátom. Účelne vynaložené hotové výdavkysi mohla sťažovateľka uplatniť, čo sa však nestalo.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po jeho prijatí na ďalšie konanie(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).

Ústavný súd je toho názoru, že v celkovom kontexte treba výrok rozsudku krajskéhosúdu   týkajúci   sa   náhrady   trov   konania   považovať   za   akceptovateľný.   Žiadne   znakyarbitrárnosti   či   zjavnej   neodôvodnenosti   nemá.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   má   odlišnýnázor, nemôže sama osebe znamenať porušenie označených článkov ústavy a dohovoru.

Z príslušnej právnej úpravy je nepochybné, že vedľajší účastník má v konaní rovnaképráva a povinnosti ako účastník (§ 93 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku). Rovnako jezrejmé aj to, že účastníkovi (a teda aj vedľajšiemu účastníkovi), ktorý mal vo veci plnýúspech, patrí náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva protineúspešnému účastníkovi (§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Krajský súd nepriznal plne úspešnej sťažovateľke právo na náhradu trov konaniapreto, lebo výdavky na právne zastúpenie advokátom nepovažoval za účelné, vychádzajúcz toho,   že   ochrana   spotrebiteľa je   hlavným predmetom jej činnosti,   čo   znamená,   že   jeodborne spôsobilá sama túto činnosť vykonávať, resp. zabezpečovať.

Stanovisko   krajského   súdu   sa   nejaví   ústavnému   súdu   ako   arbitrárne   či   zjavneneodôvodnené, a to pri komplexnom pohľade na vzniknutú problematiku.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   uviesť,   že   sťažovateľka   v   sťažnosti   nijakonespochybňuje názor krajského súdu o potrebe odbornej spôsobilosti záujmového združeniana ochranu spotrebiteľov a nijako konkrétne nevyvracia, že by sama (bez pomoci advokáta)túto spôsobilosť nemala. Sťažovateľka je zrejme toho názoru, že trovy právneho zastúpeniaadvokátom treba považovať za účelne vynaložené v súvislosti s ustanovením § 142 ods. 1Občianskeho   súdneho   poriadku   bez   ohľadu   na   to,   či   občianske   združenie   je   schopnéposkytnúť   potrebnú   pomoc   spotrebiteľovi   s   pomocou   vlastných   zamestnancov,   resp.spolupracovníkov, alebo iba s pomocou advokáta.

Možno   konštatovať,   že   ide   o   dva   zásadne   odlišné   prístupy   k   otázke   hodnoteniaúčelnosti trov právneho zastúpenia advokátom. Podľa názoru ústavného súdu oba prístupysa javia ako právne možné a ústavne konformné. Z tohto pohľadu preto niet dôvodu dozáverov krajského súdu zasiahnuť.

V danej súvislosti poukazuje sťažovateľka aj na odlišnú prax iných krajských súdov vkonkrétne označených veciach. Tieto súdy dospeli k záveru obdobnému ako sťažovateľka. Ktomu treba uviesť, že hoci odlišné rozhodovanie súdov v skutkovo a právne analogickýchprípadoch nie je z hľadiska ústavnej požiadavky právnej istoty žiaduce a pozitívne, nie jemožné   tento   jav   celkom   vylúčiť.   Nie   je   však   úlohou   ústavného   súdu   zjednocovaťrozhodovaciu   prax   odvolacích   súdov,   pretože   túto   funkciu   má   v   slovenskom   právnomporiadku   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   rámci   viacerých   možných   právnychpostupov, resp. konaní.

Ďalej treba uviesť, že pri posudzovaní otázky účelnosti trov právneho zastúpeniav tomto prípade nemožno stratiť zo zreteľa, že tieto trovy vznikli až v odvolacom konaní.V konaní vedenom okresným súdom totiž žalovaná nenamietala na svoju obranu premlčanieuplatňovaného   nároku   žalobkyne,   a   preto   okresný   súd   nijako   nemohol   na   premlčanieprihliadnuť. Uplatnenie námietky v prvostupňovom konaní by umožnilo už okresnému súduposúdiť otázku včasnosti uplatnenia nároku žalobkyne. K námietke premlčania došlo ažv odvolacom konaní z iniciatívy sťažovateľky. Žalovanej nič nebránilo uplatniť námietku užskôr.   Za   tohto   stavu   možno   vysloviť   názor,   že   neúspech   v   prvostupňovom   konaní   sižalovaná sama zavinila nedostatočnou obranou.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2015