SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 52/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnostiSpotrebiteľské združenie OSA, Fedinova 9, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriouHKP Legal, s. r. o., Sasinkova 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn.6 Co 615/2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnosti Spotrebiteľské združenie OSA o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra2014 doručená sťažnosť spoločnosti Spotrebiteľské združenie OSA (ďalej len„sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdomv Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 6 Co 615/2013. Sťažnosť bola odovzdaná napoštovú prepravu 12. decembra 2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola vedľajšou účastníčkou na žalovanej stranev odvolacom konaní vo veci vedenej Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len „okresnýsúd“) pod sp. zn. 7 C 19/2011, v ktorej sa spoločnosť EOS KSI Slovensko, s. r. o. (ďalej len„žalobkyňa“), domáhala voči (ďalej len „žalovaná“) zaplatenia sumy 1381,95 € s prísl.
Rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 19/2011-85 z 11. apríla 2012 bola žalovanázaviazaná zaplatiť žalobkyni 1 373,65 € s prísl.
Následne po vynesení rozsudku 12. apríla 2012 vstúpila do konania na stranežalovanej sťažovateľka ako vedľajšia účastníčka. Sťažovateľka podala proti rozsudkuokresného súdu odvolanie a požadovala rozsudok zmeniť tak, aby bola žaloba zamietnutáv celom rozsahu, a to s poukazom na to, že uplatňovaný nárok je premlčaný. Požiadala ajo náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnych služieb (prevzatie a prípravazastúpenia a podanie odvolania) vo výške 309,12 €.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 615/2013-160 zo 14. augusta 2014 bolrozsudok okresného súdu zmenený tak, že žaloba žalobkyne bola zamietnutá v celomrozsahu, pričom žalovanej a sťažovateľke ako vedľajšej účastníčke nebola náhrada trovkonania priznaná. Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom sťažovateľky o premlčaníuplatňovaného nároku, avšak napriek tomu jej právo na náhradu trov právneho zastúpenianepriznal.
Podľa názoru sťažovateľky žalobkyňa tým, že uplatnila zjavne premlčaný nárok, defacto zavinila, že bola v spore finálne neúspešná. Treba prihliadnuť zároveň aj na to, ženeúspech žalobkyne bol zapríčinený uplatnením námietky premlčania zo stranysťažovateľky. Je preto nepochybné, že sa žalobkyňa od počiatku spoliehala na právnunegramotnosť žalovanej ako spotrebiteľky a až pristúpenie sťažovateľky a uplatnenienámietky premlčania realizované právnym zástupcom sťažovateľky malo za následok úplnézamietnutie žaloby. Žalovaná bola preto v konaní úspešná vďaka úkonu sťažovateľky,za ktorý však sťažovateľke nebola priznaná náhrada trov konania.
Sťažovateľka je občianskym združením založeným na účely kolektívnej ochrany právspotrebiteľov. Jej činnosť okrem iného spočíva v ochrane kolektívnych práv spotrebiteľov,ktorá sa realizuje prostredníctvom zastupovania spotrebiteľov v občianskom súdnomkonaní, resp. prostredníctvom vstupu do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšiehoúčastníka. Daná právna vec bola typickým spotrebiteľským sporom. Základnou filozofiouspotrebiteľského práva je pozitívnym zásahom štátu prostredníctvom zákonodarnej a súdnejmoci dosiahnuť vyváženie faktickej nerovnováhy medzi spotrebiteľom a profesionálnymdodávateľom majúcim mocenskú, ekonomickú a právnu nadvládu nad spotrebiteľom. Tátonadvláda vyplýva z okolností uzatvárania predformulovaných štandardných zmlúv, vktorých zmluvné podmienky stanovuje dodávateľ majúci väčšiu profesionálnu skúsenosť,lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb.
V kontexte uvedeného treba podľa sťažovateľky považovať stanovisko popierajúcevýznam právneho zastúpenia za účelové a zjavne nesprávne. Taký výklad, ktorý byz uplatňovania práv vedľajšieho účastníka vylúčil možnosť dať sa právne zastúpiť, je nielenabsurdný, ale najmä odporujúci zákonu a európskym normám. Pri jeho aplikovaní by nebolomožné prostredníctvom združenia riadne, účelne a efektívne chrániť a presadzovať právaspotrebiteľov. Podľa sťažovateľky absurdnosť takéhoto stanoviska zvýrazňuje aj skutočnosť,že žalobkyňa je obchodnou spoločnosťou, ktorá skupuje pohľadávky vyplývajúce zospotrebiteľských zmlúv, a napriek tomu je samotná žalobkyňa zastúpená v konaniachadvokátom a úspešne si uplatňuje náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.
Námietka premlčania je právnou námietkou vyplývajúcou z hmotnoprávnychpredpisov. Bez právneho posúdenia veci a bez uplatnenia námietky premlčania zo stranysťažovateľky by nemohlo byť na ňu súdom prihliadnuté a je pravdepodobné, že žalovaná bybola vo veci neúspešná. Krajský súd priamo poprel rovnosť podmienok v konkrétnomsúdnom konaní, keď žalobkyni so silným ekonomickým zázemím súdy priznávaliv konaniach s rovnakým kauzálnym základom právo na náhradu trov, avšak občianskemuzdruženiu pôsobiacemu v nepodnikateľskej sfére právo na náhradu trov právneho zastúpeniakrajský súd nepriznal. Spochybnením opodstatnenosti právneho zastúpenia sťažovateľkydošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces zahŕňajúceho v sebe tzv. princíp rovnostizbraní. V tomto smere sťažovateľka poukazuje na viaceré rozhodnutia iných súdov(Krajského súdu v Nitre, Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Prešove),v ktorých sa dospelo k názoru zhodnému so stanoviskom sťažovateľky. Odvoláva sa aj narozhodovaciu prax ústavného súdu a Ústavného súdu Českej republiky týkajúcu saposudzovania náhrady trov konania.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné práva Spotrebiteľského združenia OSA podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 14. augusta 2014 č. k. 6Co/615/2013-160 boli porušené.
2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 14. augusta 2014 č. k. 6Co/615/2013- 160 v časti, ktorou sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania, ruší a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Sťažovateľovi – Spotrebiteľskému združeniu OSA, priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- Eur(...), ktoré mu je Krajský súd v Žiline povinný spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Žiline je povinný spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne úkony s DPH v zmysle § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a/ a b/ a § 16 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov) sťažovateľovi - Spotrebiteľskému združeniu OSA, v sume 340,90 Eur(...), na účet advokátskej kancelárie HKP Legal, s. r. o.(...), do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 615/2013-160 zo 14. augusta 2014 vyplýva, žením bol zmenený rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 19/2011-85 z 11. apríla 2012 tak, žežaloba sa v napadnutej časti zamieta s tým, že žalovanej a sťažovateľke sa náhrada trovkonania nepriznáva.
Podľa názoru krajského súdu v konaní bola úspešná sťažovateľka a ním podporovanážalovaná. Žalovaná si však náhradu trov neuplatnila a trovy uplatnené sťažovateľkou trebapovažovať za neúčelné. Zastúpenie sťažovateľky advokátom nemalo totiž v danej veciopodstatnenie, keďže samotnou úlohou spotrebiteľských združení je ochrana právspotrebiteľov. Oprávnenie právnickej osoby, ktorej predmetom činnosti je ochrana právaspotrebiteľa, vystupovať v konaní ako vedľajší účastník vyplýva z výslovného znenia § 93ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Je zjavné, že vstup takejto osoby do konania jev princípe motivovaný snahou aktívne presadzovať práva spotrebiteľa s cieľom zabezpečiťčo najširšiu ochranu spotrebiteľských záujmov. Postavenie spotrebiteľského združenia akoúčastníka v konaní je podmienené tým, že ochrana spotrebiteľa je hlavnou náplňou jehočinnosti.
Aktuálna právna úprava umožňujúca združeniu na ochranu spotrebiteľa vystupovaťv civilnom procese bola prijatá do nášho právneho poriadku s cieľom presadiť záujmyspotrebiteľa. Pokiaľ takéto združenie vzniklo s deklarovaným cieľom chrániť spotrebiteľsképráva a následne na tomto princípe vstúpilo do konania, je zjavné, že malo v zmysle právnejúpravy disponovať špecifickými odbornými vedomosťami, ktoré by boli spôsobilézabezpečiť kvalifikovaný postup v konaní. V posudzovanej veci vstúpilo do konania akovedľajší účastník spotrebiteľské združenie zastúpené advokátom. Krajský súd nijakonespochybňuje právo ktoréhokoľvek účastníka (aj vedľajšieho účastníka) využiť službyadvokáta a nechať sa v konaní zastúpiť. Podstatnou otázkou však v danom prípade bolaúčelnosť takéhoto postupu, keďže trovy spojené s takýmto zastúpením by mala znášať druháprocesná strana. Ak samotné združenie vzniklo s cieľom podporovať práva spotrebiteľa,potom sa javí ako nadbytočné využívať osobitné služby advokáta, pokiaľ sa predmet sporutýka hlavného predmetu činnosti vedľajšieho účastníka. Tvrdenia sťažovateľky o potrebekvalifikovaného právneho zastúpenia spochybňujú samotnú podstatu existenciesťažovateľky a vyvolávajú pochybnosti o špekulatívnych cieľoch jej založenia a následnéhovstupu do množstva súdnych konaní.
Sťažovateľka vyvíja zjavne množstvo aktivít v oblasti poskytovania pomocispotrebiteľom a na tieto účely disponuje množstvom špecifických odborných vedomostí,ktoré sú spôsobilé zabezpečiť riadne zastúpenie v konaní. Sťažovateľke nie je nijako upretéprávo na náhradu trov, ak jej takéto trovy v súvislosti s konaním vznikli. Tieto trovy všaknezahŕňajú náklady spojené so zastúpením advokátom. Účelne vynaložené hotové výdavkysi mohla sťažovateľka uplatniť, čo sa však nestalo.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
Ústavný súd je toho názoru, že v celkovom kontexte treba výrok rozsudku krajskéhosúdu týkajúci sa náhrady trov konania považovať za akceptovateľný. Žiadne znakyarbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti nemá. Skutočnosť, že sťažovateľka má odlišnýnázor, nemôže sama osebe znamenať porušenie označených článkov ústavy a dohovoru.
Z príslušnej právnej úpravy je nepochybné, že vedľajší účastník má v konaní rovnaképráva a povinnosti ako účastník (§ 93 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku). Rovnako jezrejmé aj to, že účastníkovi (a teda aj vedľajšiemu účastníkovi), ktorý mal vo veci plnýúspech, patrí náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva protineúspešnému účastníkovi (§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).
Krajský súd nepriznal plne úspešnej sťažovateľke právo na náhradu trov konaniapreto, lebo výdavky na právne zastúpenie advokátom nepovažoval za účelné, vychádzajúcz toho, že ochrana spotrebiteľa je hlavným predmetom jej činnosti, čo znamená, že jeodborne spôsobilá sama túto činnosť vykonávať, resp. zabezpečovať.
Stanovisko krajského súdu sa nejaví ústavnému súdu ako arbitrárne či zjavneneodôvodnené, a to pri komplexnom pohľade na vzniknutú problematiku.
Z pohľadu ústavného súdu treba uviesť, že sťažovateľka v sťažnosti nijakonespochybňuje názor krajského súdu o potrebe odbornej spôsobilosti záujmového združeniana ochranu spotrebiteľov a nijako konkrétne nevyvracia, že by sama (bez pomoci advokáta)túto spôsobilosť nemala. Sťažovateľka je zrejme toho názoru, že trovy právneho zastúpeniaadvokátom treba považovať za účelne vynaložené v súvislosti s ustanovením § 142 ods. 1Občianskeho súdneho poriadku bez ohľadu na to, či občianske združenie je schopnéposkytnúť potrebnú pomoc spotrebiteľovi s pomocou vlastných zamestnancov, resp.spolupracovníkov, alebo iba s pomocou advokáta.
Možno konštatovať, že ide o dva zásadne odlišné prístupy k otázke hodnoteniaúčelnosti trov právneho zastúpenia advokátom. Podľa názoru ústavného súdu oba prístupysa javia ako právne možné a ústavne konformné. Z tohto pohľadu preto niet dôvodu dozáverov krajského súdu zasiahnuť.
V danej súvislosti poukazuje sťažovateľka aj na odlišnú prax iných krajských súdov vkonkrétne označených veciach. Tieto súdy dospeli k záveru obdobnému ako sťažovateľka. Ktomu treba uviesť, že hoci odlišné rozhodovanie súdov v skutkovo a právne analogickýchprípadoch nie je z hľadiska ústavnej požiadavky právnej istoty žiaduce a pozitívne, nie jemožné tento jav celkom vylúčiť. Nie je však úlohou ústavného súdu zjednocovaťrozhodovaciu prax odvolacích súdov, pretože túto funkciu má v slovenskom právnomporiadku Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci viacerých možných právnychpostupov, resp. konaní.
Ďalej treba uviesť, že pri posudzovaní otázky účelnosti trov právneho zastúpeniav tomto prípade nemožno stratiť zo zreteľa, že tieto trovy vznikli až v odvolacom konaní.V konaní vedenom okresným súdom totiž žalovaná nenamietala na svoju obranu premlčanieuplatňovaného nároku žalobkyne, a preto okresný súd nijako nemohol na premlčanieprihliadnuť. Uplatnenie námietky v prvostupňovom konaní by umožnilo už okresnému súduposúdiť otázku včasnosti uplatnenia nároku žalobkyne. K námietke premlčania došlo ažv odvolacom konaní z iniciatívy sťažovateľky. Žalovanej nič nebránilo uplatniť námietku užskôr. Za tohto stavu možno vysloviť názor, že neúspech v prvostupňovom konaní sižalovaná sama zavinila nedostatočnou obranou.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2015