znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 52/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. O., B., zastúpeného advokátom JUDr. Š. K., K., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 CoZm 8/2011-112 z 30. septembra 2011a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. O. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2012 osobne do podateľne doručená sťažnosť Ľ. O., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 CoZm 8/2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 32 Zm 16/2010-88 zo 14. marca 2011 boli odmietnuté námietky sťažovateľa proti   zmenkovému   platobnému   rozkazu   okresného   súdu   č.   k.   32   Zm   16/2010-58 z 18. novembra 2010. Uznesením krajského súdu č. k. 3 CoZm 8/2011-112 z 30. septembra 2011   bolo   uznesenie   okresného   súdu   o   odmietnutí   námietok   sťažovateľa   potvrdené. Rozhodovaniu o námietkach predchádzali takéto skutočnosti.

Sťažovateľovi bolo doručené uznesenie okresného súdu č. k. 30 Cb 178/2010-21, ktorým   sa   rozhodlo   o   vydaní   predbežného   opatrenia.   Z   výroku   predbežného   opatrenia vyplývalo,   že   je   vydané   do   rozhodnutia   vo   veci   samej   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 32 Zm 16/2010. Z uvedeného dôvodu požiadal sťažovateľ o možnosť nahliadnuť do spisu okresného súdu sp. zn. 32 Zm 16/2010. Nahliadnutím do tohto spisu 17. februára 2011   zistil,   že   okresný   súd   vydal   18.   novembra   2010   zmenkový   platobný   rozkaz č. k. 32 Zm 16/2010-58,   ktorý   mal   nadobudnúť   právoplatnosť   31.   decembra   2010. Zmenkový platobný rozkaz bol odoslaný z pošty z K. 1. decembra 2010 a doručený mal byť do obce B., kde má sťažovateľ trvalý pobyt, a to zrejme 2. decembra 2010, pretože v tento deň mu podľa doručenky mala byť zásielka doručovaná prvýkrát, potom 3. decembra 2010 druhýkrát a toho istého dňa mala byť aj uložená na pošte s tým, že 22. decembra 2010 mala byť   odoslaná   naspäť   odosielateľovi.   Zásielka   však   nebola   sťažovateľovi   adresovaná prioritne, ale ako to vyplýva z obálky, len doporučene. Takáto pošta však nie je doručovaná na druhý deň. Navyše, v poštovej schránke sťažovateľ nenašiel dva lístky pošty, t. j. modrý lístok (výzvu) a žltý lístok (oznámenie). Okrem toho sa sťažovateľ v týchto dňoch ani nenachádzal v mieste trvalého bydliska, a preto nebolo ani možné na doručovanie v tomto prípade aplikovať fikciu doručenia. Sťažovateľ zo súdneho spisu získal kópiu zmenkového platobného   rozkazu   a   v   lehote   troch   dní   od   oboznámenia   sa   s   ním   podal   proti   nemu námietky.

Okresný súd a krajský súd posúdili námietky sťažovateľa ako oneskorene podané. Podľa presvedčenia sťažovateľa však nemohlo dôjsť k náhradnému doručeniu zmenkového platobného   rozkazu,   pretože   doručovanie   neprebehlo   spôsobom,   ktorý   by   umožňoval náhradné doručenie, a okrem toho sťažovateľ sa v čase doručovania nezdržiaval v mieste svojho   trvalého   bydliska.   Sťažovateľ   okrem   iných   dôkazov   navrhol   vypočuť   poštovú doručovateľku, ako aj T. M., ktorého písomné vyhlásenie predložil. Poštová doručovateľka mala   dosvedčiť   bežnú   prax,   podľa   ktorej   v   obci   B.   sa   výzva   o opätovnom   doručení (tzv. modrý   lístok)   do   poštových   schránok   nevhadzuje.   Ďalší   navrhnutý   svedok   mal potvrdiť, že sa sťažovateľ v mieste doručovania v čase doručovania nezdržiaval. Takéto dokazovanie   nebolo   vykonané   a   všeobecné   súdy   ani   neuviedli,   prečo   nepovažovali za potrebné svedkov vypočuť.

Keďže sťažovateľ nemá iný prostriedok ochrany svojich práv, žiada, aby ústavný súd vydal nález, ktorým by vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   3   CoZm   8/2011   s   tým,   aby   bolo   uznesenie z 30. septembra   2011 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.   Napokon   sa   domáha aj náhrady trov právneho zastúpenia advokátom.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   krajského   súdu č. k. 3 CoZm 8/2011-112 z 30. septembra 2011 dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o podanej sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Hoci sťažovateľ v podanej sťažnosti tvrdí,   že nemal k dispozícii iný prostriedok ochrany   označených   práv,   ako   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   (čím   zdôvodňuje existenciu právomoci ústavného súdu   v tejto veci),   v skutočnosti podal proti uzneseniu krajského   súdu   dovolanie.   V   tejto   súvislosti   treba   uviesť,   že   námietky   uplatnené sťažovateľom v konaní vedenom ústavným súdom vlastne znamenajú, že podľa jeho názoru postupom   okresného   súdu   a   krajského   súdu   mu   bola   ako   účastníkovi   konania   odňatá možnosť konať pred súdom, keďže všeobecné súdy protiprávne odmietli meritórne skúmať jeho námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu. Sťažovateľ teda tvrdí skutočnosti, ktoré   možno   podradiť   pod   ustanovenie   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že v súčasnom štádiu právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2012