znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 52/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011 predbežne prerokoval návrh JUDr. J. C., M., zastúpeného advokátom doc. JUDr. Ľ. F., CSc.,   B.,   na preskúmanie rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/26/10-K z 11. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Návrh JUDr. J. C.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bol 12. októbra 2010 doručený návrh JUDr. J. C. (ďalej len „navrhovateľ“) na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/26/10-K z 11. augusta 2010 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“). Navrhovateľ po výzve   ústavného   súdu   svoj   návrh   doplnil   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 11. novembra 2010.

Z   návrhu   vyplýva,   že   namietaným   rozhodnutím   výbor   uložil   navrhovateľovi   ako verejnému funkcionárovi, bývalému členovi E. (ďalej len „E.“), pokutu v sume 744,50 € za porušenie povinnosti ustanovenej v čl. 7 ods.   1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný zákon“). Podľa označeného článku ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sú verejní funkcionári (čl. 2 ods. 1 citovaného ústavného zákona) povinní do 30 dní odo dňa, keď sa ujali výkonu verejnej funkcie a počas jej výkonu vždy do 31. marca, podať písomné   oznámenie   funkcií,   zamestnaní,   činností   a   majetkových   pomerov   (ďalej   aj „oznámenie“) orgánu určenému v čl. 7 ods. 5 tohto ústavného zákona.

Podľa   tvrdenia   navrhovateľa   uznesenie výboru   č.   772 z 27.   apríla 2010, ktorým výbor začal proti nemu konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov,   nie   je   vecne   správne,   pretože   nie   je   výsledkom   správne   a   úplne   zisteného skutkového stavu. V dôsledku toho si výbor osvojil nesprávny názor, že navrhovateľ si nesplnil povinnosť uloženú ústavným zákonom, a v ďalšom konaní vychádzal jednoznačne už   iba   z   tejto   premisy.   Výbor   už   pri   začatí   konania   pochybil,   keď   vôbec   nezohľadnil skutočnosť, že navrhovateľ postupoval v dobrej viere, že si svoju oznamovaciu povinnosť splnil riadne a včas. Svoje tvrdenie navrhovateľ odôvodnil tým, že „... oznámenie vo veci ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov,   ako   je   zrejmé   z   fotokópie priloženého   prehľadu   doručených   zásielok   opatrených   pečiatkou   adresáta,   v   tom   aj Kancelárie   NR   SR,   doručil   dňa   15.   marca   2010,   t.j.   v   zákonom   stanovenej   lehote. Navrhovateľ   nepopiera,   že   pri   poskytovaní   oznámenia   funkcií,   zamestnaní,   činností a majetkových pomerov omylom poskytol informácie požadované podľa článku 8, ods.5, (oznámenie v súvislosti s ukončením pôsobenia vo verejnej funkcii) predmetného ústavného zákona, a nie podľa čl. 7 ods. 1, konal však v dobrej viere, že práve toto je jeho povinnosť. Obe oznámenia, podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a čl. 8 ods. 5 a 6 toho zákona, požadujú poskytnutie viacero identických informácií, tak ako to vyplýva z porovnania ich obsahu. Nie je pritom rozhodujúce, že výbor pre účely podania oznámenia vytvoril osobitné tlačivá...“.

Navrhovateľ v rámci odôvodnenia svojho návrhu ďalej uviedol: «Postup   Výboru   NR   SR   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   pri   rozhodovaní   o   zahájení konania   vo   veci   vykazuje   základný   nedostatok   aj   v   tom,   že   pred   prijatím   rozhodnutia o zahájení   konania,   tak   ako je zrejmé   z textu   uznesenia č.   772,   nepostupoval   v súlade s ustanovením čl. 7 ods. 6 ústavného zákona, ktorý ho oprávňuje v prípade pochybností o úplnosti alebo pravdivosti oznámenia požiadať verejného funkcionára o vysvetlenie. Až na základe neuspokojivého vysvetlenia podľa čl. 7 ods. 6 je pritom tento orgán oprávnený, avšak nie povinný, dať podnet na zahájenie konania....

Pretože   výbor   NR   SR   v   predmetnom   konaní   nevyužil   dobu   medzi   skutočným termínom podania oznámenia (15. marca 2010) a termínom prijatia rozhodnutia o zahájení konania   (27.   apríla   2010)   a   prvý   úkon   k   odstráneniu   neúplnosti   oznámenia   verejného funkcionára   urobil   až   6.mája   2010,   t.j.   po   uplynutí   52   dní,   možno   konštatovať,   že nepostupoval vo svojom konaní podľa všeobecne platných a akceptovaných zásad konania orgánov štátu (§ 3 zákona č. 61/1967 Zb.).

K   takémuto   záveru   vedie   aj   skutočnosť,   že   interné   pravidlá   rokovania   Výboru... schválené uznesením č. 3 zo dňa 4. júla 2006 určujú v čl. 3 ods. 5, že „Sekretariát výboru preverí úplnosť došlých oznámení a v prípade, že sú oznámenia neúplné, vyzve predseda verejného   funkcionára   na   jeho   doplnenie.“  ...sekretariát   výboru   mal   konať   s   cieľom doplnenia príslušného oznámenia v období pred zahájením konania vo veci samej, čo však neurobil....

Vyššie uvedené si v určitej fáze konania zrejme uvedomil aj samotný výbor NR SR. Svojim prípisom zo dňa 6. mája 2010 (CKD-403/2010-PO), t.j. až po prijatí uznesenia o zahájení konania vo veci, sa totiž predsedníčka výboru na navrhovateľa obrátila s výzvou „na doplnenie oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov za rok 2009“. Tento úkon vyplývajúci zo znenia interných pravidiel rokovania Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií bol teda vykonaný v nenáležitom časovom úseku. Navrhovateľ však na výzvu reagoval obratom, čím iba potvrdil svoj dobromyselný prístup a... výboru poskytol aj všetky doplňujúce informácie... Na základe toho a napriek tomu, že výbor   už   formálne   zahájil   konanie   vo   veci,   výbor   navrhovateľovo   podanie   doplnil a informáciu o tom, že oznámenie bolo urobené riadne a včas (!) zverejnil aj na internetovej stránke NR SR...

Uznesenie výboru NR SR o začatí konania proti navrhovateľovi je datované dňom 27. apríl 2010. Rozhodnutie výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií v predmetnej veci je datované dňom 11. august 2010.... Ústavný zákon o ochrane verejného záujmu v čl. 9 ods. 5   pritom   stanovuje   na   prijatie   rozhodnutia   lehotu   60   dní.  ...   výbor   NR   SR   pre nezlučiteľnosť   funkcií  ...   namiesto   toho,   aby   svojim   uznesením   konštatoval   nemožnosť rozhodnutia vo veci z dôvodu uplynutia stanovenej lehoty, ďalej vo veci konal a dokonca prijal meritórne rozhodnutie...

Naviac, konanie proti navrhovateľovi bolo zahájené na základe uznesenia č. 772 zo dňa 27.apríla 2010 výboru pre nezlučiteľnosť funkcií NR SR jej III. (tretieho) volebného obdobia. Záverečný výrok vo veci (rozhodnutie č. VP/26/10-K zo dňa 11. augusta 2010) však   prijal   výbor   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   Národnej   rady   Slovenskej   republiky IV. (štvrtého) volebného obdobia. V medziobdobí sa totiž uskutočnili riadne voľby do NR SR dňa 12.júna 2010.

... v súvislosti s ukončením zasadnutia NR SR v jej III. volebnom období došlo aj k ukončeniu   činnosti   a   rozpusteniu   všetkých   jej   výborov   a   tieto   prestali   existovať   bez náhrady.... Z toho vyplýva, bez ohľadu na plynutie lehôt týkajúcich sa procesnej stránky konania, že v konaní ktoré zahájil výbor NR SR III. volebného obdobia, môže konečný výrok vyniesť jedine tento výbor.

Ústava SR nerieši situáciu, kedy prebiehajúce konanie pred výborom NR SR nie je právoplatne ukončené. Zák. 350/1996 o rokovacom poriadku NR SR v § 147 ods. 1 však uvádza, že „V novom volebnom období nemožno prerokovať návrhy, ktoré boli národnej rade alebo jej orgánom doručené v predchádzajúcom volebnom období; to sa nevzťahuje na petície a podania, ktoré sa vybavujú podľa osobitných predpisov a ktoré môže vo svojej pôsobnosti   vybaviť   predseda   národnej   rady   alebo   kancelária.“   Z   jeho   dikcie i vysvetľujúcich poznámok je zrejmé, že Ústava SR, ani žiaden iný právny predpis platný v SR   neuvažuje   s prenosom   neukončených   konaní   výborov   NR   SR   medzi   jednotlivými volebnými   obdobiami.   Nie   je   tak daný ústavný a ani iný   zákonný   podklad   pre   to,   aby vo veci,   ktorá   nebola   uzatvorená   právoplatným   rozhodnutím   do   konca   príslušného volebného   obdobia,   mohol   konať   parlamentný   výbor   kreovaný   vo   volebnom   období nasledujúcom....

Pretože Výbor NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií kreovaný vo IV. funkčnom období NR SR nedisponuje právnou legitimáciou pre konanie proti navrhovateľovi (navrhovateľ nie je verejným funkcionárom, pre konanie vo veci nepreukázal výbor svoju príslušnosť, uplynula prekluzívna lehota na vydanie rozhodnutia vo veci), z rovnakého dôvodu nebol oprávnený   ani   na   meritórne   rozhodovanie   vo   veci.  ...   Keďže   namietané   rozhodnutie VP/26/10-K zo dňa 11. augusta 2010 bolo prijaté bez právneho dôvodu, nie je založené na vecne správnom a úplnom zistení skutkového stavu a je poznačené zásadnými procesnými pochybeniami, ktoré nemožno odstrániť, bolo teda prijaté v rozpore s právnym poriadkom SR (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR) a ako také je neplatné v celom rozsahu.»

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd v konaní o jeho návrhu namietané rozhodnutie v plnom rozsahu, t. j. v jeho konštatačnej i výrokovej časti, zrušil, ďalšie konanie v predmetnej veci vylúčil a uložil výboru uhradiť navrhovateľovi trovy konania, ktoré mu vznikli v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   si   pred   predbežným   prerokovaním   návrhu   navrhovateľa   listom z 15. novembra 2010 vyžiadal od predsedníčky výboru spisovú dokumentáciu vedenú pod sp. zn. VP/26/10-K.

II.

Podľa uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 1/07 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o zjednotení odchylných právnych názorov senátov   ústavného   súdu   na   konanie   vo   veciach   podľa   čl.   9   a   nasl.   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu sa na toto konanie vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   začína   na   návrh verejného   funkcionára,   ktorého   sa   týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva   konanie o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa ústavného zákona.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri výkone   funkcií   verejných   funkcionárov,   rozhodnutie   orgánu   svojím   uznesením   potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o   pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu   na preskúmanie   rozhodnutia   výboru   má   odkladný   účinok.   Ústavný   súd   rozhodne   o   tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Z   obsahu   predloženého   spisu   sp.   zn.   VP/26/10-K   ústavný   súd   zistil   tento   stav konania:

Výbor po zistení, že navrhovateľ nepodal v ustanovenej lehote písomné oznámenie, uznesením č. 772 z 27. apríla 2010 začal proti navrhovateľovi konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona.

Výbor   informoval   navrhovateľa   o   začatí   konania   listom   z   27.   apríla   2008 (doručeným   30.   apríla   2010),   v   ktorom   ho   zároveň   vyzval,   aby   sa   podľa   čl.   9   ods.   4 ústavného zákona k označenému uzneseniu vyjadril v lehote 15 dní od jeho doručenia.

Navrhovateľ   na   výzvu   výboru   reagoval   vyjadrením   z   3.   mája   2010,   v   ktorom uviedol:

„Reálny výkon funkcie člena rady banky E. som ukončil v mesiaci február 2009 a iba v dôsledku administratívnych prieťahov došlo k tomu, že vláda ma príslušným uznesením odvolala   z   tejto   funkcie   až   dňa   3.6.2009.   Jedine   pod   dojmom   tejto   skutočnosti   som   si vytvoril   evidentne   chybný   názor,   že   pre   splnenie   mojich   povinností   vyplývajúcich z ústavného zákona č. 357/2004 Z.z. bude postačovať podanie príslušného Oznámenia... v súvislosti s ukončením pôsobenia vo verejnej funkcii v zmysle čl. 8, ods. 5 predmetného zákona,   čo   som   aj   urobil   dňa   15.   marca   t.r.   Žiadne   iné   dôvody,   ktoré   by   ma   viedli k nepodaniu Vami požadovaného Oznámenia... v zmysle čl. 7, ods. 1, neexistujú. Zároveň prikladám   požadované   Oznámenie...   za   rok   2009.   Vyhlasujem,   že   k   nesplneniu   mojej povinnosti vyplývajúcej z ústavného zákona č. 357/2004 Z.z. ma neviedla snaha vyhnúť sa splneniu si svojej povinnosti, ale jednoduchý právny omyl...“

Následne výbor uznesením č. 27 z 11. augusta 2010 konštatoval, že navrhovateľ ako bývalý člen E. tým, že nepodal oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v stanovenej lehote (predmetné oznámenie za rok 2009 podal až 5. mája 2010), porušil v tomto článku uloženú povinnosť, za čo mu v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného   zákona   uložil   pokutu   v   sume   zodpovedajúcej   mesačnému   platu   verejného funkcionára. Výbor navrhovateľa poučil aj o jeho práve podať návrh na preskúmanie tohto rozhodnutia ústavnému súdu.

Predsedníčka   výboru   listom   sp.   zn.   VP/26/10-K   z   12.   augusta   2010   požiadala generálneho riaditeľa E. o oznámenie výšky mesačného platu navrhovateľa, ktorý poberal za výkon verejnej funkcie v roku 2009.  

Po   zabezpečení   potrebných   podkladov   výbor   vydal   namietané   rozhodnutie z 11. augusta 2010, ktorým za porušenie povinnosti podať oznámenie uložil navrhovateľovi v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona pokutu v sume 744,50 €. V odôvodnení rozhodnutia   výbor   konštatoval,   že   navrhovateľ   porušil   povinnosť,   ktorá   pre   neho   ako verejného   funkcionára   vyplývala z   čl.   7   ods.   1   ústavného zákona   o   ochrane verejného záujmu, pretože oznámenie za rok 2009, ktoré mu mal podľa citovaného ústavného zákona podať   do   31.   marca   2010,   podal   až   5.   mája   2010.   Výbor   vo   vzťahu   k námietkam navrhovateľa, ktoré uplatnil v konaní pred výborom, uviedol:

„Výbor   dospel   po   vykonanom   dokazovaní   k   záveru,   že   vyjadrenie   verejného funkcionára má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané skutočnosti   prihliadať,   keďže   ústavný   zákon   neumožňuje   zbaviť   zodpovednosti   za   jeho porušenie z takýchto dôvodov. Pritom v konaní bolo jednoznačne preukázané porušenie predmetného ústavného zákona. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanému JUDr. J. C., bývalému členovi E. ukladá pokuta za porušenie povinnosti uloženej v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona vo výške jednomesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona.“

Rozhodnutie výboru z 11. augusta 2010 bolo navrhovateľovi doručené 13. septembra 2010.

Preskúmaním návrhu navrhovateľa, spisu výboru sp. zn. VP/26/10-K, namietaného rozhodnutia, ako aj s prihliadnutím na ďalšie s vecou súvisiace skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že návrh navrhovateľa je zjavne neopodstatnený.

Z návrhu možno vyvodiť, že navrhovateľ namieta, že

- namietané rozhodnutie nie je vecne správne, pretože vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu v tom, že navrhovateľ si nesplnil povinnosť uloženú ústavným zákonom,

- výbor v konaní nepostupoval v súlade s ústavným zákonom ani v súlade so svojimi internými pravidlami, keď vyzval navrhovateľa na doplnenie oznámenia až potom, keď uznesením začal konanie proti navrhovateľovi,

- výbor nerozhodol vo veci navrhovateľa a nevyhotovil rozhodnutie v lehote 60 dní od začatia konania podľa čl. 9 ods. 5 ústavného zákona, a preto bolo vydané v rozpore so zákonom,

- v konaní proti navrhovateľovi, ktoré začal výbor III. volebného obdobia, rozhodol výbor kreovaný vo IV. volebnom období, ktorý podľa navrhovateľa nedisponuje právnou legitimáciou v konaní proti navrhovateľovi, pretože konečné rozhodnutie môže prijať jedine výbor III. volebného obdobia.

Ústavný súd preskúmal uvedené námietky navrhovateľa a dospel k záveru, že sú neopodstatnené.

1. V súvislosti s prvou námietkou ústavný súd konštatuje, že obrana navrhovateľa je účelová a snaží sa v nej využiť skutočnosť, že v inkriminovanom období zasielal výboru iné oznámenie   (oznámenie   podľa   čl.   8   ods.   5   ústavného   zákona),   čím   zároveň   splnil   aj povinnosť podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona.

Zo skutkových zistení ústavného súdu vyplýva, že navrhovateľ vykonával verejnú funkciu v zmysle čl. 2 ods. 1 písm. zh) ústavného zákona, t. j. funkciu člena štatutárneho orgánu E., do 3. júna 2009, keď bol vládou Slovenskej republiky z tejto funkcie odvolaný. Týmto dňom teda skončil jeho výkon verejnej funkcie.

Podľa zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu, ktoré bolo prijaté uznesením č. k. PLz. ÚS 1/2010-10, verejný funkcionár má po skončení výkonu funkcie povinnosť podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu za dobu výkonu funkcie v kalendárnom roku, v ktorom skončil aktívny výkon funkcie, do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roku.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   navrhovateľ   ako   verejný   funkcionár,   ktorému   výkon verejnej funkcie skončil 3. júna 2009, bol povinný podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 v spojení s čl. 3 ods. 1 ústavného zákona najneskôr do 31. marca 2010. Toto oznámenie však v uvedenej lehote nepodal. Písomné oznámenie podal až 5. mája 2010, teda potom, keď mu bolo oznámené začatie konania pre nesplnenie uvedenej povinnosti.

Z argumentácie navrhovateľa uvedenej v jeho vyjadrení k začatiu konania z 3. mája 2010 vyplýva, že dôvodom nesplnenia povinnosti podať písomné oznámenie bol právny omyl navrhovateľa spočívajúci v jeho evidentne nesprávnom názore, že na splnenie jeho povinností   vyplývajúcich   z ústavného zákona postačuje   podanie   oznámenia v súvislosti s ukončením   výkonu   verejnej   funkcie   podľa   čl.   8   ods.   5   ústavného   zákona.   V   súlade so zásadou   neznalosť   zákona   neospravedlňuje,   nevedomosťou   navrhovateľa   o   jeho povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona nemožno ospravedlniť zmeškanie lehoty na jeho podanie.

Skutočnosť,   že navrhovateľ podal 15. marca 2010 oznámenie podľa čl. 8 ods.   5 ústavného   zákona   v   súvislosti   s   ukončením   výkonu   verejnej   funkcie,   nemá   právnu relevanciu vo vzťahu k následkom porušenia jeho povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 ods.   1   ústavného   zákona.   Podľa   ústavného   zákona   ide   o   obsahovo   odlišne   stanovené povinnosti s odlišne stanovenou lehotou na ich splnenie, ktoré nemožno v žiadnom prípade stotožňovať. Preto pre účely splnenia týchto povinností a podania predmetných oznámení boli vytvorené samostatné tlačivá.

2.   Ústavný   súd   nepovažoval   za   dôvodnú   ani   námietku   sťažovateľa,   že   výbor nepostupoval v súlade s ústavným zákonom a v súlade so svojimi internými pravidlami, keď navrhovateľa vyzval na doplnenie oznámenia až potom, keď uznesením č. 772 z 27. apríla začal proti nemu konanie.

Podľa   čl.   9   ods.   2   písm.   a)   ústavného   zákona   výbor   začne   konanie   z   vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo že verejný funkcionár nesplnil alebo   porušil   povinnosť   alebo   obmedzenie   ustanovené   týmto   ústavným   zákonom   alebo zákonom.

Podľa čl. 7 ods. 6 ústavného zákona orgán, ktorému sa podávajú oznámenia podľa ods.   5,   je   oprávnený   v   prípade   pochybností   o   ich   úplnosti   alebo   pravdivosti   požiadať verejného funkcionára o vysvetlenie. Ak tento orgán nepovažuje podané vysvetlenie za dostatočné, je oprávnený dať podnet na začatie konania podľa osobitného predpisu....

Z citovaných ustanovení nevyplýva povinnosť výboru pred začatím konania vyzývať verejného funkcionára na doplnenie neúplných alebo nepravdivých údajov, príp. vyzývať na dodatočné splnenie povinnosti uloženej mu ústavným zákonom. V okolnostiach prípadu navrhovateľa preto výbor obligatórne začal konanie proti navrhovateľovi pre nesplnenie povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona za rok 2009 v ustanovenej lehote, t. j. do 31. marca 2010. Keďže navrhovateľ svoju povinnosť nesplnil a písomné oznámenie v ustanovenej lehote nepodal, bolo bezpredmetné vyzývať ho na jeho doplnenie. Až   listom   sp.   zn.   CRD-403/2010-PO   zo   6.   mája   2010   predsedníčka   výboru   vyzvala navrhovateľa, aby neúplné oznámenie zaslané výboru 5. mája 2010 doplnil.

Postup   výboru   smerujúci   k   vydaniu   napadnutého   rozhodnutia   bol   v   súlade s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, keďže vyzval navrhovateľa, aby sa vyjadril k začatiu konania (čl. 9 ods. 4), a zároveň v odôvodnení namietaného   rozhodnutia   sa   vysporiadal   s   námietkami   navrhovateľa   uvedenými   v   jeho vyjadrení.

3.   Zo   skutkových   zistení   ústavného   súdu   nesporne   vyplýva,   že   výbor   vyhotovil napadnuté   rozhodnutie   po   uplynutí   lehoty   uvedenej   v   čl.   9   ods.   5   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu, v zmysle ktorej mal rozhodnúť vo veci navrhovateľa v lehote 60 dní odo dňa začatia konania, t. j. ústavný súd sa stotožňuje s tvrdením navrhovateľa, že v jeho prípade nebola táto lehota dodržaná.

Z hľadiska právnych následkov nedodržania uvedenej lehoty ale ústavný súd v zhode so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   III.   ÚS   23/07,   III.   ÚS   24/07)   konštatoval,   že v ústavnom zákone o ochrane verejného záujmu ani v nijakom inom právnom predpise nie je obsiahnutá právna úprava následkov prekročenia tejto lehoty, t. j. jej uplynutie sa nespája so žiadnymi právnymi účinkami. Na základe toho možno dospieť k záveru, že výbor môže ústavne akceptovateľným spôsobom   rozhodnúť aj po   uplynutí tejto lehoty, t.   j. ide   len o poriadkovú lehotu, ktorej márne uplynutie nemôže byť dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia výboru. Bez ohľadu na tento právny záver ústavný súd považoval aj v tomto prípade za potrebné zdôrazniť, že je v záujme dodržiavania princípov právneho štátu, najmä právnej istoty účastníkov konania, aby výbor vydával a aj vyhotovoval rozhodnutia v lehote ustanovenej v čl. 9 ods. 5 prvej vete ústavného zákona o ochrane verejného záujmu aj napriek tomu, že táto lehota je poriadková.

4.   Ústavný   súd   považuje   námietku   navrhovateľa   o   nedostatku   právomoci (kompetencie) výboru IV. volebného obdobia na rozhodnutie v jeho veci za nedôvodnú.

Podľa § 9 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rokovacom poriadku“) konanie vo   veciach   rozporu   osobného   záujmu   s   verejným   záujmom   upravuje   osobitný   predpis, ktorým je ústavný zákon. Ide o konanie sui generis upravené ústavným zákonom ako lex specialis,   na   ktoré   nemožno   aplikovať   §   147   zákona   o   rokovacom   poriadku.   Napokon ústavný zákon nemá žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo subsidiárne použitie zákona o rokovacom poriadku na toto konanie. Ústavný zákon v čl. 9 ods. 1 písm. a) zveruje výboru právomoc na konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov (ďalej   len   „konanie“)   verejných   funkcionárov   taxatívne   uvedených   v   tomto   ustanovení. Konanie v prípade navrhovateľa teda vykonával výbor v súlade s čl. 9 ods. 1 písm. a) ústavného zákona.

Ústavný zákon nekoncipuje právomoc výboru na konanie ako právomoc dočasnú. Zo žiadneho ustanovenia ústavného zákona nevyplýva, že by právomoc výboru na konanie bola   limitovaná   volebným   obdobím   Národnej   rady   Slovenskej   republiky.   Ide   o   stálu právomoc výboru, pričom ústavný zákon počíta s kontinuálnym prechodom tejto právomoci na výbor kreovaný v ďalšom volebnom období. Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade konaní, ktoré neboli ukončené do uplynutia volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky   a   ukončenia   činnosti   jej   orgánov   (výborov),   právomoc   výboru   na   konanie a rozhodnutie   nezaniká,   ale   prechádza   na   výbor   kreovaný   v   novom   volebnom   období. Uvedené   platí   obdobne   aj   pre   ostatné   orgány   uskutočňujúce   konanie   podľa   ústavného zákona.   Výbor   IV.   volebného   obdobia   preto   mal   právomoc   na   rozhodnutie   v konaní vedenom proti navrhovateľovi.  

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   všetky   námietky navrhovateľa   proti   namietanému   rozhodnutiu   uvedené   v   jeho   návrhu   sú   zjavne neodôvodnené   a nezakladajú   také   dôvody   na   spochybňovanie   napadnutého   rozhodnutia výboru, ktoré by bolo potrebné posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie. Ústavný súd preto návrh navrhovateľa ako celok odmietol už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011