znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 52/08-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. T., V., zastúpenej advokátom JUDr. V. N., V., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   podnikať   podľa   čl.   35   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   v spojení   s čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na majetok   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   ako   aj   zákazu   diskriminácie   podľa   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutím   Daňového   úradu   V. č. 681/230/38730/04/Bar   zo   16.   decembra   2004,   rozhodnutím   Daňového   riaditeľstva Slovenskej   republiky   B.   č.   I/221/355-1582/2005/423-r   zo   14.   marca   2005,   rozsudkom Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k.   23 S 95/2005-28   z 13.   júla   2005   a rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   4   SžoKS   155/2005   z 21. februára   2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. T.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra 2007 doručená sťažnosť JUDr. I. T., V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. V. N., V., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl.   20   ods.   1   a 4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“),   ako   aj   zákazu   diskriminácie   podľa   čl. 14   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Daňového úradu   V.   (ďalej   len   „daňový   úrad“)   č. 681/230/38730/04/Bar   zo   16.   decembra   2004, rozhodnutím   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   B.   (ďalej   len   „daňové riaditeľstvo“) č. I/221/355-1582/2005/423-r zo 14. marca 2005, rozsudkom Krajského súdu v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   23   S 95/2005-28   z 13.   júla   2005 a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 4 SžoKS 155/2005 z 21. februára 2007, ktorou sťažovateľka navrhovala ústavnému súdu vydať tento nález:

„ 1/ Daňový úrad V. rozhodnutím č. 681/230/38730/04/Bar zo dňa 16. 12. 2004; Daňové riaditeľstvo SR B. rozhodnutím č. I/221/355-1582/2005/423-r zo dňa 14. 3. 2005; Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodnutím sp. zn. 23 S 95/2005 zo dňa 13. 07. 2005 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. 4 SžoKS 155/2005 zo dňa 21. 02. 2007, porušili právo JUDr. I. T. na ochranu vlastníckeho práva a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj právo zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru.

2/ Rozhodnutia Daňového úradu V. č. 681/230/38730/04/Bar zo dňa 16. 12. 2004; rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR B. č. I/221/355-1582/2005/423-r zo dňa 14. 3. 2005; rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S 95/2005 zo dňa 13. 07. 2005; rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 SžoKS 155/2005 zo dňa 21. 02. 2007, sa zrušujú.

3/ JUDr. I. T. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- Sk (...), ktoré je Daňový úrad V., Daňové riaditeľstvo SR B., Krajský súd Banská Bystrica, Najvyšší súd SR, zaplatiť rovným dielom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4/   Daňový   úrad   V.,   Daňové   riaditeľstvo   SR   B.,   Krajský   súd   Banská   Bystrica, Najvyšší   súd   SR,   zaplatiť   rovným   dielom   trovy   právneho   zastúpenia   advokátovi sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   daňový   úrad   jej   rozhodnutím č. 681/230/38730/04/Bar   zo   16.   decembra   2004   vyrubil   daň   z pridanej   hodnoty   za zdaňovacie   obdobie   1. - 4.   štvrťrok   2001   vo   výške   54 402   Sk   s odôvodením,   že sťažovateľka ako súdna exekútorka poskytovala služby platiteľom dane z pridanej hodnoty, pričom   základ   dane   určovala   z odmeny   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   č.   288/1995   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   súdnych   exekútorov v znení neskorších predpisov a túto považovala za cenu zdaniteľného plnenia vrátane dane. Tento platobný výmer daňového úradu bol potvrdený rozhodnutím daňového riaditeľstva č. I/221/355-1582/2005/423-r   zo   14.   marca   2005.   Žalobu   sťažovateľky   o preskúmanie zákonnosti   tohto   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   krajský   súd   rozsudkom   č.   k. 23 S 95/2005-28   z 13.   júla   2005   zamietol.   Na odvolanie   sťažovateľky tento   rozsudok najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 SžoKS 155/2005 z 21. februára 2007 potvrdil.

Sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodnila tým, že v roku 2001 vykonávala činnosť súdnej   exekútorky,   bola teda   štátom   určenou   osobou   na   vykonávanie   núteného výkonu rozhodnutia,   a teda   sa   podieľala   na   výkone   súdnej   moci.   Z tohto   dôvodu   považuje za vylúčené, aby ako exekútorka mohla byť v rozhodnom období roku 2001 platiteľom dane z pridanej   hodnoty,   pretože   odmena   súdneho   exekútora,   ktorú   uhrádza   povinný, má charakter   sankcie,   a   preto   nemožno   preniesť   zaplatenie   dane   z pridanej   hodnoty z povinného na oprávneného v exekučnom konaní. Ak sa neuskutočnilo zdaniteľné plnenie, nemožno potom ani určiť základ dane. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“) je viazané na komerčné platenie   ceny   služby   alebo   tovaru,   pričom   zákonná   odmena   exekútora   takýto   charakter nemá.   Činnosť   súdneho   exekútora   nie   je   typickým   komerčnoprávnym   vzťahom charakteristickým pre podnikanie, a to aj z dôvodu, že exekútor nie je oprávnený odmietnuť prijať návrh na vykonávanie exekúcie. Daňový úrad pri daňovej kontrole dospel k záveru, že   sťažovateľka   v prípade   poskytovania   služby   platiteľovi   dane   z pridanej   hodnoty nesprávne určila základ dane, a podľa   jeho názoru   je v tomto prípade   zákonná odmena bez dane.

Sťažovateľka poukazuje aj na to, že postupovala v súlade s odpoveďou Ministerstva financií   Slovenskej   republiky   zaslanou   inému   súdnemu   exekútorovi   na   jeho   žiadosť č. 11009/96 z 20. júna 1996, ktorú predložila ústavnému súdu a z ktorej vyplýva, že ak odmena súdneho exekútora je jeho príjmom, teda odplatou za ním vykonané služby a súdny exekútor je platiteľom dane z pridanej hodnoty, je povinný odviesť daň z pridanej hodnoty na výstupe, pričom základom dane je odmena včítane dane z pridanej hodnoty, pričom nie je   právne   významné   od   koho   súdny   exekútor   a akým   spôsobom   prijíma   odmenu za exekučnú činnosť.

Ďalej sťažovateľka zdôraznila, že v rozhodnom období roku 2001 všeobecné súdy ako súdy exekučné nenavyšovali odmenu súdneho exekútora o daň z pridanej hodnoty ani keď bol súdny exekútor platiteľom tejto dane. Tento stav podľa sťažovateľky trval až do zmeny Exekučného poriadku, ktorou bolo výslovne ustanovené, že ak súdny exekútor je platiteľom   dane   z pridanej   hodnoty,   zvyšuje   sa   jeho   odmena   o daň   z pridanej   hodnoty (zmena účinná od 1. septembra 2005). Touto novelou Exekučného poriadku sa zároveň odstránil rozpor medzi zákonom o dani z pridanej hodnoty a Exekučným poriadkom, keď do toho času nebolo možné dodržať oba zákony súčasne. Aj exekučné súdy rozhodujúce o výške   odmeny   exekútora   do   toho   času   správne   aplikovali   ustanovenia   exekučného poriadku, keď daň z pridanej hodnoty k odmene súdneho exekútora nepriznávali. Ak by sťažovateľka   postupovala   v súlade   s názorom   daňového   úradu,   jej   odmena   z exekučnej činnosti by nikdy nedosiahla výšku ustanovenú predpismi o odmene súdneho exekútora, pretože vždy bola znížená o daň z pridanej hodnoty. Preto, ak sťažovateľku daňový úrad zaregistroval ako platiteľa dane z pridanej hodnoty a musela takto zaplatiť daň z pridanej hodnoty,   bola   poškodená   na   svojom   majetku,   keďže   daň   z pridanej   hodnoty   platila zo svojho majetku   a neúčtovala ju ani povinnému a ani oprávnenému, pretože   v zmysle exekučných predpisov takto postupovať nemohla.

V ďalšej časti svojej sťažnosti sťažovateľka zdôrazňuje, že súdny exekútor nie je podnikateľom,   a preto   jeho   zákonná   odmena   v rozhodnom   období   nemohla   byť   ani zdaniteľným plnením. Právny stav v roku 2001 bol v rozpore so zásadami právneho štátu, keďže   porušoval   princíp   právnej   istoty.   Zákon   o dani   z pridanej   hodnoty   účinný do 31. decembra 2001 neobsahoval osobitnú úpravu dane z pridanej hodnoty posudzovania exekučnej činnosti. Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že v období roku 2001 nebolo zrejmé ani to, či súdny exekútor má vystavovať v súvislosti s výkonom exekúcie daňový doklad, akým spôsobom ho má vystavovať, ako mal postupovať a komu ho mal vystaviť. Princíp právnej istoty porušuje aj to, že rôzne štátne orgány aplikovali rozhodujúce právne normy   na   danú   otázku   rozlične   a zákon   o dani   z pridanej   hodnoty   vykladali   rozdielne, čo nemôže byť v právnom štáte na ujmu sťažovateľky.

Z týchto   dôvodov   považuje   sťažovateľka   napadnuté   rozhodnutia   za   nesprávne a porušujúce ňou označené práva.

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 SžoKS 155/2005 z 21. februára 2007 nadobudol právoplatnosť 20. augusta 2007.

Svoj   nárok   na   priznanie   primeraného   zadosťučinenia   v   sume   500 000   Sk sťažovateľka   odôvodnila   tým,   že   v dôsledku   postupu   a rozhodnutí   daňových   orgánov a súdov   utrpela   nemajetkovú   ujmu,   trpela   stavom   neistoty,   poníženia,   podozrievania zo spáchania   trestného   činu,   nedôvery   v spravodlivé   prerokovanie   jej   veci,   bolo   jej obmedzené vlastnícke právo daňovým úradom zriadením daňového záložného práva na jej majetok   na   zabezpečenie   pohľadávky   na   zaplatenie   dane   z pridanej   hodnoty   podľa rozhodnutia daňového úradu, a preto zastáva názor, že iba konštatovanie porušenia jej práv nemôže byť pre ňu dostatočným zadosťučinením.

Ústavný súd zistil, že tejto sťažnosti sťažovateľky predchádzala sťažnosť smerujúca proti   rozhodnutiam   daňového   úradu   č.   681/230/21972/03/Bar   zo   7.   júla   2003, č. 681/230/21973/03/Bar   zo   7.   júla   2003,   č.   681/230/21959/03/Bar   z 1.   júla   2003, rozhodnutiam   daňového   riaditeľstva   č.   IX/256/534-5190/2003/423   zo   16.   októbra   2003, č. IX/256/535-5191/2003/423   zo   16.   októbra   2003,   č.   IX/256/536-5192/2003/423 zo 16. októbra   2003   v spojení   s opravným   rozhodnutím   č.   IX/256/536-5802/2003/423 z 19. novembra 2003, proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 23 S 158/04 z 25. augusta 2004 a rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 2 SŽoKS 6/2005 zo 14. marca 2006, ktoré sa týkali   vyrubenia   dane   z pridanej   hodnoty   za   zdaňovacie   obdobie   1. - 4.   štvrťrok   2000 z odmeny sťažovateľky ako súdnej exekútorky a v spojení s tým vyrubenia dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2000, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením č. k. II. ÚS 232/06-10 zo 7. júla 2006 tak, že túto odmietol.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

1.   Ústavný   súd   posudzoval   z hľadiska   namietaného   porušenia   práv   sťažovateľky najprv tú časť sťažnosti, v ktorej namieta porušenie svojich práv rozhodnutím daňového úradu č. 681/230/38730/04/Bar zo 16. decembra 2004, rozhodnutím daňového riaditeľstva č. I/221/355-1582/2005/423-r   zo   14.   marca   2005   a   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 23 S 95/2005-28 z 13. júla 2005.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   práv   sťažovateľky, ktorých   porušenie   namieta,   vo   vzťahu   k rozhodnutiu daňového   úradu č. 681/230/38730/04/Bar   zo   16.   decembra   2004   a   daňového   riaditeľstva   č.   I/221/355-1582/2005/423-r   zo   14.   marca   2005   rozhodoval   na   základe   žaloby   o preskúmanie zákonnosti   podanej   sťažovateľkou   krajský   súd,   a   to   rozsudkom   č.   k.   23   S 95/2005-28 z 13. júla 2005, ktorý na základe odvolania podaného sťažovateľkou preskúmaval najvyšší súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   SžoKS   155/2005. Vzhľadom   na   uvedenú   zásadu subsidiarity   preto   nie   je v právomoci   ústavného   súdu   preskúmať   rozhodnutie daňového úradu č. 681/230/38730/04/Bar zo 16. decembra 2004, rozhodnutie daňového riaditeľstva č. I/221/355-1582/2005/423-r   zo   14.   marca   2005   a ani   rozsudok   krajského   súdu č. k. 23 S 95/2005-28 z 13. júla 2005.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v časti namietajúcej   porušenie   jej   základných   práv   rozhodnutím daňového   úradu č. 681/230/38730/04/Bar   zo   16.   decembra   2004,   rozhodnutím   daňového   riaditeľstva č. I/221/355-1582/2005/423-r   zo   14.   marca   2005   a rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 23 S 95/2005-28 z 13. júla 2005 po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   Ústavný   súd   ďalej   posudzoval   sťažnosť   sťažovateľky   z hľadiska   namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru v tej jej   časti,   ktorá   smerovala   proti rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   SžoKS   155/2005 z 21. februára 2007, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 23 S 95/2005-28 z 13. júla 2005.

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 4 SžoKS 155/2005 z 21. februára 2007 v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 23 S 95/2005-28 z 13. júla 2005, odôvodnil takto:«Najvyšší súd zistil, že spornou právnou otázkou v odvolacom konaní, od ktorej sa odvíja zákonnosť napadnutého rozhodnutia je spor účastníkov konania o výklad ust. § 7 ods. 3 zák. č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom v rozhodnom období 1. - 4. štvrťrok roku 2001, za ktoré bola žalobcovi vyrubená daň z pridanej hodnoty.

Podľa § 7 ods. 3 zák. č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom v rozhodnom   období   „ak   cena   zdaniteľného   plnenia   nie   je   dohodnutá   alebo   určená osobitným   predpisom,   základom   dane   je   obvyklá   cena   bez   dane,   a to   aj   v prípade uskutočnenia bezodplatného zdaniteľného plnenia alebo zdaniteľného plnenia na osobnú spotrebu platiteľa“. (...)

Najvyšší súd poukazuje na horeuvedenú zvýraznenú hypotézu právnej normy ust. § 7 ods. 3 zák. č. 289/1995 Z. z., ktorá určuje predpoklady a podmienky realizácie pravidla uvedeného   v dispozícii   právnej   normy.   Hypotéza   právnej   normy   je   v danom   prípade negatívne vymedzená a možno z nej vyvodiť, že zápor uvedený sa vzťahuje i na podmienku osobitného   predpisu   (tzn.   „...   alebo   nie   je   určená   osobitným   predpisom...“).   V danom prípade však cena je stanovená v osobitnom predpise, ktorým je vyhl. č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, na ktorú zhodne poukázali žalovaný správny orgán i správny orgán prvého stupňa v napadnutých rozhodnutiach i súd prvého stupňa v odôvodnení   napadnutého   rozsudku.   Vzhľadom   na   to,   hypotéza   ust.   §   7   ods.   3   zák. č. 289/1995 Z. z. vylučuje aplikáciu tohto ustanovenia v prípadoch účtovania odmeny podľa vyhl. č. 288/1995 Z. z. Činnosť súdneho exekútora v rozhodnom období 1. - 4. štvrťrok 2001 bola zdaniteľným plnením podľa § 2 ods. 2, písm. b) v spojení s ust. § 7 ods. 1 a 7 ods. 2, písm. b) zákona o DPH účinného v rozhodnom období ako zdaniteľné plnenie explicitne vymedzené zákonom.»

Sťažovateľka   v podanej   sťažnosti   namietala   porušenie   svojho základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru.

Podstata sťažnosti sťažovateľky spočívala v jej nesúhlase s právnym posúdením veci najvyšším súdom, ktorým sa spravoval pri svojom rozhodnutí o odvolaní sťažovateľky, ako aj   v tom,   že   namietala   rozdielny   postup   štátnych   orgánov   pri   výklade   zákona   o dani z pridanej hodnoty. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom všeobecného súdu nie je dôvodom na vyslovenie porušenia ním namietaných základných práv.

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   v postupe   najvyššieho   súdu   nezistil   porušenie   ústavnoprocesných princípov   namietaných   sťažovateľkou,   a teda   rozhodnutie   najvyššieho   súdu sp.   zn. 4 SžoKS 155/2005 z 21. februára 2007 nemožno považovať za svojvoľné či arbitrárne.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd vykonal ústavne súladný výklad platných právnych   predpisov,   ktorý   nie   je   svojvoľný   a nepopiera   zmysel   interpretovaných a použitých právnych noriem. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu.

Absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru (IV. ÚS 116/05). Ústavný súd totiž v súlade so svojou skoršou judikatúrou   (napr. II.   ÚS 78/05)   zastáva názor,   že všeobecný   súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy, prípadne z čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným súdom,   a nie súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods.1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Z uvedených   skutočností   teda   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľky   je   v časti namietajúcej porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, a to aj v spojení s čl.   14   dohovoru   zjavne   neopodstatnená.   Takýto   postup   je   v súlade   s doterajšou rozhodovacou praxou ústavného súdu (II. ÚS 41/02, II. ÚS 132/06, IV. ÚS 184/05).Pre úplnosť a vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky, podľa ktorých správne i exekučné súdy pri priznávaní odmeny súdnym exekútorom za výkon exekučnej činnosti v spornom období zaujali názor, podľa ktorého nemožno zvýšiť odmenu súdneho exekútora   podľa vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, poukazuje ústavný súd na svoju rozhodovaciu prax, z ktorej vyplynulo, že takýto postup exekučného súdu porušoval základné právo súdneho exekútora,   ktorý   bol   platiteľom   dane z pridanej   hodnoty,   vlastniť majetok   podľa   čl.   20 ods. 1   ústavy   a právo   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu k dohovoru (II. ÚS 31/04).

Sťažovateľka   ďalej v sťažnosti   namietala porušenie svojho   práva   podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 SžoKS 155/2005 z 21. februára 2007.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na podnikanie v zmysle čl. 35   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   poznamenáva,   že   k tomuto   nemôže   dôjsť   postupom a rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatní svoju právomoc spôsobom, ktorý zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v danej veci v prípade najvyššieho súdu, ktorý zákonom zverenú právomoc preskúmať rozhodnutie krajského súdu a rozhodnúť v danom prípade   o jeho   potvrdení   uplatnil   spôsobom   upraveným   príslušným   hmotnoprávnym a procesnoprávnym predpisom.

Preto bolo potrebné aj časť sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie čl. 35 ods.1   ústavy,   a to   aj   v spojení   s čl.   12   ods.   1   ústavy   po   jej   predbežnom   prerokovaní odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 31. januára 2008