znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 52/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť R., s. r. o., so sídlom K., zastúpeného advokátom JUDr. S. O., Spoločná advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces   podľa   čl.   6   ods.1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   č. k. 6 Co   344/2006-139   z   28.   novembra   2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2007 doručená   sťažnosť   R.,   s.   r.   o.,   so   sídlom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. S. O., Spoločná advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k.   6   Co   344/2006-139   z 28.   novembra   2006. Sťažnosťou   smerujúcou   proti   krajskému   súdu   sa   sťažovateľ   domáhal   vydania   nálezu, ktorým ústavný súd rozhodne, že krajský súd týmto rozsudkom porušil jeho základné právo, napadnutý rozsudok zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Sťažovateľ si zároveň uplatnil aj nárok na náhradu trov konania.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   napadnutým   rozsudkom   krajský   súd   potvrdil rozsudok   Okresného   súdu   Trebišov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   6   C   139/2004-117 z 15. mája 2006, ktorým bolo rozhodnuté, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané sťažovateľom jeho zamestnancovi je neplatné, a sťažovateľ bol zaviazaný na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu označených základných práv malo dôjsť tým, že   krajský   súd   napadnuté   rozhodnutie   riadne   neodôvodnil   v súlade   s požiadavkou vyplývajúcou   z   čl.   46   ods.   1   ústavy,   keď   sa   v rozhodnutí   jasným,   právne   korektným a zrozumiteľným   spôsobom   nevyrovnal   so   všetkými   skutkovými   a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné a právne významné. Sťažovateľ je preto toho názoru, že rozhodnutie krajského súdu je chaotické a nezrozumiteľné.

Osobitne sťažovateľ poukázal na to, že v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení č. k. 3 Co 205/2005-90 z 28. novembra 2005 krajský súd uviedol, že prvostupňový súd pochybil, pretože v rozpore s návrhom sťažovateľa neposudzoval vec s prihliadnutím na § 79 ods. 1 Zákonníka   práce,   s týmto   návrhom   sa   nevysporiadal   a neposúdil,   či   je   od   sťažovateľa možné spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Zároveň poukázal aj na to, že krajský súd v rozhodnutí vytkol prvostupňovému súdu že dostatočne neodôvodnil, prečo porušenie pracovnej disciplíny žalobcom nepovažoval za zvlášť hrubé. Na základe toho považoval prvostupňový rozsudok za čiastočne nepreskúmateľný a prvostupňovému súdu uložil opätovne posúdiť intenzitu porušenia pracovnej disciplíny žalobcu a pre prípad, že bude považovať porušenie pracovnej disciplíny za menej závažné, rozhodnúť o návrhu sťažovateľa podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, teda posúdiť, či možno od sťažovateľa spravodlivo   požadovať,   aby   žalobcu   naďalej   zamestnával.   Krajský   súd   napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 139/2004-117 z 15. mája 2006, ktorým tento opätovne rozhodol o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru sťažovateľom   žalobcovi,   a to   bez   toho,   aby   zohľadnil,   že   okresný   súd   sa   dôsledne vysporiadal s týmito pokynmi krajského súdu vyslovenými v prvšom zrušujúcom uznesení. Sťažovateľ   ďalej   vyčítal   odvolaciemu   súdu   to,   že   napadnutý   prvostupňový   rozsudok potvrdil napriek tomu, že žalobca nepreukázal v konaní existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, tento považoval prvostupňový   rozsudok   okresného   súdu   za   vecne   správny,   a preto   ho   potvrdil,   pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

Krajský súd na základe podaného odvolania vec prejednal, podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne vo veci aj rozhodol.

Správne sú aj dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, na ktoré poukazuje aj odvolací súd   a k týmto   dodáva.   Pokiaľ   ide   o odvolaciu   námietku   týkajúcu   sa   toho,   že   žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem, s touto odvolacou námietkou nie je možné súhlasiť. V takýchto   prípadoch   ako   je   okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   a spor   o jeho neplatnosť je vždy daný naliehavý právny záujem na takomto spore. Vzhľadom k tomu, že došlo   medzi   účastníkmi   k platnému   skončeniu   pracovného   pomeru   je   nepochybné,   že v tomto štádiu už ide žalobcovi iba o nároky na náhradu mzdy za dobu, po ktorú žalobca nemohol   pracovať   a preto   je   daný   naliehavý   právny   záujem   na   určení,   či   na   základe okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 2. 4. 2004 bol platne skončený pracovný pomer. Nedôvodná je aj námietka, pokiaľ ide o požiadavku žalovaného o rozhodnutie podľa ust.   §   79   ods.   1   O. s. p,   keďže   v tomto   štádiu,   kedy   pracovný   pomer   medzi   účastníkmi skončil   už   nie   je   dôvod   na   rozhodnutie   o tom,   či   od   žalovaného   je   možné   spravodlivo požadovať,   aby   žalobcu   naďalej   zamestnával,   keďže   žalobca   sa   v dôsledku   platného skončenia   pracovného   pomeru   dňom   30. 6.   2006   už   nedomáha   toho,   aby   naďalej u žalovaného pracoval. Pokiaľ ide o právne posúdenie samotného skutku, odvolací súd sa stotožňuje   so   záverom   súdu   prvého   stupňa,   že   nejde   o tak   zvlášť   závažné   porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by bolo dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru najmä   pri   tom,   že   je   pochybné,   či   nadriadení   žalobcu   o takomto   postupe   vedeli   alebo nevedeli, ako aj vzhľadom k tomu, že žalovaný k takémuto postupu pristúpil až na základe podnetu   zahraničného   odberateľa.   Pritom   do   času,   pokiaľ   zahraničný   odberateľ   na   to neupozornil bol s takýmto postupom práce spokojný.

Z týchto dôvodov krajský súd podľa ust. § 219 O. s. p. vo veci samej rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   nevykazuje znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti a je z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   nemohlo   preto   dôjsť   k zásahu do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a do práva podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru.

Nad rámec tohto záveru ústavný súd uvádza, že podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej   ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I.ÚS 17/01).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2007