znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 52/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2002 predbežne prerokoval ústavné sťažnosti D. G., bytom V. K., M. V., bytom P., a Mgr. T. K., bytom   B.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   J.   H.,   B.   B.,   ktorými   namietali   porušenie základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 2 v spojení s čl. 26 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   10   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd rozhodnutiami primátora mesta Veľký Krtíš z 2. októbra 2001 o zákaze vyhotoviť zvukovo-obrazový   záznam   na   rokovaní   Mestského   zastupiteľstva   vo   Veľkom   Krtíši   konanom 2. októbra   2001,   o   vykázaní   prítomných,   ktorí   nie   sú   obyvateľmi   mesta   Veľký   Krtíš, z rokovania   Mestského   zastupiteľstva   vo   Veľkom   Krtíši   konanom   2.   októbra   2001   a uznesením   Mestského   zastupiteľstva   vo   Veľkom   Krtíši   z   18.   marca   1999,   ktorým   bol novelizovaný § 7 ods. 9a až 9c Rokovacieho poriadku Mestského zastupiteľstva vo Veľkom Krtíši, a takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť D. G. proti rozhodnutiu primátora mesta Veľký Krtíš o zákaze vyhotoviť   zvukovo-obrazový   záznam   na rokovaní   Mestského   zastupiteľstva   vo Veľkom Krtíši konanom 2. októbra 2001   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavnú sťažnosť M. V. proti rozhodnutiu primátora mesta Veľký Krtíš o vykázaní prítomných,   ktorí   nie   sú   obyvateľmi   mesta   Veľký   Krtíš,   z   rokovania   Mestského zastupiteľstva vo Veľkom Krtíši konanom 2. októbra 2001   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavnú   sťažnosť   M.   V.   a   Mgr.   T.   K.   proti   uzneseniu   Mestského   zastupiteľstva vo Veľkom   Krtíši   z   18.   marca   1999,   ktorým   bol   novelizovaný   § 7 ods.   9a   až   9c Rokovacieho poriadku Mestského zastupiteľstva vo Veľkom Krtíši,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. decembra 2001 doručené ústavné sťažnosti D. G., bytom V. K., M. V., bytom P., a Mgr. T. K., bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. H., B. B. V týchto ústavných sťažnostiach namietali porušenie základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13   ods.   2   v spojení   s čl. 26   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami primátora mesta Veľký Krtíš z 2. októbra 2001 a uznesením Mestského zastupiteľstva vo Veľkom Krtíši (ďalej len „mestské zastupiteľstvo“) z 18. marca 1999.

Rozhodnutia   primátora   spočívali   v   zákaze   vyhotoviť   zvukovo-obrazový   záznam na rokovaní mestského zastupiteľstva a vo vykázaní prítomných, ktorí nie sú obyvateľmi mesta Veľký Krtíš, z tohto rokovania.

II.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   zisťoval,   či   ústavné   sťažnosti   spĺňajú všetky   zákonom   predpísané   náležitosti,   či   sú   splnené   procesné   podmienky   na   konanie ústavného súdu, teda aj to, či prípadne neexistujú dôvody na ich odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Rozhodnutia   primátora   mesta   Veľký   Krtíš   (podľa   tvrdenia   sťažovateľov   ide o rozhodnutia)   spočívali   v   zákaze   vyhotoviť   zvukovo-obrazový   záznam   na   rokovaní mestského zastupiteľstva a vo vykázaní prítomných, ktorí nie sú obyvateľmi mesta Veľký Krtíš, z tohto rokovania, ktoré sa konalo 2. októbra 2001.

Tieto   rozhodnutia   urobil   primátor   na   základe   Rokovacieho   poriadku   Mestského zastupiteľstva vo Veľkom Krtíši a urobil ich pri vedení rokovania mestského zastupiteľstva (§ 12 ods. 1 a § 13 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov ), na čo ho oprávňuje citovaný zákon o obecnom zriadení.

Rozhodnutia primátora urobené pri vedení rokovania mestského zastupiteľstva podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za rozhodnutia prijaté ako rozhodnutia, ktoré sú uvedené   v čl.   127   ústavy   v   znení   do   1.   januára   2002,   ale   iba   za   jeho   postup,   ktorý pri vykázaní   prítomných,   ktorí   nie   sú   obyvateľmi   mesta   Veľký   Krtíš,   dokonca   bol   iba faktickým úkonom, navyše ktorého účinky, ako to uvádza aj sťažovateľ D. G., boli po chvíli odstránené, lebo sa mohol vrátiť na rokovanie mestského zastupiteľstva.

Z tohto základného dôvodu (postup primátora nie je rozhodnutím v administratívnom procese) sú tieto dve ústavné sťažnosti zjavne neopodstatnené.

Uznesenie mestského zastupiteľstva z 18. marca 1999, ktorým bol novelizovaný § 7 ods.   9a   až   9c   Rokovacieho   poriadku   Mestského   zastupiteľstva   vo   Veľkom   Krtíši,   je rozhodnutím orgánu územnej samosprávy, ktoré nemá povahu individuálneho správneho rozhodnutia, ktorým sa rozhoduje o právach alebo právom chránenom záujme individuálne určeného   občana.   Ide   o   procesné   pravidlá   upravujúce   postup   pri   rokovaní   mestského zastupiteľstva. Toto uznesenie mestského zastupiteľstva súčasne ani nemá také právotvorné účinky,   ktoré   by   boli   spôsobilé   zasiahnuť   a   porušiť   základné   práva   fyzickej   osoby (I. ÚS 63/97).

Ústavný   súd   už   zaujal   -   v   konaní   o   individuálnej   ochrane   základných   práv   - stanovisko k takým rozhodnutiam, keď uviedol: „Článok 127 Ústavy Slovenskej republiky na   konanie   pred   ústavným   súdom   vyžaduje,   aby   individuálnym   správnym   aktom (rozhodnutím   orgánu   štátnej   správy   alebo   orgánu   územnej   samosprávy)   bolo   priamo porušené základné právo alebo sloboda občana, ktorého ochrany sa domáha. To si však vyžaduje,   aby   predmet   administratívneho   konania   bol   vecne   zhodný   s   porušením základného   práva   (slobody),   ochrany   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha.   Musí   ísť   preto o rozhodnutie takého orgánu štátnej správy (územnej samosprávy) uvedeného v ústavnej sťažnosti,   ktorý   napadnutým   rozhodnutím   môže   porušiť   namietané   základné   právo a slobodu“ (I. ÚS 47/95).

Napadnuté uznesenie mestského zastupiteľstva nie je takým individuálnym správnym aktom, a preto   nemá právotvorné účinky na základné právo, ktorého porušenie namietali sťažovatelia M. V. a Mgr. T. K.

Preto aj táto ústavná sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokoch tohto uznesenia.