SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 519/2015-35
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Štefanom Kúdelom, ČSA 25, BanskáBystrica, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Breznosp. zn. 3 Er 2328/2011 zo 6. marca 2014 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 43 CoE 205/2014 z 29. januára 2015, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2015doručená sťažnosť a 7. mája 2015 doplnenie sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Štefanom Kúdelom,ČSA 25, Banská Bystrica, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3Er 2328/2011 zo 6. marca 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a uznesením Krajskéhosúdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 CoE 205/2014 z 29. januára2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka (oprávnená, pozn.)podala 26. októbra 2011 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej( ⬛⬛⬛⬛ pozn.) na podklade exekučnéhotitulu (notárska zápisnica č. N113/2010, NZ 41800/2010, NCRIs42439/2010 z 5. novembra2010 spísaná na Notárskom úrade JUDr. Michala Capeka, Námestie M. R. Štefánika 19,Brezno), ktorým povinná uznala voči sťažovateľke záväzok v sume 22 724,38 € z tituluneuhradených faktúr za nájom nebytových priestorov (prevádzka pizzerie) za rok 2009v sume 7 413,32 € a za rok 2010 v sume 15 311,06 €.
Nájomný vzťah sa medzi povinnou a sťažovateľkou skončil 31. augusta 2011, pričompri odovzdávaní nebytových priestorov, ktoré boli predmetom nájmu, bol spísaný „záznam z rokovania subjektov nájomca a nájomník pri odovzdávaní predmetu nájmu“ (ďalej len„záznam z 31. augusta 2011“), z ktorého vyplýva, že „Dňa 31. 8. 2011 bol vykonaný objektívny zoznam hnuteľných vecí... Z uvedeného zoznamu hnuteľných vecí budú po vzájomnej dohode vyčlenené hnuteľnosti, ktoré sa ocenia a potom zápočtom bude vysporiadaný dlh za prenájom pizzerie (nehnuteľnosti). V prípade rozdielov si strany podľa zisteného stavu doplatia rozdiel. Prenajímateľ po ukončení zoznamu hnuteľných vecí si zabezpečí priestor svojím zabezpečovacím systémom s tým, že zástupcom firmy... sa umožní po vzájomnej dohode odviesť si tovar, ktorý nebol súčasťou vyhotoveného zoznamu hnuteľných vecí. Nájomca a nájomník sa dohodli, že do 14 dní uzatvoria vzájomnú pohľadávku.“.
Dňa 11. januára 2012 bola sťažovateľke doručená faktúra č. 20120101 z 2. januára2012 vystavená povinnou na základe ocenenia hnuteľných vecí ponechaných v prevádzkepizzerie, ktorá bola predmetom nájomného vzťahu medzi sťažovateľkou a povinnou,so splatnosťou 16. januára 2012. Povinná zaslala sťažovateľke 12. januára 2012 oznámenieo započítaní vzájomných pohľadávok, v dôsledku ktorého podľa jej názoru zanikol celýzáväzok uznaný exekučným titulom. Okresnému súdu boli 7. februára 2012 súdnymexekútorom doručené námietky povinnej proti exekúcii, ktorými namietala, že časťuznaného záväzku v sume 10 407,48 € zanikla splnením pred začatím exekučného konaniaa zvyšná časť záväzku mala zaniknúť započítaním na základe faktúry č. 20120101z 2. januára 2012. Vo vyjadrení k námietkam povinnej z 22. októbra 2012 (ďalej len„vyjadrenie z 22. októbra 2012“) sťažovateľka tvrdila, že povinnej ostáva zo záväzkuuznaného exekučným titulom uhradiť sumu 14 075,19 €, a zároveň vyslovila nesúhlass jednostranným zápočtom pohľadávok zo strany povinnej z 12. januára 2012, keďže nemalavoči povinnej žiadnu splatnú peňažnú pohľadávku. Sťažovateľka vo vyjadrení z 22. októbra2012 taktiež poukázala na skutočnosť, že zo záznamu z 31. augusta 2011 vyplýva, že „bolo medzi účastníkmi dohodnuté, že z uvedeného zoznamu hnuteľných vecí budú po vzájomnej dohode vyčlenené hnuteľnosti, ktoré sa ocenia a potom zápočtom bude vysporiadaný dlh za prenájom pizzerie. ... z uvedeného zoznamu hnuteľných vecí, ktoré... boli zo strany povinného prenechané na užívanie zatiaľ neboli po vzájomnej dohode vyčlenené žiadne hnuteľné veci, taktiež tieto hnuteľné veci ani neboli ocenené. K takejto dohode do dnešného dňa doposiaľ nedošlo, takže preto ani nemohla dodnes vzniknúť žiadna pohľadávka povinného voči mne.“.
Okresný súd uznesením sp. zn. 3 Er 2328/2011 z 13. decembra 2012 nariadilznalecké dokazovanie na účely ocenenia hnuteľných vecí nachádzajúcich sa v prevádzkepizzerie, ktorá bola predmetom nájmu medzi sťažovateľkou a povinnou, a po vykonaníznaleckého dokazovania následne napadnutým uznesením námietkam povinnej v celomrozsahu vyhovel. Na základe odvolania bolo napadnuté uznesenie okresného súdupotvrdené napadnutým uznesením krajského súdu.
Namietané porušenie v sťažnosti označených práv podľa ústavy a dohovorusťažovateľka odôvodňuje tým, že krajský súd sa v napadnutom uznesení, ktoré považujeza arbitrárne a nepreskúmateľné, nevyrovnal so všetkými podstatnými argumentmi, ktoréuviedla vo svojom odvolaní proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, konkrétne, že:
- okresný súd rozhodol napadnutým uznesením ultra petitum, keďže povinnáv námietkach proti exekúcii v petite nenavrhla, aby okresný súd podaným námietkamvyhovel, ale aby exekúciu zastavil (ďalej len „prvá námietka“),
- okresný súd konal v rozpore s koncentračnom zásadou, keďže sa nad rámecpodaných námietok povinnej zaoberal hodnotou hnuteľnej veci (vzduchotechniky), ktoránebola zahrnutá povinnou do vzájomného započítania pohľadávok (ďalej len „druhánámietka“),
- okresný súd sa nevysporiadal s výškou sumy, ktorá mala byť predmetomexekučného konania (ďalej len „tretia námietka“),
- okresný súd sa vôbec nezaoberal námietkou povinnej týkajúcou sa jej údajnejpohľadávky spočívajúcej v zhodnotení nehnuteľnosti v sume 6 908,80 € (ďalej len „štvrtánámietka“),
- okresný súd mal po doručení znaleckého posudku nariadiť a vykonať pojednávaniez dôvodu odstránenia rozporu medzi účastníkmi exekučného konania (ďalej len „piatanámietka“),
- okresný súd sa nevysporiadal s dátumom, kedy malo dôjsť k údajnému zápočtupohľadávok medzi povinnou a sťažovateľkou (ďalej len „šiesta námietka“),
- prejav povinnej o započítaní pohľadávok z 12. januára 2012 nie je dostatočne určitýa zrozumiteľný, keďže táto proti sťažovateľke započítala viaceré pohľadávky, ktoré boliprílohou faktúry povinnej č. 20120101 z 2. januára 2012, avšak zo započítacieho prejavupovinnej nebolo zrejmé, ktoré jednotlivé pohľadávky a v akej výške si uplatňujena započítanie proti pohľadávkam sťažovateľky (ďalej len „siedma námietka“),
- samotné započítanie pohľadávok zo strany povinnej z 12. januára 2012 je neplatné,keďže z jej prejavu započítania vyplýva, že údajná pohľadávka v sume 34 879,51 € malavzniknúť 16. januára 2012, teda ku dňu splatnosti faktúry č. 20120101 z 2. januára 2012vystavenej povinnou, teda povinná urobila kompenzačný prejav ešte pred splatnosťouúdajnej pohľadávky proti sťažovateľke (ďalej len „ôsma námietka“).
Za zásadnú námietku sťažovateľka považuje tú, podľa ktorej s prihliadnutím na textzáznamu z rokovania z 31. augusta 2011 nedošlo dosiaľ ku vzájomnej dohode o vyčleneníhnuteľných vecí, takže žiadna pohľadávka voči sťažovateľke nemohla vzniknúť. Podľasťažovateľky si „všeobecné súdy... nesprávne vyložili skutočnosti uvedené v texte Záznamu z rokovania subjektov nájomca nájomník pri odovzdávaní predmetu nájmu zo dňa 31. 8. 2011 a nesprávne zistili skutkový stav“. Navyše z napadnutého uznesenia okresného súdu podľa sťažovateľky nevyplýva, akými právnymi predpismi sa okresný súd pri vyhovení námietkam povinnej v celom rozsahu a pri započítaní pohľadávok riadil, takže napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým tento rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne, je podľa jej názoru rovnako arbitrárne a nepreskúmateľné.
V súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľkanavrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosťnapadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia okresného súdudo právoplatného rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej, pričom prijatie dočasnéhoopatrenia odôvodňuje reálnou existenciou hrozby zastavenia exekúcie v súlade s § 50 ods. 5zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútorocha exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v zneníneskorších predpisov.
Sťažovateľka si zároveň uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie v sume15 000 € z dôvodu, že napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu jejmala byť spôsobená ujma spočívajúca v znemožnení domôcť sa svojej pohľadávky v sume14 075,19 €.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd sťažnosťpo predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie, v súlade s § 52 ods. 2 zákonao ústavnom súde rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť uzneseniaokresného súdu sp. zn. 3 Er 2328/2011 zo 6. marca 2014 a uznesenia krajského súdusp. zn. 43 CoE 205/2014 z 29. januára 2015 do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.
Sťažovateľke zároveň navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanienálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 43 CoE/205/2014-172 zo dňa 29. 1. 2015 a uznesením Okresného súdu Brezno, č. k. 3 Er/2328/2011-154 zo dňa 6. 3. 2014 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 43 CoE/205/2014-172 zo dňa 29. 1. 2015 a uznesenie Okresného súdu Brezno, č. k. 3 Er/2328/2011-154 zo dňa 6. 3. 2014 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Brezno na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľke... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15.000,- EUR, ktoré sú Krajský súd v Banskej Bystrici a Okresný súd Brezno povinní vyplatiť spoločne a nerozdielne sťažovateľke do dvoch mesiacov do právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici a Okresný súd Brezno sú povinní uhradiť spoločne a nerozdielne sťažovateľke... trovy konania v sume 296,44 € na účet jej právneho zástupcu...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokujena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcichsa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd tedanezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva aleboslobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemudostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takútosťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(napr. I. ÚS 103/02).
Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľka sa sťažnosťou okrem inéhodomáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutýmuznesením okresného súdu.
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či súsplnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky, a dospel k záveru,že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomocústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkachporušenia jej práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, pretožepreskúmavanie tohto rozhodnutia zveruje Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“)v tomto prípade odvolaciemu súdu.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému uzneseniu okresného súdusťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením.Právomoc krajského súdu v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v častismerujúcej proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 Er 2328/2011 zo 6. marca 2014 podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti trebanesporne považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení,resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ichústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou sťažovateľ priamo alebo nepriamok pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany dotknutému orgánu verejnej mocisvojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktoréhoporušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08).
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd v súlade so svojoudoterajšou judikatúrou sústredil na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavneneopodstatnenú.
Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za arbitrárne a svojvoľné,keďže sa v ňom krajský súd nevysporiadal so všetkými námietkami uplatnenými v odvolaníproti napadnutému uzneseniu okresného súdu (bližšie k námietkam pozri časť I tohtouznesenia).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že v obsahu právpodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť(m. m. II. ÚS 71/97), a preto namietané porušenie týchto práv preskúmava spoločne.
Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia, ústavný súd vo svojej ustálenejjudikatúre tiež konštantne uvádza, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecnýchsúdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkovýstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súdzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maloza následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
K sťažovateľkou namietanej arbitrárnosti a neodôvodnenosti napadnutého uzneseniakrajského súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoréjasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuuplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolenéúčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadnedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalido všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníkana spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, zaoberal sa ústavný súd posúdenímobsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a s prihliadnutím na námietkysťažovateľky vyplývajúce z časti I tohto uznesenia ústavný súd poukazuje na nasledujúcecitované relevantné časti napadnutého uznesenia krajského súdu.
K zásadnej námietke sťažovateľky, podľa ktorej s prihliadnutím na text záznamuz rokovania z 31. augusta 2011 dosiaľ nedošlo ku vzájomnej dohode o vyčlenení hnuteľnýchvecí, takže žiadna pohľadávka voči sťažovateľke nemohla vzniknúť, krajský súdv napadnutom uznesení uviedol:
«Podľa § 580 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.
Podľa § 358 veta prvá Obchodného zákonníka na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde.
Podľa § 364 Obchodného zákonníka na základe dohody strán možno započítať akékoľvek vzájomné pohľadávky.
V zmysle cit. ustanovenia § 580 Občianskeho zákonníka započítanie je spôsobom zániku navzájom sa kryjúcich pohľadávok veriteľa a dlžníka. Zánik nastáva okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie a boli splnené všetky podmienky na to potrebné. Podmienkou započítania je, že ide o dva peňažné záväzky medzi tými istými subjektmi, keď veriteľ a dlžník majú vo vzťahu k sebe vzájomne splatné pohľadávky. Plnenie musí byť rovnakého druhu a pohľadávky musia byť spôsobilé na započítanie. K započítaniu nedochádza automaticky k dátumu kedy sa pohľadávky stretli. Vyžaduje sa na to písomný právny úkon niektorého z účastníkov záväzkového právneho vzťahu, adresovaný druhému účastníkovi, z ktorého je zrejmé, ktorá pohľadávka a v akom rozsahu sa uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa. Na započítanie, ako jednostranný právny úkon sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka, pretože ho možno vykonať aj proti jeho vôli. Započítací prejav možno uplatniť potom, keď sa pohľadávky stretli, a to od okamihu splatnosti pohľadávky, ktorá sa stala splatnou ako posledná. Vtedy dôjde k zániku pohľadávok v dôsledku započítania, a to v rozsahu, a akom sa tieto navzájom kryjú. Ak je niektorá z nich vyššia, zaniká len do výšky započítavanej protipohľadávky (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MCdo 11/2008 zo dňa 26. mája 2010...). Odvolací súd zistil, že dňa 31. 08. 2011 sa uskutočnilo osobné rokovanie oprávneného a povinného, na ktorom bol dohodnutý postup odovzdávania predmetu nájmu pizzerie. Zároveň bol vyhotovený zoznam hnuteľných vecí, z ktorého budú po vzájomnej dohode vyčlenené hnuteľnosti, ktoré sa ocenia a zápočtom bude vysporiadaný dlh za prenájom pizzerie. Zároveň sa účastníci dohodli, že do 14 dní uzatvoria vzájomnú dohodu o započítaní pohľadávok. Zoznam zo dňa 31. 08. 2011 obsahuje zoznam vecí, ktoré si oprávnený ponechal vo svojej dispozícii bez náhrady, avšak reálne od začiatku ich užívania oprávneným patrili povinnému. Na základe uvedených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že medzi oprávneným a povinným došlo k dohode ohľadom vecí zo zoznamu, ktoré sa mali oceniť, nakoľko „po vzájomnej dohode vyčlenené veci“ boli práve tie hnuteľné veci, ktoré si oprávnený ponechal v prevádzke a ktoré naďalej používa pre vlastnú podnikateľskú činnosť. Keďže do 14 dní, a ani do konca roka 2011 nedošlo k stretnutiu a oceneniu súboru vecí, ktoré si oprávnený ponechal pre vlastné potreby a ktoré naďalej používa na svoje podnikanie, povinný správne ocenil tieto veci a zaslal oprávnenému oznámenie o vzájomnej pohľadávke. Tvrdenie oprávneného o tom, že nemá záujem na ponechaní si všetkých hnuteľných vecí zo zoznamu zo dňa 31. 08. 2011 považoval odvolací súd za nedôvodné, vzhľadom ku skutočnosti, že doteraz má tieto hnuteľné veci vo svojej dispozícii a využíva ich pre výkon vlastnej podnikateľskej činnosti. Pokiaľ si oprávnený nechcel ponechať všetky veci zo zoznamu vo svojej dispozícii, mal ich povinnému odovzdať bez zbytočného odkladu, prípadne ho vyzvať na ich vyzdvihnutie.»
Za nedôvodné považoval krajský súd aj námietky týkajúce sa nedostatočného vysporiadania sa okresného súdu s údajným zhodnotením stavby zo strany povinnej (štvrtá námietka) a znaleckým ohodnotením vzduchotechniky (druhá námietka), ku ktorým v napadnutom uviedol, že „... predmetom vzájomného započítania táto pohľadávka (zhodnotenie stavby, pozn.,) povinného vôbec nebola. Predmetom započítania bola len pohľadávka, ktorá pozostávala z ceny hnuteľných vecí, ktoré si oprávnený ponechal vo svojej prevádzke. Z uvedeného dôvodu považoval odvolací súd námietku premlčania tejto pohľadávky za irelevantnú.
Uznesením č. k. 3 Er/2328/2011-87 zo dňa 13. 12. 2012 nariadil súd znalecké dokazovanie znalcom z odboru strojárstvo, odvetvie stroje a zariadenie na všeobecné účely za účelom zistenia ceny hnuteľných vecí nachádzajúcich sa v zozname, ktorý je prílohou dohody zo dňa 31. 08. 2011 a následného rozsahu započítania, pričom predmetom ocenenia mali byť aj ďalšie veci zistené počas ohliadky na mieste samom. Znalec z tohto dôvodu zaradil medzi ohodnocované veci aj vzduchotechniku.
Dňa 03. 01. 2014 bol súdu doručený znalecký posudok č. 4/2013 zo dňa 30. 1. 2013, z ktorého vyplýva, že celková všeobecná hodnota ohodnocovaných hnuteľných vecí ku dňu 31. 08. 2011, t. j. ku dňu prenechania vecí na ďalšie užívanie bez DPH je 27.880,04 Eur a s 20 % DPH 33.456,05 Eur; ku dňu 03. 09. 2013 t. j. ku dňu obhliadky vykonanej znalcom bez DPH je 22.121,14 Eur a s 20 % DPH je 26.545,36 Eur. Zo znaleckého posudku vyplýva, že hodnota hnuteľných vecí patriacich povinnému prenechaných na užívanie oprávnenému prevyšuje sumu 12.316,90 Eur, resp. 14.075,19 Eur. Okresný súd preto dôvodne prihliadol na úkon započítania zo strany povinného.
Námietka oprávneného o tom, že predmetom znaleckého ohodnotenia nemala byť vzduchotechnika nie je pre právne posúdenie správnosti rozhodnutia okresného súdu relevantná, pretože aj v prípade, ak by táto nebola zaradená do súčtu hodnoty ohodnocovaných vecí, bol by súčet hodnoty zostávajúcich vecí väčší, ako suma 12.316,90 Eur, resp. 14.075,19 Eur (33.456,05 Eur - 16.941,08 Eur = 16.514,97 Eur). Z uvedeného je zrejmé, že hodnota hnuteľných vecí prevzatých oprávneným od povinného, aj bez vzduchotechniky, ktorú užíva bez právneho dôvodu, prevyšuje zostatok pohľadávky uplatnenej v exekúcii.“.
K námietkam sťažovateľky o nedostatkoch prejavu započítania zo strany povinnej(siedma námietka) a o zániku vzájomných pohľadávok (šiesta námietka) krajský súdv napadnutom rozhodnutí uviedol:
„... z jednostranného započítacieho úkonu povinného je zrejmé, ktorú pohľadávku povinného v sume 34.879,81 Eur započítal proti presne špecifikovanej pohľadávke oprávneného v sume 22.724,38 Eur. Z tejto pohľadávky oprávneného povinný uhradil ešte pre začatím exekučného konania sumu 10.407,48 Eur, preto v uvedenej časti pohľadávka oprávneného zanikla. Predmetom započítania mohla byť preto iba pohľadávka oprávneného v sume 12.316,90 Eur. Odvolací súd je toho právneho názoru, že pohľadávka oprávneného zanikla započítaním nasledujúcim dňom po dni, v ktorom mali podľa dohody zo dňa 31. 08. 2011 účastníci konania vymedziť hnuteľné veci, ktorých cena mala byť predmetom započítania. Najskôr týmto dňom sa v zmysle § 580 Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to, kedy a v akej forme bol započítací prejav povinného doručený oprávnenému, mohli stretnúť vzájomné pohľadávky oprávneného a povinného. Z uvedených dôvodov súd správne prihliadol pri rozhodovaní na jednostranné započítanie pohľadávok, vykonané povinným dňa 12. 01. 2012, pretože započítaním vzájomné pohľadávky účastníkov zanikli.“
K tretej námietke sťažovateľky týkajúcej sa nedostatku ustálenia predmetu exekúcie,keďže tento bol medzi sťažovateľkou a povinnou sporný, krajský súd v napadnutomuznesení uviedol:
„Aj keď odvolací súd považoval námietku oprávneného o tom, že okresný súd sa nevysporiadal s výškou sumy, ktorá je predmetom exekučného konania za dôvodnú, uvedený nedostatok nemal za následok nesprávne rozhodnutie okresného súdu, nakoľko hodnota hnuteľných vecí patriacich povinnému a prenechaných na užívanie oprávnenému prevyšuje sumu 12.316,90 Eur a aj sumu 14.075,19 Eur, ktorú žiadal oprávnený uhradiť.“
S prihliadnutím na citované časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajskéhosúdu ústavný súd zastáva názor, že odvolací súd jasným a zrozumiteľným spôsobomreagoval na argumenty sťažovateľky (zásadná druhá, tretia, štvrtá, šiesta a siedmanámietka sťažovateľky) obsiahnuté v jej odvolaní proti uzneseniu okresného súduo vyhovení námietkam povinnej proti exekúcii. Takéto odôvodnenie považuje ústavný súdza dostatočné, ústavne konformné a spôsob aplikácie dotknutých noriem krajským súdomza zlučiteľný s ústavou i medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základnýchslobodách. Zo záverov krajského súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázkynevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväznýchprávnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Výklad dotknutýchprávnych noriem zodpovedá zároveň princípom rozumného usporiadania práv a povinnostídotknutých subjektov.
Ústavný súd považuje za potrebné osobitne sa vyjadriť k prvej námietke sťažovateľkyzaloženej na tvrdení, že okresný súd konal ultra petitum, keď v rozpore s tým, čo navrhovalapovinná (zastavenie exekúcie), rozhodol o vyhovení jej námietkam.
Podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku povinný môže vzniesť u exekútorapovereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcienámietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobilizánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, prektoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný niesú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule.
Podľa § 50 ods. 4 a 5 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu, ktorým sa vyhovelonámietkam, je prípustné odvolanie.
Podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku ak je rozhodnutie, ktorým sa námietkamvyhovelo, právoplatné, súd exekúciu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustnéodvolanie.
Z viazanosti súdu petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy účastníkova prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú (tzv. zásada ne ultra petitum), a nepochybne i to, abysúd neprisúdil iné plnenie, než ktorého sa účastníci domáhali. Súd musí rešpektovať predmetkonania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z inéhoskutkového základu, než aký bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu. Súdmusí zároveň dbať na to, aby výroková časť rozhodnutia bola formulovaná tak, aby bolajasná, stručná, výstižná a predovšetkým materiálne vykonateľná.
Zásada ne ultra petitum sa v plnej miere vzťahuje aj na exekučný súd (a contrario§ 153 ods. 2 OSP).
Podaním námietok povinná uplatnila svoju procesnú obranu proti exekúcii z dôvodu,že po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku.Účelom námietok je zastavenie exekúcie, pričom samotné zastavenie exekúcie v prípadevyhovenia námietkam povinného nie je ovládané zásadou dispozitívnosti, keďžes prihliadnutím na § 50 ods. 5 Exekučného poriadku súd exekúciu ex offo zastaví potom,ako rozhodnutie, ktorým sa vyhovelo námietkam, nadobudne právoplatnosť.
S prihliadnutím na uvedené preto pokiaľ okresný súd námietkam povinnej vyhovel ajnapriek tomu, že táto sa domáhala zastavenia exekúcie, pričom však námietkam vyhovelna základe skutkového základu vymedzeného povinnou, rešpektujúc samotný predmetkonania, je ústavný súd toho názoru, že okresný súd nekonal ultra petitum. Uvedený záverzodpovedá aj materiálnemu chápaniu ústavnosti tak, ako ho vo svojej rozhodovacej činnostiaplikuje ústavný súd. Zo zásady ne ultra petitum vyplýva predovšetkým povinnosť súduneprisúdiť účastníkovi konania viac, ako sa domáha, pričom táto zásada nebola nepochybnezo strany okresného súdu v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci porušená.Vyhovenie námietkam povinného totiž síce je nevyhnutým zákonným podkladomrozhodnutia o zastavení exekúcie (§ 50 ods. 5 Exekučného poriadku), ale samo osebe nie jespôsobilé vyvolať také následky ako samotné zastavenie exekúcie, teda spôsobiť trvaléupustenie od vykonávania exekúcie.
V napadnutom uznesení nie je uvedené, ako sa krajský súd vysporiadals argumentáciou sťažovateľky, že okresný súd konal ultra petitum. Ústavný súd v tejtosúvislosti zdôrazňuje, že aj keby konštatoval, že vo vzťahu k tejto námietke krajský súdpochybil, keď sa s k nej explicitne nevyjadril, nešlo by o pochybenie, ktoré máústavnoprávny rozmer, keďže nie je samo osebe spôsobilé sťažovateľke privodiť ujmu na jejprávach.
Podľa ôsmej námietky sťažovateľky je samotné započítanie pohľadávok zo stranypovinnej neplatné, keďže z neho vyplýva, že údajná pohľadávka v sume 34 879,51 € malavzniknúť 16. januára 2012, teda ku dňu splatnosti faktúry č. 20120101 z 2. januára 2012vystavenej povinnou, takže povinná urobila kompenzačný prejav ešte pred splatnosťouúdajnej pohľadávky proti sťažovateľke. Vo vzťahu k tejto časti argumentácie sťažovateľkyústavný súd uvádza, že z hľadiska účinnosti samotného započítania pohľadávky stretnutievzájomných pohľadávok samo osebe nemá právne účinky, tieto nastanú až kompenzačnýmprejavom, avšak už ku dňu stretnutia pohľadávok, teda s účinkami ex tunc. Ústavný súdv tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie krajského súdu k šiestej námietke sťažovateľkytýkajúcej sa stanovenia dátumu zániku vzájomných pohľadávok, ktorý nastals prihliadnutím na odôvodnenie krajského súdu predo dňom, kedy povinná kompenzačnýprejav urobila („pohľadávka oprávneného zanikla započítaním nasledujúcim dňom po dni, v ktorom mali podľa dohody zo dňa 31. 08. 2011 účastníci konania vymedziť hnuteľné veci, ktorých cena mala byť predmetom započítania“). Z uvedeného dôvodu ústavný súdpovažuje námietku sťažovateľky o údajnom kompenzačnom prejave, ktorý predchádzalsplatnosti pohľadávky sťažovateľky, za irelevantnú.
Sťažovateľka odôvodňuje namietané porušenie svojich práv podľa ústavy a dohovoruaj tým, že okresný súd vo veci námietok povinnej nenariadil a nevykonal pojednávanie,v rámci ktorého by boli odstránené rozpory medzi účastníkmi konania (piata námietka).Z odôvodnenia sťažnosti sa dá usudzovať, že sťažovateľka „in concreto“ namietaskutočnosť, že sa v dôsledku nevykonania pojednávania nemohla vyjadriť ku skutkovýma právnym okolnostiam, ktoré boli okresnému súdu predostreté v rámci námietok povinnou.Z pohľadu už citovaného „materiálneho“ chápania ústavnosti však uvedenú možnosťsťažovateľka mala a aj ju využila jednak v rámci ňou podaného vyjadrenia k námietkampovinnej z 22. októbra 2012, ako aj v rámci ňou podaného odvolania proti napadnutémuuzneseniu okresného súdu, pričom v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranoua argumentáciou, ktorej účelom bolo „odstránenie rozporov medzi účastníkmi“, zaoberalitak okresný súd, ako aj krajský súd. Z uvedeného vyplýva, že v konkrétnych okolnostiachposudzovanej veci sťažovateľka mala možnosť tak v rámci prvostupňového, ako ajodvolacieho konania uplatniť svoju argumentáciu, pričom tak okresný súd, ako aj krajskýsúd sa jej nosnými časťami v primeranom rozsahu zaoberali. Vychádzajúc z uvedeného,ústavný súd zastáva názor, že postup, ktorý zvolil okresný súd, t. j. že rozhodolo námietkach povinnej bez nariadenia pojednávania, je z ústavného hľadiska akceptovateľnýa udržateľný.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na jeho zistenianemožno považovať napadnuté uznesenie krajského súdu za svojvoľné, pričom právnezávery, na ktorých je založené, sú primerane a ústavne konformným spôsobom odôvodnené.Podľa názoru ústavného súdu medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahomzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistujetaká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnostina ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd pretopri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku už nebol právny dôvod zaoberať sa jejďalšími návrhmi, okrem iného aj návrhom na prijatie dočasného opatrenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015