znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 519/2015-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2015v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Štefanom Kúdelom, ČSA 25, BanskáBystrica, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Breznosp. zn. 3 Er 2328/2011 zo 6. marca 2014 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 43 CoE 205/2014 z 29. januára 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2015doručená sťažnosť a 7. mája 2015 doplnenie sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Štefanom   Kúdelom,ČSA 25, Banská Bystrica, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3Er 2328/2011 zo 6. marca 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a uznesením Krajskéhosúdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 CoE 205/2014 z 29. januára2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka (oprávnená, pozn.)podala 26. októbra 2011 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej( ⬛⬛⬛⬛ pozn.) na podklade exekučnéhotitulu (notárska zápisnica č. N113/2010, NZ 41800/2010, NCRIs42439/2010 z 5. novembra2010 spísaná na Notárskom úrade JUDr. Michala Capeka, Námestie M. R. Štefánika 19,Brezno), ktorým povinná uznala voči sťažovateľke záväzok v sume 22 724,38 € z tituluneuhradených faktúr za nájom nebytových priestorov (prevádzka pizzerie) za rok 2009v sume 7 413,32 € a za rok 2010 v sume 15 311,06 €.

Nájomný vzťah sa medzi povinnou a sťažovateľkou skončil 31. augusta 2011, pričompri odovzdávaní nebytových priestorov, ktoré boli predmetom nájmu, bol spísaný „záznam z rokovania subjektov nájomca a nájomník pri odovzdávaní predmetu nájmu“ (ďalej len„záznam   z 31.   augusta   2011“),   z ktorého   vyplýva,   že „Dňa   31.   8.   2011   bol   vykonaný objektívny   zoznam   hnuteľných   vecí...   Z uvedeného   zoznamu   hnuteľných   vecí   budú po vzájomnej   dohode   vyčlenené   hnuteľnosti,   ktoré   sa   ocenia   a potom   zápočtom   bude vysporiadaný dlh za prenájom pizzerie (nehnuteľnosti). V prípade rozdielov si strany podľa zisteného stavu doplatia rozdiel. Prenajímateľ po ukončení zoznamu hnuteľných vecí si zabezpečí priestor svojím zabezpečovacím systémom s tým, že zástupcom firmy... sa umožní po   vzájomnej   dohode   odviesť   si   tovar,   ktorý   nebol   súčasťou   vyhotoveného   zoznamu hnuteľných   vecí.   Nájomca   a nájomník   sa   dohodli,   že   do   14   dní   uzatvoria   vzájomnú pohľadávku.“.

Dňa 11. januára 2012 bola sťažovateľke doručená faktúra č. 20120101 z 2. januára2012 vystavená povinnou na základe ocenenia hnuteľných vecí ponechaných v prevádzkepizzerie,   ktorá   bola   predmetom   nájomného   vzťahu   medzi   sťažovateľkou   a povinnou,so splatnosťou 16. januára 2012. Povinná zaslala sťažovateľke 12. januára 2012 oznámenieo započítaní vzájomných pohľadávok, v dôsledku ktorého podľa jej názoru zanikol celýzáväzok   uznaný   exekučným   titulom.   Okresnému   súdu   boli   7.   februára   2012   súdnymexekútorom   doručené   námietky   povinnej   proti   exekúcii,   ktorými   namietala,   že   časťuznaného záväzku v sume 10 407,48 € zanikla splnením pred začatím exekučného konaniaa zvyšná   časť   záväzku   mala   zaniknúť   započítaním   na   základe   faktúry   č.   20120101z 2. januára   2012.   Vo   vyjadrení   k námietkam   povinnej   z 22.   októbra   2012   (ďalej   len„vyjadrenie   z 22.   októbra   2012“)   sťažovateľka   tvrdila,   že   povinnej   ostáva   zo   záväzkuuznaného   exekučným   titulom   uhradiť   sumu   14 075,19   €,   a zároveň   vyslovila   nesúhlass jednostranným zápočtom pohľadávok zo strany povinnej z 12. januára 2012, keďže nemalavoči povinnej žiadnu splatnú peňažnú pohľadávku. Sťažovateľka vo vyjadrení z 22. októbra2012 taktiež poukázala na skutočnosť, že zo záznamu z 31. augusta 2011 vyplýva, že „bolo medzi účastníkmi dohodnuté, že z uvedeného zoznamu hnuteľných vecí budú po vzájomnej dohode vyčlenené hnuteľnosti, ktoré sa ocenia a potom zápočtom bude vysporiadaný dlh za prenájom   pizzerie.  ...   z uvedeného   zoznamu   hnuteľných   vecí,   ktoré...   boli   zo   strany povinného prenechané na užívanie zatiaľ neboli po vzájomnej dohode vyčlenené žiadne hnuteľné veci, taktiež tieto hnuteľné veci ani neboli ocenené. K takejto dohode do dnešného dňa   doposiaľ   nedošlo,   takže   preto   ani   nemohla   dodnes   vzniknúť   žiadna   pohľadávka povinného voči mne.“.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Er   2328/2011   z 13.   decembra   2012   nariadilznalecké dokazovanie na účely ocenenia hnuteľných vecí nachádzajúcich sa v prevádzkepizzerie, ktorá bola predmetom nájmu medzi sťažovateľkou a povinnou, a po vykonaníznaleckého   dokazovania   následne   napadnutým   uznesením   námietkam   povinnej   v celomrozsahu   vyhovel.   Na   základe   odvolania   bolo   napadnuté   uznesenie   okresného   súdupotvrdené napadnutým uznesením krajského súdu.

Namietané   porušenie   v sťažnosti   označených   práv   podľa   ústavy   a dohovorusťažovateľka odôvodňuje tým, že krajský súd sa v napadnutom uznesení, ktoré považujeza arbitrárne a nepreskúmateľné, nevyrovnal so všetkými podstatnými argumentmi, ktoréuviedla vo svojom odvolaní proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, konkrétne, že:

-   okresný   súd   rozhodol   napadnutým   uznesením ultra   petitum,   keďže   povinnáv námietkach   proti   exekúcii   v petite   nenavrhla,   aby   okresný   súd   podaným   námietkamvyhovel, ale aby exekúciu zastavil (ďalej len „prvá námietka“),

-   okresný   súd   konal   v rozpore   s koncentračnom   zásadou,   keďže   sa   nad   rámecpodaných námietok povinnej zaoberal hodnotou hnuteľnej veci (vzduchotechniky), ktoránebola   zahrnutá   povinnou   do   vzájomného   započítania   pohľadávok   (ďalej   len   „druhánámietka“),

-   okresný   súd   sa   nevysporiadal   s výškou   sumy,   ktorá   mala   byť   predmetomexekučného konania (ďalej len „tretia námietka“),

- okresný súd sa vôbec nezaoberal námietkou povinnej týkajúcou sa jej   údajnejpohľadávky spočívajúcej v zhodnotení nehnuteľnosti v sume 6 908,80 € (ďalej len „štvrtánámietka“),

- okresný súd mal po doručení znaleckého posudku nariadiť a vykonať pojednávaniez dôvodu   odstránenia   rozporu   medzi   účastníkmi   exekučného   konania   (ďalej   len   „piatanámietka“),

- okresný súd sa nevysporiadal s dátumom, kedy malo dôjsť k údajnému zápočtupohľadávok medzi povinnou a sťažovateľkou (ďalej len „šiesta námietka“),

- prejav povinnej o započítaní pohľadávok z 12. januára 2012 nie je dostatočne určitýa zrozumiteľný, keďže táto proti sťažovateľke započítala viaceré pohľadávky, ktoré boliprílohou faktúry povinnej č. 20120101 z 2. januára 2012, avšak zo započítacieho prejavupovinnej   nebolo   zrejmé,   ktoré   jednotlivé   pohľadávky   a v akej   výške   si   uplatňujena započítanie proti pohľadávkam sťažovateľky (ďalej len „siedma námietka“),

- samotné započítanie pohľadávok zo strany povinnej z 12. januára 2012 je neplatné,keďže z jej prejavu započítania vyplýva, že údajná pohľadávka v sume 34 879,51 € malavzniknúť 16. januára 2012, teda ku dňu splatnosti faktúry č. 20120101 z 2. januára 2012vystavenej   povinnou,   teda   povinná   urobila   kompenzačný   prejav   ešte   pred   splatnosťouúdajnej pohľadávky proti sťažovateľke (ďalej len „ôsma námietka“).

Za zásadnú námietku sťažovateľka považuje tú, podľa ktorej s prihliadnutím na textzáznamu z rokovania z 31. augusta 2011 nedošlo dosiaľ ku vzájomnej dohode o vyčleneníhnuteľných   vecí,   takže   žiadna   pohľadávka   voči   sťažovateľke   nemohla   vzniknúť.   Podľasťažovateľky si „všeobecné súdy... nesprávne vyložili skutočnosti uvedené v texte Záznamu z rokovania subjektov nájomca nájomník pri odovzdávaní predmetu nájmu zo dňa 31. 8. 2011 a nesprávne zistili skutkový stav“. Navyše z napadnutého uznesenia okresného súdu podľa   sťažovateľky   nevyplýva,   akými   právnymi   predpismi   sa   okresný   súd   pri   vyhovení námietkam povinnej v celom rozsahu a pri započítaní pohľadávok riadil, takže napadnuté uznesenie   krajského   súdu,   ktorým   tento   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   potvrdil   ako vecne správne, je podľa jej názoru rovnako arbitrárne a nepreskúmateľné.

V súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľkanavrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o dočasnom   opatrení   a odložil   vykonateľnosťnapadnutého   uznesenia   krajského   súdu   a napadnutého   uznesenia   okresného   súdudo právoplatného rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej, pričom prijatie dočasnéhoopatrenia odôvodňuje reálnou existenciou hrozby zastavenia exekúcie v súlade s § 50 ods. 5zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútorocha exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v zneníneskorších predpisov.

Sťažovateľka   si   zároveň   uplatňuje   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume15 000 € z dôvodu, že napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu jejmala byť spôsobená ujma spočívajúca v znemožnení domôcť sa svojej pohľadávky v sume14 075,19 €.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd sťažnosťpo   predbežnom   prerokovaní   prijal   na   ďalšie   konanie,   v súlade   s   §   52   ods.   2   zákonao ústavnom   súde   rozhodol   o dočasnom   opatrení   a odložil   vykonateľnosť   uzneseniaokresného súdu sp.   zn.   3 Er 2328/2011   zo 6. marca 2014   a uznesenia krajského súdusp. zn. 43 CoE 205/2014 z 29. januára 2015 do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Sťažovateľke zároveň navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanienálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľky...   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.   k.   43 CoE/205/2014-172   zo   dňa   29.   1.   2015   a uznesením   Okresného   súdu   Brezno, č. k. 3 Er/2328/2011-154 zo dňa 6. 3. 2014 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 43 CoE/205/2014-172 zo dňa 29. 1. 2015 a uznesenie Okresného súdu Brezno, č. k. 3 Er/2328/2011-154 zo dňa 6. 3. 2014 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Brezno na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15.000,- EUR, ktoré sú Krajský súd v Banskej Bystrici a Okresný súd Brezno povinní vyplatiť spoločne a nerozdielne sťažovateľke do dvoch mesiacov do právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici a Okresný súd Brezno sú povinní uhradiť spoločne a nerozdielne   sťažovateľke...   trovy   konania   v sume   296,44   €   na   účet   jej   právneho zástupcu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokujena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcichsa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd tedanezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   aleboslobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemudostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takútosťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie(napr. I. ÚS 103/02).

Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľka sa sťažnosťou okrem inéhodomáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutýmuznesením okresného súdu.

Ústavný   súd   v   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   skúmal,   či   súsplnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky, a dospel k záveru,že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomocústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o   sťažovateľkou   uplatnených   námietkachporušenia jej práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, pretožepreskúmavanie tohto rozhodnutia zveruje Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“)v tomto prípade odvolaciemu súdu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému uzneseniu okresného súdusťažovateľka   podala   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   uznesením.Právomoc krajského súdu v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v častismerujúcej proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 Er 2328/2011 zo 6. marca 2014 podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti trebanesporne   považovať   aj   konkrétne   okolnosti   prípadu,   predovšetkým   intenzitu   pochybení,resp.   nedostatkov   v činnosti   alebo   rozhodovaní   dotknutého   orgánu   verejnej   moci   a ichústavnoprávny   rozmer   vrátane   miery,   ktorou   sťažovateľ   priamo   alebo   nepriamok pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany dotknutému orgánu verejnej mocisvojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktoréhoporušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08).

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd v súlade so svojoudoterajšou   judikatúrou   sústredil   na   posúdenie,   či   ju   nemožno   považovať   za   zjavneneopodstatnenú.

Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za arbitrárne a svojvoľné,keďže sa v ňom krajský súd nevysporiadal so všetkými námietkami uplatnenými v odvolaníproti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   (bližšie   k námietkam   pozri   časť   I   tohtouznesenia).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že v obsahu právpodľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   dohovoru   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť(m. m. II. ÚS 71/97), a preto namietané porušenie týchto práv preskúmava spoločne.

Vychádzajúc   zo   svojho   ústavného   postavenia,   ústavný   súd   vo   svojej   ustálenejjudikatúre tiež konštantne uvádza, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecnýchsúdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95,II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkovýstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretáciea aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právacha základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súdzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maloza následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

K sťažovateľkou namietanej arbitrárnosti a neodôvodnenosti napadnutého uzneseniakrajského súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoréjasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuuplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolenéúčastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadnedostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzalido všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníkana spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, zaoberal sa ústavný súd posúdenímobsahu   napadnutého   rozhodnutia   z   uvedených   hľadísk   a   s prihliadnutím   na   námietkysťažovateľky vyplývajúce z časti I tohto uznesenia ústavný súd poukazuje na nasledujúcecitované relevantné časti napadnutého uznesenia krajského súdu.

K zásadnej   námietke   sťažovateľky,   podľa   ktorej   s prihliadnutím   na   text   záznamuz rokovania z 31. augusta 2011 dosiaľ nedošlo ku vzájomnej dohode o vyčlenení hnuteľnýchvecí,   takže   žiadna   pohľadávka   voči   sťažovateľke   nemohla   vzniknúť,   krajský   súdv napadnutom uznesení uviedol:

«Podľa § 580 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.

Podľa   §   358   veta   prvá   Obchodného   zákonníka   na   započítanie   sú   spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde.

Podľa   §   364   Obchodného   zákonníka   na   základe   dohody   strán   možno   započítať akékoľvek vzájomné pohľadávky.

V zmysle cit. ustanovenia § 580 Občianskeho zákonníka započítanie je spôsobom zániku navzájom sa kryjúcich pohľadávok veriteľa a dlžníka. Zánik nastáva okamihom, keď sa   stretli   pohľadávky   spôsobilé   na   započítanie   a   boli   splnené   všetky   podmienky   na   to potrebné. Podmienkou započítania je, že ide o dva peňažné záväzky medzi tými istými subjektmi, keď veriteľ a dlžník majú vo vzťahu k sebe vzájomne splatné pohľadávky. Plnenie musí byť rovnakého druhu a pohľadávky musia byť spôsobilé na započítanie. K započítaniu nedochádza automaticky k dátumu kedy sa pohľadávky stretli. Vyžaduje sa na to písomný právny úkon niektorého z účastníkov záväzkového právneho vzťahu, adresovaný druhému účastníkovi,   z   ktorého   je   zrejmé,   ktorá   pohľadávka   a   v   akom   rozsahu   sa   uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa. Na započítanie, ako jednostranný právny úkon sa nevyžaduje   súhlas   druhého   účastníka,   pretože   ho   možno   vykonať   aj   proti   jeho   vôli. Započítací   prejav   možno   uplatniť   potom,   keď   sa   pohľadávky   stretli,   a   to   od   okamihu splatnosti   pohľadávky,   ktorá   sa   stala   splatnou   ako   posledná.   Vtedy   dôjde   k   zániku pohľadávok v dôsledku započítania, a to v rozsahu, a akom sa tieto navzájom kryjú. Ak je niektorá   z   nich   vyššia,   zaniká   len   do   výšky   započítavanej   protipohľadávky   (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MCdo 11/2008 zo dňa 26. mája 2010...). Odvolací   súd   zistil,   že   dňa   31.   08.   2011   sa   uskutočnilo   osobné   rokovanie oprávneného a povinného, na ktorom bol dohodnutý postup odovzdávania predmetu nájmu pizzerie. Zároveň bol vyhotovený zoznam hnuteľných vecí, z ktorého budú po vzájomnej dohode   vyčlenené   hnuteľnosti,   ktoré   sa   ocenia   a   zápočtom   bude   vysporiadaný   dlh za prenájom   pizzerie.   Zároveň   sa   účastníci   dohodli,   že   do   14   dní   uzatvoria   vzájomnú dohodu o započítaní pohľadávok. Zoznam zo dňa 31. 08. 2011 obsahuje zoznam vecí, ktoré si   oprávnený   ponechal vo svojej dispozícii bez náhrady, avšak reálne   od začiatku ich užívania oprávneným patrili povinnému. Na základe uvedených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že medzi oprávneným a povinným došlo k dohode ohľadom vecí zo zoznamu, ktoré sa mali oceniť, nakoľko „po vzájomnej dohode vyčlenené veci“ boli práve tie hnuteľné veci,   ktoré   si   oprávnený   ponechal   v   prevádzke   a   ktoré   naďalej   používa   pre   vlastnú podnikateľskú činnosť. Keďže do 14 dní, a ani do konca roka 2011 nedošlo k stretnutiu a oceneniu súboru vecí, ktoré si oprávnený ponechal pre vlastné potreby a ktoré naďalej používa   na   svoje   podnikanie,   povinný   správne   ocenil   tieto   veci   a   zaslal   oprávnenému oznámenie o vzájomnej   pohľadávke. Tvrdenie oprávneného o tom,   že nemá záujem na ponechaní si všetkých hnuteľných vecí zo zoznamu zo dňa 31. 08. 2011 považoval odvolací súd za nedôvodné, vzhľadom ku skutočnosti, že doteraz má tieto hnuteľné veci vo svojej dispozícii a využíva ich pre výkon vlastnej podnikateľskej činnosti. Pokiaľ si oprávnený nechcel ponechať všetky veci zo zoznamu vo svojej dispozícii, mal ich povinnému odovzdať bez zbytočného odkladu, prípadne ho vyzvať na ich vyzdvihnutie.»

Za   nedôvodné   považoval   krajský   súd   aj   námietky   týkajúce   sa   nedostatočného vysporiadania sa okresného súdu s údajným zhodnotením stavby zo strany povinnej (štvrtá námietka)   a znaleckým   ohodnotením   vzduchotechniky   (druhá   námietka),   ku   ktorým v napadnutom   uviedol,   že „... predmetom   vzájomného   započítania   táto   pohľadávka (zhodnotenie   stavby,   pozn.,) povinného   vôbec   nebola.   Predmetom   započítania   bola   len pohľadávka,   ktorá   pozostávala   z   ceny   hnuteľných   vecí,   ktoré   si   oprávnený   ponechal vo svojej   prevádzke. Z uvedeného   dôvodu považoval   odvolací súd námietku premlčania tejto pohľadávky za irelevantnú.

Uznesením   č.   k.   3   Er/2328/2011-87   zo   dňa   13.   12.   2012   nariadil   súd   znalecké dokazovanie znalcom z odboru strojárstvo, odvetvie stroje a zariadenie na všeobecné účely za účelom zistenia ceny hnuteľných vecí nachádzajúcich sa v zozname, ktorý je prílohou dohody zo dňa 31. 08. 2011 a následného rozsahu započítania, pričom predmetom ocenenia mali byť aj ďalšie veci zistené počas ohliadky na mieste samom. Znalec z tohto dôvodu zaradil medzi ohodnocované veci aj vzduchotechniku.

Dňa 03. 01. 2014 bol súdu doručený znalecký posudok č. 4/2013 zo dňa 30. 1. 2013, z ktorého vyplýva, že celková všeobecná hodnota ohodnocovaných hnuteľných vecí ku dňu 31. 08. 2011, t. j. ku dňu prenechania vecí na ďalšie užívanie bez DPH je 27.880,04 Eur a s 20 % DPH 33.456,05 Eur; ku dňu 03. 09. 2013 t. j. ku dňu obhliadky vykonanej znalcom bez   DPH   je   22.121,14   Eur   a   s 20   %   DPH   je   26.545,36   Eur.   Zo   znaleckého   posudku vyplýva,   že   hodnota   hnuteľných   vecí   patriacich   povinnému   prenechaných   na   užívanie oprávnenému   prevyšuje   sumu   12.316,90   Eur,   resp.   14.075,19   Eur.   Okresný   súd   preto dôvodne prihliadol na úkon započítania zo strany povinného.

Námietka oprávneného o tom, že predmetom znaleckého ohodnotenia nemala byť vzduchotechnika   nie   je   pre   právne   posúdenie   správnosti   rozhodnutia   okresného   súdu relevantná,   pretože   aj   v   prípade,   ak   by   táto   nebola   zaradená   do   súčtu   hodnoty ohodnocovaných vecí, bol by súčet hodnoty zostávajúcich vecí väčší, ako suma 12.316,90 Eur, resp. 14.075,19 Eur (33.456,05 Eur - 16.941,08 Eur = 16.514,97 Eur). Z uvedeného je zrejmé,   že   hodnota   hnuteľných   vecí   prevzatých   oprávneným   od   povinného,   aj   bez vzduchotechniky,   ktorú   užíva   bez   právneho   dôvodu,   prevyšuje   zostatok   pohľadávky uplatnenej v exekúcii.“.

K námietkam sťažovateľky o nedostatkoch prejavu započítania zo strany povinnej(siedma   námietka)   a o zániku   vzájomných   pohľadávok   (šiesta   námietka)   krajský   súdv napadnutom rozhodnutí uviedol:

„... z jednostranného započítacieho úkonu povinného je zrejmé, ktorú pohľadávku povinného   v   sume   34.879,81   Eur   započítal   proti   presne   špecifikovanej   pohľadávke oprávneného v sume 22.724,38 Eur. Z tejto pohľadávky oprávneného povinný uhradil ešte pre začatím exekučného konania sumu 10.407,48 Eur, preto v uvedenej časti pohľadávka oprávneného zanikla. Predmetom započítania mohla byť preto iba pohľadávka oprávneného v   sume   12.316,90   Eur.   Odvolací   súd   je   toho   právneho   názoru,   že   pohľadávka oprávneného zanikla započítaním nasledujúcim dňom po dni, v ktorom mali podľa dohody zo dňa 31. 08. 2011 účastníci konania vymedziť hnuteľné veci, ktorých cena mala byť predmetom započítania. Najskôr týmto dňom sa v zmysle § 580 Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to, kedy a v akej forme bol započítací prejav povinného doručený oprávnenému, mohli stretnúť vzájomné pohľadávky oprávneného a povinného. Z uvedených dôvodov súd správne prihliadol pri rozhodovaní na jednostranné započítanie pohľadávok, vykonané povinným dňa 12. 01. 2012, pretože započítaním vzájomné pohľadávky účastníkov zanikli.“

K tretej námietke sťažovateľky týkajúcej sa nedostatku ustálenia predmetu exekúcie,keďže   tento   bol   medzi   sťažovateľkou   a   povinnou   sporný,   krajský   súd   v   napadnutomuznesení uviedol:

„Aj keď odvolací súd považoval námietku oprávneného o tom, že okresný súd sa nevysporiadal s výškou sumy, ktorá je predmetom exekučného konania za dôvodnú, uvedený nedostatok nemal za následok nesprávne rozhodnutie okresného súdu, nakoľko hodnota hnuteľných vecí patriacich povinnému a prenechaných na užívanie oprávnenému prevyšuje sumu 12.316,90 Eur a aj sumu 14.075,19 Eur, ktorú žiadal oprávnený uhradiť.“

S prihliadnutím na citované časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajskéhosúdu   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   odvolací   súd   jasným   a   zrozumiteľným   spôsobomreagoval   na   argumenty   sťažovateľky   (zásadná  druhá,   tretia,   štvrtá,   šiesta   a siedmanámietka   sťažovateľky)   obsiahnuté   v   jej   odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súduo vyhovení námietkam povinnej proti exekúcii. Takéto odôvodnenie považuje ústavný súdza dostatočné, ústavne konformné a spôsob aplikácie dotknutých noriem krajským súdomza zlučiteľný   s   ústavou   i medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základnýchslobodách.   Zo   záverov   krajského   súdu   týkajúcich   sa   posudzovanej   právnej   otázkynevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväznýchprávnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Výklad dotknutýchprávnych noriem zodpovedá zároveň princípom rozumného usporiadania práv a povinnostídotknutých subjektov.

Ústavný súd považuje za potrebné osobitne sa vyjadriť k prvej námietke sťažovateľkyzaloženej na tvrdení, že okresný súd konal ultra petitum, keď v rozpore s tým, čo navrhovalapovinná (zastavenie exekúcie), rozhodol o vyhovení jej námietkam.

Podľa   §   50   ods.   1   Exekučného   poriadku   povinný   môže   vzniesť   u   exekútorapovereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcienámietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobilizánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, prektoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný niesú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule.

Podľa § 50 ods. 4 a 5 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu, ktorým sa vyhovelonámietkam, je prípustné odvolanie.

Podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku ak je rozhodnutie, ktorým sa námietkamvyhovelo, právoplatné, súd exekúciu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustnéodvolanie.

Z   viazanosti   súdu   petitom   vyplýva,   že   súd   nemôže   prekročiť   návrhy   účastníkova prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú (tzv. zásada ne ultra petitum), a nepochybne i to, abysúd neprisúdil iné plnenie, než ktorého sa účastníci domáhali. Súd musí rešpektovať predmetkonania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z inéhoskutkového základu, než aký bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu. Súdmusí zároveň dbať na to, aby výroková časť rozhodnutia bola formulovaná tak, aby bolajasná, stručná, výstižná a predovšetkým materiálne vykonateľná.

Zásada ne ultra petitum sa v plnej miere vzťahuje aj na exekučný súd (a contrario§ 153 ods. 2 OSP).

Podaním námietok povinná uplatnila svoju procesnú obranu proti exekúcii z dôvodu,že po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku.Účelom námietok je zastavenie exekúcie, pričom samotné zastavenie exekúcie v prípadevyhovenia   námietkam   povinného   nie   je   ovládané   zásadou   dispozitívnosti,   keďžes prihliadnutím na § 50 ods. 5 Exekučného poriadku súd exekúciu ex offo zastaví potom,ako rozhodnutie, ktorým sa vyhovelo námietkam, nadobudne právoplatnosť.

S prihliadnutím na uvedené preto pokiaľ okresný súd námietkam povinnej vyhovel ajnapriek tomu, že táto sa domáhala zastavenia exekúcie, pričom však námietkam vyhovelna základe   skutkového   základu   vymedzeného   povinnou,   rešpektujúc   samotný   predmetkonania, je ústavný súd toho názoru, že okresný súd nekonal ultra petitum. Uvedený záverzodpovedá aj materiálnemu chápaniu ústavnosti tak, ako ho vo svojej rozhodovacej činnostiaplikuje ústavný súd. Zo zásady ne ultra petitum vyplýva predovšetkým povinnosť súduneprisúdiť účastníkovi konania viac, ako sa domáha, pričom táto zásada nebola nepochybnezo   strany   okresného   súdu   v konkrétnych   okolnostiach   posudzovanej   veci   porušená.Vyhovenie   námietkam   povinného   totiž   síce   je   nevyhnutým   zákonným   podkladomrozhodnutia o zastavení exekúcie (§ 50 ods. 5 Exekučného poriadku), ale samo osebe nie jespôsobilé   vyvolať   také   následky   ako   samotné   zastavenie   exekúcie,   teda   spôsobiť   trvaléupustenie od vykonávania exekúcie.

V napadnutom   uznesení   nie   je   uvedené,   ako   sa   krajský   súd   vysporiadals argumentáciou   sťažovateľky,   že   okresný   súd   konal   ultra   petitum.   Ústavný   súd   v tejtosúvislosti zdôrazňuje, že aj keby konštatoval, že vo vzťahu k tejto námietke krajský súdpochybil,   keď   sa   s k nej   explicitne   nevyjadril,   nešlo   by   o pochybenie,   ktoré   máústavnoprávny rozmer, keďže nie je samo osebe spôsobilé sťažovateľke privodiť ujmu na jejprávach.

Podľa ôsmej námietky sťažovateľky je samotné započítanie pohľadávok zo stranypovinnej neplatné, keďže z neho vyplýva, že údajná pohľadávka v sume 34 879,51 € malavzniknúť 16. januára 2012, teda ku dňu splatnosti faktúry č. 20120101 z 2. januára 2012vystavenej   povinnou,   takže   povinná   urobila   kompenzačný   prejav   ešte   pred   splatnosťouúdajnej pohľadávky proti sťažovateľke. Vo vzťahu k tejto časti argumentácie sťažovateľkyústavný súd uvádza, že z hľadiska účinnosti samotného započítania pohľadávky stretnutievzájomných pohľadávok samo osebe nemá právne účinky, tieto nastanú až kompenzačnýmprejavom, avšak už ku dňu stretnutia pohľadávok, teda s účinkami ex tunc. Ústavný súdv tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie krajského súdu k šiestej námietke sťažovateľkytýkajúcej   sa   stanovenia   dátumu   zániku   vzájomných   pohľadávok,   ktorý   nastals prihliadnutím na odôvodnenie krajského súdu predo dňom, kedy povinná kompenzačnýprejav urobila („pohľadávka oprávneného zanikla započítaním nasledujúcim dňom po dni, v ktorom mali podľa dohody zo dňa 31. 08. 2011 účastníci konania vymedziť hnuteľné veci, ktorých   cena   mala   byť   predmetom   započítania“). Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súdpovažuje   námietku   sťažovateľky   o údajnom   kompenzačnom   prejave,   ktorý   predchádzalsplatnosti pohľadávky sťažovateľky, za irelevantnú.

Sťažovateľka odôvodňuje namietané porušenie svojich práv podľa ústavy a dohovoruaj tým, že okresný súd vo veci námietok povinnej nenariadil a nevykonal pojednávanie,v rámci ktorého by boli odstránené rozpory medzi účastníkmi konania (piata námietka).Z odôvodnenia   sťažnosti   sa   dá   usudzovať,   že   sťažovateľka „in   concreto“ namietaskutočnosť, že sa v dôsledku nevykonania pojednávania nemohla vyjadriť ku skutkovýma právnym okolnostiam, ktoré boli okresnému súdu predostreté v rámci námietok povinnou.Z pohľadu   už   citovaného   „materiálneho“   chápania   ústavnosti   však   uvedenú   možnosťsťažovateľka mala a aj ju využila jednak v rámci ňou podaného vyjadrenia k námietkampovinnej z 22. októbra 2012, ako aj v rámci ňou podaného odvolania proti napadnutémuuzneseniu   okresného   súdu,   pričom   v   rozsahu   veci   primeranom   sa   s   touto   jej   obranoua argumentáciou, ktorej účelom bolo „odstránenie rozporov medzi účastníkmi“, zaoberalitak okresný súd, ako aj krajský súd. Z uvedeného vyplýva, že v konkrétnych okolnostiachposudzovanej   veci   sťažovateľka   mala   možnosť   tak   v rámci   prvostupňového,   ako   ajodvolacieho konania uplatniť svoju argumentáciu, pričom tak okresný súd, ako aj krajskýsúd sa jej nosnými časťami v primeranom rozsahu zaoberali. Vychádzajúc z uvedeného,ústavný   súd   zastáva   názor,   že   postup,   ktorý   zvolil   okresný   súd,   t.   j.   že   rozhodolo námietkach povinnej bez nariadenia pojednávania, je z ústavného hľadiska akceptovateľnýa udržateľný.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na jeho zistenianemožno   považovať   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   za   svojvoľné,   pričom   právnezávery, na ktorých je založené, sú primerane a ústavne konformným spôsobom odôvodnené.Podľa názoru ústavného súdu medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahomzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistujetaká   príčinná   súvislosť,   na   základe   ktorej   by   po   prípadnom   prijatí   tejto   časti   sťažnostina ďalšie   konanie   reálne   mohol   dospieť   k záveru   o ich   porušení.   Ústavný   súd   pretopri predbežnom   prerokovaní   odmietol   túto   časť   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku už nebol právny dôvod zaoberať sa jejďalšími návrhmi, okrem iného aj návrhom na prijatie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015