znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 519/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   G.   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 46/2001 a jeho rozsudkom zo 7. septembra 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 10/2013 a jeho rozsudkom z 25. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2014 doručená   sťažnosť   V.   G.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   z ktorej   obsahu   možno   vyvodiť,   že namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 46/2001 a jeho rozsudkom zo 7. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 10/2013 a jeho rozsudkom z 25. februára 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom krajského súdu uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 4 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, za čo mu bol uložený   nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   päť   rokov   so   zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny.

Odsudzujúci   rozsudok   krajského   súdu   napadol   sťažovateľ   odvolaním.   O odvolaní rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2 To 10/2013   z   25.   februára   2015   tak,   že napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil vo výroku o treste odňatia slobody a zároveň sťažovateľovi   uložil   nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   štyri   a   pol   roka so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny.

Sťažovateľ zastáva názor, že krajský súd v napadnutom rozsudku nesplnil všetky požiadavky, ktoré mu boli uložené v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 59/2005 z 11. decembra 2007, keďže „... konal v rôznych spoločných konaniach,   ktoré   vyčlenil   na   dve   samostatné   konania,   žalobu   a celý   vyšetrovací   spis nevyčlenil na dve samostatné konania.

... Napriek mojej písomnej požiadavke doručenej na Krajský súd v Bratislave mi nebolo umožnené nazrieť do vyšetrovacieho spisu.

... Krajský súd v Bratislave v súlade s ustanovením § 2 ods. 5 Trestného poriadku nevykonal   všetky   potrebné   dôkazy   pre   jeho   rozhodnutie,   zároveň   dôkazy   nesprávne vyhodnotil   jednotlivo,   vo   vzájomných   súvislostiach   ako   aj   v ich   vzájomnom   logickom súhrne,   pretože   žiaden   priamy   dôkaz   nevyhodnotil   a všetky   vecné   a logicky   uzatvorené dôvody uvedené v odôvodnení rozsudku, presvedčivo nepreukazujú tvrdenie obžaloby...“.Vo   vzťahu   k postupu   krajského   súdu   (ako   prvostupňového   súdu)   sťažovateľ formuluje   tiež   výhradu,   že   zrušujúce   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2 To 59/2005 z 11. decembra 2007 o zrušení pôvodného rozsudku krajského súdu z 24. novembra 2004 mu bolo doručené až 13. októbra 2010.

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho   vydaniu,   sťažovateľ   namieta,   že   najvyšší   súd   vykonal   verejné   zasadnutie v neprítomnosti   sťažovateľa   bez   toho,   aby   boli   splnené   zákonné   podmienky   uvedené v § 233   ods.   1,   §   263   ods.   4   a   §   63   ods.   2   a   3   Trestného   poriadku,   keďže   ho   včas neupovedomil o termíne verejného zasadnutia, pretože upovedomenie o verejnom zasadnutí mu bolo doručené až po termíne jeho konania, a to prostredníctvom jeho brata, keďže mu zdravotný stav neumožnil prevziať zásielku osobne. Vo veci rozhodujúci senát najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za zaujatý, a teda za nezákonný.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   trestného   konania, s poukazom na skutočnosť, že k stíhaným skutkom došlo ešte v roku 1994, mali všeobecné súdy zastaviť jeho trestné stíhanie.

Na   základe   argumentácie   uvedenej   v sťažnosti   sa   sťažovateľ   tiež   domáha,   aby ústavný   súd „rozhodol   o dočasnom   opatrení   a odložil   vykonateľnosť   napadnutých právoplatných   rozhodnutí   krajského   súdu   v Bratislave   a Najvyššieho   súdu   SR...   aby Ústavný súd Slovenskej republiky, po 20-tich rokoch zastavil vyššie uvedené trestné stíhanie voči mojej osobe“.

Sťažovateľ zastáva názor, že v jeho veci konajúce a rozhodujúce všeobecné súdy „porušili   niekoľko   zákonných   ustanovení   upravujúcich   trestný   proces,   čím   zasiahli do mojich zákonných ústavných práv, ako aj ľudských práv a základných slobôd a svojím konaním porušili základné právo na spravodlivé súdne konanie“.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   K namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom,   musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   mohol   sťažovateľ   podať   odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho   súdu   v danom   prípade   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   prieťahov   v konaní   sťažovateľ v konkrétnostiach   namieta,   že   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   To   59/2005 z 11. decembra 2007 o zrušení pôvodného rozsudku krajského súdu z 24. novembra 2004 mu bolo doručené krajským súdom 13. októbra 2010, teda až po 3 rokoch.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).

Ak   v   čase,   keď   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená,   už   nemôže   dochádzať k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02).

Je teda zrejmé, že v čase, keď sťažnosť bola ústavnému súdu doručená (keď konanie bolo   už   právoplatne   skončené),   predmetná   trestná   vec   už   dávno   nebola   v   dispozícii krajského   súdu,   a   teda   k   porušovaniu   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   už   dochádzať   nemohlo.   Z uvedeného   dôvodu   je sťažnosť   v časti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny neprimerane dlhým časom doručovania označeného rozhodnutia najvyššieho súdu, zjavne neopodstatnená. Navyše v tejto časti by bolo možné sťažnosť odmietnuť aj ako podanú   oneskorene,   keďže   od   doručenia   zrušujúceho   uznesenia   najvyššieho   súdu sťažovateľovi 13. októbra 2010 do dňa predbežného prerokovania sťažnosti uplynuli takmer 4 roky.

2.   K namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Vo vzťahu k postupu a napadnutému rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sťažovateľ namieta, že najvyšší súd vykonal verejné zasadnutie v jeho neprítomnosti v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku a že senát najvyššieho súdu konajúci v jeho trestnej veci nemožno považovať za nezaujatý. Sťažovateľ zastáva tiež názor, že vzhľadom na celkovú   dĺžku   jeho   trestného   konania   (s poukazom   na   skutočnosť,   že   k stíhaným skutkom došlo ešte v roku 1994, pozn.) mali všeobecné súdy zastaviť trestné stíhanie.

Námietky sťažovateľa smerujúce proti postupu a napadnutému rozsudku najvyššieho súdu možno označiť ako námietky smerujúce k tomu, že verejné zasadnutie bolo vykonané v jeho   neprítomnosti   (neprítomnosti   obvineného),   hoci   na   to   neboli   splnené   zákonné podmienky,   čo   možno   kvalifikovať   ako   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   d) Trestného poriadku. Ďalšia námietka sťažovateľa je založená na tvrdení, že v jeho veci konali sudcovia, ktorí mali byť z vykonávania úkonov v jeho trestnej veci vylúčení, čo predstavuje dovolací dôvod uvedený § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku.

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že sťažovateľ dosiaľ nepodal na krajskom súde v predmetnej trestnej veci dovolanie, ktoré by smerovalo   proti   napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu   v spojení   s napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   z dôvodov,   ktoré   uvádza   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému súdu.

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

Podľa   §   370   ods.   1   druhej   vety   Trestného   poriadku   ak   sa   dovolanie   podáva v prospech   obvineného,   možno   ho   podať   do   troch   rokov   od   doručenia   rozhodnutia obvinenému; ak sa rozhodnutie doručuje obvinenému aj jeho obhajcovi alebo zákonnému zástupcovi, plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo vykonané najneskôr.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   d)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   akhlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky.

Podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

V nadväznosti na uvedené zistenie ústavný súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že   jeho   právomoc   rozhodovať   o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   založená na princípe   subsidiarity.   Zmysel   a   účel   princípu   subsidiarity   spočíva   v tom,   že   ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje   v tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   (porovnaj   m.   m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).

Keďže   námietky   sťažovateľa   smerujúce   proti   napadnutému   rozsudku   najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, možno obsahovo zahrnúť pod dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. d) a e) Trestného poriadku, sťažovateľ mohol a stále môže proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu podať dovolanie, o ktorom je oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd ako súd dovolací.

Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o (prípadnom) dovolaní sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   túto   časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014