znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 519/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   Š.,   Č.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   L.   Š.,   Č., pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 483/2006 (predtým vedenom pod sp. zn. E 134/01) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2013 doručená sťažnosť J. Š., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 483/2006, ktorou žiadal vydať tento nález:

„Základné právo J. Š., bytom: Č. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 483/2006, Ex 111/2006 a E 134/01 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva J. Š., bytom: Č. finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,-€ ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré je povinný zaplatiť porušovateľ do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.

Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pozostávajúcu z trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   331,13   €...   do   3   dní   od   právoplatnosti   nálezu Ústavného súdu.“

Ako   vyplýva   z   obsahu   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   a   pripojeného   spisu okresného súdu sp. zn. 12 Er 483/2006, sťažovateľ je ako povinný účastníkom exekučného konania, v ktorom sa A. K., ako oprávnená (ďalej len „oprávnená“) domáhala vykonania exekúcie   návrhom   na postúpenie veci   z okresného   súdu   vedenej   pod sp.   zn. E   697/98 a sp. zn.   E   134/01   súdnej   exekútorke   JUDr.   M.   R.   (ďalej   len   „súdna   exekútorka“) zo 17. februára 2006 proti sťažovateľovi o vymoženie zmeškaného výživného za obdobie od 1. januára 1999 do 28. februára 2001 vo výške 20 000 Sk a za obdobie od 19. októbra 1994   do   15.   augusta   1998   vo   výške   13 800 Sk,   a   to   na   podklade   právoplatného a vykonateľného rozsudku okresného súdu č. k. 12 Nc 221/94-50 z 19. októbra 1994.

Okresný súd vydal súdnej exekútorke poverenie na vykonanie exekúcie 20. apríla 2006, vec je u súdnej exekútorky vedená pod sp. zn. EX 111/06. Súdna exekútorka doručila sťažovateľovi   31.   mája 2006   upovedomenie   o začatí   exekúcie   a sťažovateľ   podal   proti exekúcii 15. júna 2006 námietky. Oprávnená sa k námietkam sťažovateľa vyjadrila podaním doručeným   súdnej   exekútorke   29.   júna   2006,   sťažovateľ   námietky   doplnil   podaním doručeným súdnej exekútorke 17. apríla 2007.

Okresný súd o námietkach sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. 12 Er 483/2006-66 z   8.   júla   2009   vydaným   vyšším   súdnym   úradníkom   tak,   že   vyhovel   námietkam, čo sa týka zaplatenia sumy 7 100 Sk za obdobie od 19. októbra 1994 do 15. augusta 1998 a 20 000 Sk za obdobie od 1. januára 1999 do 28. februára 2001 (s odôvodnením, že tieto sumy   sťažovateľ   uhradil),   námietky   povinného,   čo   sa   týka   zaplatenia   zameškaného výživného vo výške 6 700 Sk zamietol, a exekúciu, čo sa týka zaplatenia sumy 6 700 Sk zastavil (v tejto časti posúdil podanie sťažovateľa ako návrh na zastavenie exekúcie a nie, ako námietky).

Oprávnená   podala   6.   augusta   2009   proti   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 12 Er 483/2006-66 z   8.   júla 2009   odvolanie.   Sťažovateľ   i   súdny   exekútor   vyčíslili na výzvu   okresného   súdu   trovy   konania   (27.   júla   2009   a   25.   septembra   2009).   Sudca 19. októbra   2009   v   úprave   v   spise   uviedol,   že   odvolaniu   oprávnenej   proti   uzneseniu okresného   súdu   č.   k.   12   Er   483/2006-66   z   8.   júla   2009   vydanému   vyšším   súdnym úradníkom vyhovieť nemieni. Po zmene v osobe zákonného sudcu (19. mája 2010) nový zákonný   sudca   dal   úpravou   z   2.   júna   2010   súdnej   kancelárii   okresného   súdu   pokyn predložiť   vec   odvolaciemu   súdu   a   22.   júla   2010   vyššiemu   súdnemu   úradníkovi   pokyn rozhodnúť o náhrade trov konania. Okresný súd 18. decembra 2012 vyzval sťažovateľa, aby sa   vyjadril   k   odvolaniu   oprávnenej.   Sťažovateľovi   bola   výzva   a   odvolanie   doručené 14. januára 2013. Okresný súd predložil spis sp. zn. 12 Er 483/2006 predkladacou správou z 18. decembra 2012 Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“), kde bol doručený 18. januára 2013. Sťažovateľ doručil vyjadrenie k odvolaniu oprávnenej okresnému súdu 29. januára 2013 (okresný súd ho následne zaslal odvolaciemu súdu za spisom).

Sťažovateľ doručil 24. januára 2013 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorú predseda okresného súdu vybavil prípisom sp. zn. Spr 9/13 z 28. januára 2013 tak, že oznámil sťažovateľovi, že spis vo veci vedenej pod sp. zn. 12 Er 483/2006 bol 16. januára 2013 odoslaný na krajský súd na rozhodnutie o odvolaní.

Krajský   súd   o   podanom   odvolaní   rozhodol   uznesením   č.   k.   6   CoE   9/2013-105 z 30. apríla 2013 tak, že uznesenie okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil. Spis bol doručený okresnému súdu 24. mája 2013 a 1. júla 2013 sudca nariadil doručovať   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   účastníkom   po   tom,   čo   28.   júna 2013   vyzval oprávnenú,   aby   doložila   doklad   o   právnickom   vzdelaní   jej   zástupcu   s   poučením o zastupovaní v exekučnom konaní.

Sťažovateľ   sťažnosť   na   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 483/2006 doručenú ústavnému súdu 12. marca 2013 odôvodnil tým, že v konaní došlo v období od 6. augusta 2009, keď bolo okresnému súdu doručené odvolanie oprávnenej proti uzneseniu okresného súdu č. k. 12 Er 483/2006-66 z 8. júla 2009, do 14. januára 2013, keď   bolo sťažovateľovi   doručené toto   odvolanie na vyjadrenie,   k   zbytočnému   prieťahu v konaní. Navyše, sťažovateľovi vzniká škoda v dôsledku toho, že hoci mal výživné riadne uhradené   od   17.   mája   2001,   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   E 134/01   bol   mu zablokovaný   jeho   bankový   účet,   v   dôsledku   čoho   musí   platiť   poplatky   banke   za   jeho vedenie. V súvislosti s návrhom na priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľ uviedol, že celé konanie, hoci nejde o vec skutkovo ani právne zložitú, trvá od roku 2001, teda dvanásť rokov, čo má negatívny vplyv na jeho psychiku, keďže sám k prieťahom v konaní žiadnym spôsobom neprispel.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   tvrdí,   že   k   porušeniu   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že okresný súd   bol   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   12   Er   483/2006   v   období   od   6.   augusta   2009 do 14. januára 2013 úplne nečinný.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu sťažovateľom označeného orgánu verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv nepokračovalo (IV. ÚS 300/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota účastníka konania neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (m.   m. IV. ÚS 221/04).

Ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, k zbytočným prieťahom   v   konaní   na   označenom   súde   nedochádzalo,   je   daný   dôvod   na   odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ako   vyplýva   z   obsahu   spisu   okresného   súdu,   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   doručil (12. marca 2013) ústavnému súdu sťažnosť smerujúcu proti postupu okresného súdu v čase, keď o veci už konal krajský súd (od 18. januára 2013), pričom sťažovateľ mal o tejto skutočnosti vedomosť z prípisu predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 9/13 z 28. januára 2013.

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť v tomto prípade nesmeruje proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu označeného orgánu verejnej moci (okresnému súdu) do základných práv   sťažovateľa.   Je   preto   vylúčené,   aby   k   namietanému   porušeniu   základného   práva sťažovateľa   postupom   okresného   súdu   v   označenom   konaní   v čase   podania   sťažnosti ústavnému súdu mohlo dochádzať.

Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje ďalej na skutočnosť, že sám sťažovateľ bol   v   priebehu   obdobia   tvrdených   prieťahov   v   konaní   pasívny   a   sťažnosť   na   prieťahy v konaní predsedovi   okresného súdu   podal   až po tom, čo   mu bolo doručené odvolanie oprávnenej na vyjadrenie (14. januára 2013). Za významnú považoval v tejto veci ústavný súd   aj   skutočnosť,   že   v   čase   jeho   rozhodovania   bolo   už   odvolacím   súdom   rozhodnuté o podanom odvolaní oprávnenej (uznesenie č. k. 6 CoE 9/2013-105 z 30. apríla 2013). Pre úplnosť ústavný súd vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o vzniku škody spôsobnej mu zablokovaním jeho bankového účtu uznesením okresného súdu sp. zn. E 134/01 zo 17. mája 2001, ktorá má pozostávať z poplatkov za jeho vedenie, ktoré musel sťažovateľ uhradiť, uvádza,   že   rozhodovanie   o   náhrade   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom vrátane nečinnosti orgánu verejnej moci je zverené zákonom všeobecným súdom.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2013