znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 519/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. D., D., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a základného   práva   podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 8 CoP 39/2012-784 z 31. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. K. D.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2012   doručená   sťažnosť   Ing.   K.   D.,   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 CoP 39/2012-784 z 31. júla 2012.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   Okresného   súdu   Martin   pod   č.   k. 12 P 130/02-738 zo 16. februára 2012 v časti týkajúcej sa výšky výživného bola určená výška   výživného   pre   sťažovateľa   v   období   od   1.   septembra   2002   do 8.   marca   2007 vo výške 500   €.   Krajský   súd   tento   rozsudok   v   dôsledku   jeho   odvolania   potvrdil   ako správny.

Sťažovateľ   tvrdil,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   je   arbitrárny,   pretože nevychádzal zo všetkých rozhodujúcich skutočností, krajský súd sa nezaoberal všeobecnými platnými   požiadavkami   zákona   uplatňovanými   v   súdnej   praxi   a   rozhodoval   len   podľa okolností   zistených   na   jeho   strane   jednostranne.   Rozsudok   krajského   súdu   je   preto arbitrárny a neobjektívny, preto sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vydal tento nález:

„Konaním Krajského súdu v Žiline vo veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Žiline pod č. k. 8 CoP/39/2012-784, v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline č. k. 8 CoP/39/2012-784 zo dňa 31.7.2012, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a k porušeniu ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.)

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline   č.   k.   8   CoP/39/2012-784   zo   dňa   31.7.2012 sa zrušuje.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je všeobecné tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom krajského sudu č. k. 8 CoP 39/2012-784 z 31. júla 2012 boli porušené ním označené práva, pretože rozsudok je arbitrárny a nezodpovedajúci realite.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   všeobecného súdu   nemohlo vôbec dôjsť   k porušeniu   tohto   základného   práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať preto tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   skúma,   či   konanie   ako   celok   bolo   spravodlivé,   a   nie   je   zásadne oprávnený a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdov, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré predkladá účastník konania (m.   m.   II.   ÚS   3/97,   II.   ÚS   251/03).   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie a rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:„Vychádzajúc zo skutkového stavu, tak ako bol zistený pred prvostupňovým súdom, bol   aj   odvolací   súd   toho   názoru,   že   v   čase   rozhodnom   pre   posudzovanie   rozsahu vyživovacej povinnosti otca voči maloletému T., boli jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery   na   takej   úrovni,   ktorá   odôvodňovala   stanovenie   výživného   až   v   sume   500   eur mesačne. V tomto smere okresný súd vykonal dostatočné dokazovanie a skutkový stav zistil úplne   a   správne.   Vzhľadom   k   tomu   čo   v   konaní   vyšlo   najavo   a   síce   s   akým   vysokým objemom finančných prostriedkov otec dieťaťa   disponoval   v rokoch   2002 až 2007,   ani odvolací súd neuveril obrane otca dieťaťa o neschopnosti platiť súdom určené výživné. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou odvolateľa, že výživné bolo stanovované za dlhšie časové obdobie, a preto by malo byť určené v rôznej výške, už aj s ohľadom na to, že dieťa rástlo. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že výživné okresný súd určil za obdobie rokov 2002 až 2007, teda v čase kedy dieťa bolo ešte v útlom veku 3 až 8 rokov, v čase, kedy jeho osobnú starostlivosť zabezpečovala jeho matka. S poukazom na uvedené odvolací súd nedospel k záveru že by sa jednalo o taký dlhý časový úsek, pre ktorý by vzhľadom k veku dieťaťa malo byť výživné stanovené v rozdielnej výške. Aj keď neskôr bolo otcovi dieťaťa určené výživné v oveľa nižšej sume, odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že za celé posudzované obdobie reálne schopnosti a možnosti otca dieťaťa výživné v sume 500 eur platiť umožňovali, a to aj pri zohľadnení ďalších vyživovacích povinností.“

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade krajský súd v napadnutom rozsudku dostatočne   odôvodnil   svoje   rozhodnutie.   Krajský   súd   zrozumiteľným   a   jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu. V každom prípade tento postup krajského súdu, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozsudkom okresného súdu, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda v danom prípade krajský súd neporušil označené základné práva a slobody nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou zákonov. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.   V   konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený, a tak ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   krajským   súdom   takéto   nedostatky nevykazuje.

Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavy   účastníka   konania. Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Ústavný   súd   nezistil   v   konaní   krajského   súdu   a   jeho   rozsudku   porušenie   práv označených   sťažovateľom,   preto   sťažnosť   odmietol   po   jej   predbežnom   prerokovaní   pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012