znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 519/2010-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2011 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   JUDr.   J.   V.,   V.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   L.   D.,   V., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   a   na   súdnu   ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 15 Co 80/2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 80/2010 p o r u š i l   základné právo JUDr. J. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co 80/2010-348 z 15. apríla 2010   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky   (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS   519/2010-29   z   9.   decembra   2010   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť JUDr. J. V., V. (ďalej len „sťažovateľ), vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom   Krajským   súdom   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 15 Co 80/2010.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 28. januára 2011 a tiež krajský súd vo vyjadrení z 11. januára 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a   vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš   sp.   zn. 1 C 143/2007 z 11. decembra 2007 bol žalobcovi E. J. (ďalej len „žalobca“) ustanovený za právneho   zástupcu   sťažovateľ   ako   advokát.   Uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 31. decembra   2007.   Podľa   názoru   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš   ustanovenie   zástupcu z radov   advokátov   bolo   potrebné pre   ochranu   záujmov žalobcu,   pretože   z jeho podania (návrhu   na   začatie   konania)   vyplýva   zrejmá   skutková   zložitosť   vypracovania   žaloby. Sťažovateľ si vyžiadal od Okresného súdu Veľký Krtíš všetky písomnosti týkajúce sa veci, ktoré   tvorili   súčasť   podaní   žalobcu.   Podania   boli   ručne   písané   a bolo   ich   viacero. Po preštudovaní podaní sťažovateľ požiadal žalobcu, aby sa dostavil do jeho advokátskej kancelárie pre účel vysvetlenia postupov vo veci samej. Žalobca prvýkrát prišiel 2. januára 2008, o čom sa spísal úradný záznam podpísaný žalobcom. Výslovne v ňom uviedol, že žiada, aby ako žalované bolo označené M. V. (ďalej aj „žalovaný“) s tým, že od tohto subjektu žiada zaplatiť sumu 1 miliardu Sk s úrokom 0,5 % denne počítaným od 2. januára 2008.   Na   takomto   znení   žaloby   žalobca   výslovne   trval   napriek   právnemu   poučeniu   zo strany sťažovateľa. Súčasne žiadal, aby všetci sudcovia Okresného súdu Veľký Krtíš boli z konania   vylúčení   a vec   bola   prikázaná   inému   súdu.   Keďže   sťažovateľ   aj   po   spísaní úradného   záznamu   mal   pochybnosti   o tom,   či   žalobca   skutočne   trvá   na   takejto   žalobe v takejto výške, listom zo 7. januára 2008 ho vyzval, aby špecifikoval, z čoho pozostáva jeho nárok voči žalovanému na zaplatenie 1 miliardy Sk. Žalobca doručoval sťažovateľovi rôzne písomnosti, ktoré vypracovával a zasielal súdu s tým, že ich sťažovateľovi predkladal vo viacerých objemných zväzkoch pre účely naštudovania. Sťažovateľ spracoval 14. januára 2008   podanie   Okresnému   súdu   Veľký   Krtíš.   Po   doručení   podania   sa   4.   februára   2008 žalobca   znova   dostavil   k sťažovateľovi,   ktorý   ho   opätovne   poučil   o   skutočnostiach týkajúcich sa takejto žaloby. Žalobca znova vyhlásil, že na zaplatení 1 miliardy Sk trvá. Žalobca neustále doručoval sťažovateľovi rôzne písomnosti, pričom sťažovateľ pri každej návšteve   vyhotovil   úradný   záznam.   Podaním   zo   17.   marca   2008   žalobu   znova   doplnil. Na základe výzvy sťažovateľa sa žalobca 20. marca 2008 znova dostavil a špecifikoval, z čoho   pozostáva   požadovaná   suma   1   miliardy   Sk.   Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 17 Nc 3/2008   z 31.   januára   2008   bolo   rozhodnuté,   že   všetci   sudcovia   Okresného   súdu Veľký   Krtíš   sú   vylúčení   z prerokovávania   predmetnej   veci,   pričom   vec   bola   prikázaná Okresnému súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“). Stávalo sa, že sa žalobca dostavil do advokátskej   kancelárie   sťažovateľa   denne   aj   5   až   6-krát,   pričom   vždy   doručil   nejakú písomnosť, ktorú podal na okresnom súde. Informoval sa o stave veci. Napríklad 9. mája 2008   žiadal   o urgovanie   záležitosti.   V dôsledku   urgencie   sťažovateľ   13. mája   2008 nahliadol   do   spisu   okresného   súdu.   Prvé   pojednávanie   sa   konalo   18.   júna   2008,   bol vypočutý žalobca, ktorý priniesol približne 50 kilogramov rôznych dokladov a dokumentov, ktoré mu okresný súd bez preštudovania vrátil. Keďže okresný súd vo veci nekonal, žalobca to prostredníctvom sťažovateľa urgoval podaním z 23. júla 2008. Ďalšie pojednávanie malo byť   27.   februára   2009,   avšak   ešte   predtým   24.   septembra   2008   sa   do   sťažovateľovej advokátskej kancelárie dostavila E. J. a uviedla, že toho dňa policajti odviezli jej manžela (žalobcu) na psychiatrické liečenie do K. Na pojednávaní 27. februára 2009 okresný súd žalobu o zaplatenie sumy 33 193 918,87 € s príslušenstvom zamietol. Písomné vyhotovenie rozsudku   bolo   doručené   sťažovateľovi.   Následne   sa   dostavil   žalobca   a uviedol,   že   sa stotožňuje   s odvolaním   vypracovaným   sťažovateľom   a žiada   ho   podať.   Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 12 Co 127/09 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Po právoplatnosti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podaním z 3. augusta 2009 vyúčtoval trovy právneho zastúpenia vychádzajúc z uplatňovanej sumy 33 193 918,87 €. Domáhal sa priznania trov právneho zastúpenia v celkovej výške 477 184,64 € s tým, že požadoval   odmenu   iba   za   prevzatie   a prípravu   zastúpenia,   za   vypracovanie   dvoch písomných   podaní,   za   zastupovanie   na   dvoch   meritórnych   pojednávaniach,   ako   aj   za vypracovanie odvolania. V žiadnom prípade si neuplatnil možné nároky v súvislosti s tým, že   rokoval   so   žalobcom   najmenej   dvadsaťkrát.   Uznesením   okresného   súdu   č.   k. 9 C 23/2008-306 z 3. marca 2010 bola sťažovateľovi priznaná odmena vo výške 480,38 €. Nemožno súhlasiť s názorom okresného súdu, ktorý aplikoval na výpočet odmeny za právne zastúpenie   ustanovenie   §   11   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „tarifa“), podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13 výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu vecí alebo práva v peniazoch alebo je možné zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Tarifa sa pritom nezaoberá výsledkom súdneho konania. Podstatné je len to, že žalobca   požadoval   v spore   prisúdenie   1   miliardy   Sk.   Iná   otázka   je,   či   bol   tento   nárok oprávnený a reálny. Sťažovateľ však ako právny zástupca nemal právo uplatnený nárok modifikovať. Sťažovateľovi neprináležalo hodnotiť objektívnosť a reálnosť uplatňovaného nároku. Situácia by bola odlišná vtedy, ak by žalobca bol sťažovateľa požiadal o právne zastúpenie na základe splnomocnenia, lebo vtedy by mal možnosť ako advokát za určitých okolností   poskytnutie   právnej   služby   odmietnuť.   Keďže   žalobca   trval   na   uplatňovaní požadovanej sumy, sťažovateľ nemal inú možnosť, ako plniť vôľu žalobcu. Bolo vecou Okresného súdu Veľký Krtíš a okresného súdu zvážiť, či nárok žalobcu na oslobodenie od súdnych   poplatkov   trvá   a či   má   stále   nárok   na   ustanovenie   právneho   zástupcu.   Keďže všeobecné   súdy   v tomto   smere   nič   neurobili,   sťažovateľ   bol   povinný   právne   služby poskytovať a riadiť sa pokynmi žalobcu v zmysle § 5 ods. 1 a 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene a   doplnení   zákona č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „zákon   o advokácii“). Odôvodnenie uznesenia okresného súdu je povrchné a nedôsledné. Keďže sťažovateľ už pri prvom úkone špecifikoval uplatnený nárok žalobcu, už po tomto úkone mohol súd zvážiť ďalšie pokračovanie sporu.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie   s tým,   aby   mu   bola priznaná   vyčíslená   suma   odmeny.   Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   15   Co   80/2010 z 15. apríla 2010 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené na základe dôvodov zhodných s argumentáciou okresného súdu.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 9   C 23/2008 a krajským   súdom   pod   sp.   zn.   15 Co   80/2010 s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu z 15. apríla 2010 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 1509/10 z 11. januára 2011, resp. z pripojeného vyjadrenia predsedu senátu krajského súdu z 10. januára 2011 vyplýva, že krajský súd so sťažnosťou nesúhlasí. Podľa názoru krajského súdu žalobca bez náležitého preukázania   svojho   nároku,   len   na   základe   svojho   subjektívneho   uváženia,   žiadal   od žalovaného zaplatiť jednu miliardu slovenských korún, pričom na svojom názore zotrval aj potom, ako bol sťažovateľom poučený. Podľa ustanovenia § 18 ods. 1 zákona o advokácii advokát je povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť   sa   jeho   pokynmi.   Ak   sú   pokyny   klienta   v   rozpore   so   všeobecne   záväznými právnymi   predpismi,   nie   je   nimi   viazaný.   O   tom   klienta   vhodným   spôsobom   poučí. To znamená,   že   na   jednej   strane   advokát   sa   musí   riadiť   pokynmi   klienta,   avšak   túto povinnosť nemá, ak sú pokyny v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako to bolo v danom prípade, keďže bolo zrejmé, že žalovaný subjekt nemohol byť pasívne legitimovaný.   Na   druhej   strane   však   treba   rešpektovať   skutočnosť,   že   sťažovateľ   bol ustanovený   podľa   §   30   vtedy   platného   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví   sudca   alebo   poverený   zamestnanec   súdu   na   jeho   žiadosť   zástupcu   z   radov advokátov, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. Všeobecný súd takto aj postupoval a správne   ustanovil   žalobcovi   právneho   zástupcu-advokáta,   keďže   spĺňal   zákonom požadované predpoklady   a podanie   žalobcu   trpelo   vadami.   Žalobca   bol   potom   v   spore neúspešný, pričom nebol zaviazaný na náhradu trov konania žalovanému ako úspešnému účastníkovi. Podľa § 140 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vznikla povinnosť štátu zaplatiť sťažovateľovi ako ustanovenému zástupcovi odmenu a hotové výdavky. Žalobca aj napriek   poučeniu   sťažovateľa   určil   sumu   na   vymáhanie   vo   výške   jednej   miliardy slovenských korún, avšak išlo len o subjektívne určenú sumu bez toho, aby oprávnenosť tohto nároku bola aspoň v minimálnej miere doložená, odôvodnená a preukázaná. Z ničoho nebolo možné zistiť, ako k danej sume žalobca dospel. Ak by všeobecný súd dal za pravdu tvrdeniam   sťažovateľa, znamenalo by to,   že pokiaľ by akýkoľvek účastník   žaloval bez náležitého podloženia svojho nároku a uvedomenia si jeho reálnosti,   napr. jeden   bilión slovenských korún, potom by vždy musel štát vyplácať odmenu advokátovi z tejto nereálnej sumy.   Takýto   výklad   by   bol   v   rozpore   so   „zdravým   rozumom“.   Keďže   výška uplatňovaného   nároku   nebola   žiadnym   spôsobom   doložená,   odôvodnená   a   tvrdená a vychádzala zo subjektívnych predstáv žalobcu, krajský súd nepovažoval takúto hodnotu sporu za relevantnú na výpočet odmeny sťažovateľa, pretože vzhľadom na nedostatočnú, resp. žiadnu argumentáciu týkajúcu sa výšky uplatneného nároku nebolo možné vychádzať z hodnoty sporu   určenej žalobcom. Preto sa aplikovalo ustanovenie § 11 ods.   1 tarify. Krajský súd v závere upozornil na to, že v čase rozhodovania všeobecných súdov nebola úplne zjednotená rozhodovacia   prax   vo   vzťahu k   novelizácii ustanovenia § 149 ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku, na základe ktorého s účinnosťou od 1. januára 2010, ak bol účastníkovi   súdom   ustanovený   zástupca,   alebo   ak   ide   o   zastupovanie   na   základe rozhodnutia Centra právnej pomoci, pri náhrade trov konania sa postupuje podľa osobitného predpisu, teda podľa § 15 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. Z tohto ustanovenia vyplýva, že o odmene ustanoveného advokáta nerozhoduje všeobecný súd, ale Centrum právnej pomoci, pričom odmena sťažovateľa by bola iba 200 €. Ani z tohto dôvodu neboli označené práva sťažovateľa porušené, lebo mu nebola priznaná odmena v menšom rozsahu, ako mu patrila.

Z osobného podania sťažovateľa z 28. januára 2011 doručeného ústavnému súdu 1. februára 2011 (ktoré nepodpísal právny zástupca sťažovateľa JUDr. L. D., ale sťažovateľ osobne)   vyplýva,   že   sťažovateľ   so   závermi   krajského   súdu   nesúhlasí.   Podľa   názoru krajského súdu sa sťažovateľ nemal riadiť pokynmi žalobcu, pretože tieto boli v rozpore so všeobecne záväznými predpismi, podľa ktorých žalovaný subjekt nemohol byť pasívne legitimovaný.   S   týmto   názorom   krajského   súdu   rozhodne   nesúhlasí,   pretože   ak   bol sťažovateľ žalobcovi ustanovený za jeho právneho zástupcu, tak bolo jeho úlohou upraviť žalobcove   podania,   ktorými   sa   domáhal   náhrady   škody   od   M.   vo   V.   Sťažovateľ   si nevymyslel to, že žalobca uplatňoval náhradu škody od M. vo V., ale v podstate opravil označenie vykonané žalobcom, keďže ním označený žalovaný nemal právnu subjektivitu. Právnu subjektivitu má totiž M. V. Výšku náhrady škody si výlučne uplatňoval z hľadiska špecifikácie   škody   samotný   žalobca,   pričom   ho   sťažovateľ   viackrát   písomne   poučil o všetkých okolnostiach týkajúcich sa prípadu. Napriek tomu aj po viacnásobnom poučení žalobca trval na požiadavke náhrady škody vo výške jednej miliardy slovenských korún, pričom   táto   škoda   bola   aj   špecifikovaná.   To znamená,   že   sťažovateľ   ako   advokát rešpektoval a bol povinný rešpektovať výšku náhrady škody označenú žalobcom a nemal na to   modifikačné   právo.   Ak   by   sa   neriadil   pokynom   žalobcu   ako   klienta,   riskoval   by disciplinárne konanie. Nemal ani zákonný dôvod odmietnuť poskytovanie právnych služieb žalobcovi, a pokiaľ všeobecné súdy boli toho názoru, že žaloba je v rozpore so všeobecne záväznými predpismi, tak mohli tieto skutočnosti uviesť do rozhodnutia, čo sa však nestalo. Rovnako žalobcovi bolo možné odňať oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, resp. sťažovateľ mohol byť zbavený povinnosti zastupovať žalobcu, pretože z obsahu doplnenej žaloby   vyplynuli   všetky   rozhodujúce   okolnosti   a   skutočnosti.   Krajský   súd   neuviedol konkrétne, v čom mal byť postup sťažovateľa v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pretože to konštatoval iba vo všeobecnosti a takéto všeobecné konštatovanie nemôže mať váhu právneho argumentu. Podľa § 25 zákona o advokácii ak osobitný zákon neustanovuje   inak,   odmenu   advokátovi   ustanovenému   alebo   určenému   z   úradnej   moci uhradí štát, ktorý podľa názoru sťažovateľa nie je oprávnený modifikovať tarifnú odmenu a argumentovať tým, že žalobcov návrh nebol opodstatnený vzhľadom na nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného a neprimeranosť uplatnených nárokov žalobcu. Aj podľa § 5 ods. 2 tarify advokát postupuje s rovnakou svedomitosťou a starostlivosťou vo veciach, v ktorých bol ustanovený súdom ako vo veciach iných klientov. Pokiaľ krajský súd naznačuje, že správne   malo   o   uplatnenom   nároku   sťažovateľa   rozhodovať   Centrum   právnej   pomoci v zmysle novelizovaného znenia príslušného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, treba   uviesť,   že   tento   výklad   je   retroaktívny.   Sťažovateľ   si   svoje   nároky   uplatnil   na okresnom súde ešte v roku 2009, avšak okresný súd o nich nerozhodol ani po 8 mesiacoch. Pokiaľ všeobecné súdy rozhodli o uplatnenom nároku sťažovateľa až po účinnosti novely, nič to nemení na skutočnosti, že mali rozhodovať podľa právnej normy účinnej v čase, keď bol sťažovateľ ustanovený za právneho zástupcu žalobcu.

II.

Z rukou písaného podania žalobcu doručeného Okresnému súdu Veľký Krtíš 5. júna 2007   vedeného   pod   sp.   zn.   1   C   143/07   označeného   ako „Trestno   obchodná   žaloba   - obnovená“ vyplýva, že ako odporcu označil „Štátny orgán Slovenskej republiky, a to: O. so sídlom V., nástupnický úrad M. V.“. Podľa odôvodnenia podania súdne spory zo strany žalobcu sú väčšinou ukončené proti jeho vôli. Dňom podania žaloby obnovuje všetky staré spory,   pričom   poukazuje   na   ich   pôvodné   spisové   čísla.   Žiada   preklasifikovať   aj   tento obchodný   spor   na   trestnoprávny   obchodný   spor.   Ide   o   úmyselné   poškodenie   veľkého rozsahu. Keďže Ľ. Š. nebol dozorom, nemohlo prebehnúť kolaudačné konanie. Škoda do 31. decembra 2006 je vyčíslená na 86 309 937 Sk.

Z uznesenia Okresného súdu Veľký Krtíš č. k 1 C 143/2007-68 z 11. decembra 2007 vyplýva, že v právnej veci žalobcu proti žalovanému „Štátny orgán Slovenskej republiky-O. so sídlom V., nástupnícky úrad M. V.“, bol sťažovateľ ako advokát ustanovený za právneho zástupcu   žalobcu.   Konanie   o podaní   žalobcu   z 5.   júna   2007   označenom   ako   trestno-obchodná   žaloba   bolo   pôvodne   uznesením   z 12.   júla   2007   odmietnuté   pre nezrozumiteľnosť. V zmysle záverov uznesenia krajského súdu č. k. 13 Co 142/2007-40 z 25. septembra 2007 bolo potrebné preskúmať možnosť ustanovenia právneho zástupcu z radov   advokátov   pre   žalobcu.   Žalobca   bol   uznesením   č.   k.   1   C   143/2007-64 z 19. novembra   2007   oslobodený   od   súdnych   poplatkov   v celom   rozsahu.   Ustanovenie zástupcu z radov advokátov bolo potrebné pre ochranu jeho záujmov, keďže z jeho podania, ktoré   by   mohlo   byť   návrhom   na   začatie   konania,   vyplýva   zrejmá   skutková   zložitosť vypracovania žaloby.

Z   úradného   záznamu   z   2.   januára   2008   spísaného   sťažovateľom   a   podpísaného žalobcom vyplýva, že po poučení zo strany sťažovateľa žalobca požaduje, aby ako žalované bolo v súdnom konaní označené M. V., pretože O. V. bol zrušený a mestský stavebný úrad nemá právnu subjektivitu. Žalobca žiada, aby sťažovateľ v tomto smere opravil žalobu s tým, že v konečnom dôsledku požaduje zaviazať žalovaného na zaplatenie jednej miliardy slovenských korún s prísl. Dôvodom nároku je skutočnosť, že žalobca v roku 1996 odkúpil pozemky s rozostavanými stavbami, ktoré neskoršie pre nesprávny stavebný postup bol nútený zbúrať, a potom ešte raz postaviť na vlastné náklady. Žalovaný zodpovedá za škodu a ušlý zisk ako právny nástupca o. ú., pretože došlo k vedomému podvodu v súvislosti s kolaudačným rozhodnutím.

Z   podania   žalobcu   z   2.   januára   2008   doručeného   Okresnému   súdu   Veľký   Krtíš 8. januára   2008   koncipovaného   a   podpísaného   sťažovateľom   vyplýva,   že   sťažovateľ predvolal žalobcu do svojej advokátskej kancelárie, kde bol 2. januára 2008 spísaný úradný záznam, v zmysle ktorého sťažovateľ na základe výlučnej žiadosti žalobcu spresnil a upravil podanie žalobcu. Z upraveného znenia žaloby vyplýva, že za žalovaného je označené M. V., pričom žalobca sa domáha zaplatenia jednej miliardy slovenských korún náhrady škody a ušlého zisku s úrokom z omeškania. Dôvodom žalobných nárokov je skutočnosť, že žalobca odkúpil v roku 1996 od spoločnosti R., s. r. o., pozemky s rozostavanými stavbami, pričom pre nesprávny stavebný postup bol neskoršie nútený stavby zbúrať a ešte raz postaviť na vlastné náklady. Tým sa zadĺžil a je bez finančných prostriedkov. Žalovaný zodpovedá za škodu a ušlý zisk vo výške jednej miliardy slovenských korún z dôvodu, že bývalý O. V., ktorého je žalovaný právnym nástupcom, vykonal vedomý podvod na žalobcovi v súvislosti s kolaudačným rozhodnutím predmetných stavieb, o ktoré žalobca neskoršie prišiel.

Z   úradného   záznamu   z   8.   januára   2008   spísaného   sťažovateľom   a   podpísaného žalobcom vyplýva, že žalobca bol vlastníkom 10 domov v hodnote najmenej 5 miliónov Sk, a preto utrpel škodu 50 miliónov Sk. Ďalej požaduje ušlý zisk za obdobie od roku 1997 do roku   2007   po   40   miliónov   Sk   ročne,   teda   celkom   400   miliónov   Sk.   Napokon   žiada 550 miliónov Sk za poškodenie obchodného mena. Vyhlasuje tiež, že výslovne trvá na žalobe proti žalovanému o zaplatenie jednej miliardy Sk s úrokmi a sťažovateľa žiada, aby žalobu v tomto zmysle doplnil.

Z doplňujúceho podania zo 14. januára 2008 doručeného Okresnému súdu Veľký Krtíš   15.   januára   2008   koncipovaného   a   podpísaného   v   mene   žalobcu   sťažovateľom vyplýva, že požadovaný nárok pozostáva jednak z hodnoty 10 domov v sume 50 miliónov Sk,   ďalej   z   ušlého   zisku   za   10   rokov   ročne   po   40   miliónov   Sk   za   každý   dom,   spolu 400 miliónov Sk. Za poškodenie dobrého mena požaduje 550 miliónov Sk.

Z úradného záznamu zo 4. februára 2008 spísaného sťažovateľom a podpísaného žalobcom inter alia vyplýva, že žalobca trvá na náhrade škody vo výške jednej miliardy Sk proti žalovanému.

Z   úradného   záznamu   z   20.   marca   2008   spísaného   sťažovateľom   a   podpísaného žalobcom vyplýva bližšia špecifikácia uplatnených nárokov.

Z   vyjadrenia   z   25.   marca   2008   doručeného   okresnému   súdu   26.   marca   2008 koncipovaného a podpísaného v mene žalobcu sťažovateľom vyplýva, že na výzvu súdu sťažovateľ 20. marca 2008 spísal so žalobcom úradný záznam, ktorý v prílohe pripája. Žalobca tým ďalej spresnil, resp. špecifikoval uplatnené nároky.

Z úradného   záznamu   z 24.   septembra   2008   spísaného   sťažovateľom   vyplýva,   že uvedeného dňa sa do advokátskej kancelárie dostavila manželka žalobcu a uviedla, že toho istého dňa prišli pre žalobcu policajti a na základe údajného rozhodnutia Okresného súdu Veľký Krtíš ho odviezli do P. v K.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 12 Co 127/09-253 z 18. júna 2009 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 23/2008-229 z 27. februára 2009. Podľa názoru   krajského   súdu   žalobca   sa   domáhal   náhrady   škody   z   dôvodu,   že   v   súvislosti s kolaudačným   konaním   a   rozhodnutím   nebol   dodržaný   zákonom   ustanovený   postup. To znamená, že náhrada škody bola uplatnená v súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánu   verejnej   správy.   Podľa   §   9   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti štátu“) zodpovedá štát, zastúpený ústredným orgánom, nie teda žalovaný. Preto žalovaný nebol vo veci pasívne legitimovaný.

Z rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 6 Ps 7/2008-117 z 21. septembra 2009, ktorý sa stal právoplatným 7. októbra 2009, vyplýva, že žalobca bol pozbavený spôsobilosti na   právne   úkony,   pričom   sa   upustilo   od   toho,   aby   mu   bol   rozsudok   doručený. Za opatrovníčku mu bola ustanovená manželka.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 9 C 23/2008-306 z 3. marca 2010 vyplýva, že ním bola sťažovateľovi ako advokátovi priznaná odmena vo výške 480,38 € z rozpočtových prostriedkov okresného súdu. Sťažovateľ požadoval odmenu v celkovej výške 477 184,64 €, a to   za   prevzatie   a prípravu   zastúpenia   28.   decembra   2007,   vypracovanie   písomného podania z 2. januára 2008, vypracovanie podania vo veci samej 12. mája 2008, účasť na meritórnych pojednávaniach 18. júna 2008 a 27. februára 2009, ako aj za vypracovanie odvolania   proti   rozsudku   okresného   súdu.   Preskúmaním   uplatnených   trov   okresný   súd dospel   k záveru,   že   sťažovateľ   pri   ich   vyčíslení   nepostupoval   správne,   keď   si   tarifnú odmenu   účtoval   z tarifnej   hodnoty   33   193   918,87   €   (1   miliarda   Sk).   Podľa   názoru okresného súdu mala sa v tejto veci účtovať tarifná odmena v zmysle § 11 ods. 1 tarify, pretože   skutočný   základ   tarifnej   odmeny   by   bolo   možné   zistiť   len   s nepomernými ťažkosťami. Žalobca síce výšku nároku vyčíslil, avšak nebolo jasné, z čoho pri určení výšky škody vychádzal, a výška škody nebola ani ničím osvedčená. Tomu nasvedčuje aj prednes na pojednávaní 18. júna 2008, kde sťažovateľ ako právny zástupca uviedol: „Na základe výzvy zo strany súdu som predvolal pána J. do advokátskej kancelárie, kde bol spísaný úradný záznam a kde tento špecifikoval, z čoho pozostáva žalovaná suma. Na základe týchto skutočností na výslovné prianie pána J. som opravil predmetnú žalobu takým spôsobom, ako si to pán J. prial a uplatnil som od M. V. žalobu o náhradu škody vo výške 1 miliarda Sk aj s úrokom z omeškania, ako aj trovy konania.“ Sťažovateľ mal zvážiť všetky okolnosti a na uvedené skutočnosti prihliadnuť aj pri vyčíslení svojej odmeny. Okresný súd priznal sťažovateľovi odmenu za všetky ním uplatnené úkony právnej služby, pričom za prevzatie a prípravu zastúpenia priznal 45,51 €, za písomné podania z 2. januára a 12. mája 2008, ako aj za účasť na pojednávaní 18. júna 2008 trikrát po 48,63 € a za účasť na pojednávaní

27. februára 2009, ako aj za vypracovanie odvolania 30. marca 2009 dvakrát po 53,49 €. Okrem toho priznal aj režijné paušály, cestovné náhrady za účasť na pojednávaniach pri použití osobného motorového vozidla, ako aj náhradu za stratu času. Priznanú sumu zvýšil (a to iba z tarifnej odmeny) o daň z pridanej hodnoty.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 15 Co 80/2010-348 z 15. apríla 2010 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 9 C 23/2008-306 z 3. marca 2010. Podľa názoru krajského súdu advokát musí pri výkone svojej funkcie rešpektovať určité princípy.

Je na ňom, aby pri práci v prospech klienta konal triezvo, vecne a vždy starostlivo zisťoval, ktoré záujmy klienta sú oprávnené, a postupoval tak, aby zjavne neoprávneným záujmom neposkytoval svojím postupom podporu, resp. klienta, ktorý je niekedy neznalý a dezorientovaný,   neuvádzal   do   omylu   o jeho   právach   a povinnostiach.   V osobitnom „charaktere“ výkonu advokáta v prípade, keď je účastníkom konania ustanovený súdom, uvedené   platí   rovnako.   Nemožno   opomenúť,   že   advokátovi   z jeho   postavenia   vyplýva aj povinnosť,   aby   bol   rýchlo,   účinne   a hospodárne   zjednaný   priechod   právu a spravodlivosti.   Konštatovanie   okresného   súdu,   že   vo   veci   mal   sťažovateľ   zvážiť   isté špecifické   okolnosti   a na   tieto   prihliadať   pri   vyčíslení   svojej   odmeny,   možno   mať   za objektívny, a nie za úzko subjektívny náhľad vec prejednávajúcej sudkyne, ako to pociťuje sťažovateľ. Možno dodať, že žalobca bol v konaní neúspešný, pričom jeho žaloba bola zamietnutá na tom základe, že žalované mesto nie je pasívne legitimované, keďže pasívne legitimovaná by bola Slovenská republika. Žalobca si uplatňoval náhradu škody v dôsledku nesprávneho   úradného   postupu   a nezákonného   rozhodnutia   právneho   predchodcu žalovaného mesta. V takomto prípade však povinným subjektom zodpovednostného vzťahu je   štát.   Obsahovou   stránkou   uplatneného   nároku   (odškodnením   za   porušenie   zákona v súvislosti   s vydaním   kolaudačného   rozhodnutia)   sa   súd   v podstate   ani   nezaoberal.   Za takejto situácie možno súhlasiť s tým, že „výška škody nebola ničím osvedčená“, a tiež s tým,   že „skutočný   základ   tarifnej   odmeny   by   bolo   možné   zistiť   len   s nepormernými ťažkosťami“. Za existujúceho stavu by priznanie tarifnej odmeny spôsobom požadovaným sťažovateľom   bolo   nekvalifikované.   Sťažovateľ   na   obranu   správnosti   spôsobu   jeho vyúčtovania odmeny poukazoval na dikciu ustanovenia § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v tom zmysle, že ak súd ustanovil žalobcovi advokáta, svedčí to o tom, že aj podľa neho „v tomto prípade zo strany pána J. nejde o bezúspešné uplatňovanie práva“. V tomto smere krajský súd odkazuje na obsah odôvodnenia skoršieho rozhodnutia krajského súdu č. k. 12 Co 127/09-253 z 18. júna 2009 vydaného v danej veci, v ktorom sa podrobne uvádzajú okolnosti odôvodňujúce potrebu ustanoviť žalobcovi advokáta v konaní. Krajský súd vtedy uviedol,   že „Z   obsahu spisu   spoľahlivo   nevyplýva,   či   žalobca mieni   uplatniť   nárok na náhradu škody, alebo žalobu o určenie vlastníctva k stavbe, či žalobu proti rozhodnutiu o kolaudácii stavby, ale zároveň z obsahu vyplýva i to, že nemá peniaze na právnu službu a nevie správne napísať žaloby“. Tieto okolnosti viedli krajský súd k rozhodnutiu podľa § 30   Občianskeho   súdneho   poriadku   a v kontexte   všetkých   zistených   skutočností   aj k ustanoveniu právneho zástupcu z radov advokátov. K tomu treba uviesť, že ustanovenie § 138   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   kladie   dôraz   na   to,   že   nejde   o   „zrejme“ bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo… prejednaná… súdom…, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 140 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak bol účastníkovi ustanovený za zástupcu advokát, platí jeho hotové výdavky a odmenu za zastupovanie štát; ak je to dôvodné, poskytne súd advokátovi na jeho žiadosť primeraný preddavok.

Podľa § 18 ods. 1 zákona o advokácii advokát je povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ak sú pokyny klienta v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nie je nimi viazaný. O tom klienta vhodným spôsobom poučí.

Podľa § 9 ods. 1 tarify základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci, alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Podľa § 10 ods. 1 tarify ak nie je ustanovené inak, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty je…

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) tarify základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Podľa názoru sťažovateľa v danom prípade vzhľadom na ustanovenie § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 tarify mala mu byť odmena priznaná zo sumy, ktorú si žalobca v súdnom konaní   uplatňoval.   Na   postup   podľa   §   11   ods.   1   písm.   a)   tarify   nebol   dôvod,   pretože v zastupovanej veci hodnotu práva bolo možné vyjadriť v peniazoch.

Krajský   súd   je   toho   názoru,   že   pri   ustálení   odmeny   sťažovateľa   sa   správne postupovalo podľa § 11 ods. 1 písm. a) tarify, pretože sťažovateľ v rozpore so zákonom rešpektoval pokyny žalobcu pokiaľ ide o pasívne legitimovaný subjekt, ako aj ustálenie výšky nároku na náhradu škody.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu   ochranu,   neutrpel   materiálnu   ujmu v   dôsledku   inštitútu   platenia   trov   konania   za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08, II. ÚS 82/09).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z toho vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 147/08).

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým konštatovať, že z rukou písaného podania žalobcu doručeného Okresnému súdu Veľký Krtíš 5. júna 2007, ktorým sa začalo konanie, nie je možné zistiť, o čo presne žalobcovi išlo, ale ani to, proti komu jeho žaloba smerovala. Preto postup Okresného súdu Veľký Krtíš, ktorý uznesením č. k. 1 C 143/2007-68 z 11. decembra 2007 ustanovil sťažovateľa za právneho zástupcu žalobcu, bol v danom okamihu správny a súladný so zákonom. Žalobca spĺňal podmienky na oslobodenie od súdneho poplatku, a to tak vzhľadom na jeho osobné a majetkové pomery, ako aj preto, že v tom čase nebolo možné konštatovať, že by išlo o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie práva.

Ďalej je podstatné, ako vyhodnotil sťažovateľ šance žalobcu v súdnom konaní potom, ako sa so žalobcom osobne porozprával a zistil, čoho sa vlastne chce žalobca domáhať. V tejto   súvislosti   z   úradného   záznamu   z   2.   januára   2008   spísaného   sťažovateľom a podpísaného žalobcom možno zistiť, že žalobca si chcel uplatniť nárok na náhradu škody (vrátane ušlého zisku) za nesprávny úradný postup okresného úradu životného prostredia, a to   vo   výške   jednej   miliardy   slovenských   korún.   Z   úradného   záznamu   vyplýva,   že sťažovateľ usmernil žalobcu iba v tom, že vzhľadom na zrušenie okresného úradu životného prostredia a na to, že mestský stavebný úrad nemá právnu subjektivitu, žalovaným by malo byť Ml V.

Možno urobiť predbežný záver, že sťažovateľ pri rokovaní so žalobcom 2. januára 2008 a pri následnom spísaní podania z toho istého dňa hrubo pochybil. Ako kvalifikovaný právny zástupca mal totiž vedieť a žalobcu poučiť, že vzhľadom na ustanovenie § 9 zákona o zodpovednosti štátu je vecne pasívne legitimovaný štát, zastúpený ústredným orgánom. Zároveň mal žalobcu poučiť aj o tom, že pokiaľ bude trvať na tom, aby bolo ako žalované označené M. V., musí dôjsť k zamietnutiu žaloby pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie takto označeného subjektu. Pre prípad, že by žalobca napriek poučeniu trval na svojom pokyne, mal sťažovateľ vykonanie pokynu odmietnuť. Uvedená povinnosť sťažovateľa voči žalobcovi ako klientovi jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 18 ods. 1 zákona o advokácii. Preto   následný   postup   sťažovateľa,   ktorý   zákonu   nezodpovedajúci   pokyn   žalobcu rešpektoval aj v ďalšom priebehu konania, môže byť a aj musí byť hodnotený pri úvahách o tom,   za   ktoré   úkony   právnych   služieb   možno   sťažovateľovi   priznať   odmenu.   Ide o posudzovanie poskytnutých právnych služieb z kvalitatívneho hľadiska.

Hrubo pochybil aj Okresný súd Veľký Krtíš, resp. následne okresný súd, pretože z podania žalobcu z 2. januára 2008, ale aj z ďalších doplňujúcich podaní zo 14. januára 2008 a z 25. marca 2008 mohol bezpečne zistiť, že žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   orgánu   verejnej   správy   voči   vecne pasívne nelegitimovanému subjektu. Od upresnenia uplatneného nároku bolo jasné, že zo strany žalobcu ide   o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva. To zároveň znamenalo, že žalobca už nespĺňal podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov. Uvedená skutočnosť mala   všeobecné   súdy   viesť   k   úvahe   o   prípadnom   zrušení   ustanovenia   sťažovateľa   za právneho zástupcu žalobcu, čo sa však nestalo.

Už naznačenú situáciu nevyriešili všeobecné súdy v súlade so zákonom. Je celkom neakceptovateľný ich právny záver, podľa ktorého sa mala základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby ustáliť podľa § 11 ods. 1 písm. a) tarify. Vôbec totiž nešlo o prípad, keď hodnotu práva nie je možné vyjadriť v peniazoch alebo keď ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Hodnota uplatňovaného práva bola v priebehu konania jasne a presne ustálená, a preto bol na mieste postup podľa § 10 ods. 1 tarify, ako sa toho správne domáha sťažovateľ.

Podľa názoru ústavného súdu pri rozhodovaní všeobecného súdu o priznaní odmeny a   hotových   výdavkov   za   zastupovanie   advokátovi   ustanovenému   účastníkovi   konania súdom   (§   140   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku)   je   všeobecný   súd   oprávnený a povinný prihliadnuť inter alia aj na kvalitu advokátom poskytnutých právnych služieb. V prípade   zistenia,   že   poskytnuté   služby   neboli   dostatočne   kvalitné,   možno   odmenu advokáta zodpovedajúcim spôsobom skrátiť. Pritom sa musí prihliadnuť na všetky rozhodné skutočnosti.

Uvedené znamená, že krajský súd mal posúdiť, aká odmena, prípadne odmena za ktoré   úkony   právnych   služieb   sťažovateľovi   prináleží   s   prihliadnutím   tak   na   jeho pochybenie, ako aj na pochybenie Okresného súdu Veľký Krtíš, resp. okresného súdu.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že všeobecné súdy postupovali v rozpore s uvedenými zásadami, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). Zároveň to znamená, že nie je potrebné sa už meritórne zaoberať namietaným porušením základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ani námietkou krajského súdu, podľa ktorej o trovách sťažovateľa nemali rozhodovať všeobecné súdy, ale Centrum právnej pomoci, pričom sťažovateľovi mala správne patriť odmena iba vo výške 200 €. Takúto námietku   totiž   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   nikto   neuplatnil.   Je   však   zrejmé,   že v ďalšom konaní bude potrebné starostlivo posúdiť, či právny názor vyjadrený krajským súdom v konaní pred ústavným súdom v súvislosti s ustálením výšky odmeny neznamená vo   svojich   dôsledkoch   aplikáciu   pravej   retroaktivity,   keďže   pri   určení   odmeny   by   sa vychádzalo z právneho predpisu, ktorý v čase vykonania úkonov právnych služieb ešte neexistoval.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 15 Co 80/2010-348 z 15. apríla 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou krajského súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

Ústavný súd sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v konaní pred ústavným súdom nepriznal, pretože sťažovateľ si tento nárok neuplatnil.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011