SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 518/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenýchadvokátom JUDr. Imrichom Hrubým, Farská 32, Michalovce, ktorou namietajú porušeniesvojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl.1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciachv konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 53/2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola24. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľka 1“), a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľka 2“, spolu len „sťažovateľky“), zastúpených advokátom JUDr. ImrichomHrubým, Farská 32, Michalovce, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľačl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)v spojení s čl. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súduv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 53/2014 (ďalejaj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľky sú trestne stíhané pre zločinvydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a), b) a c) Trestného zákona s poukazom na § 138písm. j), § 139 ods. 1 písm. a) a § 140 písm. c) Trestného zákona formou spolupáchateľstva.
Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Michalovce (ďalej len„okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 31/2014 z 21. júla 2014 boli sťažovateľky vzaté do väzby;sťažovateľka 1 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadkua sťažovateľka 2 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
Sťažovateľky podali 8. septembra 2014 Okresnej prokuratúre Michalovce (ďalej len„okresná prokuratúra“) žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, pričom v nej okrem inéhopoukázali na skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní nekonajú v ich trestnej veciprednostne a urýchlene, keďže počas dvoch mesiacov od ich vzatia do väzby nevykonaližiadny úkon. Okresný súd o žiadostiach sťažovateliek rozhodol uznesenímsp. zn. 0 Tp 31/2014 z 2. októbra 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súduz 2. októbra 2014“) tak, že ich podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku prepustil z väzbyna slobodu.
V označenom uznesení okresného súdu z 2. októbra 2014 sa okrem iného uvádza:„Sudca pre prípravné konanie po vykonanom dokazovaní na verejnom zasadnutí dospel k záveru, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu a obvinené sú dôvodne podozrivé zo spáchania vyššie uvedenej trestnej činnosti a to na základe...
Sudca pre prípravné konanie taktiež dospel k záveru, že u obvinených a ⬛⬛⬛⬛ naďalej existuje dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por., pretože na základe svedeckých výpovedí ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, je preukázané, že obidve obvinené, či už formou trestnej činnosti (trestný čin vydierania pre ktorý im bolo vznesené obvinenia), ale aj ďalším prehováraním sa snažili pôsobiť, resp. pôsobili na svedkov...
Sudca pre prípravné konanie taktiež dospel k záveru, že u obvinenej ⬛⬛⬛⬛ existuje dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., pretože napriek tomu, že jej bolo vznesené obvinenie uznesením OR PZ Michalovce sp. zn. ORP-498/1-VYS-MI-2014 z 8. 7. 2014 pre prečin porušovania domovej slobody formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 194 ods. 1, 2 písm. c/ Tr. zák. a iné pre skutok zo dňa 2. 7. 2014, ktorým malo dôjsť okrem iného aj k zabitiu poškodeného ⬛⬛⬛⬛, v nadväznosti na tento skutok je dôvodne podozrivá zo spáchania ďalšieho trestného činu a to zločinu vydierania formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 189 ods.1, 2 písm. a, b, c/ Tr. zák., keď po spáchaní prvého skutku mala ovplyvňovať svedkov tohto skutku a vydierať ich tým, že ak nezmenia svoje výpovede, tak dostanú bitku, na základe čoho je zrejmé, že obvinená pokračovala v páchaní trestnej činnosti a je dôvodná obava, že po prepustení na slobodu by naďalej páchala trestnú činnosť. Sudca pre prípravné konanie sa v rámci vykonaného dokazovania na verejnom zasadnutí popri skúmaní dôvodov väzby na základe skutočností, uvádzaných obhajcom, ale aj z úradnej povinnosti zaoberal aj tým, či v uvedenom prípade je väzobná vec riešená prednostne a urýchlene bez akýchkoľvek zbytočných prieťahov v konaní a v tejto súvislosti poukazuje na nasledujúce dôležité ustanovenia Trestného poriadku, Ústavy SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Listiny základných práv a slobôd.... Z vykonaného dokazovania na verejnom zasadnutí vyplýva, že obidve obvinené boli zadržané dňa 19. 7. 2014 o 9,00 hod. a následne na základe návrhu Okresnej prokuratúry Michalovce boli uznesením Okresného súdu Michalovce sp. zn. 0 Tp/31/2014 z 21. 7. 2014 vzaté do väzby, avšak počas ďalších dvoch mesiacov a jedného týždňa nebol v tejto väzobnej veci vykonaný žiadny úkon. Až po podaní žiadosti obvinených o prepustenie z väzby dňa 8. 9. 2014 boli v dňoch 25. 9. až 30. 9. 2014 vykonané ďalšie úkony, z čoho vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní v uvedenej veci nekonali spolu 65 dní a to aj napriek tomu, že sa jedná o väzobnú vec....
Z vykonaného dokazovania na verejnom zasadnutí vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní po rozhodnutí prvostupňového súdu o vzatí obvinených do väzby nepostupovali v súlade s týmito ustanoveniami, keď počas dvoch mesiacov po vzatí obvinených do väzby nevykonali žiadny úkon, čím nepostupovali v predmetnej väzobnej trestnej veci prednostne a urýchlene, a preto sudca pre prípravné konanie prvostupňového súdu napriek tomu, že dôvody väzby u oboch obvinených trvajú, prepustil obidve obvinené z väzby na slobodu, pretože v prípade ich ďalšieho zotrvania vo väzbe by došlo k porušeniu článku 5 ods. 3, článku 6 ods. 1 Dohovoru, článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Ak by orgány činné v trestnom konaní boli vykonali úkony, ktoré boli vykonané v čase od 25. 9. 2014 do 30. 9. 2014 (až po žiadosti obvinených o prepustenie z väzby) v priebehu jedného alebo dvoch týždňov po vzatí obvinených do väzby, prípravné konanie v tejto veci mohlo byť už oveľa skôr skončené.“
Uznesenie okresného súdu z 2. októbra 2014 napadol sťažnosťou okresný prokurátor,pričom poukázal na to, že namietaná nečinnosť vyšetrovateľa mohla trvať maximálne 31 dní,keďže 26. augusta 2014 upovedomil osoby o úkonoch plánovaných na 9. september 2014(výsluch obvineného ⬛⬛⬛⬛ a svedkyne ⬛⬛⬛⬛ ), 4. septembra 2014boli do konania pribratí znalci z odvetvia psychiatrie, 19. septembra 2014 bola formoudožiadania vypočutá splnomocnená zástupkyňa zdravotnej poisťovne Dôvera, a. s.,a 9. septembra 2014 bolo sťažovateľke 1 vznesené obvinenie za prečin ublíženia na zdravípodľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a)a ods. 2 písm. b) Trestného zákona.
Okresný prokurátor v sťažnosti ďalej poukázal na oznámenie obhajcu jednéhozo spoluobvinených ⬛⬛⬛⬛, že v dobe od 23. júla 2014 do 13. augusta 2014je na kúpeľnej liečbe, a preto žiada, aby výsluchy v tejto veci boli plánovanéaž po 13. auguste 2014, ako aj na fakt, že vyšetrovateľ čerpal dovolenku od 9. augusta 2014do 25. augusta 2014.
Krajský súd na základe sťažnosti okresného prokurátora uznesenímsp. zn. 6 Tpo 53/2014 z 22. októbra 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súduz 22. októbra 2014“) zrušil uznesenie okresného súdu a sťažovateľky ponechal vo väzbez dôvodov uvedených v uznesení okresného súdu z 21. júla 2014.
V uznesení krajského súdu z 22. októbra 2014 sa okrem iného uvádza:
„... Krajský súd sa s uvedenými závermi a s rozhodnutím okresného súdu nestotožnil. Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že dôkazy významné pre rozhodnutie o väzbe obvinených ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ sa v porovnaní so stavom, kedy boli obvinené vzaté do väzby nezmenili v prospech obvinených...
V citovaných ustanoveniach je obsiahnuté aj právo obvineného, aby súd neodkladne a urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie z väzby, ak je táto nezákonná.
S prihliadnutím na judikatúru ESĽP k čl. 5 ods. 4 Dohovoru je potrebné uviesť, že aj keď jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti sa posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám.
Požiadavke neodkladnosti resp. urýchlenosti nemôže zodpovedať trestné konanie presahujúce na jednom stupni dobu jedného mesiaca, a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 126/05).
Je však potrebné uviesť, že neodkladnosť postupu vo väzobných veciach nemôže sama o sebe zakladať dôvod na prepustenie dotknutej osoby z väzby. To znamená, že prieťahy v postupe orgánov činných v trestnom konaní pri existencii predchádzajúceho a stále aktuálneho rozhodnutia o väzbe nemôžu samy osebe znamenať povinnosť pre daný súd bezodkladne prepustiť dotknutú osobu na slobodu (IV. ÚS 571/2012).“
Sťažovateľky namietajú, že krajský súd „sa vo svojom odôvodnení zameral len na dôvody uvedené zo strany prokuratúry, s ktorými sa stotožnil, vôbec sa nevysporiadal s tvrdeniami, ktoré vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedli sťažovateľky prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Imricha Hrubého.
... Máme za to, že nález Ústavného súdu SR, IV. ÚS 571/2012, nemôžeme aplikovať v každom prípade, tým menej v prípade sťažovateliek, keď ide o prieťahy v trestnom väzobnom vyšetrovaní z úplne iných dôvodov, pri úplne inom druhu väzby.“.
Okrem citovaného sťažovateľky oponujú argumentácii okresného prokurátorauvedenej v jeho sťažnosti, pričom poukazujú na skutočnosť, že ⬛⬛⬛⬛ nie je ichobhajcom, a preto jeho kúpeľná liečba nemôže ospravedlňovať nečinnosť vyšetrovateľavo vzťahu k nim. Sťažovateľky tiež namietajú, že v ich neprospech nemôže byť vyhodnotenáskutočnosť, že vyšetrovateľ čerpal dovolenku.
Sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol: „1. Základné práva sťažovateliek podľa čl. 17 ods. 1, 2, 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, základných práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní Krajského súdu Košice vedenom po sp. zn. 6 Tpo/53/2014 porušené boli.
2. Krajskému súdu Košice v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo/53/2014 prikazuje sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ prepustiť z väzby na slobodu.
3. Sťažovateľkám priznáva primerané finančné zadosťučinenie každej vo výške 3.459,96 Eur, ktoré je Krajský súd Košice povinný zaplatiť sťažovateľkám do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd Košice je povinný nahradiť sťažovateľkám trovy právneho zastúpenia vo výške 340,90 eur na účet právneho zástupcu sťažovateliek JUDr. Imrich Hrubý... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnejneopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávnaintenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovanípríslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťamiprípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Sťažovateľky namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5,čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1 a 2 listiny v spojení s čl. 1 a 2 ústavya práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutomkonaní.
V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade poukazuje na svojudoterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že ústava i dohovor poskytujú väzobnestíhaným obvineným viacero významných záruk. Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplývajú vo vzťahuk väzbe také práva, akými sú právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základerozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladnealebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná;právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byťprepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť v zákonom určených prípadochpodmienené zárukou (m. m. III. ÚS 7/00, I. ÚS 34/04). Ústavný súd zároveň už viackrátjudikoval, že právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byť totižporušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase,keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (II. ÚS 55/98). Právo nasúdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo naurýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd zároveň vo svojej doterajšej judikatúre už mnohokrát uviedol(napr. III. ÚS 135/04), že čl. 17 ústavy týkajúci sa osobnej slobody obsahuje jej základnéhmotné a procesné atribúty vrátane práva na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení,a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenieo osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia o práve na súdnu ochranu, resp. právena spravodlivé súdne konanie uvedené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru(napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Wilde et. Al. v. Belgickoz 18. 6. 1971, séria A, č. 12, bod 76). Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v časti namietanéhoporušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru v konaní o väzbe ratione materiae zjavne neopodstatnená.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti musí vychádzať z návrhurozhodnutia (petitu), ktorého sa sťažovateľky domáhajú. Ústavný súd je totiž v zmysle § 20ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadovvýslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konaniasa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje,akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzírozsah predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutieústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sasťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil zaporušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpenýzvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľky sa podľa petituuvedeného v ich sťažnosti domáhajú vyslovenia porušenia svojich práv postupom krajskéhosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 53/2014, ale nenamietajú porušenie svojich právuznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 53/2014 z 2. októbra 2014, ktorým bolo zrušenéuznesenie okresného súdu z 2. októbra 2014 o ich prepustení z väzby a krajský súd zároveňrozhodol o ponechaní sťažovateliek vo väzbe. Sťažovateľky sa nedomáhajú ani zrušeniaoznačeného uznesenia krajského súdu, ktoré tvorí právny titul ich väzby. Pritom je zjavné,že k prípadnému neprípustnému zásahu do práv, ktorých porušenie sťažovateľky namietajú,mohlo dôjsť práve uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 53/2014 z 2. októbra 2014.Uvedené okolnosti by mohli postačovať na to, aby ústavný súd sťažnosť sťažovateliekodmietol ako celok bez ďalšej argumentácie.
Napriek uvedeným nedostatkom petitu ústavný súd posúdil námietky sťažovateliekvo vzťahu k namietanému porušeniu ich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavya čl. 8 ods. 1 a 2 listiny a práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd nespochybňuje ani vo veci sťažovateliek svoju doterajšiu judikatúru,podľa ktorej základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byťporušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase,keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (napr. II. ÚS 55/98).Ústavný súd ale zároveň pripomína aj s poukazom na judikatúru Európskeho súdu preľudské práva (pozri napr. Grzegorz Hulewicz proti Poľsku, rozsudok č. 6544/05 zo 7. 7.2009), že časové lehoty týkajúce sa plynulosti postupu súdu vo veci samej (merite veci) niesú posudzované tak striktne ako lehoty v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktoré sa týkajúpostupu súdov v konaní súvisiacom s preskúmaním samotnej väzby.
Sťažovateľky v sťažnosti netvrdia, a teda nenamietajú, že vyšetrovateľod 9. septembra 2014 (resp. od 4. septembra 2014, keď boli do konania pribratí znalciz odvetvia psychiatrie) nepostupuje vo veci plynulo, resp. nevykonáva úkony. Zo zisteníústavného súdu vyplýva, že obžaloba bola v trestnej veci sťažovateliek podaná okresnémusúdu 24. novembra 2014. Aj z tohto faktu možno vyvodiť záver, že orgány činné v trestnomkonaní postupovali v predmetnej trestnej veci minimálne od septembra 2014 plynuloa bez prieťahov. Navyše ústavný súd zistil, že trestná vec sťažovateliek bola právoplatneskončená rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 4 T 173/2014 z 5. marca 2015, ktorým bolaschválená dohoda o vine a treste.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že ani v prípade, ak by akceptovalargumentáciu sťažovateliek, že v období od 21. júla 2014, keď boli vzaté do väzby,do začiatku septembra 2014 došlo k prieťahom v postupe orgánov činných v trestnomkonaní, by nemohol dospieť k záveru o porušení sťažovateľkami označených právpodľa ústavy, listiny a dohovoru. Išlo by totiž o pochybenia, ktorým nemožno priznaťústavnoprávny rozmer. Ústavný súd v tejto súvislosti vzal do úvahy, že tak okresný súd,ako aj krajský súd sa vo svojich rozhodnutiach zhodli na závere, že dôvody väzby u obochsťažovateliek v tomto období trvali
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateliek už pri jej predbežnomprerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovaťo ďalších návrhoch sťažovateliek uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015