znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 518/2015-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2015v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenýchadvokátom JUDr. Imrichom Hrubým, Farská 32, Michalovce, ktorou namietajú porušeniesvojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl.1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciachv konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 53/2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola24. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľka 1“), a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľka 2“, spolu len „sťažovateľky“), zastúpených advokátom JUDr. ImrichomHrubým, Farská 32, Michalovce, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľačl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)v spojení s čl. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súduv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 53/2014 (ďalejaj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľky sú trestne stíhané pre zločinvydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a), b) a c) Trestného zákona s poukazom na § 138písm. j), § 139 ods. 1 písm. a) a § 140 písm. c) Trestného zákona formou spolupáchateľstva.

Uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu   Michalovce   (ďalej   len„okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 31/2014 z 21. júla 2014 boli sťažovateľky vzaté do väzby;sťažovateľka 1 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadkua sťažovateľka 2 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Sťažovateľky podali 8. septembra 2014 Okresnej prokuratúre Michalovce (ďalej len„okresná prokuratúra“) žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, pričom v nej okrem inéhopoukázali na skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní nekonajú v ich trestnej veciprednostne a urýchlene, keďže počas dvoch mesiacov od ich vzatia do väzby nevykonaližiadny   úkon.   Okresný   súd   o žiadostiach   sťažovateliek   rozhodol   uznesenímsp. zn. 0 Tp 31/2014   z   2.   októbra   2014   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súduz 2. októbra 2014“) tak, že ich podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku prepustil z väzbyna slobodu.

V označenom uznesení okresného súdu z 2. októbra 2014 sa okrem iného uvádza:„Sudca pre prípravné konanie po vykonanom dokazovaní na verejnom zasadnutí dospel k záveru, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu a obvinené sú dôvodne podozrivé zo spáchania vyššie uvedenej trestnej činnosti a to na základe...

Sudca   pre   prípravné   konanie   taktiež   dospel   k   záveru,   že   u   obvinených a ⬛⬛⬛⬛ naďalej existuje dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por., pretože na základe svedeckých výpovedí ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, je   preukázané,   že   obidve   obvinené,   či   už   formou   trestnej   činnosti   (trestný   čin vydierania pre ktorý im bolo vznesené obvinenia), ale aj ďalším prehováraním sa snažili pôsobiť, resp. pôsobili na svedkov...

Sudca   pre   prípravné   konanie   taktiež   dospel   k   záveru,   že   u   obvinenej ⬛⬛⬛⬛ existuje   dôvod   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c/   Tr.   por., pretože napriek tomu,   že   jej   bolo   vznesené   obvinenie   uznesením   OR   PZ   Michalovce sp. zn. ORP-498/1-VYS-MI-2014   z   8.   7.   2014   pre   prečin   porušovania   domovej   slobody formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 194 ods. 1, 2 písm. c/ Tr. zák. a iné pre skutok zo dňa   2.   7.   2014,   ktorým   malo   dôjsť   okrem   iného   aj   k   zabitiu   poškodeného ⬛⬛⬛⬛,   v   nadväznosti   na   tento   skutok   je   dôvodne   podozrivá   zo   spáchania ďalšieho   trestného   činu   a   to   zločinu   vydierania   formou   spolupáchateľstva   podľa   §   20 k § 189 ods.1, 2 písm. a, b, c/ Tr. zák., keď po spáchaní prvého skutku mala ovplyvňovať svedkov tohto skutku a vydierať ich tým, že ak nezmenia svoje výpovede, tak dostanú bitku, na   základe   čoho   je   zrejmé,   že   obvinená   pokračovala   v páchaní   trestnej   činnosti a je dôvodná obava, že po prepustení na slobodu by naďalej páchala trestnú činnosť. Sudca   pre   prípravné   konanie   sa   v   rámci   vykonaného   dokazovania   na   verejnom zasadnutí popri skúmaní dôvodov väzby na základe skutočností, uvádzaných obhajcom, ale aj z úradnej povinnosti zaoberal aj tým, či v uvedenom prípade je väzobná vec riešená prednostne a urýchlene bez akýchkoľvek zbytočných prieťahov v konaní a v tejto súvislosti poukazuje na nasledujúce dôležité ustanovenia Trestného poriadku, Ústavy SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Listiny základných práv a slobôd.... Z vykonaného dokazovania na verejnom zasadnutí vyplýva, že obidve obvinené boli zadržané dňa 19. 7. 2014 o 9,00 hod. a následne na základe návrhu Okresnej prokuratúry Michalovce boli uznesením Okresného súdu Michalovce sp. zn. 0 Tp/31/2014 z 21. 7. 2014 vzaté   do   väzby,   avšak   počas   ďalších   dvoch   mesiacov   a   jedného   týždňa   nebol   v   tejto väzobnej   veci   vykonaný   žiadny   úkon.   Až   po   podaní   žiadosti   obvinených   o   prepustenie z väzby dňa 8. 9. 2014 boli v dňoch 25. 9. až 30. 9. 2014 vykonané ďalšie úkony, z čoho vyplýva,   že   orgány   činné   v   trestnom   konaní   v   uvedenej   veci   nekonali   spolu   65   dní a to aj napriek tomu, že sa jedná o väzobnú vec....

Z   vykonaného   dokazovania   na   verejnom   zasadnutí   vyplýva,   že   orgány   činné v trestnom   konaní   po   rozhodnutí   prvostupňového   súdu   o   vzatí   obvinených   do   väzby nepostupovali   v   súlade   s   týmito   ustanoveniami,   keď   počas   dvoch   mesiacov   po   vzatí obvinených do väzby nevykonali žiadny úkon, čím nepostupovali v predmetnej väzobnej trestnej veci prednostne a urýchlene, a preto sudca pre prípravné konanie prvostupňového súdu napriek tomu, že dôvody väzby u oboch obvinených trvajú, prepustil obidve obvinené z väzby na slobodu, pretože v prípade ich ďalšieho zotrvania vo väzbe by došlo k porušeniu článku 5 ods. 3, článku 6 ods. 1 Dohovoru, článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Ak by orgány činné v trestnom konaní boli vykonali úkony, ktoré boli vykonané v čase od 25. 9. 2014 do 30. 9. 2014 (až po žiadosti obvinených o   prepustenie   z   väzby)   v   priebehu   jedného   alebo   dvoch   týždňov   po   vzatí   obvinených do väzby, prípravné konanie v tejto veci mohlo byť už oveľa skôr skončené.“

Uznesenie okresného súdu z 2. októbra 2014 napadol sťažnosťou okresný prokurátor,pričom poukázal na to, že namietaná nečinnosť vyšetrovateľa mohla trvať maximálne 31 dní,keďže 26. augusta 2014 upovedomil osoby o úkonoch plánovaných na 9. september 2014(výsluch obvineného ⬛⬛⬛⬛ a svedkyne ⬛⬛⬛⬛ ), 4. septembra 2014boli do konania pribratí znalci z odvetvia psychiatrie, 19. septembra 2014 bola formoudožiadania   vypočutá   splnomocnená   zástupkyňa   zdravotnej   poisťovne   Dôvera,   a.   s.,a 9. septembra 2014 bolo sťažovateľke 1 vznesené obvinenie za prečin ublíženia na zdravípodľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a)a ods. 2 písm. b) Trestného zákona.

Okresný   prokurátor   v   sťažnosti   ďalej   poukázal   na   oznámenie   obhajcu   jednéhozo spoluobvinených ⬛⬛⬛⬛, že v dobe od 23. júla 2014 do 13. augusta 2014je   na   kúpeľnej   liečbe,   a   preto   žiada,   aby   výsluchy   v   tejto   veci   boli   plánovanéaž po 13. auguste 2014, ako aj na fakt, že vyšetrovateľ čerpal dovolenku od 9. augusta 2014do 25. augusta 2014.

Krajský   súd   na   základe   sťažnosti   okresného   prokurátora   uznesenímsp. zn. 6 Tpo 53/2014   z   22.   októbra   2014   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súduz 22. októbra 2014“) zrušil uznesenie okresného súdu a sťažovateľky ponechal vo väzbez dôvodov uvedených v uznesení okresného súdu z 21. júla 2014.

V uznesení krajského súdu z 22. októbra 2014 sa okrem iného uvádza:

„...   Krajský   súd   sa   s   uvedenými   závermi   a s rozhodnutím   okresného   súdu nestotožnil.   Z   predloženého   spisového   materiálu   vyplýva,   že   dôkazy   významné   pre rozhodnutie o väzbe obvinených ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ sa v porovnaní so stavom, kedy boli obvinené vzaté do väzby nezmenili v prospech obvinených...

V citovaných ustanoveniach je obsiahnuté aj právo obvineného, aby súd neodkladne a   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a   nariadil   prepustenie   z   väzby,   ak   je   táto nezákonná.

S prihliadnutím na judikatúru ESĽP k čl. 5 ods. 4 Dohovoru je potrebné uviesť, že aj keď jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti sa posudzujú podľa   všetkých   okolností   prípadu,   spravidla   lehoty   rátané   na   mesiace   sú   príliš   dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám.

Požiadavke   neodkladnosti   resp.   urýchlenosti   nemôže   zodpovedať   trestné   konanie presahujúce na   jednom stupni   dobu jedného mesiaca, a   ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 126/05).

Je však potrebné uviesť, že neodkladnosť postupu vo väzobných veciach nemôže sama o sebe zakladať dôvod na prepustenie dotknutej osoby z väzby. To znamená, že prieťahy v postupe   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   pri   existencii   predchádzajúceho   a stále aktuálneho rozhodnutia o väzbe nemôžu samy osebe znamenať povinnosť pre daný súd bezodkladne prepustiť dotknutú osobu na slobodu (IV. ÚS 571/2012).“

Sťažovateľky   namietajú,   že   krajský   súd „sa   vo   svojom   odôvodnení   zameral   len na dôvody uvedené zo strany prokuratúry, s ktorými sa stotožnil, vôbec sa nevysporiadal s tvrdeniami, ktoré vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedli sťažovateľky prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Imricha Hrubého.

... Máme za to, že nález Ústavného súdu SR, IV. ÚS 571/2012, nemôžeme aplikovať v každom   prípade,   tým   menej   v   prípade   sťažovateliek,   keď   ide   o   prieťahy   v   trestnom väzobnom vyšetrovaní z úplne iných dôvodov, pri úplne inom druhu väzby.“.

Okrem   citovaného   sťažovateľky   oponujú   argumentácii   okresného   prokurátorauvedenej v jeho sťažnosti, pričom poukazujú na skutočnosť, že ⬛⬛⬛⬛ nie je ichobhajcom,   a   preto   jeho   kúpeľná   liečba   nemôže   ospravedlňovať   nečinnosť   vyšetrovateľavo vzťahu k nim. Sťažovateľky tiež namietajú, že v ich neprospech nemôže byť vyhodnotenáskutočnosť, že vyšetrovateľ čerpal dovolenku.

Sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol: „1. Základné práva sťažovateliek podľa čl. 17 ods. 1, 2, 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, základných práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní Krajského súdu Košice vedenom po sp. zn. 6 Tpo/53/2014 porušené boli.

2. Krajskému súdu Košice v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo/53/2014 prikazuje sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ prepustiť z väzby na slobodu.

3.   Sťažovateľkám   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   každej   vo   výške 3.459,96   Eur,   ktoré   je   Krajský   súd   Košice   povinný   zaplatiť   sťažovateľkám   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd Košice je povinný nahradiť sťažovateľkám trovy právneho zastúpenia vo   výške   340,90   eur   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateliek   JUDr.   Imrich   Hrubý... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnejneopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávnaintenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovanípríslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťamiprípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľky namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5,čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1 a 2 listiny v spojení s čl. 1 a 2 ústavya práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutomkonaní.

V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade poukazuje na svojudoterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že ústava i dohovor poskytujú väzobnestíhaným obvineným viacero významných záruk. Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplývajú vo vzťahuk väzbe také práva, akými sú právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základerozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladnealebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná;právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byťprepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť v zákonom určených prípadochpodmienené zárukou (m. m. III. ÚS 7/00, I. ÚS 34/04). Ústavný súd zároveň už viackrátjudikoval, že právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byť totižporušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase,keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (II. ÚS 55/98). Právo nasúdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo naurýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   zároveň   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   už   mnohokrát   uviedol(napr. III. ÚS 135/04), že čl. 17 ústavy týkajúci sa osobnej slobody obsahuje jej základnéhmotné a procesné atribúty vrátane práva na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení,a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenieo osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia o práve na súdnu ochranu, resp. právena spravodlivé súdne konanie uvedené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru(napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Wilde et. Al. v. Belgickoz 18. 6. 1971, séria A, č. 12, bod 76). Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v časti namietanéhoporušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru v konaní o väzbe ratione materiae zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   musí   vychádzať   z návrhurozhodnutia (petitu), ktorého sa sťažovateľky domáhajú. Ústavný súd je totiž v zmysle § 20ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania   okrem   prípadovvýslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konaniasa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje,akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzírozsah   predmet   konania   pred   ústavným   súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutieústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môže   ústavný   súd   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sasťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil zaporušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpenýzvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľky sa podľa petituuvedeného v ich sťažnosti domáhajú vyslovenia porušenia svojich práv postupom krajskéhosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 53/2014, ale nenamietajú porušenie svojich právuznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 53/2014 z 2. októbra 2014, ktorým bolo zrušenéuznesenie okresného súdu z 2. októbra 2014 o ich prepustení z väzby a krajský súd zároveňrozhodol o ponechaní sťažovateliek vo väzbe. Sťažovateľky sa nedomáhajú ani zrušeniaoznačeného uznesenia krajského súdu, ktoré tvorí právny titul ich väzby. Pritom je zjavné,že k prípadnému neprípustnému zásahu do práv, ktorých porušenie sťažovateľky namietajú,mohlo dôjsť práve uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 53/2014 z 2. októbra 2014.Uvedené   okolnosti   by   mohli   postačovať   na to,   aby   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateliekodmietol ako celok bez ďalšej argumentácie.

Napriek uvedeným nedostatkom petitu ústavný súd posúdil námietky sťažovateliekvo vzťahu k namietanému porušeniu ich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavya čl. 8 ods. 1 a 2 listiny a práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd nespochybňuje ani vo veci sťažovateliek svoju doterajšiu judikatúru,podľa ktorej základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byťporušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase,keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (napr. II. ÚS 55/98).Ústavný súd ale zároveň pripomína aj s poukazom na judikatúru Európskeho súdu preľudské práva (pozri napr. Grzegorz Hulewicz proti Poľsku, rozsudok č. 6544/05 zo 7. 7.2009), že časové lehoty týkajúce sa plynulosti postupu súdu vo veci samej (merite veci) niesú posudzované tak striktne ako lehoty v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktoré sa týkajúpostupu súdov v konaní súvisiacom s preskúmaním samotnej väzby.

Sťažovateľky   v   sťažnosti   netvrdia,   a teda   nenamietajú,   že   vyšetrovateľod 9. septembra 2014 (resp. od 4. septembra 2014, keď boli do konania pribratí znalciz odvetvia psychiatrie) nepostupuje vo veci plynulo, resp. nevykonáva úkony. Zo zisteníústavného súdu vyplýva, že obžaloba bola v trestnej veci sťažovateliek podaná okresnémusúdu 24. novembra 2014. Aj z tohto faktu možno vyvodiť záver, že orgány činné v trestnomkonaní   postupovali   v predmetnej   trestnej   veci   minimálne   od   septembra   2014   plynuloa bez prieťahov. Navyše ústavný súd zistil, že trestná vec sťažovateliek bola právoplatneskončená rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 4 T 173/2014 z 5. marca 2015, ktorým bolaschválená dohoda o vine a treste.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že ani v prípade, ak by akceptovalargumentáciu   sťažovateliek,   že   v období   od   21.   júla   2014,   keď   boli   vzaté   do   väzby,do začiatku   septembra   2014   došlo   k prieťahom   v postupe   orgánov   činných   v trestnomkonaní,   by   nemohol   dospieť   k záveru   o porušení   sťažovateľkami   označených   právpodľa ústavy,   listiny   a dohovoru.   Išlo   by   totiž   o pochybenia,   ktorým   nemožno   priznaťústavnoprávny rozmer. Ústavný súd v tejto súvislosti vzal do úvahy, že tak okresný súd,ako aj krajský súd sa vo svojich rozhodnutiach zhodli na závere, že dôvody väzby u obochsťažovateliek v tomto období trvali

Na   tomto   základe   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateliek   už   pri   jej   predbežnomprerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavneneopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   rozhodovaťo ďalších návrhoch sťažovateliek uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015