znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 518/2014-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Hovan, Hospůdka, s. r. o., Ing. Kožucha 1, Spišská Nová Ves, konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   Pavla   Hovana,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 64/2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2014 doručená sťažnosť Ľ. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Hovan, Hospůdka, s. r. o., Ing. Kožucha 1, Spišská Nová Ves, konajúcou prostredníctvom konateľa   a   advokáta   JUDr. Pavla   Hovana, ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 64/2012 (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „... Okresný súd Košice II. rozsudkom sp.   zn.   13   C/418/2003-638,   rozhodol   o   povinnosti   žalovaného   zaplatiť   sumu   vo   výške 248.954,39   €   titulom   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   do   30   dní   od   právoplatnosti rozsudku.   V   prevyšujúcej   časti   súd   žalobu   zamietol   a   zároveň   zaviazal   žalovaného k zaplateniu náhrady trov konania vo výške 10.227,68 € k rukám žalobcu a sumu 6.886,51 € na účet advokátskej kancelárie. Okresný súd Košice II. následne vydal opravné uznesenie, ktorým upravil výrok v časti o povinnosti zaplatiť žalobcovi tak, že sumu určil na čiastku 248.954,39 € titulom sťaženia spoločenského uplatnenia.

Proti tomuto rozsudku sťažovateľ aj vedľajšia účastníčka podali odvolanie. Krajský súd v Košiciach v konaní sp. zn. 1 Co 64/2012-691, zmenil rozsudok v spojení s opravným uznesením zo dňa 07. 12. 2011 tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 74.437,36 €, nahradiť trovy prvostupňového konania vo výške 13.331,06 €. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.

Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a proti výroku o trovách konania podal sťažovateľ dovolanie. O dovolaní rozhodol Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   uznesením   zo   dňa   17.   07.   2013,   sp.   zn.   7   Cdo   55/2013-730, rozhodol,   že   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   17.   10. 2012,   sp.   zn. 1 Co/64/2012 vo výroku, ktorým bol zmenený rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 07. 12. 2011, sp. zn. 13 C 418/2003-638, v spojení s opravným uznesením z toho istého dňa, o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu nad 74.437,36 € tak, že žaloba sa zamieta, a vo výroku o trovách prvostupňového konania, zrušuje a vec v rozsahu zrušenia mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach bol od uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 07. 2013, sp. zn. 7 Cdo 55/2013-730, ktorým mu vec bola vrátená, nečinný viac ako desať mesiacov... Dňa 25. 04. 2014 bola v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch   podaná   sťažnosť   na   prieťahy   v   súdnom   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde v Košiciach pod sp. zn. 1 Co/64/2012.“

Podľa   názoru   sťažovateľa „v   predmetnom   občianskoprávnom   súdnom   konaní nemožno hodnotiť postup súdu v posudzovanej veci ako postup, ktorý by zodpovedal právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznaného Ústavou Slovenskej republiky a príslušným   ustanoveniam   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorých   aplikácia   je nevyhnutným predpokladom spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany“.

Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že „predmetná právna vec týkajúca sa náhrady   škody   na   zdraví   nie   je   právoplatne   skončená   od   roku   2003,   kedy   bola   dňa 09. 12. 2003   podaná   žaloba   na   Okresný   súd   Košice   II.   Sťažovateľ   svojim   konaním nezdržiaval priebeh konania, ale bola to nečinnosť súdu, ktorá viedla k prieťahom v danom súdnom konaní.

Z dôvodu, že prieťahy v konaní zapríčinené súdom spôsobujú trvalý stav právnej neistoty, ktorý trvá už od roku 2003, v dôsledku čoho sťažovateľ utrpel nemajetkovú ujmu vyplývajúcu   z   neprimeranej   dĺžky   konania,   ako   aj   z   dôvodu   frustrácie   a   utrpenia z preťahovanej dĺžky konania, si sťažovateľ uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie za porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   vo   výške   8.000,-   € (slovom: osemtisíc EUR).“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co/64/2012 porušil právo Ľ. K., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Ľ.   K.   priznáva primerané finančné zadosťučinenie v   sume vo výške 8.000,-   € (slovom: osemtisíc EUR), ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ľ. K. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný   vyplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   JUDr.   Pavla   Hovana   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp.   zn. 1 Co 64/2012   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza   v   zásade   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   štátneho   orgánu.   Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak v   čase,   keď   sťažnosť   bola   doručená   ústavnému   súdu,   už   nemohlo   dochádzať k namietanému   porušovaniu   označeného   základného   práva   postupom   krajského   súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Navyše,   zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti,   prostredníctvom   ktorej   sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   (m.   m. IV. ÚS 223/2010).

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že krajský súd rozhodol vo veci samej rozsudkom sp. zn. 1 Co 377/2013 z 11. júna 2014. Z uvedeného   vyplýva,   že   v   čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   krajský   súd nemohol porušovať označené základné právo podľa ústavy a právo podľa dohovoru, keďže meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti.

Na   tomto   základe ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   predbežnom   prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014