znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 518/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného A., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 10324/2013 a Rvp 10325/2012 vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uzneseniami   Okresného   súdu   Žilina   sp.   zn.   24   Er   512/2007 z 8. októbra 2012 a sp. zn. 24 Er 973/2004 z 18. októbra 2012 a jeho postupom v týchto konaniach a takto  

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti JUDr.   R.   K. vedené pod   sp. zn.   Rvp   10324/2013   a Rvp 10325/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 10324/2013.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a   ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. februára 2013   doručené   sťažnosti   JUDr.   R.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vedené   pod   sp. zn. Rvp 10324/2013   a   Rvp   10325/2012,   ktorými   namietal   porušenie   čl. 12   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   24   Er   512/2007 z 8. októbra   2012   a   sp.   zn.   24   Er   973/2004   z 18.   októbra   2012   (spolu   aj   „napadnuté rozhodnutia“) a jeho postupom v týchto konaniach.

2.   Sťažovateľ   je   súdnym   exekútorom,   ktorý   vykonáva   exekučnú   činnosť   podľa zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov aj pre obchodnú spoločnosť P., s. r. o., s ktorou bol krátko predtým, ako   sa   stal   súdnym   exekútorom,   v pracovnom   pomere.   Okresný   súd   napadnutými rozhodnutiami   rozhodol   o   vylúčení   sťažovateľa   z vykonávania   exekúcie   z dôvodu   jeho zaujatosti proti oprávnenej – spoločnosti P., s. r. o., čím mal podľa názoru sťažovateľa zasiahnuť do ním označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru a práva podľa dodatkového protokolu. Sťažovateľ preto navrhol napadnuté rozhodnutia okresného súdu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej tvrdil, že k porušeniu jeho označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru, práva podľa dodatkového protokolu a označeného článku ústavy došlo aj napadnutým postupom okresného súdu v označených konaniach.Sťažovateľ   v sťažnostiach   reagoval   aj   na   predošlú   judikatúru   ústavného   súdu, v zmysle   ktorej   boli   po   právnej   a skutkovej   stránke   jeho   obdobné   sťažnosti   ústavným súdom odmietnuté z toho dôvodu, že boli podané zjavne neoprávnenou osobou. Sťažovateľ v sťažnostiach prezentuje názor, že s právnymi východiskami takejto judikatúry ústavného súdu „zásadne nesúhlasí“, a ponúka odlišný právny názor.

Rovnako   sťažovateľ   uviedol,   že   nesúhlasí   s nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn. III. ÚS 322/2010 a že právny názor, ktorý v ňom ústavný súd vyjadril (a okresný súd ho nasledoval), nie je právne udržateľný. Základ tohto právneho názoru spočíva   v tom, že skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom povinného alebo povinnej, je okolnosťou vylučujúcou ho z výkonu exekúcie.

II.

3. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

4.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II. A

K spoločnému prerokovaniu vecí

5. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 10324/2013 a sp. zn. Rvp 10325/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II. B

K namietanému porušeniu práv

6. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností zistil, že sťažovateľ aj napriek skutočnosti, že mu je známy názor ústavného súdu na problematiku jeho locus standi pred ústavným súdom v danej veci, podáva aj naďalej sťažnosti vo veciach, ktoré sú skutkovo a právne   takmer   identické   s tými,   ktoré   už   ústavný   súd   riešil,   pretože,   ako   je   aj v sťažnostiach   explicitne   sťažovateľom   konštatované,   nesúhlasí   s ustáleným   názorom ústavného   súdu,   a teda   ani   s jeho   rozhodnutiami   o predchádzajúcich   typovo   zhodných sťažnostiach   a domáha   sa   jeho   zmeny.   Ústavný   súd   naďalej   konštatuje,   že   zastáva argumentáciu, ktorou bol odôvodnený, a ustálený právny názor o limitácii ústavných práv exekútora prezentovaný v množstve svojich predošlých rozhodnutí. Vyvstáva tak opätovne otázka, aký význam a efektivitu má uvedený postup pre sťažovateľa. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatoval a aj v tomto prípade konštatuje, že ani podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je bezpodmienečne nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v skutkovo a právne zhodných prípadoch ako neefektívny.

Keďže ide o sťažnosti v podstate identické (skutkové a právne okolnosti), ktoré už ústavný   súd   riešil,   ústavný   súd,   odkazujúc   v podrobnostiach   na   nálezy   sp.   zn. I. ÚS 478/2011,   sp.   zn.   III.   ÚS   151/2012, sp.   zn.   III. ÚS 211/2012   a sp.   zn. III. ÚS 363/2012, opätovne dospel k záveru, že ich podala osoba zjavne neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto z tohto dôvodu sťažnosti sťažovateľa odmietol (bod 2 výroku).

Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na zásady procesnej hospodárnosti konania, sťažovateľa upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej bude podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú mu známe z jeho rozhodovacej činnosti týkajúcej sa jeho obdobných vecí, ústavný súd môže využiť možnosť vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie sťažnosti neodôvodniť.

7. Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľom v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2013