znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 518/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. L., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. Ing. J. L., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny základných   práv   a slobôd   v   konaní   vedenom   Okresným   súdom   Žilina   pod   sp.   zn. 1 Er 147/2011 a jeho uznesením z 22. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. E. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2011   doručená   sťažnosť   JUDr.   E.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   vo veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa čl. 36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   v   konaní   vedenom Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 1 Er 147/2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania na strane odporcu v 5. rade vedeného okresným súdom pod sp. zn. 2 C 155/2011, v ktorom bolo 28. júna 2011 uznesením vyhovené návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie.

«Napriek   tomu,   že   toto   uznesenie   nebolo   zákonným   spôsobom   doručené   všetkým odporcom,   súd   na   tomto   uznesení   vyznačil   predbežnú   vykonateľnosť   dňa   15.   7.   2011, nasledovne:

Odporca v rade 1. 14. 7. 2011 Odporca v rade 5. 30. 6. 2011 Na   základe   horeuvedeného   uznesenia...   podali   navrhovatelia   prostredníctvom právnej   zástupkyne...   návrh   na   vykonanie   exekúcie   dňa   12.   7.   2011,   ktorý   podali exekútorovi Mgr. B. J.... pričom na návrhu je dátum podania 13. 7. 2011, rukou prepísaný na 14. 7. 2011...

K návrhu na výkon exekúcie bol však pripojený „exekučný titul“ kde predbežná vykonateľnosť voči odporkyni v rade 1. je vyznačená dňa 14. 7. 2011 a nie tak ako je uvedené v návrhu na výkon exekúcie dňa 29. 6. 2011. Exekútor   dňa   26.   7.   2011   podal   na   súd   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   výkon exekúcie, pričom súdu doručil návrh na výkon exekúcie, ako aj exekučný titul. Okresný súd v Žiline dňa 1. 8. 2011 poveril súdneho exekútora Mgr. B. J. vykonaním tejto exekúcie.

Následne exekútor dňa 18. 8. 2011 vydal upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré doručil obom „povinným“. Týmto upovedomením zároveň zakázal povinným, aby odo dňa doručenia nakladali so svojim majetkom, ktorý podlieha exekúcii a taktiež vyzval na zaplatenie trov exekúcie vo výške 911,32 €. Obe „povinné“ sme podali proti tomuto upovedomeniu v zákonnej lehote námietky proti exekúcii ako aj námietky proti trovám exekúcie...

Následne   súd   oznámením   zo   dňa   30.   8.   2011   uznal   pochybenie   pri   doručovaní predmetného „exekučného titulu“ a na záver uviedol, že tento „exekučný titul“ ku dňu 30. 8. 2011 nie je vykonateľný.

V   zmysle   horeuvedeného   navrhovatelia   podali   dňa   14.   9.   2011   podanie,   ktorým zobrali návrh na výkon exekúcie späť.

Súd uznesením zo dňa 22. 9. 2011, doručené právnemu zástupcovi „povinných“ JUDr. J. B. dňa 05. 10. 2011 exekučné konanie zastavil...

Súd   o   našich   námietkach   zo   dňa   9.   9.   2011   nerozhodol   z   dôvodu   „že   takéto rozhodnutie považoval za nadbytočné“».

Podľa   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   nepostupoval   v napadnutom   exekučnom konaní   v súlade   so   zákonom,   pretože „pred   vydaním   poverenia   exekútorovi   vôbec nezisťoval,   či   odporcovia   svoju   povinnosť   uloženú   nevykonateľným   rozhodnutím   splnili alebo nie“.

Sťažovateľka zároveň poukázala na „zásadný rozpor“ medzi návrhom na vykonanie exekúcie a exekučným titulom, ktorý si okresný súd mal všimnúť a presvedčiť sa, či údajný exekučný   titul   je   skutočne   vykonateľný.   Ďalší   nedostatok   konania   sťažovateľka   vidí v skutočnosti,   že   okresný   súd   rozhodol   o zastavení   exekúcie   bez   rozhodnutia   o ňou vznesených námietkach.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie označených práv a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 €, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.

Z priloženého uznesenia okresného súdu č. k. 1 Er 147/2011-64 z 22. septembra 2011 vyplýva,   že   okresný   súd   exekúciu   v predmetnej   veci   v zmysle   §   57   ods.   1   písm.   c) Exekučného   poriadku   zastavil   z dôvodu   späťvzatia   návrhu   na   jej   vykonanie.   O trovách exekučného konania rozhodol tak, že oprávnení musia nahradiť trovy právneho zastúpenia povinných, t. j. aj samotnej sťažovateľky.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka proti uzneseniu o zastavení exekučného konania podala v časti výšky náhrady trov odvolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   napadnuté   konanie,   ako   aj   rozhodnutie okresného   súdu,   a   nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone.

V   nadväznosti   na   námietky   sťažovateľky   ústavný   súd   poukazuje   na   § 57   ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu súd zastaví, ak zastavenie exekúcie navrhol   ten,   kto   navrhol   jej   vykonanie.   Oprávnený   môže   bez   akýchkoľvek   procesných prekážok navrhnúť zastavenie exekúcie. V takom prípade niet procesného dôvodu, ktorý opodstatňuje pokračovanie v exekúcii a v ďalšom rozhodovaní súdu napríklad o podaných námietkach   povinných.   Dispozičná   zásada,   ktorou   je   ovládané   exekučné   konanie,   sa prejavuje aj v spôsobe jeho skončenia. Ak ten, kto podal návrh na nariadenie exekúcie, navrhne jeho zastavenie, musí mu súd vyhovieť a exekúciu zastaviť (R 50/2004, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 53/01 z 25. apríla 2002).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   správne   postupoval   okresný   súd,   keď   z dôvodu späťvzatia návrhu na vykonanie exekúcie túto v zmysle § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku   zastavil.   Právne   závery   okresného   súdu   vyjadrené   v napadnutom   uznesení nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku,   ktorý   by   mohol   mať   za   následok   porušenie   ústavou   garantovaných   práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania, a niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd   do   týchto   záverov   zasiahol.   Skutočnosť,   že   posúdenie   veci   okresným   súdom nekorešponduje   s   posúdením   sťažovateľky,   sama   osebe   porušenie   označených   práv nezakladá.

V súvislosti   s   uvedeným   záverom   ústavný   súd   nevidí   ani   v ďalších   námietkach sťažovateľky spočívajúcich v tom, že okresný súd mal skúmať pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi (i) splnenie povinnosti sťažovateľkou ako povinnou a (ii) existenciu „zásadného   rozporu“ medzi   návrhom   na   vykonanie   exekúcie   a exekučným   titulom, príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny.

2.   Ako   to   vyplýva   z citovaného   ustanovenia   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

Sťažovateľka proti uzneseniu o zastavení exekučného konania nepodala odvolanie (podala iba proti trovám konania). V danom prípade sťažovateľke nič nebránilo, aby všetky svoje námietky uplatnené v sťažnosti presadzovala aj v odvolacom   konaní na krajskom súde.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka nevyčerpala všetky účinné prostriedky ochrany označených práv pred všeobecnými súdmi, hoci tak mohla urobiť, v okolnostiach danej veci pripadalo do úvahy odmietnutie sťažnosti aj pre neprípustnosť.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011