znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 517/2015-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2015v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.14 C 227/00, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísanýchnáležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola20. októbra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konanívedenom pod sp. zn. 14 C 227/00 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že návrhom doručeným okresnémusúdu 11. júna 1997 sa obchodná spoločnosť EPIC – Securities, o. c. p., a. s. (pôvodnýnavrhovateľ, pozn.), domáhala proti sťažovateľovi vydania platobného rozkazu na zaplateniesumy   167,03   €   s príslušenstvom   (vec   bola   vedená   okresným   súdom   pod sp. zn.5 Ro 3284/97). Okresný súd vydal 3. decembra 1997 platobný rozkaz sp. zn. 5 Ro 3284/97,proti ktorému sťažovateľ podal 15. decembra 1999 odpor. Následne bol spis prevedený doregistra C a bola mu pridelená sp. zn. 14 C 227/00.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   najmä   uvádza: «Po   týchto   vzájomných   úkonoch   som v najbližších niekoľkých rokoch nemal žiadnu vedomosť o tomto súdnom spore. Vzhľadom k neprehľadnej   situácii   ohľadom   žalôb   podaných   spoločnosťami,   ktoré   chceli   profitovať na nevedomosti   a   finančnej   neznalosti   občanov   v   II.   vlne   kupónovej   privatizácie, som sa domnieval, že spol. EPIC - Securities, o. c. p.,... svoj návrh vzala späť.

Až v auguste roku 2008 mi bolo doručené predvolanie na pojednávanie v súdnom konaní sp. zn.: 14 C/227/2000. Pojednávanie sa uskutočnilo 24. 9. 2008.

Vzhľadom k tomu, že som nemal záujem na trvaní súdnych pojednávaní, písomne som oslovil   konateľa   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ listom   zo   dňa 25. 9. 2008, ktorým som ho vyzval, aby preukázal nadobudnutie pohľadávky od firmy EPIC

- Securities, o. c. p., a. s., Štefánikova 14, 811 05 Bratislava.

Spol. na moju písomnú výzvu nereagovala. Vzhľadom na túto skutočnosť a aj na skutočnosť, že som mal enormný záujem na vyrovnaní svojho dlhu voči pôvodnému veriteľovi, zaslal som list zo dňa 4. 11. 2008 spol. EPIC Securities, o. c. p., a. s. V tomto som ho vyzval na uvedenie čísla účtu, na ktorý som mal záujem zaslať dlžnú čiastku. Tento list   sa   mi   vrátil   nedoručený   na   moju   adresu   s   oznámením,   že   „adresát   je   neznámy“. Následne sa konali pojednávania dňa 17. 10. 2008 a 26. 11. 2008.

Ďalšie   pojednávanie   sa   uskutočnilo   dňa   14.   1.   2009.   Na   tomto   pojednávaní sa preukázalo,   že   v   súdnom   spise   nejestvuje   uznesenie   vydané   súdom,   ktorým   by   bol do konania sp. zn.: 14 C/227/2000 pribratý ako účastník spol. ⬛⬛⬛⬛, ktorá sa označovala za postupníka pohľadávky.

Po uskutočnení niekoľkých pojednávaní vydal súd rozsudok 14 C/227/2000-78 zo dňa 14. januára 2009. Voči tomuto som podal odvolanie zo dňa 6. 3. 2009.

O podanom odvolaní rozhodoval Krajský súd v Trnave (ďalej ako „odvolací súd“), ktorý vydal vo veci uznesenie 24 Co/111/2009-97 zo dňa 13. októbra 2009. Ako vyplýva z tohto rozsudku, odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že súd prvého stupňa nepostupoval pri vydávaní rozsudku správne, pričom potvrdil takmer všetky mnou namietané nedostatky.

Po vrátení veci na okresný súd nebolo vytýčené ďalšie pojednávanie v tejto právnej veci. Vzhľadom k tomu, že súd bol nečinný, požiadal som o vrátenie súdneho poplatku žiadosťou zo dňa 3. 9. 2012, ktorý bol zaplatený za podanie odvolania.

Okresný súd Trnava bol povinný vrátiť mi poplatok v zmysle § 11 ods. 1 prvej vety zákona   č.   71/1992   Zb.   -   na   základe   nesprávneho   rozhodnutia   súdu.   Do   dnešného tak neurobil.

Vzhľadom k tomu, že okresný súd nekoná takmer 4 roky v danej právnej veci, podal som Sťažnosť voči neodôvodneným prieťahom v konaní zo dňa 8. 4. 2014. Na túto som nedostal od predsedníčky JUDr. Valockej žiadnu odpoveď v zákonom predpísanej lehote 30 dní.

Z tohto dôvodu som podal Sťažnosť predsedovi nadriadeného súdu, t. j. Krajskému súdu v Trnave, zo dňa 23. 6. 2014.

Predseda súdu JUDr. A. Jaček ma písomnosťou Spr. 364/14 vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za preskúmanie spôsobu vybavenia sťažnosti.

Vo svojej odpovedi zo dňa 22. 7. 2014 som mu vysvetlil dôvody nezaplatenia súdneho poplatku. Tými najpodstatnejšími dôvodmi bolo: uplatňovanie čl. 32 ústavy a diskriminácia mojej osoby v porovnaní s ostatnými sudcami, ktorý úspešne vymohli svoje právne nároky bez existencie v zákone, pričom nezaplatili súdny poplatok.

Dňa 20. 8. 2014 som prevzal Uznesenie 14 C/227/2000-129 zo dňa 15. 8. 2014, ktorým   súd   prvého   stupňa   povolil   zmenu   účastníka   konania.   Urobil   tak   po   viac ako 12 rokoch od prevzatí pohľadávky. A ako vyplýva z priebehu celej právnej veci, urobil tak   až   po   zrušení   jeho   nezákonného   rozsudku   14   C/227/2014-78   zo   29.   januára   2009 odvolacím súdom. A čo je závažnejšia skutočnosť, súd prvého stupňa musel vyzvať účastníka konania na tento úkon. Súd tak konal nad rámec zákona.

Voči Uzneseniu 14 C/227/2000-129 bolo v lehote 15 dní podané Odvolanie zo dňa 29. 8. 2014.

Dňa 22. 8. 2014 mi bolo doručená písomnosť Spr. 364/14 z 28. 07. 2014 podpísaná predsedom Krajského súdu v Trnave.

Ako vyplýva z jeho   odpovede,   predseda nerešpektuje   uplatňovanie   čl. 32   ústavy z mojej strany a sťažnosť z tohto dôvodu nevybavil.

V tejto súvislosti treba uviesť, že čl. 32 ústavy uplatňujem aj z dôvodu, že predseda Krajského súdu v Trnave vybavil moju sťažnosť voči predsedníčke Okresného súdu Trnava písomnosťou Spr. 500/12 z 27. 9. 2012 v právnej veci 18 C/10/2012. Takéto vybavenie sťažnosti možno považovať za nezákonné.»

S prihliadnutím na uvedený prehľad procesných úkonov vykonaných v napadnutomkonaní   sťažovateľ   zastáva   názor,   že „došlo   k   porušeniu...   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“, pričom k tomuto uvádza: „Z postupu Okresného   súdu   Trnava   je   zrejmé,   že   nepostupoval   v   dostatočnej   miere   so   zásadami civilného procesu, predovšetkým zásadou hospodárnosti, efektívnosti, rýchlosti a účinnosti. Vydaním jedného nezákonného rozsudku a zbytočnými prieťahmi v trvaní niekoľkých rokov okresný súd ma uviedol do stavu právnej neistoty. Za účelom zrušenia rozsudku som využil riadny opravný prostriedok, pričom poukazujem, že v zmysle judikatúry Ústavného súdu (II. ÚS 41/97) nemožno využitie opravných prostriedkov považovať za skutočnosti, ktorými   by   sťažovateľ   prispel   k   predlžovaniu   konania.   Najpresvedčivejším   dôkazom o nezákonnom   postupe   súdu   je   skutočnosť,   že   v   priebehu   takmer   17   rokov   od   začatia konania mi napriek spôsobeným neodôvodneným prieťahom neposkytol žiadne materiálne ústavnoprávne garancie mojich základných práv a slobôd.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv postupom Okresného súdu Trnava v konaní sp. zn.: 14 C 227/2000 bolo porušené.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Okresnému   súdu   Trnava,   aby odstránil prieťahy v predmetnom konaní a postupoval efektívne.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 13 000,- € vyjadrenej v peniazoch za porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Vyššie uvedenú sumu je povinný sťažovateľovi zaplatiť Okresný súd Trnava na jeho účet do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje takto:„Požiadavku primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňujem v konkrétnych okolnostiach   prípadu   v   pocitoch   vysokej   miery   právnej   neistoty   a   krivdy.   Tieto   boli vyvolané   tým,   že   Okresný   súd   Trnava   svojou   dlhodobou   nečinnosťou   a   vydaním nezákonného rozsudku v uvedenej právnej veci spôsobil podstatné a niekoľko rokov trvajúce neodôvodnené   prieťahy.   Takéto   neodôvodnené   prieťahy   vyvolali   vo   mne   pocit nespravodlivosti,   márnosti   a   zvyšujúcej   sa   straty   dôvery   v   súdny   systém,   ktorý   už   nie je možné odstrániť v plnom rozsahu spätne len samotným konštatovaním o porušení jeho základných práv.“

K   sťažnosti   sťažovateľa   je   pripojené   odporúčanie   pre   ústavný   súd   obrátiť   sana Európsky súd pre ľudské práva v súvislosti so zaujatím stanoviska k výkladu čl. 6 ods. 1dohovoru s otázkou, či „možno odmietnutie vnútroštátnym súdom použitia čl. 32 Ústavy SR občanom   považovať   za   porušenie   čl.   6   ods.   1   Dohovoru“, a to   z dôvodu,   že„pri posudzovaní... sťažností ústavný súd opakovane odmieta prijať uplatnenie čl. 32 Ústavy Slovenskej republiky“.

Prílohou k sťažnosti je vyhlásenie sťažovateľa k povinnému právnemu zastúpeniuv konaní pred ústavným súdom, z ktorého vyplýva, že zákonnú požiadavku obligatórnehoprávneho   zastúpenia   podľa   §   20   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) odmieta akceptovať.

S   poukazom   na   podmienku   povinného   právneho   zastúpenia   ústavný   súd   vyzvalsťažovateľa prípisom zo 16. júna 2015, aby mu v lehote 15 dní predložil kvalifikovanésplnomocnenie na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom alebo hodnovernýmspôsobom preukázal, že v uvedenej lehote požiadal Centrum právnej pomoci o ustanovenieadvokáta, a následne bez zbytočného odkladu ústavnému súdu oznámil, ako o žiadosti bolorozhodnuté. Sťažovateľ bol zároveň upozornený na možnosť postupu podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde v prípade nerešpektovania výzvy ústavného súdu.

Sťažovateľ   na   uvedenú   výzvu   ústavného   súdu   reagoval   podaním   doručenýmústavnému súdu 28. júla 2015, v ktorom zdôraznil, že u neho „boli splnené podmienky na uplatňovanie čl. 32 Ústavy SR“ a že na základe uvedeného „nie je dôvod kontaktovať Centrum právnej pomoci“. Sťažovateľ v lehote určenej ústavným súdom teda požadovanésplnomocnenie   na   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom   nepredložila ani hodnoverným   spôsobom   nepreukázal,   že   Centrum   právnej   pomoci   požiadalo ustanovenie advokáta.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musípripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákonneustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovaniepred ústavným súdom.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   v   ktorej   je   jednoznačneformulované, že povinnosť zastúpenia sťažovateľa advokátom v konaní o sťažnosti podľa čl.127 ods. 1 ústavy je ustanovená bez možnosti akýchkoľvek výnimiek, a zároveň zdôrazňuje,že pokiaľ ide o inštitút povinného právneho zastúpenia, na opodstatnenosť jeho zákonnejúpravy vo svojej judikatúre opakovane upozorňuje a bezvýnimočne na ňom trvá (napr. I.ÚS 57/2013, IV. ÚS 221/2013).

Pretože   ústavný   súd   upozornil   sťažovateľa,   že   v   prípade   nepredloženiasplnomocnenia môže byť jeho sťažnosť odmietnutá, a sťažovateľ aj napriek tomu v lehoteurčenej ústavným súdom splnomocnenie na zastupovanie pred ústavným súdom nepredložil,a neurobil tak ani do predbežného prerokovania sťažnosti, ústavný súd sťažnosť sťažovateľapri   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súdepre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015