znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 517/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   E. Z.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   Jozefom   Holičom,   Lužická   7,   Bratislava,   ktorou   namieta   porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 18/2013   a   jeho   uznesením   z   29.   mája   2013,   postupom   Krajského   súdu   v   Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 64/2011 a jeho rozsudkom z 26. júna 2012 a postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp.   zn. 6 T 133/2010 a jeho rozsudkom z 21. júna 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2014 doručená sťažnosť E. Z. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 18/2013 a jeho uznesením z 29. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 64/2011 a jeho rozsudkom z 26. júna 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp.   zn.   6   T 133/2010   a jeho rozsudkom   z 21. júna 2011 (ďalej aj „napadnutý   rozsudok   okresného súdu“). Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu bolo obhajcovi sťažovateľky doručené 10. apríla 2014. Sťažnosť bola daná na poštovú prepravu 10. júna 2014.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 6 T 133/2010 z 21. júna 2011 bola sťažovateľka uznaná za vinnú zo spáchania obzvlášť závažného pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona, za čo jej bol uložený spoločný a súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov a 6 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, ako aj ochranný dohľad v trvaní jeden rok. Zároveň okresný súd zrušil výrok o treste uložený sťažovateľke skorším rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 T 166/2008 z 2. apríla 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 34/2009 z 19. januára 2010. Vo vzťahu k viacerým   poškodeným   okresný   súd   sčasti   sťažovateľku   zaviazal   na   náhradu   škody (poškodený R.) a sčasti poškodených odkázal s ich nárokmi na náhradu škody na občianske súdne konanie (poškodení Š., L. a S.).

Proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 To 64/2011 z 26. júna 2012 podľa § 321 ods.   1   písm.   b)   a   e)   a   ods.   3   Trestného   poriadku   tak,   že   zrušil   odvolaním   napadnutý rozsudok okresného súdu, ale len vo výroku o treste, a sťažovateľke uložil podľa § 221 ods. 4 a § 38 ods. 2 a 3 Trestného zákona s prihliadnutím na poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. j) Trestného zákona a § 41 ods. 3, § 42 ods. 1 a 2 a § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona spoločný a súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a zrušil výrok o treste uložený jej skorším rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 T 166/2008 z 2. apríla 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 34/2009 z 19. januára 2010. Vo zvyšnej časti ostal rozsudok nezmenený a stal sa právoplatným.

V napadnutom rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Čo sa týka osoby obžalovanej bolo zistené, že z miesta bydliska bola hodnotená kladne a pred spáchaním uvedených skutkov je možné konštatovať vedenie riadneho života obžalovanou.   S   poukazom   na   uvedenú   skutočnosť,   odvolací   súd   tak   prihliadal na poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. j/ Tr. zák. a trest odňatia slobody tak ukladal za použitia postupu § 387 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. Vzhľadom na skutočnosť, že v prípade obžalovanej ukladal trest odňatia slobody za použitia ustanovenia § 41 ods. 2, ods. 3 a 42 ods. 1 Tr. zák., teda spoločný a súhrnný trest odňatia slobody za použitia tzv. asperačnej zásady. Pri ukladaní trestu v zmysle uvedených zásad považoval odvolací súd tak uložený trest za neprimerane prísny, a preto využil zmierňovacie ustanovenie § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. a v prípade obžalovanej považoval trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov, so zaradením   na jeho výkon   v zmysle §   48 ods.   4 Tr.   zák.   do   ústavu   na výkon   trestu s minimálnym stupňom stráženia za primeraný.“

Proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie, v ktorom ako dovolacie dôvody uviedla dôvody ustanovené v § 371 ods. 1 písm. c), h) a i) Trestného   poriadku.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Tdo   18/2013   z   29.   mája   2013 na neverejnom zasadnutí dovolanie sťažovateľky podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol,   pretože   podľa   jeho   názoru   v   predmetnej   veci   podmienky   dovolania   neboli splnené.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení okrem iného uviedol:

„V súvislosti s namietanou nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia dovolací súd   z   predloženého   spisového   materiálu   zistil,   že   okresný   súd   mal   vinu   obvinenej jednoznačne preukázanú, a to svedeckými výpoveďami poškodených, celého radu svedkov, ako aj listinnými dôkazmi. V odôvodnení svojho rozsudku podrobne rozviedol, ktoré dôkazy považoval za presvedčivé a ktoré naopak za účelové. Rovnako sa súd vysporiadal s výškou škody   v   sume   8   200   000   Sk,   ktorej   prevzatie   obvinená   potvrdila   v   notárskej   zápisnici spísanej na notárskom úrade O. K. Okresný súd pritom venoval značnú pozornosť aj faktu, že určitá časť peňazí bola obvinenou vrátená, pričom dospel k záveru, že táto skutočnosť nemá vplyv na posúdenie konania obvinenej ako obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák.

Uvedené skutočnosti mal za preukázané aj krajský súd, ktorý na vykonané dôkazy poukázal na strane 5 svojho rozhodnutia. Nie je preto v súlade so skutočnosťou tvrdenie obvinenej, že súdy nižšieho stupňa sa nevysporiadali so všetkými rozhodnými okolnosťami potrebnými pre správne rozhodnutie o výrokoch o vine a treste.

V rozpore so skutkovým stavom je aj námietka, že okresný súd sa nevysporiadal so záverečným návrhom obvinenej, podaným prostredníctvom obhajcu dňa 7. mája 2011. Obvinená v záverečnom návrhu spochybnila výšku spôsobenej škody, poukázala na vrátenie časti peňažných prostriedkov, nepravdivé výpovede poškodeného M. S., prevyšujúci pomer poľahčujúcich   okolností,   splnenie   podmienok   na   použitie   mimoriadneho   zníženia   trestu podľa   §   39   Tr.   zák.,   upustenia   od   uloženia   súhrnného   trestu   vo   vzťahu   k rozsudku Okresného súdu Nitra, za ktoré bol obvinenej uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov a   8 mesiacov a   uloženia   trestu v rámci trestnej sadzby   určenej   v rozmedzí   5 rokov až 13 rokov a 4 mesiace. S uvedenými skutočnosťami sa v odôvodnení rozhodnutia podrobne vysporiadal   už   okresný   súd.   Následne   odvolací   súd   zmenil   prvostupňové   rozhodnutie vo výroku   o   treste,   nakoľko   súd   prvého   stupňa   neprihliadol   na   poľahčujúce   okolnosti, pričom obvinenej znížil trest za použitia ust. § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák.

Rovnako   nie   sú   opodstatnené   tvrdenia   obvinenej,   že   nemohla   uplatniť   dôkazy zaevidované   v   iných   spisoch,   ani   preukázať,   že   sa   v   iných   prípadoch   jednalo o obchodnoprávny vzťah. Navrhovanie dôkazov patrí medzi základné práva obvineného, avšak   je   len   na   úvahe   súdu,   vykonanie   ktorých   dôkazov   vyhodnotí   ako   opodstatnené a potrebné pre zistenie skutkového stavu bez akýchkoľvek pochybností.

Dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c/   Tr.   por.   nemožno   vyvodzovať zo skutočnosti,   že   súd   nevykonal   všetky   dôkazy,   ktoré   navrhol   obvinený,   prípadne,   že vykonané dôkazy súd nevyhodnotil podľa jeho predstáv. Je výlučne na úvahe súdu, ktoré dôkazy   vykoná   a   tieto   následne   vyhodnotí   podľa   svojho   vnútorného   presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.... Pokiaľ sa jedná o výšku uloženého trestu, aj najvyšší súd dospel k záveru, že tento bol uložený správne, nakoľko obvinená svojim konaním spôsobila škodu veľkého rozsahu, čím naplnila kvalifikovanú skutkovú podstatu obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221   ods.   4   písm.   a/   Tr.   zák.   s   trestnou   sadzbou   v   rozmedzí   10   rokov   až   15   rokov. Na kvalifikovanie skutku nemalo vplyv vrátenie časti peňazí poškodeným.

V tejto súvislosti najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že aj keby spôsobená škoda   bola   vo   výške   5   800   000   Sk,   ako   uvádza   obvinená,   nemalo   by   to   vplyv na kvalifikovanie konania obvinenej podľa § 221 ods. 4 Tr. zák. Podľa § 125 ods. 1 Tr. zák. škodou   veľkého   rozsahu   sa   rozumie   päťstonásobok   škody   malej,   čo   v   čase   spáchania skutkov predstavovalo sumu 4 000 000 Sk.

Nakoľko obvinená spáchala predmetné skutky, ako čiastkové útoky, pokračovacieho obzvlášť   závažného   zločinu   podvodu   vo   vzťahu   ku   skutkom,   za   ktoré   bola   odsúdená rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 28. apríla 2008, právoplatného v ten istý deň, sp. zn. 4 T 26/2008, ktorý bol zrušený rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 2. apríla 2009, právoplatným 19. januára 2010, sp. zn. 6 T 166/2008, a zároveň sa daných skutkov dopustila skôr ako bola Okresným súdom Nitra odsúdená za skutky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 166/2008, súdy nižšieho stupňa správne ukladali spoločný a súhrnný trest za použitia asperačnej zásady. Súdy pritom použili tzv. asperačnú zásadu len raz, keď na jej základe upravili trestnú sadzbu ustanovenú v § 221 ods. 4 Tr. zák. na rozmedzie 15 rokov až 20 rokov. Zároveň krajský súd uložil obvinenej trest pod dolnú hranicu takto upravenej trestnej   sadzby   za   použitie   tzv.   zmierňovacieho   ustanovenia   podľa   §   39   ods.   1,   ods.   3 písm. c/ Tr. zák.

Aj podľa názoru najvyššieho súdu je vzhľadom na osobu páchateľky, rozsahu trestnej činnosti a   možnosti   prevýchovy   obvinenej dostatočný   trest odňatia   slobody   v trvaní   13 rokov so zaradením na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. teda nie je daný. Napriek tomu, že obvinená nešpecifikovala v čom vidí naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., z obsahu dovolania vyplýva, že napáda nedostatočné zistenie skutkového stavu.

Dovolacím   dôvodom   podľa   ustanovenia   §   371   ods.   1   písm.   i/   Tr.   por.   je,   že rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

... Dovolací súd je preto viazaný zistením skutkového stavu veci, ako ho zistil a ustálil okresný súd. V predmetnej trestnej veci to znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce zistenie, podľa ktorého obvinená E.   Z.   spáchala skutok tak, ako je uvedené v rozsudku prvostupňového súdu. Tieto skutkové okolnosti obsiahnuté v popise skutku potom poskytujú spoľahlivý podklad pre naplnenie všetkých zákonných znakov obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák., zo spáchania ktorého bola obvinená uznaná vinnou.

Na základe vyššie uvedeného možno zhrnúť, že dovolaním nie je možné primárne napádať skutkové okolnosti prípadu. Zákon v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. pripúšťa   možnosť   podania   dovolania   len   v   prípade,   kedy   na   základe   správne   a   úplne zisteného skutkového stavu veci bolo použité nesprávne právne posúdenie skutku alebo z dôvodu,   že   rozhodnutie   bolo   založené   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho ustanovenia.

Ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nie je daný.“

Sťažovateľka tiež namieta, že najvyšší súd prerokoval jej dovolanie na neverejnom zasadnutí,   hoci   mal podľa   jej   názoru   rozhodovať na verejnom   zasadnutí   („Javí   sa byť nevyhnutné konať na verejnom zasadnutí po tom, čo strany konania majú možnosť vyjadriť sa   k   výroku,   ktorý   vlastne   nemožno   napadnúť   účinným   prostriedkom   nápravy.“). Podľa ďalšej námietky sťažovateľky bolo povinnosťou všeobecných súdov aplikovať v jej prípade § 39 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu.

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd „nepostupoval   spravodlivo,   pokiaľ nedôsledne   preskúmal   konanie,   ktoré   rozsudku   predchádzalo,   nezaujímal   sa   o   súbežne bežiace konania a nevyhodnotil dôkazy správne. Všetky dôkazy svedčiace v prospech ostali mimo   hodnotenia   a   hlavne   mimo   odôvodnenia   rozhodnutia.“.   Sťažovateľka   príkladmo poukazuje na nesprávne hodnotenie výpovedí Š. a S., okolnosť vrátenia pôžičky o 3 dni a otázku vrátenia 500 000 Sk S.

Podľa   názoru   sťažovateľky   v jej   veci   rozhodujúce   všeobecné   súdy   vychádzali z nesprávneho   právneho   názoru,   podľa   ktorého   pri   použití   asperačnej   zásady   nemožno uvažovať   o   znížení   trestu   pod   dolnú   hranicu   trestnej   sadzby   vypočítanej   v   zmysle asperačnej zásady, a preto rozhodli v rozpore s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K   mimoriadnemu   zníženiu   trestu   odňatia   slobody   boli   všeobecné   súdy   povinné pristúpiť podľa sťažovateľky vzhľadom na «Roztrieštené stíhanie v rozpore s ustanovením § 20 „starého“ Tr. por., § 21 „nového“ Tr. zák., porušenie ustanovení § 88, § 3 ods. 2, ods. 4, § 33, § 34 Tr. zák. pri 1. skutku za účinnosti zákona č. 140/1961 Zb. Vykonaná náhrada škody v prvom prípade celá, vo veci „Š.“ do výšky 4,9 milióna Sk!

To   sú   okolnosti,   ktoré   samo   o   sebe   odôvodňujú   použitie   §   39   ods.   1   Tr.   zák. a uloženie trestu pod 10 rokov!

Pri znížení dolnej hranice trestnej sadzby podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. je dolná hranica 5   (päť)   rokov.   Trest spravodlivý,   korešpondujúci   s trestami ukladanými   pri stonásobku vyššej   škode   sa   javí   byť   7   rokov   a   osem   mesiacov   so   zaradením   na   výkon   trestu s najmiernejším   stupňom   stráženia,   probačným   dohľadom   na   dobu   2   rokov   a   výrok o náhrade škody tak, ako bol správoplatnený.».

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

«1.   Najvyšší   súd   SR   na   neverejnom   zasadnutí   v   neprítomnosti   odsúdenej   a   jej obhajcu dňa 29. 05. 2013 sp. zn. 1 Tdo 18/2013 porušil právo odsúdenej E. Z. – B..., na spravodlivé súdne konanie a účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaný 4. 11. 1950 v Ríme (ďalej len „Dohovor“);

2. Krajský súd v Nitre na verejnom zasadnutí konanom dňa 26. 06. 2012 sp. zn. 3 To 64/2011-764 tým, že neuložil trest odňatia slobody za použitia mimoriadneho zníženia trestu pri splnených podmienkach ustanovenia § 39 ods. 1 zák. č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, porušil právo odsúdenej na spravodlivé súdne konanie a účinný opravný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru;

3.   Okresný   súd   Nitra   na   hlavnom   pojednávaní   uskutočnenom   dňa   21.   06.   2011 rozsudkom sp. zn. 6 T 133/2010-692 porušil právo odsúdenej na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru,   keď nesprávne a   nezákonne,   rozporne a   neurčito ustálil skutkovú vetu, pre ktorú bola sťažovateľka odsúdená;

4. Uznesenie NS SR sp. zn. 1 Tdo 18/2013 zo dňa 29. 05. 2013 sa zrušuje vec sa vracia NS SR na ďalšie konanie;

5.   Odsúdenej   E.   Z.   ÚS   SR   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 340,90 €,   ktoré   sú   porušovatelia   povinní   zaplatiť   spoločne   a   nerozdielne   na   účet JUDr. Jozefa Holiča, advokáta..., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ÚS SR.»

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1   K   namietanému   porušeniu   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Napadnutým   rozsudkom   okresný   súd   uznal   sťažovateľku   vinnou   zo   spáchania trestného   činu   a   uložil   jej   príslušný   trest.   Proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol napadnutým rozsudkom krajský súd tak, že zrušil výrok rozsudku okresného súdu o treste a nahradil ho vlastným výrokom, pričom vo zvyšku ponechal rozsudok okresného súdu v platnosti.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom,   musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní sťažovateľky   v   danom   prípade   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Rovnako   tak   proti napadnutému   rozsudku   krajského súdu   a   tiež postupu,   ktorý   predchádzal   jeho vydaniu, mohla sťažovateľka podať dovolanie (čo aj urobila, pričom jeho dôvody sú v zásade zhodné s dôvodmi uvádzanými v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmavať napadnutý rozsudok krajského súdu a tiež postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia označených   práv   krajským   súdom,   ku   ktorému   malo   dôjsť   tým,   že   jej   odvolací   súd „neuložil trest odňatia slobody za použitia mimoriadneho zníženia trestu pri splnených podmienkach ustanovenia § 39 ods. 1 zák. č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon“, ústavný súd navyše konštatuje, že krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil výrok rozsudku okresného súdu   o treste   (ako   aj   na   tento   výrok   nadväzujúce   výroky)   a   uložil   sám   sťažovateľke spoločný a súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, a to aj za použitia § 39 ods. 1 a ods. 3 písm. c) Trestného zákona (teda ustanovení o mimoriadnom znížení trestu), pričom ide o trest pod dolnou   hranicou   trestnej   sadzby   vypočítanej   zmysle   asperačnej   zásady   (dolná   hranica vyrátaná v zmysle asperačnej zásady bola 15 rokov).

Sťažnosť je preto v tejto časti aj zjavne neopodstatnená.

II.2   K   namietanému   porušeniu   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa   čl.   13   dohovoru   každý,   koho   práva   a   slobody   priznané   dohovorom   boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Vo   vzťahu   k   sťažovateľkou   namietanému   porušeniu   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že jeho účelom je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu   vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   opakovane   zdôrazňuje,   že   nie   je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného   súdu   musí   byť   najmä   spôsob,   akým   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Vychádzajúc   z uvedených   právnych   východísk,   ústavný   súd   konštatuje,   že na posúdenie splnenia dôvodnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012). Podľa ústavného súdu však posúdenie dôvodnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne jeho závery, takéto nedostatky nevykazuje. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, ústavný   súd   dodáva,   že   otázka   posúdenia   podmienok   dovolacieho   konania   je   otázkou zákonnosti   a jej riešenie samo   osebe   nemôže viesť   k   záveru   o porušení sťažovateľkou označených práv (obdobne IV. ÚS 35/02, II. ÚS 103/09, II. ÚS 395/09, I. ÚS 595/2012).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší   súd   podrobne   vysvetlil   konkrétne   sťažovateľkou   vymedzené   dovolacie   dôvody poskytované v § 371 ods. 1 písm. c), h) a i) Trestného poriadku, ich predmet, účel a taktiež podmienky   ich   aplikovateľnosti.   Najvyšší   súd,   vychádzajúc   z   označených   záverov, skonštatoval   nedostatok   sťažovateľkou   formulovaných   dovolacích   dôvodov   a   dovolanie podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odpovedal   na   ťažiskové   dovolacie   argumenty sťažovateľky   a keďže   vylúčil   existenciu   dovolacích   dôvodov   vo   veci   sťažovateľky, rozhodol o odmietnutí jej dovolania.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu   je podľa názoru ústavného súdu založené na racionálnom,   podrobnom   a   pritom   ústavne   konformnom   výklade   relevantnej   právnej úpravy, ktorý   nepopiera   jej účel   a podstatu   a na základe   ktorého boli ustálené dôvody na odmietnutie dovolania. Ingerencia ústavného súdu   do výkonu právomoci   najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný súd navyše poukazuje na právny názor ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).

Sťažovateľka tiež namieta, že najvyšší súd mal prerokovať jej dovolanie na verejnom zasadnutí za jej prítomnosti (a prítomnosti jej obhajcu), ale túto svoju námietku nijakým (ústavne) relevantným spôsobom neobjasnila. Z § 382 písm. c) Trestného poriadku vyplýva, že   dovolací   súd   na   neverejnom   zasadnutí   uznesením,   bez   preskúmania   veci,   odmietne dovolanie,   ak je zrejmé,   že   nie sú   splnené dôvody   dovolania   podľa   §   371.   Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd vo veci sťažovateľky nezistil splnenie dôvodov dovolania podľa   §   371   Trestného   poriadku,   nemožno   mať   ústavné   výhrady   ani   proti   tomu,   že o dovolaní sťažovateľky rozhodol na neverejnom zasadnutí.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   medzi   napadnutým uznesením najvyššieho súdu (ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu) a obsahom sťažovateľkou   označených   práv   podľa   dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich   porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol pri predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014