znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 517/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., L., zastúpeného advokátkou JUDr. I. Z., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 527/2011-133 z 20. júna 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra 2012 doručená sťažnosť P. K., L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 527/2011-133 z 20. júna 2012, ktorou žiadal vydať tento nález:„Základné práva sťažovateľa P. K.,... (i) na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1, ods. 2 a podľa Čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s Čl. 36 ods. 1, ods. 2 a Čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, (ii) na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, (iii) vlastniť majetok podľa Čl. 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s Čl. 11 ods. 1, ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, (iv) na ochranu majetku podľa Čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu   č.   1   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Krajského súdu Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 Co 527/2011 a jeho rozsudkom zo dňa 20. 06. 2012 vydaným pod č. k. 4 Co 527/2011-133 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu Bratislava vydaný dňa 20.06.2012 v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 Co 527/2011 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd Bratislava je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu vo výške podľa vyčíslenia na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania vedeného pred Okresným súdom Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 42 C 361/2010, v ktorom sa proti S., B. (ďalej len „žalovaný“), domáhal   nahradenia   prejavu   vôle   žalovaného,   že   ako   prevodca   so   sťažovateľom ako nadobúdateľom   uzatvára   zmluvu   o bezodplatnom   prevode   vlastníckeho   práva k (novovytvorenej) parc. č. C KN 571/132, ostatná plocha o výmere 11 240 m2 v podiele 7543/11240, k. ú. Č., v cene 25 039,01 €. Sťažovateľ v žalobe uviedol, že právoplatným rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v D. č. D/2007/00279-3 z 19. apríla 2007 o nároku oprávnenej osoby P. S., C., uplatnenom podľa zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“) bolo rozhodnuté tak, že P. S. sa priznáva právo na náhradu k nehnuteľnostiam v k. ú. M. z dôvodu, že spĺňa podmienky reštitučného nároku k týmto pozemkom, avšak v dôsledku toho, že pozemky po prechode na štát   prešli   do vlastníctva   fyzických   osôb,   nie   je   možné   ich   vydať.   V   bode   3   tohto rozhodnutia sa konštatuje, že oprávnenej osobe sa prevedú bezplatne do vlastníctva iné pozemky   vo vlastníctve   štátu   v   primeranej   výmere   a   bonite,   v   akej   boli   jeho   pôvodné pozemky, a to ak možno v tej istej obci, v ktorej sa nachádza prevažná časť pôvodných pozemkov, ak s tým oprávnená osoba súhlasí, alebo oprávnenej osobe sa poskytne finančná náhrada.   V žalobe   doručenej   okresnému   súdu   sťažovateľ   uviedol,   že   ako   nadobúdateľ uzatvoril 27. októbra 2009 s P. S. ako prevodcom zmluvu o postúpení práv priznaných P. S. právoplatným   rozhodnutím   Obvodného   pozemkového   úradu   v D.   č.   D/2007/00279-3 z 19. apríla 2007, na základe ktorej nadobudol postavenie oprávnenej osoby. Ako oprávnená osoba potom sťažovateľ 27. októbra 2009 požiadal žalovaného o doriešenie svojho nároku na vydanie   náhradných   pozemkov   vo   vlastníctve   štátu   a ako   náhradné   pozemky   žiadal vydať pozemky v k. ú. Č. Príslušný územný organizačný útvar žalovaného vypracoval pre sťažovateľa žiadosť o udelenie súhlasu na poskytnutie náhrady v inom katastrálnom území, súhlas   na   vypracovanie   návrhu   zmluvy   o bezodplatnom   prevode   vlastníctva   pozemkov, štatutárny   orgán   žalovaného   udelil   súhlas   na   plnenie   nároku   žalovaným   sťažovateľovi a Rada   fondu   ako   kontrolný   orgán   žalovaného   26.   novembra   2009   uznesením   č.   1631 odporučila   štatutárnym   orgánom   žalovaného   vyriešiť   nárok   sťažovateľa   navrhovaným spôsobom. Sťažovateľ sa 13. apríla 2010 dostavil na príslušný územný organizačný útvar žalovaného a podpísal tam žalovaným pripravený návrh zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemku v k. ú. Č. zapísanému na LV č. 449 ako pozemok parc. č. reg. „E“ 2155 o výmere 11 509 m2 v 1/1, v dohodnutej cene 25 039,01 €. Zmluva bola predložená generálnemu   riaditeľstvu   žalovaného,   aby   ju   podpísal   za   prevodcu   štatutárny   orgán žalovaného.   Organizačný   útvar   žalovaného   predložil   generálnemu   riaditeľstvu   spolu so sťažovateľom podpísaným návrhom zmluvy aj svoje stanovisko, z ktorého vyplýva, že postup je v súlade s platnými právnymi predpismi, ako aj internými predpismi žalovaného. Všetky podmienky vyplývajúce zo zákona č. 503/2003 Z. z., z jeho vykonávacieho predpisu nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 142/2009 Z. z., ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupe Slovenského pozemkového fondu pri poskytovaní náhradných pozemkov, ako aj vnútorného predpisu žalovaného, a to interného pokynu generálneho riaditeľa č. 9/2009, ktorým   sa   upravujú   zásady   a   postup   Slovenského   pozemkového   fondu   pri   poskytovaní reštitučných náhrad, boli v prípade sťažovateľa splnené. Žalovaný so sťažovateľom napriek tomu zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam neuzatvoril. V žalobe (a aj neskôr v priebehu konania) poukázal sťažovateľ na to, že v rovnakom čase žalovaný obdobné zmluvy s inými osobami uzatvoril, a to aj v prípadoch, v ktorých bola poskytnutá reštitučná náhrada v iných okresoch, než v ktorých sa nachádzala nehnuteľnosť, ktorej vydaniu bránila prekážka. Z toho vyplýva, že žalovaný pri rozhodovaní o tom, s kým zmluvu podpíše, postupuje svojvoľne. Sťažovateľ poukázal aj na to, že v procese výberu náhradného pozemku si vybral katastrálne územie zo zoznamu predloženého mu žalovaným a konkrétnu parcelu už vyberal žalovaný sám.

O   žalobe   sťažovateľa   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   42   C   361/2010-94 z 26. augusta 2011 tak, že žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie a navrhol rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobe vyhovieť, prípadne rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie okresnému súdu. Poukázal na to, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil, pretože nie je   správny   záver   okresného   súdu,   podľa   ktorého   sú   reštitučné   nároky   neprevoditeľné, naopak,   tieto   možno   prevádzať,   pretože   majú   povahu   pohľadávky,   teda   práva zo záväzkového vzťahu založeného zákonom.

O   podanom   odvolaní   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   4   Co   527/2011-133 z 20. júna 2012 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   4   Co   527/2011-133   z   20.   júna   2012   v   spojení s rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   42   C   361/2010-94   z   26.   augusta   2011   nadobudol právoplatnosť 9. júla 2012.

Tvrdené porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 37 ods. 3 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 527/2011-133 z 20. júna 2012 odôvodnil   sťažovateľ tým, že krajský súd pri formulovaní svojho právneho   názoru   vychádzal   z   nepochopenia   procesu   reštitúcie   –   pracoval   s   pojmom reštitučné   konanie,   avšak   toto   má   dve   oddelené   fázy.   Najprv   sa   rozhoduje   o   splnení podmienok samotnej reštitúcie a v prípade oprávnenosti uplatneného nároku na navrátenie vlastníctva, ak nie je možné vlastníctvo ku konkrétnemu pozemku prinavrátiť, o priznaní oprávnenej osobe práva na náhradu. Vo vzťahu k oprávnenej osobe v tomto prípade bolo rozhodnuté o tom, že spĺňa podmienky reštitúcie a bolo jej priznané aj právo na náhradu. Druhá   fáza   reštitučného   konania   je   charakteristická   tým,   že   náhradný   pozemok   je oprávnenej osobe vydávaný zmluvou o bezodplatnom prevode vlastníctva, pričom sa už postupuje podľa   Občianskeho zákonníka. Žiadne ustanovenie právneho poriadku v čase uzatvorenia   zmluvy o   postúpení   pohľadávky   nevylučovalo voľnú   dispozíciu   oprávnenej osoby s jej už priznaným nárokom počas jej života ako s akýmkoľvek iným majetkovým právom.   Zákon   č.   503/2003   Z.   z.   je   vo   vzťahu   k   Občianskemu   zákonníku   normou špeciálnou,   sám   upravuje   právne   nástupníctvo   iba   pre   prípad   smrti   oprávnenej   osoby, a preto možnosť postúpenia pohľadávky treba posudzovať podľa Občianskeho zákonníka. Názor   krajského   súdu,   podľa   ktorého   reštitučný   nárok   nemá   záväzkový   charakter,   je názorom   ojedinelým,   sťažovateľ   už   v   priebehu   konania   poukazoval   na   rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 182/2007 vo veci mimosúdnej rehabilitácie a poukazuje aj na závery (českej) odbornej literatúry. Navyše,   zákon   č.   503/2003 Z.   z. je normou   súkromného práva, v   oblasti   ktorého   platí zásada, podľa ktorej čo nie je zákonom zakázané, je dovolené. Novela zákona č. 503/2003 Z.   z.   vykonaná zákonom   č.   139/2010   Z.   z.,   ktorým   na   dopĺňa   zákon   č.   229/1991   Zb. o úprave   vlastníckych   vzťahov   k pôde   a inému   poľnohospodárskemu   majetku   v znení neskorších   predpisov   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   nezaložila   možnosť prevádzania práv vyplývajúcich z reštitučných nárokov, ale mala za cieľ (ako to vyplýva aj z dôvodovej správy k nej) zvýšiť transparentnosť prevodu práv vyplývajúcich z reštitučných nárokov.   Záver   krajského   súdu,   podľa   ktorého   je   zmluva   o postúpení   práv   uzatvorená sťažovateľom absolútne neplatná pre obchádzanie zákona, uvrhuje sťažovateľa (ale aj iné už uspokojené oprávnené osoby) do právnej neistoty. Navyše, aj Slovenský pozemkový fond postupovanie   reštitučných   nárokov   vo   svojich   interných   predpisoch   vždy   pripúšťal. Sťažovateľ   svoju   žalobu   založil   nielen   na   samotnej   zmluve   o postúpení   práv,   ale   aj na tvrdení, že splnil všetky zákonné aj interné podmienky Slovenského pozemkového fondu na uzatvorenie zmluvy o bezodplatnom prevode nehnuteľností, zmluva prešla kontrolami na rôznych stupňoch riadenia Slovenského pozemkového fondu a bola interne schválená na uzatvorenie.   Ak   nakoniec   napriek   všetkému   Slovenský   pozemkový   fond   zmluvu neuzatvoril,   konal svojvoľne   a znemožnil   sťažovateľovi užívať jeho majetok,   to   všetko navyše v situácii, keď s inými (v sťažnosti označenými) osobami v rovnakom postavení obdobné zmluvy   uzatvoril.   Ani   štát   nesmie   mariť uspokojenie   veriteľov   z   pohľadávok, ktorých existencia bola potvrdená rozhodnutím orgánu verejnej moci. Krajský súd preto aplikoval   právne   normy   svojvoľne   a   svoj   postup   navyše   nesprávne   a   nedostatočne odôvodnil.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako   vyplýva   z   obsahu   i   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 37 ods. 3 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 527/2011-133 z 20. júna 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takého rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nemožno   vylúčiť preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 11 ods. 4 listiny vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

K porušeniu týchto sťažovateľových práv postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 527/2011-133 z 20. júna 2012 malo dôjsť tým, že krajský súd svoje rozhodnutie nedostatočne a nesprávne odôvodnil a dotknuté ustanovenia právnych predpisov navyše aplikoval svojvoľne, čím poprel ich účel a zmysel.

Krajský súd rozsudok č. k. 4 Co 527/2011-133 z 20. júna 2012 odôvodnil takto:„Odvolací súd preskúmal rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ustanovenia § 212   ods.   1   O.s.p.   v   rozsahu uvádzanom v odvolaní   navrhovateľa   a   podľa   uplatnených dôvodov bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Zistil, že prvostupňový súd na zistenie skutkového stavu vo veci samej vykonal dostatočné dokazovanie, ktoré podrobne uviedol v odôvodnení rozhodnutia, z preukázaného vyvodil správne závery a tieto aj posúdil podľa   prislúchajúcich   právnych   noriem.   Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením tohto rozhodnutia, na ktoré poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.)....

Súd prvého stupňa v danej veci, s ohľadom na to, že skutkový stav veci v podstate nebol sporný, sa sústredil na jej právne posúdenie a zisťoval, či podľa právnych predpisov, ktoré na vec vztiahol (čl. 2 ods. 2 Ústavy, § 2 ods. 1, ods.2, ods. 3, § 3 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 5 ods. 2, § 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 zák. č. 503/2003 Z. z., § 34 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4 zák. č. 330/1991 Zb.) je navrhovateľ aktívne vecne legitimovaný na podanie návrhu voči Slovenskému pozemkovému fondu, aby mu bola uložená povinnosť uzatvoriť s ním zmluvu o bezodplatnom prevode konkrétne označeného pozemku v B. na základe postúpenia práv oprávnenou osobou a teda, či odporca má povinnosť uzavrieť s navrhovateľom túto konkrétnu zmluvu. Odvolací súd, zhodne so súdom prvého stupňa i účastníkmi konania, považoval za podstatné pre rozhodnutie zodpovedanie tejto otázky. So súdom prvého stupňa sa stotožnil i v tom, že navrhovateľ nie je legitimovaný domáhať sa voči odporcovi uzavretia zmluvy pripojenej k žalobnému návrhu a aj s odôvodnením tohto záveru, na ktorom súd založil napadnuté rozhodnutie.

Na podporu záveru súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza, že pri posudzovaní konkrétnej   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   je   podstatným,   že   v   reštitučnom   konaní, predmetom ktorého je vydanie nehnuteľnosti, by sa tretia osoba, v prospech ktorej bola postúpená pohľadávka, v podobe nároku na vydanie veci, stala oprávnenou osobou, hoci štatút oprávneného v zmysle osobitného zákona nikdy nespĺňala, a v súdnom konaní sa domáha celkom špecifického práva na vydanie nehnuteľnosti, ktoré sa podľa reštitučného zákona spätne viaže výlučne na oprávnenú osobu (§ 2 ods. 1, ods. 3 zák. č. 503/2003 Z. z.) S okruhom oprávnených osôb bezprostredne súvisí ustanovenie § 2 ods. 2 zák. č. 503/2003 Z. z., ktoré upravuje právne nástupníctvo (sukcesiu) v prípade, ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osobe v prípadoch uvedených v § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 5, alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu. Toto ustanovenie má bez pochýb kogentnú povahu a jednoznačne smeruje k odškodneniu len tých osôb, ktoré spĺňajú štatút osoby oprávnenej. Ustanovenia zák. č. 503/2003 Z. z. totiž nemožno vykladať izolovane, ale vo vzájomnej súvislosti a so zreteľom na účel, ktorý sa prijatím tejto právnej úpravy sleduje. Ak špeciálna   právna   úprava   kogentne   upravuje   sukcesiu   (nástupníctvo),   možnosť   cesie (postúpenia)   reštitučného   nároku   ako   pohľadávky   v   zmysle   ustanovenia   §   524   ods.   1 Občianskeho zákonníka na tretie osoby tu neprichádza do úvahy. Postúpiť pohľadávky si môžu medzi sebou len oprávnené osoby.

Reštitučný   nárok   na   vydanie   veci   nie   je   bez   ďalšieho   možné   považovať   za pohľadávku,   pretože   ide   o   majetkovú   hodnotu,   ktorá   zakladá   medzi   povinnou   osobou a oprávnenou   osobou   vzťah,   ktorý   nemá   záväzkovo   právny   charakter.   Ide   o   vzťah   sui generis,   ktorý   obsahuje   znaky   práva   absolútnej   povahy   (viaže   sa   výlučne   na   osoby oprávnené, ktorých status je v zákone presne definovaný), ako aj prvky vecnoprávne (nárok na vydanie veci uplatnený na súde je osobitnou vlastníckou žalobou žijúceho pôvodného vlastnícka   odňatej   veci,   prípadne   jeho   závetných   či   zákonných   dedičov).   Nejde   tu   teda o právo na reivindikáciu podľa všeobecnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, ale   o   uplatnenie   špeciálneho   postupu   ustanoveného   reštitučným   zákonom.   Zmluva   o postúpení   pohľadávky,   ktorou   navrhovateľ   preukazoval   uplatňovaný   nárok   je   absolútne neplatná v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, lebo svojim účelom odporuje zák.   č.   503/2003   Z.   z.   v znení   účinnom do prijatia   jeho novely zák.   č.   139/2010 Z.   z. Možnosť previesť nárok oprávnenej osoby na tretiu osobu bola pripustená až novelou zák. č. 503/2003 Z. z. vykonanou zák. č. 139/2010 Z. z., s účinnosťou od 01.06.2010 a to jeho § 6 ods.   12   v   prípade,   ak   sa   oprávnenej   osobe   poskytuje   náhradný   pozemok,   ktorý   je   už konkrétne   určený   (dohodnutý)   za   predpokladu,   že   táto   zmluva   je   uzatvorená   písomne a obsahuje   úradne   osvedčené   podpisy   účastníkov   zmluvy.   Pri   posudzovaní   konkrétnej zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   by   nebolo   možné   obísť   ani   to,   že   postúpiť   možno   len existujúci   nárok,   t.   j.   že postupujúca   osoba   spĺňajúca   zákonné predpoklady oprávnenej osoby povinnú osobu na vydanie veci riadne vyzvala a že jej predmetom môže byť len určitá a   existujúca   pohľadávka   a   zmluva   tomuto   nevyhovovala   a   teda   by   bola   neplatnou   aj v zmysle ustanovenia § 37 Obč. zák. preto, že nie je určitá.

Odvolací   súd   potom,   čo   nezistil   pochybenia   súdu   prvého   stupňa   pri   hodnotení dôkazov vykonaných v konaní a právnom posudzovaní veci,   napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Vyjadruje   to   aj   znenie   §   157   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný   účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a   ako   právne   vec   posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03).

Podľa   §   219   ods.   2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu   sťažovateľa   reagoval   primeraným   spôsobom,   vysporiadal   sa s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel   k svojmu   rozhodnutiu.   Z   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   je   zrejmé,   že dôvodom, pre ktorý nebolo možné vyhovieť žalobe sťažovateľa, bolo to, že sťažovateľ v konaní nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o nahradenie prejavu vôle proti Slovenskému pozemkovému fondu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 a čl. 47 ústavy, čl. 36 a čl. 37 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že   vec   bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu na aktívnu vecnú legitimáciu sťažovateľa   v   spore   tak,   ako   bola   posúdená   v   rozsudku   okresného   súdu.   Okresný   súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že „odporca bol ako právnická osoba zriadený priamo zák. č. 330/1991 Zb. (§ 34 ods. 1) a je povinný vykonávať svoju činnosť podľa tohto zákona a osobitných predpisov vo verejnom záujme... odporca je subjektom verejného práva... môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach   a   v   rozsahu   a   spôsobom,   ktorý   ustanovuje   zákon.   Zákony   č.   503/2003   Z.   z. a 330/1991   Zb.,   neupravujú   vydávanie   náhradných   pozemkov   iným   než   oprávneným osobám... Navrhovateľ však takouto osobou nie je, preto odporca voči nemu nemá právnu povinnosť   vydať   náhradné   pozemky,   a   navrhovateľ   nemá   právny   nárok   voči   odporcovi na vydanie takýchto pozemkov.“.

Ústavný súd považuje takto formulované princípy aktívnej legitimácie sťažovateľa za zodpovedajúce právnej úprave i záverom právnej teórie. Preto aj ústavný súd považuje za správny záver okresného súdu i krajského súdu o tom, že sťažovateľovi nepatrí právo domáhať sa žalobou proti Slovenskému pozemkovému fondu nahradenia jeho prejavu vôle previesť mu do vlastníctva v žalobe označené pozemky.

Krajský súd v tomto kontexte navyše zdôraznil, že „ustanovenia zák. č. 503/2003 Z. z. nemožno vykladať izolovane, ale vo vzájomnej súvislosti a so zreteľom na účel, ktorý sa prijatím tejto právnej úpravy sleduje. Ak špeciálna právna úprava kogentne upravuje sukcesiu (nástupníctvo), možnosť cesie (postúpenia) reštitučného nároku ako pohľadávky v zmysle ustanovenia § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka na tretie osoby tu neprichádza do úvahy.... Reštitučný nárok na vydanie veci nie je bez ďalšieho možné považovať za pohľadávku,   pretože   ide   o   majetkovú   hodnotu,   ktorá   zakladá   medzi   povinnou   osobou a oprávnenou   osobou   vzťah,   ktorý   nemá   záväzkovo   právny   charakter.   Ide   o   vzťah   sui generis,   ktorý   obsahuje   znaky   práva   absolútnej   povahy   (viaže   sa   výlučne   na   osoby oprávnené, ktorých status je v zákone presne definovaný), ako aj prvky vecnoprávne (nárok na vydanie veci uplatnený na súde je osobitnou vlastníckou žalobou žijúceho pôvodného vlastnícka   odňatej   veci,   prípadne   jeho   závetných   či   zákonných   dedičov).   Nejde   tu   teda o právo na reivindikáciu podľa všeobecnej úpravy obsiahnutej v občianskom zákonníku, ale o uplatnenie špeciálneho postupu ustanoveného reštitučným zákonom. Zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou navrhovateľ preukazoval uplatnený nárok je absolútne neplatná..., lebo svojim účelom odporuje zák. č. 503/2003 Z. z. v znení účinnom do prijatia jeho novely zák. č. 139/2010 Z. z.“.

Ústavný   súd   nepovažoval   tento   právny   názor   krajského   súdu,   na   ktorom   založil potvrdenie napadnutého rozsudku okresného súdu, za svojvoľný či arbitrárny. Aplikácia príslušných   ustanovení   zákona   č.   503/2003   Z.   z.,   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 330/1991   Zb.   o pozemkových   úpravách,   usporiadaní   pozemkového   vlastníctva, obvodných pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 330/1991 Zb.“) a Občianskeho zákonníka na vec sťažovateľa krajským súdom nepoprela ich účel a zmysel. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval aj v súlade so zásadou ústavne konformného výkladu, pretože nepoužil   taký   výklad   dotknutých   ustanovení,   ktorý   by   poprel   realizáciu   ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.

Na rozdiel od sťažovateľa zastáva preto ústavný súd názor, podľa ktorého výkon súdnej   moci   krajským   súdom   vo   veci   sťažovateľa   rešpektoval   procesné   pravidlá aj požiadavku rozumného výkladu hmotného práva.

Pokiaľ   sťažovateľ   argumentoval   v   sťažnosti   rozhodnutím   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Cdo 182/2007 z 27. novembra 2007, ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že predmetom konania v tejto veci bolo rozhodovanie o zmene účastníkov na strane žalobcu a išlo o žalobu o vydanie veci založenú na odlišnom právnom predpise, a to zákone č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov. Už len preto závery najvyššieho súdu v tejto veci nemožno mechanicky aplikovať na vec sťažovateľa. Ústavný   súd   je   navyše   toho   názoru,   že   vo   veci   sťažovateľa   sa   aplikoval   nielen   zákon č. 503/2003 Z. z., ale aj zákon č. 330/1991 Zb., t. j. predpisy verejného práva a žalovaným bol Slovenský pozemkový fond, ktorý je subjektom verejného práva. Navyše, zatiaľ čo vo veci vedenej pred najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Cdo 182/2007 bola predmetom konania nehnuteľnosť odňatá (a tým špecifikovaná), predmetom konania vo veci sťažovateľa bol náhradný pozemok, ktorého špecifikácia nebola záväzne ustálená žiadnym spôsobom – ani dohodou   účastníkov   (ktorá   uzatvorená   nebola),   a   to   ani   v   čase   uzatvorenia   zmluvy o postúpení práv a ani v čase podania žaloby sťažovateľom. Tieto odlišnosti oboch vecí bránia aplikovať názor najvyššieho súdu vyslovený vo veci sp. zn. 4 Cdo 182/2007 na vec sťažovateľa.

Posudzujúc   obsah   novelizácie   zákona   č.   503/2003   Z.   z.   vykonanej   zákonom č. 139/2010 Z. z. účinnej od 1. júna 2010 je ústavný súd toho názoru, že bez ohľadu na dovtedajšiu sťažovateľom tvrdenú prax Slovenského pozemkového fondu až táto zmena právnej úpravy umožnila v režime zákona č. 503/2003 Z. z. (a zákona č. 229/1991 Zb. o úprave   vlastníckych   vzťahov   k pôde   a inému   poľnohospodárskemu   majetku   v znení neskorších predpisov) akékoľvek „prevody nárokov“ a aj to iba pre prípady v nej výslovne definované,   t.   j.   pre   prípady,   ak   sa   náhrada   poskytuje   v   pozemkoch   a   je   dohodnutý konkrétny náhradný pozemok za predpokladu uzatvorenia písomnej zmluvy oprávnenou osobou   s   treťou   osobou   s   úradne   osvedčenými   podpismi   účastníkov   zmluvy.   Vo   veci sťažovateľa v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení práv, od ktorej svoje tvrdené právo odvodzuje   (27.   októbra   2009),   jednak   táto   právna   úprava   ešte   účinná   nebola   a   jednak v danom čase nebol dohodnutý konkrétny náhradný pozemok.  

Pre   úplnosť   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   pokiaľ   ide   o   výber konkrétneho prostriedku ochrany tvrdeného práva sťažovateľom, že sťažovateľ sa v konaní pred   okresným   súdom   domáhal   nahradenia   prejavu   vôle   žalovaného   previesť   mu bezodplatne konkrétny pozemok bez toho, aby takáto povinnosť vo vzťahu ku konkrétnemu pozemku žalovanému vyplývala zo všeobecne záväzného právneho predpisu.

Ústavný súd zároveň nezistil v konaní krajského súdu ani porušenie princípu rovnosti účastníkov   konania   (sťažovateľa   a   Slovenského   pozemkového   fondu),   resp.   princípu rovnosti   zbraní.   Ostatne,   ani   sťažovateľ   tieto   svoje   tvrdenia   vyplývajúce   z   petitu   jeho sťažnosti bližšie neodôvodnil.

Z týchto dôvodov odmietol ústavný súd podľa § 25 ods. zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a čl. 47 ústavy, čl. 36 a čl. 37 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal i porušenie čl. 20 ústavy v spojení s čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu s odôvodnením, že rozhodnutím krajského súdu mu bolo znemožnené užívanie jeho vlastníctva, resp. stratil legitímnu nádej na nadobudnutie náhradného pozemku do svojho vlastníctva, hoci podľa svojho presvedčenia splnil všetky zákonné podmienky.

Ústavný   súd   sa   najprv   zaoberal   posúdením   toho,   či   vo   vzťahu   k   náhradnému pozemku platilo, že ide o „majetok“ sťažovateľa v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu. Za majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej osoby,   teda   veci   alebo   iné   aktíva,   ktorých   vlastníkom   je   táto   osoba,   ale   i   majetok, nadobudnutie   vlastníctva   ku   ktorému   môže   fyzická   alebo   právnická   osoba   legitímne očakávať.

Ako je zrejmé z tvrdení sťažovateľa, podľa jeho názoru mu svedčila legitímna nádej na   nadobudnutie   náhradného   pozemku,   pretože   splnil   všetky   zákonom   ustanovené podmienky. Tieto tvrdenia sťažovateľa by mohli byť správne, avšak iba v prípade, že ich sťažovateľ skutočne splnil. Ako však už bolo uvedené vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o porušení čl. 46 a čl. 47 ústavy, čl. 36 a čl. 37 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd je toho názoru, že záver okresného súdu i krajského súdu o tom, že sťažovateľ nepreukázal splnenie podmienok nadobudnutia vlastníctva k náhradnému pozemku, je nielen ústavne konformný, ale aj správny.

V   situácii,   keď   sťažovateľ   nesplnil   zákonné   podmienky   na   vznik   jeho   nároku, nemožno   uvažovať   ani   o   legitímnej   nádeji   na   nadobudnutie   vlastníctva   k   náhradnému pozemku. Sťažovateľ nemohol v čase vydania rozhodnutia krajského súdu legitímne bez splnenia   zákonných   podmienok   očakávať,   že   náhradný   pozemok   získa,   keď   nesplnil podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k nemu, a to bez ohľadu   na skorší postup Slovenského pozemkového fondu v jeho veci.

Z   uvedených   dôvodov   sťažovateľovi   nepatrila   podľa   názoru   ústavného   súdu legitímna nádej na nadobudnutie vlastníckeho práva k náhradnému pozemku, a preto je vylúčené, aby rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu jeho práva na majetok tak, ako je toto právo garantované v čl. 1 dodatkového protokolu (a rovnako aj v čl. 20 ústavy a čl. 11 listiny).

Z uvedeného je zrejmé, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označeného práva sťažovateľa pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím krajského súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, a z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012